Žena mala byť hlavne gazdiná. Vraj aj vzhľadom na svoj mozog

Mali byť z nich v prvom rade perfektné gazdiné, ktoré udržujú poriadok, čistotu a domáce pohodlie. Vyššie vzdelanie a pôsobenie v politike sa žene neodporúčalo, lebo vraj na to nemala ani rozumové predpoklady.

V tomto postoji utvrdzovali krajšiu polovicu národa i predstavitelia – a predstaviteľky(!) – kultúrnej elity. Je dobré si to pripomenúť aj teraz, pár dní po MDŽ.

„Bolo by škodné pre rodinný život a pre výchovu dietok, keby žena prispievala zárobkom na existenciu rodín,“ napísala Ľudmila Podjavorinská, známa spisovateľka, aktívna aj v ženskom spolku Živena.

Minister Vavro Šrobár jej drukoval: "Rodine vďačíme za zachovanie slovenského národa. Ale najväčšiu zásluhu má na tom žena, keďže ona je v rodine hlavným činiteľom.“

Ale zo strany politikov išlo spravidla o lacné nadbiehanie ženám. Odvtedy, čo v roku 1919 dostali volebné právo, stali sa dôležitou súčasťou elektorátu a politické strany nešetrili – najmä krátko pred voľbami – chválospevmi na ich adresu.

„Ženo slovenská, voľ národne, voľ len tých, ktorí chcú tvoje blaho a blaho Československej republiky!“ Aj takto sa agitovalo v “letákovej vojne" pred parlamentnými voľbami v apríli 1920. Voličská aktivita Sloveniek však bola pomerne nízka. A na kandidátnych listinách ich bolo ako šafranu. O dôveru občanov sa uchádzali iba štyri. Mandát napokon získala jedna jediná, 45-ročná sociálna demokratka Anna Sychravová, učiteľka vo Vrútkach.

V ďalších riadnych voľbách do Národného zhromaždenia o päť rokov neskôr Sychravovej úspech zopakovala 33-ročná Gizela Kolláriková z Budatína (dnes súčasť Žiliny). Kandidovala za KSČ a povolaním bola textilná robotníčka. Ďalšie kandidátky neprešli sitom politickej súťaže. V Čechách sa to podarilo viacerým. Ale celkove sa podiel žien v 300-člennej snemovni parlamentu za dve desaťročia existencie prvej ČSR pohyboval v rozmedzí troch až štyroch percent.

Podľa českej historičky Dany Musilovej sa tam viac žien dostať ani nemohlo, keďže strany umiestňovali na voliteľné miesta svojich kandidátnych listín jednu alebo dve predstaviteľky nežného pohlavia, ostatné sa len viezli na konci. To platilo aj o sociálnej demokracii a národných socialistoch, ktorí venovali otázke ženskej emancipácie značnú pozornosť.

Niektoré silné strany, napríklad Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ženy na kandidátke vôbec nemali a nenašli by sme ich ani vo vedení. „Žena rastie pre krb rodiny a nie pre klub,“ hovorieval Jozef Tiso, od roku 1925 predseda poslaneckého klubu HSĽS v Národnom zhromaždení.

Je príznačné, že žiadna žena sa v predmníchovskej republike nedostala do vládnej funkcie, ale ani nezastávala významnejší post v parlamente. “Natíska sa záver, že ich mandáty mali nižšiu prestíž ako mandáty mužov," konštatuje Musilová.

Boli tam viac-menej na ozdobu, aby sa nepovedalo.

Čítajte viac Malá sexuálna revolúcia Československa. Čo ju odštartovalo?

Celibát učiteliek ako podmienka

Pred sto rokmi aj mnohí učení muži tvrdili, že mozog ženy nedokáže zvládnuť náročné politické rozhodovanie, ale ani akademické štúdium, lebo je o niečo menší a ľahší ako mužský (až oveľa neskôr vyšlo najavo, že mozog Alberta Einsteina bol o niečo menší ako priemerný ženský). Alebo že zvýšená intelektuálna činnosť môže výrazne oslabiť reprodukčné schopnosti ženy.

