Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier

Čoskoro uplynie 50 rokov od definitívneho ukončenia vietnamskej vojny. Prímerie sa v nej podarilo dohodnúť po piatich (!) rokoch ťažkých vyjednávaní, ale ešte dva roky ho znepriatelené strany sústavne porušovali, kým nastal mier. V niektorých prípadoch trvá cesta od prímeria ku skutočnému mieru oveľa, oveľa dlhšie.

Autor populárnych amerických encyklopédií George C. Kohn spočítal, že „Dohode o skončení vojny a obnovení mieru vo Vietname“ predchádzalo 139 schôdzok zástupcov štyroch zúčastnených strán, kým ju 27. januára 1973 v Paríži podpísali.

Podľa hlavného amerického vyjednávača Henryho Kissingera sa to podarilo „kombináciou posilňovania Saigonu a oslabovania Hanoja“. Čiže všestrannou podporou Južného Vietnamu s jeho proamerickým režimom proti komunistickému Severnému Vietnamu a juhovietnamským povstalcom z Národného frontu oslobodenia (Vietkongu).

Američania mali vo vrcholnej fáze vojny na vietnamských bojiskách bezmála pol milióna vojakov. Spolu s USA sa na bojoch zúčastnili jednotky ich viacerých ázijských spojencov. Najviac vojakov vyslal Soul, takmer 50-tisíc.

Severnému Vietnamu i Vietkongu poskytovali vojenskú pomoc (bez priamej účasti živej sily) najmä Sovietsky zväz a Čína, ale napríklad aj Československo. Až desať percent všetkej vojenskej techniky, zbraní a munície dostala Vietnamská ľudová armáda od nás.

Preto viacerí uznávaní historici, napríklad známy britský bádateľ moderných vojen John M. Roberts, nazerajú na vietnamský konflikt predovšetkým ako na vojnu medzi Západom a komunistickým svetom. Aj keď mala charakter občianskej vojny.

Čítajte viac Chystá sa vzkriesenie Rakúsko-Uhorska? Za špekuláciami o reinkarnácii federácie je aj kríza Európskej únie

Keď nepriateľ kuje pikle

Rokovania o zastavení paľby sa viedli už začiatkom roku 1968 pred najvýznamnejším vietnamským sviatkom Tet. A bolo dohodnuté dočasné prímerie. Ale čo nasledovalo?

Zbrane na chvíľu stíchli, aby vzápätí prehovorili s ešte väčšou silou – Hanoj spustil proti Saigonu mohutnú ofenzívu. Americké vojská boli úplne zaskočené a partizáni Vietkongu slávili jeden úspech za druhým.

Potvrdili sa 2 500 rokov staré slová čínskeho vojvodcu Sun-c’ua z jeho traktátu Umenie vojny: "Ak nepriateľ bez predchádzajúcej dohody žiada o prímerie, značí to, že kuje pikle.“

V komentároch k tejto poučke sa neskôr zdôrazňovalo, že nepriateľ "chce takto predísť nášmu podozreniu a potom využije našu nepripravenosť“.

Preto k ďalším tajným rokovaniam o prímerí pristupovali Američania poučenejší a usilovali sa dosiahnuť širšiu dohodu. Vyjednávaniam sa nedalo vyhnúť, naopak, boli nevyhnuté vzhľadom na škandalózne správy z frontu. Išlo najmä o masaker vyše 500 vietnamských civilistov v osade My Lai.

Podľa nemeckého historika vietnamskej vojny Marca Freya významnú úlohu zohralo aj zverejňovanie tajných vládnych dokumentov, tzv. Pentagon Papers na pokračovanie v denníku New York Times.

Protivojnové protesty potom nabrali na obrátkach. Predovšetkým v Spojených štátoch, ktoré v tom čase boli už štvrtý rok v krvavej vojne, pričom úrady do nej povolávali aj brancov.

Mierové hnutie sa rýchlo rozšírilo aj v západnej Európe a výrazne prispelo k tomu, že tamojšie vlády boli zdržanlivé v podpore USA. Veľkým sklamaním pre Washington bol však vlažný postoj tradičného spojenca, Veľkej Británie. V uliciach Londýna a ďalších miest sa konali pravidelné protivojnové demonštrácie.

