Niektoré úvahy na túto tému nás nevdojak odkazujú na dávno zabudnuté koncepty Winstona Churchilla a Milana Hodžu z čias inej vojny – druhej svetovej o Podunajskej či Stredoeurópskej federácii. Skúsime si ich pripomenúť.
Ale najprv niečo na okraj oných špekulácií a úvah. „Európa má obavy zo vzkriesenia Rakúsko-Uhorska,“ napísal približne pred rokom renomovaný americký server Politico.
„Nemýľte sa, duálna podunajská monarchia vstáva z hrobu,“ povedal nemenovaný diplomat EÚ berlínskemu redaktorovi tohto spravodajského média.
Odvolal sa pritom na čoraz užšiu spoluprácu Viedne s Budapešťou, na ich podobné postoje v otázkach vojny na Ukrajine i protiruských sankcií, na zhodný odpor proti zásahom z Bruselu.
„Obavy v centrále EÚ z krajne pravicového bratstva Viktora Orbána a Herberta Kickla môžu vzrásť po víťazstve Slobodnej strany Rakúska (FPÖ) v jesenných parlamentných voľbách,“ predpovedalo Politico už pred rokom. Čo sa, mimochodom, aj stalo.
Samozrejme, niekdajšie Rakúsko-Uhorsko nemožno zredukovať na dva následnícke štáty. Jeho súčasťou bolo 14 súčasných štátov alebo ich častí vrátane Slovenska, Česka, Chorvátska i Srbska, ale napríklad aj piatich oblastí Ukrajiny a juhovýchodného Poľska.
Budúcnosť strednej Európy? Oprášte staré mapy Rakúsko-Uhorska a uvidíte…Otto von Habsburg, bývalý následník rakúskeho trónu v roku 1991
Predpokladané Rakúsko-Uhorsko 2.0 – ako projekt stihli už nazvať šikovní západní aj východní publicisti – by však neobsiahlo všetky časti bývalého impéria. A nebolo by už monarchiou, tobôž nie habsburskou, akou bola niekdajšia podunajská ríša.
Napokon, vtedajšie Rakúsko-Uhorsko bolo posledných 50 rokov svojej existencie až do rozpadu v dôsledku vojnovej porážky dualistickým súštátím. Pripomínalo najskôr konštitučnú monarchiu s dvomi vládami i dvoma parlamentmi a jedným panovníkom, ktorý mal vo Viedni status cisára a v Budapešti – kráľa.
Foto: Wikipedia
Bude to reakcia na „superštát“?
Pre zmenu Rakúsko-Uhorsko 2.0 si niektorí autori predstavujú ako ešte voľnejší zväzok štátov, buď úniu, alebo nanajvýš konfederáciu. Mala by vzniknúť ako reakcia nespokojných členských štátov EÚ na snahu z nej vytvoriť „superštát“, v ktorom by stratili väčšinu svojej suverenity. Možný zárodok vidia vo visegrádskej štvorke a politický základ – v novej frakcii Európskeho parlamentu. Pod názvom Patrioti Európy ju začiatkom vlaňajšieho leta založili Orbánov Fides, Babišovo hnutie ANO a Klickova FPÖ.
Čítajte viac Voľby pred 150 rokmi: Voliť mohli majetní či študovaní. Ženy a buriči nie
"Máme tri hlavné priority, ktoré zdieľame a ktoré nás zjednocujú – obranu suverenity, boj s nelegálnou migráciou a zrušenie Green Dealu (Zelenej dohody pre Európu),“ vyhlásil Andrej Babiš. Klickl k tomu dodal – mierové riešenie konfliktu na Ukrajine. Orbán označil vznik frakcie za začiatok "zmeny európskej politiky“, lebo čoskoro sa stane najväčším zoskupením v EP. Medzitým sa do frakcie prihlásili pravicovopopulistické strany z ďalších piatich členských štátov EÚ.
Ruská bádateľka Jelena Ponomariovová z moskovskej diplomatickej školy (MGIMO) sa poponáhľala s prognózou, že medzi Patriotov Európy časom vstúpi aj Ficov Smer. A že po prípadnom rozpade EÚ na bloky sa Rakúsko – Uhorsko 2.0 stane strategickou alianciou niektorých následníckych štátov bývalej podunajskej ríše, ale už v inej forme: buď v podobe únie (akú vytvorila Ruská federácia s Bieloruskom), alebo ako konfederácia.
