Devätnásť interhelpovcov skončilo na popravisku
Bolo ich devätnásť, Slovákov a Čechov, ktorých popravili v rokoch stalinistického teroru. Desiatky ďalších poslali na otrocké práce v gulagoch. Všetci boli členmi vysťahovaleckého družstva Interhelpo. Sprístupnené archívy NKVD v Kirgistane vydali o tom otrasné svedectvá.
Spomedzi Slovákov skončili na popravisku Ondrej Palinkáš, Jozef Pálenik, Pavol Kaincz a ďalší. Pravdepodobne už vo vyšetrovacej väzbe zomrel v poradí tretí predseda družstva Filip Švolík, pôvodným povolaním tesár z Bratislavy, ktorý neskôr viedol plemenársky podnik v Biškeku, hlavnom meste vtedy Kirgizskej zväzovej republiky. Na smrť zastrelením bol v septembri 1938 odsúdený riaditeľ textilky Viktor Šmíd z Kežmarku.
Pred časom vyšla v Budapešti dokumentárna kniha od dlhoročného primátora tohto mesta Gábora Demszkeho. Jeho otec bol Košičan a v roku 1925 cestoval zo Žiliny do Kirgizska s prvým transportom Interhelpa. Autor knihu nazval ironicky Východný raj a pátra v nej aj po osude niektorých popravených. Skúmal napríklad aj prípad už spomínaného Ondreja Palinkáša z Handlovej.
V júli 1938 ho orgány sovietskej tajnej polície obvinili zo špionáže. „Ste obvinený v tom, že od roku 1924 ste boli agentom československej rozviedky a uskutočňovali provokatérsku činnosť medzi revolučnými robotníkmi,“ uvádza sa v protokole z výsluchu.
Na obvinenie zo špionáže a na vynesenie trestu smrti alebo vyhnanstva do odľahlých končín Sibíri stačilo vtedy veľmi málo. Člen Interhelpa dostal napríklad list od otca s prosbou, aby sa vrátil domov, lebo už je veľmi starý a chce ešte vidieť syna. Vyšetrovatelia NKVD to považovali za šifru s tajnými pokynmi na vyzvedačskú činnosť.
Mnohí nezniesli neľudské podmienky v pracovných táboroch a zomreli. Ak sa príbuzní pýtali, čo sa stalo s ich manželom, otcom, starým otcom – pravdu dlho nezistili. Sovietske úrady mali pokyn odpovedať, že zomrel na zápal pľúc alebo inú chorobu.
Neskôr oznamovali, že dotyčný zahynul na vojne. Mohla to byť aj pravda, lebo takmer tridsať bývalých členov Interhelpa sa pýtalo z gulagu na front, a v roku 1943 im umožnili nastúpiť do formujúcej sa česko-slovenskej jednotky v Buzuluku.
Po stopách prenasledovaných interhelpovcov sa vydali aj ich potomkovia žijúci v Biškeku, najmä Alexander a Svetlana Kiralovci. Zistili miesto posledného odpočinku niektorých z nich. Ležia v hromadnom hrobe NKVD neďaleko metropoly Kirgizska s ďalšími 137 popravenými. V novembri 2010 tam odhalili pamätník obetiam stalinských represálií Ata Bejit (v preklade Mohyla otcov).