Koncom marca 1968 preto americký prezident Lyndon Baines Johnson nariadil obmedziť bombardovanie Severného Vietnamu do 20. rovnobežky, ak tamojší líder Ho Či Min prejaví určitú ochotu vyjednávať. Ten napokon súhlasil, ale vzápätí obe strany vystupňovali bojovú činnosť. Dalo sa to vysvetliť jedine tak, že sa usilujú získať vojenskú prevahu a zlepšiť si tým pozície na nadchádzajúcich rozhovoroch. Podobný vývoj môžeme sledovať v taktike ruských a ukrajinských vojsk po správach o mierových rokovaniach medzi USA a Ruskom.

Čítajte viac Vzostupy a pády tranzitnej veľmoci. Plynovod cez Slovensko je už viac než dva týždne odstavený

Vojna a uvoľňovanie napätia

Tajné rokovania Kissingera dlho neviedli k nádejným výsledkom, najmä pre neústupčivosť Hanoja. Ten požadoval odchod všetkých cudzích vojsk z južného Vietnamu, vypovedanie podpory juhovietnamskému prezidentovi, slobodné voľby a vytvorenie koaličnej vlády v Saigone s účasťou Vietkongu.

Určitý pokrok nastal až v apríli 1971. V Bielom dome už dva roky vládol Richard Nixon a v Hanoji medzitým zomrel vodca Ho Či Min. Vojna sa rozšírila do krajín susediacich s Vietnamom – Laosu a Kambodže. Obete amerických vojakov však presiahli všetky hranice únosnosti. Išlo o desaťtisíce mŕtvych a ťažko zranených. Bolo treba s tým niečo robiť.

Majster kyvadlovej diplomacie Kissinger podnikal cesty v trojuholníku USA – Čína – ZSSR. Tajné rokovania v Pekingu nemali úspech, v Moskve však pochodil.

Vtedajší sovietsky veľvyslanec vo Washingtone Anatolij Dobrynin spomínal, že šéfa Kremľa Leonida Brežneva omrzela nevyspytateľná politika Hanoja, ktorý ju s Moskvou nekoordinoval a často o svojich rozhodnutiach ani neinformoval. Aj preto pristúpil na politiku uvoľnenia napätia, s ktorou prišiel Nixon.

Na spoločných moskovských rokovaniach v máji 1972 uzavreli nielen dohodu o obmedzení strategických zbraní (SALT-1), ale v neoficiálnej časti schôdzky diskutovali o možnostiach ukončenia vojny vo Vietname. „Brežnev nabádal Nixona obnoviť mierové rokovania v Paríži a prestať s bombardovaním Severného Vietnamu,“ prezradil po rokoch Dobrynin.

Americký prezident išiel ďalej a nariadil odchod 100-tisíc amerických vojakov z Vietnamu (už predtým opustili krajinu posledné jednotky amerického námorníctva).

Zvrat na mierových rokovaniach v Paríži spôsobil Kissinger, keď nenaliehal na odchod severovietnamských jednotiek z južného Vietnamu za prísľub Hanoja, že prestane nástojiť na vytvorení koaličnej vlády v Saigone.

Prekážkou na ceste k prímeriu ostával už len prezident Južného Vietnamu Nguyen Van Thieu. Kategoricky odmietal podpísať akúkoľvek dohodu s Hanojom.

Nasledovala úspešná jarná ofenzíva Vietnamskej ľudovej armády v súčinnosti s Vietkongom. A tak sa parížske rokovania znovu prerušili a Nixon nariadil ďalšie bombardovanie severného Vietnamu.

V tejto situácii Hanoj prejavil ochotu pokračovať v rokovaniach o mieri, ak Američania zastavia bombardovanie. Koncom januára 1973 ustúpil aj prezident Thieu pod hrozbou sankcií, ale aj vidiny niekoľkomiliardovej americkej pomoci. Nixon sa zároveň zaviazal obnoviť leteckú vojnu, ak Hanoj poruší podmienky dohody.

Pripomíname, že v tom čase americký prezident lietal v afére Watergate a potreboval obnoviť priazeň verejnosti aspoň v zahraničnej politike.