Ponomariovová cituje Zbignieva Brzezinského, ktorý sa v roku 1991 po vzniku V4 vyjadril, že skupina týchto štátov sa môže stáť dôležitým nárazníkovým pásmom medzi postsovietskym priestranstvom a vtedy ešte Európskym spoločenstvom.
Odcitujme pre zmenu bývalého následníka rakúskeho trónu Otta von Habsburga, ktorý približne v tom istom čase pri návšteve Bratislavy na otázku, ako si možno predstaviť budúcu Európu, poradil: Oprášte staré mapy s Rakúsko-Uhorskom a uvidíte…
Rozpad EÚ na dvoj- či dokonca štvorrýchlostné zoskupenia sa už dnes nejaví až takou fantazmagóriou ako pred desiatimi rokmi. Najmä po brexite a po tom, čo prieskumy verejnej mienky odhalili názory občanov niektorých štátov na možný rozpad únie. Napríklad, že by to mrzelo iba každého piateho Čecha…
Výskumný tím Kielskeho inštitútu pre svetové hospodárstvo pod vedením profesora Gabriela Felbermayera zisťuje možné dôsledky rozpadu pre jednotlivé členské štáty. Nevylučuje sa ani odchod niektorých členských štátov z eurozóny a ich návrat k starým menám. Predpokladá, že zo skrachovanej eurozóny by odchádzali najviac zadlžené štáty a ešte by z tohto kroku profitovali.
Orbán predpovedá, že EÚ sa rozpadne do roku 2030 a za mocenské centrum, ktoré by ju nahradilo, označuje stredoeurópske zoskupenie s jadrom vo V4. Čiže Rakúsko-Uhorsko 2.0?
Prvé pokusy oživiť monarchiu
Oživenie Rakúsko-Uhorska alebo aspoň jeho jadra má dávnu históriu. Prvé pokusy sa začali hneď po skončení parížskych mierových rokovaní a podpísaní príslušných zmlúv. Tie potvrdili rozpad monarchie a vznik následníckych štátov s ich novými hranicami. Ottov otec Karol, posledný rakúsky cisár a uhorský kráľ, nachádzajúci sa v exile podnikol dva reštauračné pokusy.
Obidva sa odohrávali v Maďarsku, ktoré najhlasnejšie protestovalo proti mierovej zmluve (Trianonskej zmluve). Do Rakúska Karol nemohol, lebo podľa zákona z roku 1919 mal zakázaný vstup dovtedy, kým sa nevzdá svojich panovníckych nárokov a nezloží sľub vernosti republike.
Foto: www.habsburger.net
Čo svojimi pokusmi Karol I. sledoval? Išlo mu len o Maďarsko v nových hraniciach alebo o „Veľké Maďarsko“, kráľovstvo v jeho starých hraniciach, čiže aj s Felvidékom (Slovenskom), prípadne aj s časťami dnešného Rumunska (Banát, Sedmohradsko), Rakúska (Burgenland), Ukrajiny (Podkarpatská Rus) a s časťami ďalších štátov? Túto otázku si kládli ich politici, a preto nečudo, že pri každom prudšom Karolovom pohybe spozorneli.
V marci 1920 obnovili monarchisti, ktorí mali v parlamente väčšinu, Maďarské kráľovstvo ako pokračovanie Uhorského kráľovstva. Rozhodli sa však zatiaľ nepovolávať následníka na trón, ale vyhlásili bývalého admirála (Uhorsko malo kedysi prístup k moru) Miklósa Horthyho za tzv. regenta Maďarska, čiže za dočasného zástupcu panovníka.
Čítajte viac Keď turuly odlietali za Dunaj
Horthy zrejme v slabej chvíli prisľúbil Karolovi, že mu odovzdá korunu, a tak sa bývalý kráľ spolu so ženou Zitou a s deťmi vybral v apríli 1921 na Veľkú noc zo švajčiarskeho exilu do Budapešti. Horthyho tým nemilo prekvapil a dosiahol jedine ďalší prísľub – regent mal do troch týždňov odovzdať moc kráľovi.
