Prípad Interhelpo: Keď sa z Československa chodilo hľadať prácu a životné šťastie na východ - do Sovietskeho zväzu

Odchádzame v marci, deň ešte spresníme. Presne pred 100 rokmi to oznámilo členom družstva jeho vedenie. Nástupná stanica: Žilina. Smer: Sovietsky zväz. Konečná stanica: mesto Pišpek (dnes Biškek), Kirgizsko. Medzi vysťahovalcami nechýbala rodina Alexandra Dubčeka.

V tom čase, v polovici 20. rokov minulého storočia, to nebola jediná výprava z Československa, ktorá sa vybrala hľadať prácu a životné šťastie na východ od štátnych hraníc.

Podľa zistení českého historika Jaroslava Vaculíka len v priebehu jedného roka podalo sovietskym úradom žiadosť o imigráciu 13 vysťahovaleckých skupín z ČSR. Okrem Interhelpa to boli napríklad Čechocentrum, Pragomašina, Reflektor alebo Kladenská poľnohospodárska komúna.

Traduje sa, že združovali výhradne českých a slovenských komunistov, ktorých nadchýnala politika ruských boľševikov. Ale ani v Interhelpe neboli všetci členovia KSČ. A motívom ich migrácie do ZSSR nebola len „internacionálna pomoc“ pri budovaní sovietskej ekonomiky, ako tvrdila komunistická propaganda. Určite nebola jediným či hlavným motívom.

Čo teda bolo rozhodujúcou pohnútkou?

V čase povojnovej krízy vyhasli na slovenskom vidieku posledné komíny aj tých niekoľkých fabrík, ktoré tu dovtedy existovali. Kríza vážne postihla aj poľnohospodárstvo, drevospracujúci a potravinársky priemysel. Preto prácu a obživu bolo treba hľadať v zahraničí.

Prečo sa však nezamestnaní nepobrali do zámoria? Veď Slováci sa tam masovo sťahovali už pred prvou svetovou vojnou.

Krátko po vojne Spojené štáty zavrhli liberálnu migračnú politiku. Konkrétne pre rok 1925 stanovili tamojšie úrady ročnú kvótu ani nie 400 prisťahovalcov z celej Československej republiky. To hnalo vodu na mlyn rôznym verbovačom a spoločnostiam, ktorých agenti propagovali inú možnosť: „Amerika vás nechce, ale sovietske Rusko otvára svoju náruč proletárom z celého sveta.“

Ministerstvo zahraničných vecí ČSR verejne varovalo prípadných záujemcov: „Pozor, v sovietskom Rusku sú zlé hospodárske pomery a vysoká nezamestnanosť!“ Verbovači to označili za protisovietsku propagandu. Vynikal medzi nimi Rudolf Mareček. Povedzme si o ňom viac, a to tým skôr, že patril medzi zakladateľov Interhelpa.

Čítajte viac Masaker vo vápenke: Gardisti nemali zľutovanie ani s deťmi

Sen o pozemskom raji

O pôvode, detstve a dospievaní Marečka nevieme skoro nič. Údajne pochádzal z Moravy. Prvú svetovú vojnu prežil v ruskej Strednej Ázii. Boľševická revolúcia ho zastihla v obci Žetis pri meste Vernyj (dnes Alma-Ata) v Kazachstane. Podľa nepotvrdených informácií sa mal stať predsedom miestnej organizácie boľševickej strany.

O niečo neskôr údajne zakladal poľnohospodárske komúny v okolí Issyk-Kuľ, čo je horské slané jazero na severovýchode Kirgizstanu.

Ak je ten príbeh aspoň spolovice pravdivý, Mareček musel mať dobrodružnú povahu. Ale v roku 1920 povolali moravského avanturistu do Moskvy, na ústredný výbor ruskej strany boľševikov. Tam ho zaviazali straníckou disciplínou a poverili dôležitou úlohou. Mal sa vrátiť do vlasti a pôsobiť v radoch vznikajúcej KSČ.