Čítajte viac Československý rozvod nebol až taký „zamatový“

Útek zo Saigonu

Podľa jedného z článkov dohody malo byť prímerie so zastavením paľby nastolené na území celého Vietnamu presne o 24. hodine greenwichského času 27. januára 1973.

Americké vojská sa mali stiahnuť z územia Južného Vietnamu do 60 dní od podpísania dohody, čo sa aj stalo. Prebehla výmena zajatcov.

Dohoda tiež počítala s vytvorením nezávislej Medzinárodnej komisie pre dohľad a kontrolu nad prímerím. Tvorili ju zástupcovia Kanady, Indonézie, Poľska a Maďarska.

„Dnes večer sme potvrdili dohodu, ktorá ukončí vojnu a prinesie mier a česť do Vietnamu a Juhovýchodnej Ázie,“ slávnostne oznamoval Nixon v americkom rozhlase a televízii.

Diplomati však vedeli, že dohodou o prímerí sa vojna ešte nekončí a umožní len úplný odchod amerických vojakov z Vietnamu.

V decembri 1973 dostali hlavní vyjednávači rokovaní o prímerí Henry Kissinger a Le Duc Tho (vodca Vietkongu) Nobelovu cenu mieru. Le ju odmietol s odôvodnením, že v jeho krajine nie je mier.

O nejakom dodržiavaní prímeria skutočne nemohlo byť ani reči. Veď od jeho uzatvorenia do polovice apríla 1975 utrpeli Vietkong a Vietnamská ľudová armáda straty prevyšujúce 136-tisíc osôb (padlých a zomrelých na zranenia utŕžené v bojoch).

V decembri 1974 začali severovietnamské jednotky útok na provinciu Phuoc Long severne od Saigonu a 6. januára obsadili jej správne stredisko. Keďže išlo o zjavné porušenie mierovej dohody, prezident USA Gerald Ford, ktorý vystriedal v Bielom dome Nixona, požiadal Kongres o súhlas vojensky zasiahnuť. Ale ďalšie americké angažovanie sa vo vietnamskej vojne bolo vylúčené.

V marci 1975 nasledovala nová ofenzíva Severného Vietnamu a 30. apríla padol Saigon. Krátko predtým dokázali ešte vrtuľníky americkej námornej pechoty evakuovať tisícku pracovníkov veľvyslanectva USA a asi sedemtisíc vietnamských utečencov, ktorým hrozila smrť za kolaboráciu. Až do evakuácie Kábulu koncom augusta 2021 to bola najväčšia americká operácia tohto druhu.

Súčasťou dohody z januára 1973 bol aj tajný dodatok o poskytnutí 3,2 miliardy dolárov Spojenými štátmi na obnovu Severného Vietnamu. Nikdy ju však nevyplatili. Ako zámienka poslúžilo vojenské zjednotenie Vietnamu, ktoré dohoda nepredpokladala.

Čítajte viac Otázka stará ako ľudstvo: Kde sa schovať, keď nás napadnú?

Z jednej Kórey dve

A teraz načrime do trocha iného súdka. Aj v súvislosti s možným ukončením ukrajinského konfliktu sa často skloňuje „kórejský scenár“. Pripomeňme si, ako vznikal.

Kórejský polostrov sa od roku 1910 nachádzal pod japonskou nadvládou. Kapitulácia krajiny vychádzajúceho slnka na samom konci druhej svetovej vojny otvorila Kórejčanom cestu, aby prvýkrát rozhodovali o svojom vlastnom osude. Ale všetko sa zomlelo ináč.

Červená armáda ešte 9. augusta 1945 obsadila sever polostrova, zatiaľ čo americká – jeho juh. Prezident Harry Truman vydal rozkaz, ktorým vyhlásil 38. rovnobežku za hranicu oddeľujúcu sféry vplyvu oboch veľmocí.

Moskva i Washington si vtedy predstavovali, že Kórea sa bude nachádzať pod poručenskou správou, ktorú by vykonávali štyri mocnosti a trvala by tak dlho, ako to bude treba. Medzitým sa však vzťahy medzi veľmocami – bývalými spojencami ochladili na bod mrazu.

Na severe polostrova sa presadili komunisti s podporou Moskvy, na juhu zasa pravica, podporovaná Američanmi.