To sa nestalo ani o tri mesiace, ani o pol roka. Karol totiž postavil svojím reštauračným pokusom na nohy susedov Maďarska, ktorí zhromaždili na jeho hraniciach svoje vojská. Pod týmto dojmom sa proti Karolovým ambíciám vyjadrili aj predstavitelia víťazných mocností.
Pozor, občania, monarcha sa vracia!
Posledný Habsburg si však nedal povedať a v piatok 22. októbra 1921 sa po Európe rozniesla správa, že Karol I. s rodinou priletel do Šoporne, kde ho vítali davy ľudí.
V následníckych štátoch nastal poplach. ČSR vyhlásila čiastočnú mobilizáciu a na Slovensku i stanné právo. Zaznela výzva: „Do zbrane, občania!“ Ešte aj Lidové noviny v komentári upozorňovali na „nebezpečenstvo maďarskej iredenty“ a potrebu „definitívne skoncovať s intrigami habsburgovcov“.
V tejto atmosfére sa 25. októbra konala v Bratislave na Primaciálnom námestí veľká demonštrácia. V prejavoch politikov a zástupcov légií zazneli výzvy odstrániť pomníky monarchie. Sprievod potom smeroval k Redute na Korunovačné námestie, kde stálo zadebnené súsošie s Máriou Teréziou na koni a s dvoma maďarskými veľmožmi po jej boku. Zatiaľ ho ešte nestrhli, ale zhodili niektoré tabule obchodov so starými názvami Bratislavy (Pozsony, Pressburg).
V Paríži sa zišli veľvyslanci dohodových štátov, ktoré vyhrali prvú svetovú vojnu a v obave z vojenskej intervencie okolitých krajín do Maďarska vyzvali tamojšiu vládu, aby vyhlásila Karola za zosadeného kráľa a dala ho deportovať.
Karol napriek tomu pokračoval v pochode na Budapešť s niekoľkými vernými vojenskými jednotkami, ktoré pred bránami hlavného mesta vstúpili do boja s vládnym vojskom. Boli obkľúčené a Karol, aby zabránil zbytočnému krviprelievaniu, sa radšej stiahol a vzdal sa pôvodného zámeru.
Život potom dožil v exile na portugalskom ostrove Madeira. Zomrel 1. apríla 1922 na ťažký zápal pľúc a krátko pred smrťou si želal, aby pri jeho zomieraní bol vtedy ani nie 10-ročný Otto – korunný princ a následník trónu.
Podrobne o tom píše v svojich knihách nemecká historička Emma Demmerleová, alebo jej slovenský kolega Roman Holec.
Sám Otto Habsburg sa vzdal následníckych nárokov na trón až v roku 1961. Jeho bratia a syn Karol (dnes je poslancom rakúskeho parlamentu) tak však neurobili. Na otázku v rozhovore pre Lidové noviny v roku 2003, či sa dá obnoviť Rakúsko-Uhorsko, bývalý korunný princ odpovedal: „V starej forme nie. Kto si však niečo prečítal o svetových dejinách, vie, že vždy boli rôzne štátne usporiadania. Je rovnako nerealistické hovoriť, že niečo bude, ako aj to, že už nebude.“
Vízia stredoeurópskej federácie
Po anektovaní Rakúska nacistickým Nemeckom v marci 1938 sa začal pohon na Otta von Habsburga a jeho rodinu. Habsburgovci sa totiž už predtým netajili svojím odporom k nacionálnemu socializmu a nepriateľstvom proti Adolfovi Hitlerovi. Ich majetok preto vyvlastnili, Otta odsúdili v neprítomnosti na trest smrti a v prípade dolapenia mal byť na Hitlerov osobný príkaz okamžite zastrelený.
V tom čase však už Otto opustil Belgicko, kde vyštudoval na univerzite sociálne a politické vedy. Žil potom v USA a vo Veľkej Británii. Práve tam vznikali vtedy plány na nové usporiadanie strednej Európy po skončení svetovej vojny. Syn posledného korunovaného Habsburga sa usiloval prispieť „svojou troškou do mlyna“.
