Československo patrilo medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Bude Slovensko opäť zbrojárskou veľmocou?

Zbrojárska výroba na Slovensku má už vyše 150-ročnú tradíciu. Ešte za Rakúsko-Uhorska v roku 1870 vybudovala viedenská muničná továreň v Bratislave (vtedajšom Prešporku) svoj nový závod G. Roth Wienund Pressburg na výrobu streliva do pušiek.

A o tri neskôr takisto v Bratislave začal Alfred Nobel výstavbu ďalšej svojej továrne na výrobu dynamitu, neskôr slávnej Dynamitky. Nobel bol zrejme úprimne presvedčený o dôležitosti zbrojenia v čase mieru.

„Moje továrne na dynamit ukončia vojny skôr než všetky tie vaše mierové kongresy. V ten deň, keď dva armádne zbory budú schopné zničiť jeden druhý za sekundu, sa všetky civilizované národy s hrôzou odvrátia od vojny a rozpustia svoje armády.“

Podobne asi zmýšľali tvorcovia atómovej bomby a – národy sa neprestali zabíjať.

Vrchol konjunktúry zažili obe spomínané fabriky počas prvej svetovej vojny. Dynamitka sa stala najväčším dodávateľom munície pre armádu habsburskej monarchie. V roku 1914 začala s výrobou trinitrotoluénu (TNT), ktorý nahrádzal dynamit. Rýchlo sa stal prakticky najrozšírenejšou vojenskou trhavinou. Nobelova továreň v tom čase zamestnávala okolo 3 000 zamestnancov.

Po vojne a vzniku Československej republiky sa závod na puškové strelivo stal akciovou spoločnosťou a jej zariadenie postupne premiestnili do Považskej Bystrice. V roku 1929 sa tam začala výstavba nového muničného závodu pod názvom Čs. muničné a kovorobné závody. Už o dva roky vyrábal delostrelecké nábojnice. Po tom, čo sa závod v Považskej Bystrici dobudoval a stal súčasťou Československej zbrojovky so sídlom v Brne, začal aj s produkciou pechotných zbraní.

Horšie dopadla po vojne Dynamitka. Firma sa dostala do problémov, vláda jej odobrala licenciu na výrobu trhavín a donútila ju presťahovať príslušné zariadenie do podniku Explózia v Semtíne pri Pardubiciach.

Podľa Ľudovíta Hallona z Historického ústavu SAV dôvodom mala byť aj blízkosť vtedy znepriatelených štátov Maďarska a Rakúska.

Po polstoročí existencie prešiel závod v Bratislave na nový výrobný program – umelé hnojivá a technické plyny.

Československo však zdedilo po Rakúsko-Uhorsku ďalšie, ešte významnejšie zbrojovky. Spomeňme aspoň Škodove závody v Plzni. Objem ich výroby približuje český vojenský historik Miroslav Šáda na nasledujúcom príklade z prvej svetovej vojny:

"V prvom polroku 1917 sa v celej podunajskej monarchii vyrobilo 2 285 delostreleckých hlavní, pričom 1 805 pochádzalo z plzenskej Škodovky.“

Po vzniku ČSR si vyžiadali potreby ozbrojených síl mladej republiky, aby aj Škodove závody rozšírili svoju výrobu o ďalšie zbraňové systémy, predovšetkým obrnené vozidlá a tanky. Najmä ľahké tanky zo Škodovky sa v 30. rokoch minulého storočia stali vyhľadávaným tovarom aj na globálnom trhu.

Tým sme sa dostali k našej ústrednej téme – vývozu produkcie československých zbrojoviek.

Zbrojením proti nezamestnanosti

Ako vyplýva zo zistení českého vojenského historika Vladimíra Franceva, ČSR už v roku 1929 patrila spolu s Veľkou Britániou, so Spojenými štátmi, s Nemeckom, Talianskom a so Švédskom medzi najväčších vývozcov zbraní na svete. V rokoch 1934 a 1935 bola dokonca na prvom mieste.