Pripomíname, že vtedy už slávila vedecké úspechy držiteľka Nobelovej ceny za fyziku (od roku 1903) profesorka Mária Curieová-Skłodowská, ktorá od júla 1895 žila v manželstve s kolegom Pierrom Curie a vychovala dcéry Irene (budúcu nobelovkyňu) a Eve.

V tom čase sa len rozbiehala činnosť na troch fakultách prvej slovenskej univerzity. Medzi 545 poslucháčmi bolo iba 37 žien.

Mnohí Slováci súhlasili naďalej s názormi pedagóga a filozofa Pavla Hečka, rodáka z Horného Srnia, ktoré šíril ešte koncom 19. storočia. Podľa neho sa síce ženy môžu uplatniť aj ako lekárky, učiteľky alebo poštárky (!), ale iba za predpokladu, že sú “odhodlané zotrvávať v stave slobodnom alebo vdovskom". Lebo vraj “popri manželskom stave sotva by mohli takéto úrady bez pretrženia a s prospechom zastávať".

Zrejme preto u nás tak dlho platil “celibát učiteliek", ktorý úrady zaviedli ešte v Rakúsko-Uhorsku pred 150 rokmi. Ženy učiteľky mohli mať platy rovnaké ako muži učitelia, ale museli zabudnúť na vydaj a materstvo, aby sa – súc zamestnané – nemuseli zároveň starať o manžela a deti. Podľa úradov by to odčerpávalo veľa z ich energie, v dôsledku čoho by nezvládali pedagogické povolanie. Učitelia muži ho zvládli, lebo starostlivosť o rodinu ležala na bedrách manželiek.

Rok po vzniku Československa tento “celibát" u nás zrušili zákonom, ale ako uvádza český historik školstva František Morkes, určité obmedzenia pre sobáše učiteliek trvali až do roku 1928. Napríklad povolenie na vydaj museli žiadať od okresnej školskej rady, v ktorej zvyčajne sedeli samí muži.

No nielen to. Zákaz vstupovať do manželského zväzku pôsobil medzi učiteľkami zotrvačne aj po tom, čo už tie obmedzenia oficiálne padli. Svedčia o tom štatistiky z roku 1934, keď z 994 stredoškolských profesoriek v ČSR bolo vydatých len 252.

Ale už na sklonku Rakúsko-Uhorska mal zákon o “celibáte" učiteliek jednu výnimku – nevzťahoval sa na učiteľky gazdinských škôl. Dievčatá tam učili domácim prácam a vydaté pedagogičky sa zrejme lepšie zhostili svojej roly pri odovzdávaní poznatkov z manželstva mladšej generácii.

Povedzme si teda, čo to boli za školy a kedy sa objavili na Slovensku.

Foto: Časopis Hvězda československých paní a dívek

Žiačky hospodyňskej školy Žiačky hospodyňskej (gazdinskej) školy v školskej kuchyni.

Ako naložiť s mužovými peniazmi

Najprv ich volali tak ako v Čechách a na Morave, kde vznikli o čosi skôr: “školy hospodyňské". Potom ich poslovenčili na “gazdinské“. Veď ich aj navštevovali prevažne dievčatá z gazdovských rodín po skončení povinnej školskej dochádzky, ktorá trvala osem rokov.

Stojí za zmienku, že prvú takúto dievčenskú školu zriadili v roku 1920 vo Veličnej na Orave. Ďalšie vznikli o rok neskôr v Skalici a v Komárne. V roku 1922 nasledovala škola v Hrachove pri Rimavskej Sobote a o tri roky neskôr v Barci pri Košiciach.

Išlo spravidla o jednoročné školy, v ktorých sa vyučoval slovenský jazyk, mravouka, spoločenská výchova, ale aj také predmety ako chémia, fyzika, chov zvierat, záhradníctvo, mliekarenstvo, hospodárne vedenie domácnosti a zdravoveda. Ako sa to dalo stihnúť v priebehu jedného školského roka?