Čítajte viac Čo všetko sa udialo v štúdiu? Pištoľ pri sluche, útok skínov a masturbácia naživo
Stretával sa s americkým prezidentom Franklinom Rooseveltom i s britským premiérom Winstonom Churchillom. Mal živé kontakty s výbormi pre povojnovú zahraničnú politiku, ktoré existovali pri štátnom departmente vo Washingtone i pri rezorte diplomacie v Londýne.
Foto: Wikipedia
Americký výbor pracoval až do leta 1942 s projektom stredoeurópskej federácie. Potom však vzal do úvahy nepriateľstvo medzi štátmi tohto regiónu a namiesto federatívneho usporiadania dal prednosť voľne organizovanej únii suverénnych štátov. Na základe štúdia archívnych dokumentov to tvrdí historik Gergely Romsics, hosťujúci profesor na Viedenskej univerzite.
Maďarsku sa mali vrátiť hranice spred Trianonu, s výnimkou rakúsko-maďarskej hranice. Severná hranica so Slovenskom sa mala určiť na základe etnického princípu, ako to ešte v roku 1918 navrhoval Hodža (za čo ho Praha odvolala z rokovaní v Budapešti). Členovia výboru verili, že takáto úprava hraníc raz a navždy skoncuje s maďarsko-slovenským nepriateľstvom, najmä ak sa spojí s výmenou obyvateľstva.
Britský výbor uprednostňoval v strednej Európe i na Balkáne federatívne alebo konfederatívne usporiadanie štátov. „Keď Churchill v roku 1943 navštívil Washington, tak dal svojim hostiteľom najavo, že po vojne by rád videl podunajskú federáciu s hlavným mestom Viedňou,“ píše aj u nás známa americká znalkyňa moderných maďarských dejín Deborah Corneliusová. „Do istej miery by sa tak vyplnilo vákuum, ktoré vzniklo po rozpade Rakúsko-Uhorska.“
V Spojených štátoch na Floride žil vtedy v exile Milan Hodža, do Mníchovskej dohody prvý Slovák premiér československej vlády. V Londýne mu v roku 1942 vyšlo dielo Federácia v strednej Európe (na Slovensku až v roku 1997!).
Hodža načrtol aj ústavu tohto spoločenstva, ktoré malo mať na začiatku podobu skôr únie ako federácie (čosi na spôsob britského Commonwealthu alebo súčasnej EÚ). Počítal s tým, že by zahŕňala ČSR, Poľsko, Maďarsko, Rakúsko, Juhosláviu, Bulharsko, Rumunsko a Grécko. Čiže by sa rozprestierala od Baltského až po Čierne, Jadranské a Egejské more.
Foto: SAV
Únia mala postupne prerastať do federácie, resp. konfederácie so spoločnou menou, štáty sa mali vzdať časti svojej suverenity v prospech spoločných orgánov vrátane federálnej vlády, prezidenta a parlamentu.
Hodža zomrel v roku 1944, jeho projekt upadol do zabudnutia, podobne ako stredoeurópske projekty Churchilla alebo britského či amerického výboru pre povojnovú zahraničnú politiku. Narazili totiž na odpor sovietskeho vodcu Josifa Stalina. Už v júni 1943 informoval jeho minister zahraničných vecí Viačeslav Molotov západných spojencov o negatívnom postoji Moskvy k úvahám alebo víziám tohto druhu.
O pol roka neskôr na teheránskej konferencii Veľkej trojky to potvrdil i sám Stalin. „Koncept stredoeurópskej či podunajskej federácie alebo únie sa jednoducho nehodil do jeho plánov na povojnové usporiadanie Európy,“ myslí si Romsics.
Veď tá ríša nebola až taká zlá (?!)
Nový americký prezident Harry Truman krátko po skončení vojny uvažoval o možnosti vytvoriť „spolok“ južného Nemecka, Rakúska a Maďarska. Bolo to ešte počas prípravy na Postupimskú konferenciu víťazných mocností, ktorá sa začala v polovici júla 1945. Medzitým sa však už jasne črtalo rozdelenie Európy na sféry vplyvu.