V tom čase už tunajšie zbrojovky bežali naplno a vyrábali toľko, že bolo toho dosť pre vlastnú armádu aj na export. V Berlíne sa dostal k moci Adolf Hitler, ktorý sa netajil svojimi expanzívnymi plánmi. Medzi prvými štátmi malo byť na rane Československo. Bolo treba posilňovať obranu.

Ale zvýšené výdavky zo štátneho rozpočtu na zbrojenie sledovali v polovici 30. rokov dva ciele: jednak mali zvýšiť obranyschopnosť krajiny, a jednak – v duchu keynesiánskej teórie – podporiť zamestnanosť v čase hospodárskej recesie. Dobové štatistiky potvrdzujú výrazný podiel tejto politiky na ekonomickom raste. Zároveň sa však zvyšoval štátny dlh.

Už v roku 1935 zabezpečili investície do zbrojného priemyslu pracovné miesta pre 20 percent nezamestnaných a v roku 1938 dokonca pre 68 % z celkového počtu 2 164 000 nezamestnaných v ČSR.

Staré zbrojovky pracovali na plné obrátky a budovali sa nové. Zároveň sa časť zbrojnej výroby premiestňovala z Čiech do bezpečnejšieho vnútrozemia pre prípad vojny s Nemeckom. Išlo predovšetkým o niektoré kapacity Škodových závodov, ktoré presunuli do Dubnice nad Váhom. Ako zistila historička Zdenka Muráriková z Univerzity Mateja Bela, začiatkom roku 1937 sa tam začala výroba protitankových kanónov v ešte nedokončenej fabrike. Súčasne prebiehala výstavba ďalších prevádzok.

V druhej polovici 30. rokov podiel výdavkov na obranu presiahol v Československu päť percent hrubého domáceho produktu (HDP). Na porovnanie: v Slovenskej republike i v Česku je to dnes okolo dvoch percent. V Nemecku však výdavky na ozbrojené sily v roku 1937 predstavovali okolo 10 percent HDP.

Horúčkovité zbrojenie prebiehalo v celej Európe, a tak dopyt po výrobkoch našich zbrojoviek bol obrovský. Pritom ich vývoz trikrát prevyšoval dovoz a na celkovom zahraničnom obchode ČSR sa podieľal v roku 1938 ôsmimi percentami. To sú údaje z výskumu českého historika Aleša Skřivana. Pritom niektoré zbrojovky vrátane Škodovky vyvážali v tých rokoch až polovicu svojej produkcie.

Kto vtedy nakupoval československé zbrane a muníciu? V prvom rade štáty Malej dohody, vojensko-politického zoskupenia z rokov 1921 – 1939. Spočiatku malo byť protiváhou Maďarsku a po nástupe nacizmu – Nemecka. Tvorili ho Československo, Juhoslávia a Rumunsko, pričom ČSR hrala v Malej dohode kľúčovú úlohu.

Obrnená technika však smerovala z ČSR aj do Švédska a Švajčiarska. Jej export zabezpečoval nevyhnutný prísun devízových prostriedkov.

Od uzavretia spojeneckej zmluvy v roku 1935 sa rozvíjala vojenská spolupráca ČSR aj so Sovietskym zväzom. Ako uvádza ďalší český historik Vladimír Karlický, medzi významné obchody patrila vzájomná výmena licencií na náš horský kanón a na sovietsky bombardér SB-288, vrátane nákupu 61 týchto strojov.

Zvláštnou kategóriou bol export do Číny, lebo ČSR nepodporovala medzinárodnú dohodu o embargu dodávok zbraní do tejto, vtedy politicky nestabilnej, krajiny. Ako uvádza český archivár a publicista Pavel Šrámek, v roku 1938 sa tam vyviezli zbrane bezmála za 400 miliónov korún, čím sa Čína umiestnila na štvrtom mieste v našom exporte tejto komodity.

Čítajte viac Keď Košice boli hlavným mestom: Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso

V rukách nemeckých koncernov

Po Mníchove, rozbití ČSR a vzniku slovenského štátu pod kuratelou nacistického Nemecka sa naše zbrojovky ocitli v rukách tamojších koncernov. Len zbrane, ktoré získali hitlerovci od československej armády, stačili na vyzbrojenie dvadsiatich divízií Wehrmachtu.