A naozaj, o rok neskôr už je Mareček tajomníkom okresného výboru tejto strany v Martine. Ale stranícka práca ho asi veľmi nebavila, lebo čoraz viac energie venuje družstevnému podnikaniu. V roku 1923 zakladá Interhelpo, čiže Svojpomoc.

Mimochodom, názov pre vysťahovalecké družstvo si Mareček vypožičal z jazyka Ido, ktorý je vlastne reformovaným esperantom. Niektorí poprední ruskí boľševici vtedy verili, že po víťazstve svetovej revolúcie sa práve tento umelý jazyk stane dorozumievacou rečou medzi proletármi všetkých krajín.

Kanceláriu Interhelpa si Mareček otvoril v Žiline, odkiaľ riadil všetku organizačnú a administratívnu prácu. V prvej etape išlo najmä o nábor nových členov. Kto sa chcel dostať do družstva, musel vopred zložiť členský podiel v korunách. Kvôli tomu mnohí popredali svoje domy, role, dielne.

Z členských vkladov potom Mareček nakupoval zariadenie a stroje pre budúce výrobné prevádzky v krajine sovietov. Ale ešte predtým financoval svoje cesty do Prahy a do Moskvy. Do Prahy cestoval na sovietsku ambasádu, rokoval s vyslancom Vladimirom Antonovom – Ovsejenkom. A čo robil v Moskve?

Ako vyplýva zo zistení slovenského historika Pavla Polláka, autora prvej monografie o Interhelpe z roku 1961, Mareček vycestoval do Moskvy spolu so senátorom za KSČ Václavom Chlumeckým. V roku 1924 získalo družstvo povolenie od sovietskej vlády vysťahovať sa do ZSSR. Kam konkrétne, to sa ešte zvažovalo.

Sám Mareček žiadal o pôdu pre družstvo v Prževalsku (dnes je to mesto Karakol) pri východnom cípe jazera Issyk-Kuľ, len 150 km od hranice s Čínou. Tam to vraj dobre poznal zo svojho predchádzajúceho pôsobenia.

Schválenie Prževalska sovietskymi úradmi považoval zrejme za hotovú vec, lebo pri prijímaní nových členov do družstva hovoril:

„Máme prisľúbenú pôdu zadarmo v Prževalsku na brehu jazera Issyk-Kuľ, ktoré nikdy nezamŕza. Večne tam svieti a hreje slnko. Zem je tam taká úrodná, že rodí sama. Rodia sa tam nádherné jablká, zamatové broskyne a sladké hrozno.“

Koho by nenadchla vidina pozemského raja?

Príbeh romantika z Uhrovca

Predvlani zosnulý Pavel Pollák (zomrel vo veku 96 rokov) sa začal bližšie zaujímať o Interhelpo ešte ako vysokoškolák. V januári 1949 sa zoznámil so Štefanom Dubčekom, ktorý do Interhelpa vstúpil medzi prvými a odcestoval do ZSSR s prvou výpravou vysťahovalcov. Porozprával mladému Pollákovi o svojich životných peripetiách.

Keď sa v rodnom Uhrovci vyučil za tesára a nikde nenachádzal prácu, vybral sa 21-ročný Štefan v roku 1912 skúsiť šťastie do Ameriky. Usadil sa v Chicagu, pracoval vo firme na výrobu hudobných nástrojov.

V roku 1916 požiadal o americké občianstvo, aj by ho pravdepodobne získal, ale o rok na to USA vstúpili do prvej svetovej vojny. Aby sa vyhol narukovaniu, pokúsil sa s priateľom o útek do Mexika. Na hraniciach ich chytili a odsúdili na 18 mesiacov straty slobody.