Po roku 1990, po skončení studenej vojny, a najmä po rozpade Sovietskeho zväzu sa začala prekresľovať politická mapa starého kontinentu. Potvrdila sa pravdivosť slov klasika: „Najpohyblivejšou vecou na svete sú štátne hranice.“ Dohody veľmocí z Teheránu a Jalty prestali platiť.
Čítajte viac Príbeh habsburskej monarchie sa skončil na zámku pri Bratislave
Prišlo k znovuzjednoteniu Nemecka, namiesto juhoslávskej a československej federácie vznikli samostatné štáty, ktoré začali vstupovať do Európskej únie. Americký dramatik Arthur Miller na jednom mieste svojej spomienkovej knihy píše, že ľudstvo sa bude musieť rozpadnúť na jednotlivé kmene, aby sa potom mohlo znovu združovať do väčších celkov a štátnych útvarov.
Zároveň sa začali prepisovať dejiny a zapĺňať „biele miesta“ v nich. Prehodnocovali sa aj názory na niekdajšie Rakúsko-Uhorsko. Podľa viacerých historikov a politikov mala podunajská monarchia najmä v poslednom polstoročí svojej existencie okrem mínusov aj veľa plusov. Tvrdenie, že bola „žalárom národov“ označili za značne zveličené s výnimkou Slovenska a Sedmohradska, kde prebiehala až do prvej svetovej vojny zúrivá maďarizácia.
Niektorí autori v snahe obhajovať cisársku Viedeň upozorňujú, že prispela k formovaniu nových národov, napríklad albánskeho. Zabúdajú dodať, že išlo o súčasť politiky „rozdeľuj a panuj“, Albánci mali byť protiváhou voči „rozpínavým“ Srbom.
Dnes sa však albánski nacionalisti usilujú o Veľké Albánsko, ktoré by obsiahlo okrem Kosova aj Čiernu Horu, časť Srbska, takmer polovicu Severného Macedónska a severozápad Grécka. Na druhej strane tureckí nacionalisti neskrývajú ambície obnoviť Osmanskú ríšu, ktorá kedysi zaberala aj európsku časť Balkánu.
Uskutočnenie projektu Rakúsko-Uhorska 2.0 by mohlo vytvoriť hrádzu realizácii týchto nárokov a plánov, mienia povolaní aj samozvaní geostratégovia.
Súčasná doba praje radikálnym nacionalizmom, ktoré sa nezastavia pred ničím. Nezabúdajme na letáky s mapou „Veľkého Maďarska“. Nie tak dávno ich objavili na viacerých miestach južného Slovenska.
Na záver si pripomeňme, ako dlho americký prezident Woodrow Wilson váhal s vypovedaním vojny Viedni. Keď ju nakoniec v decembri 1917 vypovedal, jedným dychom pred kongresmanmi zdôrazňoval: „Spojené štáty nechcú Rakúsko-Uhorsko rozčleniť.“ Zároveň však dodal: "Prajeme si, aby záležitosti národov (tejto ríše), či už veľkých, alebo malých, spočívali v ich rukách.“ Čiže mal v úmysle priviesť Habsburgovcov k rozumu a zachrániť ich ríšu – ako protiváhu Nemecka – pred hroziacim rozpadom. Názor zmenil až na sklonku vojny po opakovaných žiadostiach predstaviteľov emancipujúcich sa národov tejto ríše, ktorí sa usilovali o ich štátnosť.
Čítajte viac Posledné zbohom Uhorsku: československé kolky na jeho bankovkách
Ktovie, aký osud by čakal Čechov a Slovákov, nebyť aktivít zahraničného odboja vedeného Tomášom G. Masarykom a Milanom R. Štefánikom. Veď vtedajšie domáce politické elity v Čechách, o Slovensku ani nehovoriac, váhali s odsúdením politiky Viedne a Budapešti až do vojenského krachu monarchie. Zrejme by sa uspokojili aj s federalizáciou Rakúsko-Uhorska, ktorú im prisľúbil Karol I.
A čo ich súčasní potomkovia? Vari by prijali takúto alternatívu Európskej únie a eurozóny? Výsledky ankety v našom najbližšom okolí ukazujú, že iba v prípade krajnej núdze, keby sa únia skutočne rozpadla. Jej náhrada by však nesmela niesť názov Rakúsko-Uhorska.