Zbrojné závody potom cez celú vojnu pracovali pre nemeckú vojnovú mašinériu. Už na jej začiatku vstúpil do nich nemecký kapitál a zvyšoval výrobu.

Týkalo sa to aj bratislavskej Dynamitky, ktorú prevzal nemecký koncern IG Farben a obnovil v nej výrobu trhavín. Vojnová konjunktúra opäť priniesla prosperitu tomuto podniku.

Závod v Dubnici nad Váhom sa dostal pod kontrolu spoločnosti Hermann Göring Waffenwerke. Okrem zbraní a munície vyrábal aj súčiastky do námorných torpéd a rakiet V2.

Dvadsiateho augusta 1944 zažil závod spojenecký nálet. O život prišlo 16 zamestnancov a približne 40 bolo zranených. Vznikli materiálne škody na budovách a technickej infraštruktúre. No podľa historika Valeriána Bystrického napriek zásahom poltonových bômb zostali zachované podzemné prevádzky zbrojovky, chránené betónovými platňami.

Aj považskobystrickú zbrojovku začlenili do koncernu Hermann Göring Waffenwerke. Už v roku 1939 z nej Nemci vyviezli muníciu za 20 miliónov korún. Noví majitelia výrobu neustále rozširovali. Kým v roku 1940 tam pracovalo 6 800 zamestnancov, o štyri roky tento počet vzrástol na 11 200.

Nálet spojeneckého letectva zažila Považská Bystrica 22. decembra 1944. Bomby zasiahli civilnú časť mesta, zbrojovku len okrajovo.

Väčšie škody spôsobili zbrojnému priemyslu na Slovensku ustupujúce nemecké vojská. V prvom rade sa to týkalo dubnickej fabriky, ktorú takmer úplne zlikvidovala špeciálna ženijná jednotka určená na deštrukčné práce. Už po oslobodení Bratislavy, v dňoch 7. a 8. apríla 1945 zničila 70 objektov zbrojovky vrátane podzemných prevádzok a viac ako tretinu obrábacích strojov. Časť strojov a zariadení demontovala a odviezla do Nemecka.

Povojnová rekonštrukcia obsiahla aj zbrojný priemysel obnovenej ČSR. Čiastočne ho pomohli postaviť na nohy reparácie (náhrada vojnových škôd), dohodnuté na Parížskej mierovej konferencii.

Ako uvádza historik Hallon, z prvých reparačných prídelov (spolu ich bolo desať) niečo „kvaplo“ aj slovenským zničeným alebo poškodeným zbrojovkám. Napríklad koncom leta 1946 doputovalo z Nemecka do Dubnice kompletné zariadenie dvoch tovární na obrábacie stroje.

Ale väčšmi nám pomohlo premiestnenie niektorých podnikov z českého pohraničia, zhabaných sudetským Nemcom, na Slovensko. Vďaka týmto strojom a zariadeniam sa obnovila aj veľká časť výroby v Považskej Bystrici.

So Stalinom na čele zbrojíme vesele

Po odstránení následkov vojny a po prevrate vo februári 1948 sa na Slovensku začala mohutná industrializácia s prívlastkom socialistická. Jej významnou súčasťou bol ťažký a zbrojársky priemysel.

Zúrila studená vojna, a tak nové československé zbrojovky sa budovali najmä na základe sovietskych licencií a v bezpečnejšom hornatom kraji na strednom Slovensku. Rozostavaný Závod Kriváň ČKD v Martine premenovali v jeseni 1949 na Závod Josifa Stalina – sovietsky vodca práve oslavoval sedemdesiatiny.

Mimochodom, o dva roky neskôr premenovali Škodove závody v Dubnici n. Váhom (Škoda Dubnica) na Závody Klimenta Jefremoviča Vorošilova, blízkeho Stalinovho spolupracovníka. A bratislavská Dynamitka niesla odteraz meno Juraja (Georgi) Dimitrova, bulharského komunistického politika, v minulosti generálneho tajomníka Komunistickej internacionály (Kominterny). Pospolitý ľud ju nazýval Dimitrovkou.