Na stránkach časopisu Záhorie to kedysi vysvetlila absolventka vari najznámejšej z týchto škôl, skalickej, pani Helena Karenovičová. Všetky chovankyne žili v internáte, vstávalo sa už ráno o šiestej a teoretické vzdelávanie sa snúbilo s praktickou výukou. Škola mala svoje hospodárstvo, kde žiačky pod vedením pedagógov dopestovali zemiaky aj kukuricu, chovali prasce a hydinu pre potreby školskej jedálne.

“Žili sme tam ako jedna rodina, samé sme si piekli chlieb, mali sme na starosti prípravu raňajok i obedov pre celú školu, vyšívali sme výšivky a posielali ich na výstavy," približovala Karenovičová život v skalickej Štátnej hospodyňskej škole Dr. Pavla Blahu.

Chovankyne pochádzali nielen zo Záhoria, ale aj z východného Slovenska. Dievčatá z chudobnejších roľníckych rodín nemali často na internátne poplatky, a tak im štát poskytoval štipendiá. V roku 1925 položili v Skalici základný kameň novej budovy, otvorili ju o tri roky a patrila medzi najkrajšie školy v republike. Dnes je rekonštruovaná budova súčasťou areálu štátnej nemocnice.

Gazdinské školy viedli spravidla ženy. Riaditeľské posty zastávali v Skalici, Hrachove, ale napríklad aj v Lučenci. Tam bola riaditeľkou pred sto rokmi Ružena Laudrová, ktorá na zjazde Slovenskej ligy v Rimavskej Sobote podrobne hovorila nielen o vzdelávaní ale aj o výchove budúcich gazdín.

“Ich dôležitou úlohou bude hospodárne vedenie domácnosti," povedala. “Bez rozumnej a šporovlivej ženy každý zárobok muža by išiel a aj ide dolu vodou."

Foto: PRVEZENY.SK

Hana Gregorová Spisovateľku Hanu Gregorovú nazývajú prvou feministkou na Slovensku. Hlásala oslobodenie ženy od domácich prác.

Foto: FOTOGRAFIE SLOVENSKÝCH SPISOVATEĽOV

Podjavorinská Jej staršia kolegyňa Ľudmila Podjavorinská bola za to, aby sa žena venovala predovšetkým starostlivosti o rodinu a domácnosť.

„Fajčiarky do blázinca!“

Prvé slovenské gazdinské školy trpeli nedostatkom učiteliek a boli odkázané na pomoc ich kolegýň z Čiech a Moravy. Napokon, to bol vtedy najväčší problém všetkých druhov a stupňov škôl na Slovensku. Prvá pedagogická fakulta vznikla u nás až v roku 1946.

Medzitým budúcich učiteľov pripravovala Filozofická fakulta UK v Bratislave s prevažne českými profesormi. V prvom akademickom roku 1920/1921 ju však navštevovalo len okolo 150 poslucháčov, z nich iba zopár dievčat.

V roku 1926 boli promované prvé tri absolventky tejto fakulty, ale aj na ne sa časť spoločnosti pozerala skrz prsty. Proti vysokoškolsky vzdelaným ženám za katedrou boli najmä konzervatívnejšie kruhy a ľudácka tlač. Jej útoky sa vystupňovali v rokoch hospodárskej krízy. “Mladé slobodné slečinky, dcéry štátnych úradníkov zaberajú miesta mužom, živiteľom rodín," pohoršoval sa denník HSĽS Slovák.

Ešte väčším tŕňom v oku týchto nacionalistických kruhov boli českí učitelia a učiteľky. Bez nich by sa však na Slovensku nemohli každoročne otvárať desiatky nových základných a stredných škôl.

Prezident Tomáš G. Masaryk totiž vytýčil heslo “uškoliť Slovensko“, nehľadiac na výšku vynaložených prostriedkov a energie. “Čo národ vloží do učiteľov, trikrát sa mu vráti,“ tvrdil Masaryk.

