Na hodinách dejepisu nás kedysi učili, že Bratislavu oslobodili 4. apríla 1945 sovietske tanky a lode dunajskej flotily. O jazdectve ani slova. Jeho možnosti sa ako keby vyčerpali prvou svetovou vojnou. Skutočnosť však bola iná.
Nemci plánovali Bratislavu zničiť v prípade ústupu. „Nestihli to, lebo jedno z krídel Malinovského vojsk, Plijevova 4. jazdecko-mechanizovaná skupina, útočilo severnejšie, urobilo obchvat Bratislavy a dostalo sa viac na západ,“ približuje vojenský historik František Cséfalvay. „Nemcom hrozilo, že im odreže jedinú ústupovú cestu na Malacky, čím by sa dostali do klieští.“
Preto nechali Bratislavu Bratislavou a brali nohy na plecia.
Kôň sa dvíhal aj vtedy, keď ho takmer nekŕmili, lebo nebolo čím, dvíhal sa aj v bahne, keď sa z miesta nevedel pohnúť ani tank.maršal Radion Malinovskij
Kozákom velil Oset
Jadrom skupiny generála Issu Plijeva bol 6. gardový jazdecký zbor – prevažne kozácke vojsko. Išlo o kozákov z Kubáňa od Čierneho mora, z Rostova na Done, ale aj z Ďalekého východu, od riek Amur a Ussuri. Samozrejme, medzi ich osobné zbrane už dávno nepatrili len „šašky“, typicky kozácke šable s takmer metrovou čepeľou, ale aj opakovacie pušky Mosin s bajonetom.
Ako však uvádza súčasný ruský historik Alexej Issajev, na sklonku druhej svetovej vojny už kozáci v sedle málokedy podnikali útoky šabľami. Velenie ich využívalo skôr na rýchle presuny a prieniky do hĺbky obrany nepriateľa.
Plijevova skupina mala dve jazdecké divízie, spolu asi 18 500 mužov a 15 500 koní. Ale keďže to bolo jazdecko-mechanizované zoskupenie, v jeho zostave sa nachádzali aj dva tankové pluky (okolo 90 tankov a 600 vojakov), ďalej pluk samohybných húfnic, autodoprava či spojári.
Generál Plijev bol pôvodom Oset. Skupina bojovala vo zväzku 2. Ukrajinského frontu, ktorému velil maršal Radion Malinovskij, pôvodom Ukrajinec. Front premenovali na „ukrajinský“ v októbri 1943 za bojové úspechy pri oslobodzovaní Ukrajiny (predtým sa volal Stepný). Ale jeho 15 armád ako aj 4. gardová jazdecko-mechanizovaná skupina mali veľmi pestré národnostné zloženie.
Vo februári 1945 sa Malinovského vojsko zúčastnilo dlhotrvajúcich krvavých bojov o Budapešť. A od 15. marca začalo operáciu, ktorá sa zapísala do historických análov ako bratislavsko – brnianska. Kozáci na koňoch sa hnali od Lučenca a Šiah smerom na Trnavu, prebrodili postupne Hron, Žitavu, Nitru aj Váh, obišli však Nové Zámky, Šurany aj Bratislavu.
Prečo aj Bratislavu, to už vieme.
Čítajte viac Československo patrilo medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Bude Slovensko opäť zbrojárskou veľmocou?
Sú ako víchor, zmetú všetko
Maršal Malinovskij, ktorého dnes mladším ročníkom pripomína už len slávna opilecká scéna z filmu Pelišky, mal o jazde Červenej armády len slová chvály.