Len čo vyšiel z basy, našiel si Štefan dievča – krajanku Pavlínu, ktorá slúžila u bohatého obchodníka. Vzali sa a onedlho sa im narodil syn Julko (jeho brata Alexandra už matka nosila pod srdcom). Vtedy začali vážne pomýšľať na návrat do starej vlasti, ktorá už nebola Uhorskom, ale Československom. Keď v roku 1921 pricestovali do Uhrovca, s hrôzou zistili, že Slovensko sa zmieta v hospodárskej kríze. Čo robiť? Vrátiť sa do Spojených štátov? Aj keby chceli, už to nešlo vzhľadom na zmenu migračnej politiky tamojšej vlády.

Od známych sa však dozvedeli o Interhelpe a Marčekov nápad ich zaujal. „Napriek mnohým životným sklamaniam bol Štefan Dubček človekom s romantickou dušou a veľkou túžbou po spravodlivejšom svete aj v čase, keď sme sa spoznali,“ spomínal Pollák v našom rozhovore.

Socialistov a komunistov prijímali do Interhelpa prednostne. Ktovie, koľkí vtedy vstúpili do strany len preto, aby ich prijali do Interhelpa? Všetci však museli vopred zložiť členský vklad vo výške päťtisíc korún na zaplatenie cestovného a zakúpenie všetkého potrebného, čo malo slúžiť družstvu v ďalekom Kirgizstane. Úspory na to Dubčekovcom nestačili, a tak popredali, čo sa len dalo a niečo si ešte požičali od príbuzných.

Ďalšou podmienkou bol písomný záväzok, že člen družstva odpracuje v cudzine pre Interhelpo najmenej tri roky. Až potom bude mať nárok na vrátenie 2 000 korún z členského podielu. Zaviazali sa aj Dubčekovci a odišli s prvým transportom.

Ten mali pôvodne vypraviť zo stanice Žilina už 1. marca, napokon však vyrazil až 29. marca 1925.

Mareček ich zradil?

V desiatich osobných vozňoch sa viezlo 303 osôb, z toho takmer 140 detí, medzi nimi 80 nemalo ani tri roky.

Národnostná skladba tejto expedície takmer kopírovala vtedajšie zloženie československej populácie. Pollák medzi nimi identifikoval 162 Čechov, 101 Slovákov, 18 Maďarov, 13 Nemcov a 8 Rusínov.

Do štrnástich nákladných vozňov naložili strojné vybavenie pre budúcu garbiareň, textilku, stolársku prevádzku a zámočnícku dielňu, ďalej nákladné auto Ford, traktor Fordson, zariadenie pre obuvnícku dielňu, pekáreň či mäsiarstvo.

Odchod transportu zo Žiliny sa však neobišiel bez prekvapení. Vari najväčšie spôsobil Mareček, ktorý mal byť vedúcim transportu, ale nakoniec s ním nešiel. Čo sa stalo?

Prípad priblížil český publicista Jaromír Marek, ktorý Interhelpu venoval pred piatimi rokmi celú knihu. Mareček tvrdil, že československé úrady mu na poslednú chvíľu odmietli vydať pas, aby zmarili celý vysťahovalecký projekt.

„Cestovné doklady vydali všetkým ostatným účastníkom projektu a len Marečkovi ho nevydali?“ zapochyboval Marek. „Mal by takýto postup úradov vôbec nejakú logiku?“

Z archívnych záznamov sa dalo vyčítať, že Mareček prevzal pas už 27. marca 1925, teda dva dni pred odchodom transportu. Ale ani po odchode vlaku sa zakladateľ za ním neponáhľal. Začal sa venovať organizácii ďalších vysťahovaleckých skupín, predovšetkým pražského Reflektora a Kladenskej komúny. Žeby išlo o tajný zámer či pokyn Moskvy?

Žilinský transport tak ostal bez vedúceho a bez peňazí družstva, ktoré mal Mareček pri sebe. Vysťahovalci cestovali s poslednými 500 korunami.

Keď vlak dorazil do Voločinska na západnej Ukrajine, Marečka vystriedal vo vedení Interhelpa Donát Láníček, ktorý svojho predchodcu nechal dokonca vylúčiť z družstva. „Mareček nás zradil,“ vyhlásil. O tisíc kilometrov ďalej – to už vlak prechádzal cez Kazachstan – Láníček odstúpil a nahradil ho Filip Švolík, tesár z Bratislavy. Za tri týždne tretí vedúci! V osadenstve transportu nastal rozkol, ľudia upadali do čoraz väčšej depresie.