Ďalší veľký problém – nedostatok učebníc. Chýbali aj v gazdinských školách. Pomáhali si českými učebnicami od Antonína Stacha alebo, v prípade spoločenskej výchovy, od Jiřího Stanislava Gutha-Jarkovského. Z jeho knihy si teraz odcitujeme kúsok o škodlivosti fajčenia.

“Dámam fajčiť sa nesluší za nijakých okolnosti, tým menej dievčatám. Cigareta v ústach dámy a ešte viac dievčaťa je niečo vyzývavé a nedbanlivé, čo sa nezrovnáva so ženskou jemnosťou. Dievča, ktoré si navyklo fajčiť patrí, ak je chudobné, do blázinca, alebo, ak je bohaté, do sanatória."

Gazdinské školy mali taký úspech, že v nich pre všetky záujemkyne nebolo dosť miest. Navyše, nemohli ich navštevovať dievčatá z najchudobnejších rodín. Pre ne organizovali ministerstvo poľnohospodárstva a Roľnícka jednota v jednotlivých župách šesť- až osemtyždenné gazdinské kurzy, nazývané “náukobehy".

“Množiace sa prihlášky na tieto náukobehy dokazujú, že ženičky naše si viac uvedomujú nutnosť ďalšieho vzdelávania sa," napísal v decembri 1921 týždenník Slovenská vlasť.

Foto: Časopis Hvězda československých paní a dívek

Výuka varenia Praktická výuka varenia v hospodyňskej škole.

Návrat k sporáku a vareche

Slovensko bolo pred sto rokmi agrárnou, prevažne vidieckou, málo urbanizovanou krajinou. Ale v tých niekoľkých väčších mestách – nehovoriac o Bratislave alebo Košiciach – sa žena už začínala oslobodzovať z pút tradícií a patriarchálnych predsudkov.

Na sklonku prvej ČSR študovalo na bratislavskej univerzite už 314 poslucháčok (z toho 198 na filozofickej a 82 na lekárskej fakulte).

Po rozbití Československa a vzniku slovenského štátu sa však tisovský režim usiloval vrátiť ženy k rodinnému kozubu a k vareche. Zákonom z roku 1939 prepustilo ministerstvo školstva zo zamestnania vydaté učiteľky. Bol to fakticky návrat k celibátu učiteliek. Oficiálne sa opatrenie zdôvodnilo potrebou zamestnať učiteľov mužov, ktorých evakuovali z južných oblastí Slovenska obsadených Maďarskom po Viedenskej arbitráži. “Majú rodiny, musíme im dať prácu," povedalo sa.

Lenže štát podobným spôsobom prepúšťal aj vydaté úradníčky. A zrušil v školách koedukáciu, čiže spoločnú výchovu chlapcov a dievčat, povolenú v 20. rokoch. Podľa ministra školstva Jozefa Siváka mala koedukácia spôsobovať “mravnú skazenosť". Oficiálne miesta ľudáckeho štátu sa pritom odvolávali na encykliku Pápeža Pia XI. O kresťanskej výchove mládeže.

Skutočným cieľom zrušenia koedukácie bolo podľa historičky Evy Škorvánkovej znížiť počet dievčat na gymnáziách a v učiteľských ústavoch. Všetko smerovalo k “návratu žien k pôvodnému poslaniu žien, čiže k rodine a domácnosti", povedané slovami Eugena Filkorna, rímskokatolíckeho kňaza, profesora bohoslovia a poslanca Slovenského snemu.

“Niet toho diplomu, čo by vyvážil život rodinný," vyhlásil minister Sivák. Zároveň naznačil, že treba obmedziť prijímanie dievčat na učiteľské ústavy (akadémie), o ktoré mali najväčší záujem. “Učiteliek je viac ako treba," vysvetlil. Menili sa osnovy vzdelávania na týchto školách. Napríklad varenie sa stalo povinným predmetom.

Ideálom dievčenského dorastu mala byť škola, ktorá pripravuje na rodinný život. Z dielne ministerstva vyšiel návrh zákona, ktorý mal umožniť zakladať odborné školy pre ženské povolania (sociálne pracovníčky, vychovávateľky, ošetrovateľky a podobne). V školskom roku 1942/1943 ich už bolo 20 a študovalo na nich 1 567 žiačok.