Nové prevádzky s takvaznou špeciálnou, čiže zbrojárskou, výrobou, vznikali v Bánovciach nad Bebravou, v Detve, Prakovciach, vo Vígľaši, v Hriňovej a v Strážskom.

Pri Trenčíne vyrástla Konštrukta, ktorá sa neskôr stala jedným z najvýznamnejších výskumno-vyvojových centier Ministerstva obrany ČSR.

Plánované počty vojakov v kasárňach dosiahli v roku 1953 bezmála 300-tisíc mužov, čo bolo najviac od vzniku ČSR v roku 1918. Takáto armáda potrebovala výrazne dozbrojiť i prezbrojiť.

To isté sa však požadovalo aj od armád ďalších štátov sovietskeho bloku a československé zbrojovky hrali v tom nezastupiteľnú úlohu.

„Zbrojilo sa toľko, že zbrojná výroba vytlačila zo strojárskych závodov civilnú,“ približoval svojho času vojenský historik Michal Štefanský. "Na trhu vznikali závažné disproporcie, nedostatok spotrebného tovaru…“

Čítajte viac Žena mala byť hlavne gazdiná. Vraj aj vzhľadom na svoj mozog

Húfnica DANA a ďalšie hity

Počas politického oteplenia po roku 1956 dopyt po zbraniach a vojenskej technike poklesol, ale ako ukázali výskumy vojenského historika Jana Štaigla, netrvalo to dlho a plány výroby tankov a obrnených transportérov opäť vzrástli.

Medzi Východom a Západom sa totiž obnovili preteky v zbrojení. Preteky, v ktorých sa – povedané športovou terminológiou – v jedných etapách šprintovalo, kým v ďalších bežalo viac-menej poklusom. Medzi jednotlivými etapami sa vyskytli kratšie alebo aj dlhšie prestávky, počas ktorých superveľmoci rokovali o odzbrojení.

V roku 1965 vznikol trust Závody ťažkého strojárstva (ZŤS) so sídlom v Martine. Spočiatku ho tvorilo sedem podnikov, v ktorých významnú časť výroby tvorila produkcia takzvanej špeciálnej techniky: v Martine – tankov, v Dubnici – delostrelectva, v Detve – obrnených vozidiel.

Mimochodom, v rokoch 1952 až 1989 sa na Slovensku vyrobilo 45-tisíc obrnených vozidiel, medzi nimi aj známych BVP 2. Zaradilo sa medzi popredných svetových producentov tejto techniky.

Martinský trust postupne zamestnával až 85-tisíc pracovníkov a takmer polovicu svojich výrobkov vyvážal do desiatok krajín. Úspech slávila napríklad samohybná kanónová húfnica vz. 77 DANA od vývojárov z trenčianskej Konštrukty. ZŤS Dubnica ich od roku 1977 vyrobila vyše 670 a po modernizácii sú dodnes vo výzbroji slovenskej i českej armády.

Zbrojná výroba za socializmu dosiahla svoj vrchol v roku 1987, keď tvorila štyri percentá vtedajšieho HDP a v exporte zaujímala 6. až 7. miesto vo svete. Viac ako polovica vývozu smerovala do štátov varšavského paktu a jedna pätina do rozvojových krajín.

Ako uvádza Jaroslav Lánik z Vojenského historického ústavu v Prahe, len v rokoch 1984 až 1988 vyviezlo Československo zbrane a vojenskú techniku za 2,7 miliardy amerických dolárov (v cenách roku 1985).

Potom však nastal nieže pokles, ale krach výroby vo väčšine slovenských zbrojoviek. Čo sa vlastne stalo?

Prekovať meče na pluhy

Rok 1989 priniesol vo východnom bloku „karneval“ viac-menej nežných revolúcií a o dva roky nato koniec studenej vojny s rozpadom Sovietskeho zväzu.

Zrazu sa povedalo: prekujeme meče na pluhy, namiesto tankov začnete vyrábať traktory. Alebo spotrebný tovar. Hovorilo sa tomu konverzia zbrojárskej výroby.