„Kôň sa dvíhal aj vtedy, keď ho takmer nekŕmili, lebo nebolo čím, dvíhal sa aj v bahne, keď sa z miesta nevedel pohnúť ani tank, ani ten obojživelný stroj,“ spomínal maršal vo svojich memoároch. „Kôň bol vždy tam, kam prenikol človek.“
Malinovskij zároveň vyzdvihol zásluhy Plijeva, ktorý medzi prvými vojvodcami pochopil tieto prednosti jazdectva v modernej vojne. Sám Plijev cituje z neodoslaného listu, ktorý našli vo vrecku zabitého príslušníka wehrmachtu:
„Už len pomyslenie na útok kozákov ma desí… Sú ako víchor, ktorý na svojej ceste zmetie všetky prekážky. Kozákov sa bojíme ako odplaty Všemohúceho.“
Ale súčasní vojenskí odborníci sú viac-menej zajedno v tom, že jazda sa v čase „kaťuší“ a rýchlych tankov stávala prežitkom. „To však nič nemení na skutočnosti, že kozáci v sedle prispeli veľkou mierou k oslobodeniu Československa,“ dodáva historik Vitalij Ivanov z Ruskej akadémie vied.
Až do septembra 1943 mala Červená armáda 13 jazdeckých zborov, potom ich počet znížili na osem „vzhľadom na veľkú zraniteľnosť jazdectva voči delostreleckej paľbe, náletom a útokom tankov“. Tak to zdôvodnilo velenie sovietskych ozbrojených síl.
Pritom jednotky obrneného jazdectva nechýbali ani v Hitlerovom wehrmachte, v Červenej armáde sa však vynímali aj svojou početnosťou.
Podľa českého vojenského historika Vlastimila Schidbergera sa Plijevovi kozáci osvedčili v stepiach východnej Európy, ale už na Slovensku tvrdo narazili na prírodné aj umelé prekážky: „Útok jazdy sa prejavil na nižšej dynamike, v dôsledku čoho mala veľké straty.“
Niekedy však jazda prejavila „vyššiu dynamiku“ ako iné druhy vojsk aj v horách. Ukázalo sa to v bojoch na Dukle. Zriedka sa to pripomína, ale ako prvé prenikli na slovenské územie už 13. septembra 1944 predsunuté útvary 1. jazdeckého zboru generála Viktora Baranova. Využili dieru v obrane nepriateľa a chceli postupovať voľným operačným priestorom až do Bardejova. Horské podmienky však znemožnili, aby jazdu nasledovalo delostrelectvo a pechota. Kavaléria sa preto dostala do nepriateľského obkľúčenia a utrpela ťažké straty.
Plijev sa tejto chybe vyhol, jeho jazdci napredovali v kopcoch pomaly, ale isto. „Od prvých bojov na svahoch Malých Karpát bolo jasné, že nepriateľ sa len tak ľahko nerozlúči s horskými priesmykmi a priechodmi,“ spomínal generál po vojne. „Šiestemu jazdeckému zboru trvalo celý deň urputných bojov, kým postúpil štyri kilometre a vklinil sa do okresu Pezinok.“
Útok na samotný Pezinok začali kubáňski kozáci z pluku Jefima Popova ráno 1. apríla 1945 na veľkonočný pondelok. Boje priblížil vo svojej štúdii historik Peter Wittgrúber. Sovietom kládli odpor nielen nemeckí, ale aj maďarskí vojaci zakopaní v tehelni, na kalvárii a predovšetkým na vrchu Starý zámok. Vyduriť ich odtiaľ dokázala až paľba z kaťuší.
Už na druhý deň sa Plijev so štábom stiahol do Pezinka, ale 3. apríla zaútočila na mestečko letka piatich nemeckých bombardérov. Jedna bomba zasiahla štáb i dom, kde sa prechodne ubytoval Plijev. Pri nálete zahynuli majitelia domu, i niekoľkí príslušníci štábu. Generál vyviazol so zranením, ešte predtým však vydal 6. jazdeckému zboru rozkaz „rozhodne postupovať smerom na Malacky a po ich obsadení ďalej na Lanžhot“, čiže za rieku Moravu.
Pád pevnosti Pressburg
Čo sa medzitým dialo v Bratislave? Rozhlas na Bielu sobotu 31. marca priniesol výzvu úradov ľudáckeho štátu opustiť do 16. hodiny mesto. Evakuáciu odporúčali všetkým miestnym Nemcom, ale aj ostatným obyvateľom – civilistom, najmä seniorom, matkám a deťom.