Gazdinské školy čakal zrejme ich “zlatý vek", najprv však museli prejsť istou premenou a prispôsobiť sa ešte viac životu na slovenskej dedine. Absolventka takejto školy mala byť – povedané slovami jednej rozhlasovej prednášky – “dobrou gazdinkou a matkou, ktorá starostlivo vychováva svoje deti".

Foto: Časopis Hvězda československých paní a dívek

Z praktickej výuky prania v hospodyňskej škole. Z praktickej výuky prania v hospodyňskej škole.

Našťastie, ministerstvu školstva nevyšiel zámer obmedziť počet žien študujúcich na vysokých školách. Mal sa zaviesť “numerus klauzus" (maximálne povolený počet) pre jednotlivé fakulty a študijné odbory. Na právnickej fakulte nemali ženy študovať vôbec.

Ako vyplýva zo zistení historičky Škorvánkovej, minister Sivák narazil na odmietavé stanoviská odbornej verejnosti a pripravený návrh zákona o reforme vysokých škôl musel stiahnuť. Na konci vojnového slovenského štátu študovalo na nich viac žien ako na jeho začiatku.

Čítajte viac Ani jedna Slovenka nad 45 rokov sa necíti krásna. Prečo?

Vzor: traktoristka Paša Angelina

Po vojne a najmä po roku 1948 sa vývoj zamestnanosti žien postupne dostal do opačného extrému. Čiastočne za to mohla aj vojna, počas ktorej boli ženy nútené nahradiť mužov v národnom hospodárstve a nastúpiť ako rezervoár pracovných síl aj do predtým typických mužských profesií. Chtiac-nechtiac museli prevziať úlohu “dočasnej hlavy” rodiny a starať sa o jej obživu, čo bol takmer celosvetový trend. Po vojne v krajinách východného bloku ho umocnilo preberanie sovietskeho modelu plnej zamestnanosti žien, čím sa oslabovala ich rola pri vedení domácnosti a pri starostlivosti o deti. Mal sa na nej čoraz výraznejšie podieľať štát.

Na titulné stránky novín sa dostali ženy, ktoré si zvolili dovtedy čisto mužské povolanie. Keď v auguste 1950 navštívila Sovietsky zväz delegácia čs. roľníkov – družstevníkov, jeden z jej členov Viliam Krajčík z Bernolákova po návrate vyhlásil: “Naším veľkým vzorom bude prvá traktoristka v ZSSR, hrdinka práce Paša Angelina z Charkova.“

Do ťaženia za takúto “novú ženu" sa zapojilo aj socialistické umenie. V roku 1951 mal premiéru film Jiřího Sequensa a Romana Hlaváča Cesta za šťastím s Jiřinou Švorcovou v hlavnej úlohe. Hrdinka Vlasta napriek konfliktu s otcom stáva sa – traktoristkou.

A tak onedlho rozorávali medze a kyprili družstevné polia aj prvé slovenské traktoristky.

Zároveň prudko rástla zamestnanosť žien, až tak rýchlo, že jej tempu nestačila výstavba jaslí a materských škôl. Ak v roku 1950 zostávala trvale v domácnosti ešte každá štvrtá alebo tretia žena (podľa regiónov), tak v roku 1980 už len každá dvadsiata.

Ženy sa v pracovnom procese postupne vyrovnávali mužom, nie však vo výške miezd a v účasti na riadení.

Tento trend pretrval aj po zásadnej zmene spoločenských pomerov v roku 1989. Pokusy konzervatívnych kruhov na Slovensku vrátiť ženy k rodinnému kozubu sa skončili neúspechom.

Pred niekoľkými rokmi sa však na niektorých odborných učilištiach zaviedol odbor “domáce práce". Pravda, je určený nielen pre dievčatá, ale aj pre chlapcov.

Darmo je, časy sa zmenili…

Foto: Časopis Hvězda československých paní a dívek

plagát dobrej gazdinej Dobrá gazdiná sa vie postarať o domácnosť i o deti, plagát.