"Obe okupačné mocnosti a ich kórejskí spojenci začali dávať prednosť dvom oddeleným štátom pred jednotným štátom, v ktorom by sa museli deliť o moc,“ približuje situáciu americký historik Carter J. Eckert.

V roku 1948 sa mali konať na polostrove parlamentné voľby. Väčšina členov OSN presadzovala celokrajské voľby, napokon sa konali separátne. Najprv v máji na juhu, kde zvíťazila strana I Sung-mana, ktorá 15. augusta 1948 vyhlásila Kórejskú republiku. Li Syn sa stal jej prvým prezidentom.

O desať dní nato sa konali voľby aj na severe, ale už nie pod dohľadom komisie OSN. Vyhrali ich komunisti na čele s Kim Il-songom (Kim Ir-sen), ktorý v septembri 1948 vyhlásil Kórejskú ľudovodemokratickú republiku.

Medzitým sa množili pohraničné incidenty pozdĺž 38. rovnobežky. Do vojny prerástli takmer pred 75 rokmi, 25. júna 1950.

Severokórejčanom sa spočiatku až nadmieru darilo. Bleskovým útokom dobyli v priebehu troch dní hlavné mesto Soul. Kimova armáda mala prevahu v sovietskych tankoch i lietadlách a mala aj lepšie vycvičené jednotky. Do začiatku augusta 1950 obsadili celú južnú Kóreu s výnimkou takzvaného Pusanského perimetra. Ide o územie na východ od rieky Naktong-gang po prístavné mesto Pusan. Má rozlohu len 80 krát 80 kilometrov.

Potom však Spojené štáty a ich koaliční spojenci pod záštitou OSN a velením amerického generála Douglasa MacArthura podnikli rýchlu vojenskú intervenciu. V septembri 1950 nielenže dobili naspäť Soul, ale zatlačili severných Kórejčanov až k rieke Ja-lu (alebo Amrokkang, tečie prevažne po hraniciach KĽDR s Čínou).

Neskôr sa táto situácia zopakovala ešte raz, ale v marci 1951 nadobudla vojna pozičný charakter a front sa ustálil na 38. rovnobežke.

Čítajte viac Pred 100 rokmi Hitler dokončil knihu a chystal sa podmaniť si svet. Čo s tým má Donald Trump?

Prímerie bez trvalého mieru

Prvý rok tejto „obmedzenej vojny“ – ako ju nazvali niektorí americkí komentátori – nič okrem množstva obetí a veľkých materiálnych škôd nepriniesol. Navyše, perspektíva víťazstva niektorej zo strán sa čoraz viac vzďaľovala. Preto prvé tajné rokovania o možnom prímerí či dokonca mieri sa začali už v jarných mesiacoch a pokračovali v lete roku 1951.

V New Yorku sa stretli George Kennan, vtedy expert ministerstva zahraničia USA a kritik ďalšej eskalácie vojny v Kórei s Jakovom Malikom, zástupcom ZSSR v OSN. Zvažovali myšlienku ukončenia vojny pozdĺž línie dotyku bojujúcich vojsk.

Kennan bol presvedčený, že Biely dom sa v kórejskej vojne riadi „emocionálnymi, moralistickými postojmi“, čím môže Ameriku ľahko priviesť ku "skutočnému konfliktu s Rusmi“ a zabrániť uzatvoreniu realistickej dohody.

Malikovi však Kennan tvrdil, že USA sa usilujú o také ukončenie konfliktu na Kórejskom polostrove, aby ani jedna z bojujúcich strán neprišla o žiadne územie ani nijaké nové nezískala. „Všetko sa vráti do stavu pred vojnou,“ ubezpečoval.

Rokovania sa potom naplno rozbehli v júli 1951. I Sung-man bol zásadne proti prímeriu a neustále žiadal Spojené štáty o ďalšie zbrane, aby vraj mohol zjednotiť Kóreu. Ale už nemal ich podporu ani podporu OSN. Podobne bol na tom Kim Il-song. Takisto žiadal o ďalšiu vojenskú pomoc Moskvu i Peking, ale už nenachádzal pochopenie ani u Stalina, ani u Maa.