O hlade a o smäde

Do Pišpeku docestovali 29. apríla 1925. Sedemapoltisíckilometrová cesta im trvala mesiac. Pre porovnanie: po súčasných železniciach sa tam dostanete zo Slovenska za šesť dní, letecky za 15 hodín.

Vysťahovalcov zmorených nekonečnou jazdou privítala namiesto sľúbeného a rozprávkového Issyk-Kuľa holá step v okolí Pišpeku. Namiesto „večného slnka“ sneh zmiešaný s dažďom. Dnes je to poldruhamiliónové veľkomesto premenované na Biškek, metropola samostatného Kirgizstanu. Ale pred takmer sto rokmi išlo o nevzhľadné vari 20-tisícové mestečko, známe len svojím orientálnym bazárom. Jazero Issyk-Kuľ ležalo 330 kilometrov južnejšie a dnes je jeho pobrežie vyhľadávanou turistickou destináciou vďaka slnečnému a príjemnému podnebiu.

„Starý Dubček spomínal, že vlak zastal asi štyri kilometre pred Pišpekom, lebo ďalej koľajnice nepokračovali,“ rozprával nám docent Pollák. „Nebola tam ani staničná budova, len niekoľko vetchých chatrčí. Ďalej viedla už len cesta pre ťavie karavány. Ktosi povedal: Tak, vážení, prišli sme na samý koniec sveta.“

Niektoré ženy sa oborili na manželov so spŕškou výčitiek: „Kam si ma to doviezol? Čím zajtra nakŕmim deti? Je tu niekde aspoň pitná voda?“ Zopár chlapov sa vybralo v snehu hľadať Pišpek, po nejakom čase sa však vrátili s prázdnymi rukami a vyzerali, akoby stratili dar reči.

Pollák sa o tom istom zhováral v roku 1949 nielen so Štefanom Dubčekom, ale aj s jeho synom Šaňkom (takto volali Alexandra jeho najbližší a priatelia). Vtedy ešte žil v Trenčíne a pracoval ako robotník v droždiarni.

„Keď som ho poprosil, či by sa nepodelil s najranejším spomienkami na Pišpek, rozpamätával sa najmä na akútny nedostatok pitnej vody a na hlad.“

Spomínal kŕdle vrabcov, ich vajíčka na jar boli všade a hladní chlapci ich jedli surové, niekedy aj so škrupinami. Neskôr sa naučili vrabce chytať a opekať ich na ohníku.

Koncom mája vystriedala prízemný mráz 40-stupňová horúčava. Čoskoro prepukla dyzentéria a malária. A lekára nikde! Do konca roka zomrelo 30 detí interhelpovcov, väčšina tých, čo mali menej ako päť rokov. Našťastie, Julko i Šaňko tú pohromu prežili.

Nemali kde bývať, preto ako prvý objekt narýchlo postavili tehelňu, aby mali materiál na výstavbu svojich príbytkov i ďalších prevádzok. Miestne úrady medzitým uvoľnili niektorým rodinám presídlencov baraky, kde kedysi liečili nakazených týfusom, ďalších dali nasťahovať do barakov v bývalom „lágri“ pre vojnových zajatcov. Tretím neostávalo iné, ako si vyhĺbiť zemľanky.

Niektoré rodiny riešili ťažkosti „aklimatizácie“ odchodom do iných časti Ruska alebo dokonca domov. Podľa zistení Polláka ich do roka takto odišlo vyše 50, viacerí s rodinami. Vedenie družstva poslalo list do vlasti interhelpovcom, ktorí pripravovali druhý transport. Nie, neodrádzali ich od zámeru pricestovať, len im kládli na srdce, aby si vzali so sebou aj nejakého lekára.