Inžiniera Jána Žirku zastihli tieto prevratné zmeny na generálnom riaditeľstve ZŤS v Martine, ktoré zrušili ako prvé. Jednotlivé závody niekdajšej oceľovej pýchy Slovenska sa mali zachraňovať samostatne. O dve desaťročia neskôr sme sa ho pýtali, ako to vtedy vnímal a ako to vidí s odstupom času.

„Aj po rokoch si myslím, že to bola hlúposť,“ povedal. "Nemuseli sme až tak bezhlavo zutekať z trhu a prepustiť ho konkurencii.“

Je málo známe, že o útlme zbrojnej výroby rozhodlo politické vedenie štátu už koncom roku 1988. Michail Gorbačov začal odzbrojovať a ZSSR prudko znížil objednávky špeciálnej techniky aj z ČSSR. Na rok 1990 sa plánovala výroba už len 25 kusov tankov T-72M1, ale prvá ponovembrová federálna vláda Mariána Čalfu rozhodla, že sa ich vyrobí 107, aby zmiernila rast nezamestnanosti.

Zodpovednosť za konverziu sa zvaľuje na Václava Havla, on ju však „len“ urýchlil. Českí vojenskí experti Ladislav Klíma a Karel Eminger píšu v tejto súvislosti o "neprezieravej politike vládnych štruktúr, podceňujúcich utváranie obranného systému štátu“.

Prízrak nezamestnanosti (jej miera sa čoskoro vyšplhala na 15 %) vtedy ohrozoval priamo 80-tisíc zamestnancov slovenských zbrojoviek. A nepriamo okolo 200 000 pracovníkov v kooperujúcich podnikoch, ktoré existenčne záviseli od dodávok pre zbrojný priemysel.

Technika Tomáša Friedmana konverzia nepostihla hneď na začiatku, hoci pracoval ako majster pri výrobe tankov v martinských strojárňach. Zachytila ho až tretia vlna prepúšťania o šesť rokov neskôr.

"Pracoval som v prevádzke, ktorá sa venovala plechárine a bez nás sa nemohla zaobísť ani zredukovaná výroba,“ vysvetlil nám.

Nezvládnutá konverzia napokon postihla viac Slovensko ako Česko. "Možno to vysvetliť aj rozdielnym podielom zbrojnej výroby v štruktúre strojárstva ČR a SR,“ ozrejmuje Ladislav Ivánek z Masarykovej univerzity v Brne. Kým tam predstavovala koncom 80. rokov iba šesť, u nás až 24 percent. Lebo takmer dve tretiny výrobných kapacít československého zbrojného priemyslu sa nachádzali na území Slovenska.

Navyše, nie sú zbrane ako zbrane. Profesor Ivánek upozorňuje na rozdielne zameranie zbrojného priemyslu na Slovensku a v Česku, ktoré vzniklo už v 50. rokoch.

"Kým v Česku sa rozvinula predovšetkým výroba ručných zbraní, munície, automobilnej a leteckej techniky, vojenskej elektrotechniky a elektroniky, tak na Slovensku sa sústredila najmä výroba ťažkej vojenskej techniky – tankov, bojových vozidiel pechoty a delostreleckých systémov.“

Samozrejme, že produkcia českých podnikov sa vďaka tomu aj v 90. rokoch predávala lepšie a aj ľahšie sa prispôsobovala zmenenej situácii vo svete než výrobky slovenských zbrojoviek. Po rozpade varšavského paktu už nemal kto naše tanky a „bévepéčka“ kupovať. Sýria alebo Líbya by ich brali, ale nemali čím platiť a už beztak boli voči nám značne zadlžené.

Cesta z tohto marazmu nebola ľahká a trvala desaťročia. Slovenský obranný priemysel až v posledných rokoch javí známky výrazného oživenia. Vlani sa tunajšie zbrojovky (často pod novými názvami) podieľali už viac ako miliardou eur na HDP. A export zbraní sa za jediný rok takmer zdvojnásobil. <PE>

Čítajte viac Prípad Interhelpo: Keď sa z Československa chodilo hľadať prácu a životné šťastie na východ - do Sovietskeho zväzu