Američania dokonca vymenili MacArthura na poste veliteľa koaličných vojsk, keď navrhoval použiť jadrové zbrane a rozšírenie vojny až do Číny. Prezident Truman s takýmto názorom zásadne nesúhlasil. Tajné rokovania však trvali s menšími či väčšími prestávkami ešte takmer dva roky! Znepriatelené strany sa medzitým čoraz pevnejšie zakopávali okolo 38. rovnobežky, kde vznikali zložité obranné opevnenia, a navzájom sa ostreľovali.

Zároveň skupiny expertov takpovediac v zákulisí tejto vojny pripravovali do najmenších podrobností podmienky prímeria i kontrolné mechanizmy jeho dodržiavania.

Detailne určili líniu, za ktorú sa bojujúce jednotky stiahnu, a štyri kilometre široké a 238 kilometrov dlhé, prísne strážené demilitarizované pásmo.

Dohodu o prímerí podpísali 27. júla 1953 najprv frontoví velitelia bojujúcich strán v Panmundžone blízko demarkačnej čiary. Potom ju potvrdili politici a generáli.

Podľa dohody vzniklo niekoľko komisií. Jednou z nich bola Dozorná komisia neutrálnych štátov, ktorá mala kontrolovať dodržiavanie prímeria. Dohodu o jej vytvorení sa podarilo dosiahnuť v apríli 1952. Okrem Švédska, Švajčiarska a Poľska sa do nej na návrh Severnej Kórei dostalo aj Československo. Podľa pôvodných predstáv veľmocí malo prímerie po určitom čase prerásť do trvalého mieru medzi oboma Kóreami. Mierová zmluva však nejestvuje dodnes. Chvíľu sa zdalo, že po rokovaniach Donalda Trumpa s lídrami oboch kórejských štátov pred šiestimi rokmi je k mieru veľmi blízko. Nebolo…

Čítajte viac Masaker vo vápenke: Gardisti nemali zľutovanie ani s deťmi

Hlavolam pre Donalda Trumpa

Čo mali kórejská a vietnamská vojna spoločné? Podľa G. Kohna boli to viac vojny medzi USA a ZSSR alebo medzi komunistickým Východom a kapitalistickým Západom ako medzi Kórejčanmi v prvom prípade a Vietnamcami v druhom.

Čím sa od nich líši ukrajinský konflikt, keďže americký minister zahraničných vecí Marco Rubio minulý týždeň otvorene priznal, že Spojené štáty v nej vedú „proxy vojnu“, čiže „zástupnú“ vojnu s Ruskou federáciou?

Znamená to, že aj v tomto prípade možno prímerie dosiahnuť podobným spôsobom: najprv sa tajne dohodnú Američania s Rusmi a potom si sadnú za rokovací stôl so zástupcami bojujúcich strán?

Experti sa už dlhšie prihovárajú sa kórejský scenár. Napríklad bývalý hlavný veliteľ vojsk NATO v Európe, americký admirál James Stavridis predpovedá, že týmto spôsobom by sa dal ukrajinský konflikt „zmraziť“ za "štyri, najviac za šesť mesiacov“.

Na námietky, že Ukrajina, podobne ako kedysi Južná Kórea, by prišla o časť územia, odpovedá ďalší americký expert Stephen M. Kotkin slovami: „To je pravda, ale dnes je Južná Kórea prekvitajúcou krajinou. Ukrajina by mohla vykročiť tou istou cestou.“

Kórejský scenár podporuje aj britský expert sir Lawrence Freedman. Nevylučuje, že časom by sa kórejský scenár mohol zmeniť na nemecký, zjednotením vojnou rozdeleného územia.

Všetci experti sa zhodujú na jednom veľkom „pluse“ dohody o prímerí: znamenala by koniec nezmyselného zabíjania vojakov i civilistov. Navyše, povedané slovami ďalšej poučky od Sun-c’ua: „Neexistuje krajina, ktorá by mala prospech z predlžovania vojny.“

Kyjev aj Moskva zatiaľ podobné úvahy o prímerí odmietajú a zhodne žiadajú pre seba bezpečnostné záruky. Ukrajina – že sa po prímerí stane súčasťou NATO, Rusko – že vojská členských štátov NATO nikdy nevstúpia – a to pod akoukoľvek zástavou – na ukrajinské územie. Donald Trump si nemohol „predpísať“ ťažší hlavolam…