Vo vlaku, ktorý v nasledujúcom roku priviezol ďalších vyše 600 Slovákov a Čechov, boli už nielen dvaja lekári, ale aj dvaja učitelia pre družstevnú školu, medzi nimi aj spisovateľ Peter Jilemnický. Čítajte viac Pred 100 rokmi Hitler dokončil knihu a chystal sa podmaniť si svet. Čo s tým má Donald Trump?

S vďakou aj bez nej

Za jediný rok vyrástli v Piškeku a jeho okolí viaceré objekty Interhelpa. Už sa pracovalo v zámočníckej, garbiarskej aj stolárskej dielni. Prevádzku začala prvá malá elektráreň nielen v Kirgizstane, ale v celej Strednej Ázii. Pri slávnosti rozsvietenia prvej žiarovky v meste, ktoré medzitým premenovali na Frunze (po ruskom revolucionárovi), asistovala celá kirgizská vláda.

Jedna osobná spomienka: keď som navštívil v roku 1981 ako mladý novinár hlavné mesto vtedy ešte Kirgizskej sovietskej republiky, ukázali mi hostitelia aj historickú štvrť, ktorú kedysi postavili interhelpovci. Nazvali ju Okrúhlym mestečkom a skutočne ste sa tam ocitli uprostred do kruhu postavených prízemných obytných budov i priemyselných prevádzok. Na jednej bola pamätná tabuľa s textom o Interhelpe.

„V tejto prevádzke behal v krátkych nohaviciach váš Dubček,“ prehodila s úsmevom sprievodkyňa. „A jeho otec bol vtedy dielovedúcim.“ Bolo to zvláštne počuť, veď u nás na Slovensku sa vtedy Dubčekovo meno mohlo verejne skloňovať len s negatívnym odtieňom.

Kým v Česku i na Slovensku sa dnes na Interhelpo hľadí ako na prejav komunistickej utópie, v kirgizskej historiografii sa výsledky jeho činnosti hodnotia veľmi pozitívne.

„Znamenalo skok v industrializácii krajiny, v jej modernizácii,“ tvrdí kirgizský publicista Amirbek Usmanov. „Naši ľudia vďaka Interhelpu videli prvýkrát na vlastné oči traktor, nazvali ho čertovým povozom. Prvé studne s betónovými skružami, hlboké aj dvadsať metrov, nám takisto postavili Česi a Slováci. Zasiali nám prvú repu a takto by sme mohli pokračovať.“

Interhelpo však prechádzalo zložitým vývojom. V Kirgizsku začínalo v čase, keď sovietska ekonomika mala ešte prvky štátneho kapitalizmu. Situácia sa zmenila, keď takmer absolútnu moc v krajine získal Josif Stalin a jeho ľudia, keď sa začala kolektivizácia v poľnohospodárstve a priemysel napredoval pod taktovkou štátneho dirigizmu.

Život spočiatku pripomínal pomery v židovských kibucoch na úsvite štátu Izrael. Takmer všetko v družstve bolo spoločné a žilo sa z ruky do úst. Až v roku 1928 začali interhelpovci dostávať akú-takú mesačnú mzdu. Dovtedy sa zárobky iba zaznamenávali do pracovných knižiek a finančné prostriedky sa rozdeľovali podľa možnosti na nevyhnutné potreby.

V 30. rokoch Interhelpo viackrát reorganizovali, niektoré prevádzky začlenili do zväzu spotrebných družstiev, iné zoštátnili a zaradili medzi podniky miestneho priemyslu. Čo je horšie, v ovzduší stalinistického teroru sa podozreniam zo špionáže nevyhli ani interhelpovci. Viacerí skončili v gulagoch alebo dokonca na popravisku. Dubčekovci sa zachraňovali presídlením do Nižného Novgorodu, mesta na sútoku Volgy a Oky, koncom leta 1938 sa vrátili na Slovensko. Po 13 rokoch! Nasledovali ich mnohí ďalší bývalí členovia vysťahovaleckého družstva.

December 1943 znamenal definitívny koniec Interhelpa.