Už na druhý deň, teda na Veľkonočnú nedeľu, odcestovala z Bratislavy Tisova slovenská vláda. Najprv si to namierila do Holíča a potom cez Skalicu a Brodské do Rakúska. Podobne sa zachovali takmer všetci exponenti režimu. Špičky Hlinkovej gardy aj s rodinami si našli útočisko v rakúskom Riede im Innkreis, zatiaľ čo Jozef Tiso s vládou v Kremsmunsteri.
Cez sviatky už bombardovanie neustávalo. Spisovateľka Zuzka Zguriška sa presťahovala vo svojej vile na Palisádach z izieb do pivnice. Ako neskôr napísala, spávala tam na vreci zemiakov.
V Bratislave už nejazdili električky, 2. apríla prestala tiecť voda a teda nebolo čím hasiť požiare po náletoch. Zastavili plyn, vypli elektrinu. A bez elektriny sa nedajú spustiť sirény, aby ohlásili letecký poplach. Ale načo hlásiť, keď výbuchy už počuť v centre mesta?
Hitler ešte v polovici decembra 1944 nariadil pripraviť Bratislavu na dlhodobejší odpor. Mesto sa malo stať nedobytným, Festung Pressburg (pevnosťou Prešporok).
Takmer štyri mesiace budovali Nemci a pracovne nasadení Bratislavčania tri obranné línie. Mesto sa malo ubrániť aspoň šesť týždňov, čomu zodpovedali aj zásoby, ktoré tu zhromaždili. Nielen munície, ale aj pohonných hmôt, hoci s ich nedostatkom wehrmacht zápasil už od začiatku roku 1945.
Podľa nemeckých zdrojov Bratislavu bránilo päť až šesť peších práporov, z nich dva prápory Volkssturmu, teda nemeckej ľudovej domobrany a niekoľko menších jednotiek.
„Čiže žiadna veľká sila,“ upozorňuje Cséfalvay. „Velenie síce počítalo s tým, že do mesta ustúpia dve alebo tri divízie, ktoré tu zaujmú obranu, nakoniec sa však v Bratislave zachytili len zvyšky 96. divízie. Navyše, nemecká protiletecká obrana tiež nebola na ktovieakej úrovni, delám chýbala častokrát vycvičená obsluha.“
Koncom marca podmínovali hitlerovci všetky významné budovy v Bratislave a napojili ich na jednotný odpaľovací systém.
Samotná bitka o Bratislavu sa začala 2. apríla, keď sa tri divízie 7. gardovej armády generála Michaila Šumilova prepravili cez Malý Dunaj a dobyli letisko vo Vajnoroch. Na druhý deň sa bojovalo v Rači, Trnávke, Prievoze a na Pálenisku.
Na tretí deň, od rána 4. apríla postupovali jednotky 23. streleckého zboru cez dnešnú Vajnorskú a Trnavskú cestu na Mlynské Nivy a do prístavu. Okolo poludnia ovládli Staré Mesto. Spisovateľ Ján Rozner v spomienkovej knihe Noc po fronte sprostredkoval vlastný zážitok z tohto rána: „V prítmí protileteckého úkrytu neznámy muž si horúčkovito vyzliekal gardistickú uniformu, aby vzápätí vyšiel na svetlo už v civile. Nastal čas prezliekania kabátov.“
Podľa spomienok náčelníka štábu tohto zboru Sergeja Andruščenka najdlhšie kládol odpor nepriateľ zakopaný na Bratislavskom hrade.
„Za jeho takmer trojmetrovými hradbami sa nachádzal motostrelecký pluk a niekoľko batérií delostrelectva,“ spomínal Andruščenko. „Naše opakované pokusy dobyť hrad stroskotali a mali sme značné straty."
Nemcov sa im podarilo z hradu vytlačiť až podvečer nečakaným útokom dvoch oddielov vyzbrojených húfnicami i plameňometmi a s podporou letectva.
Nemecká posádka sa dala z mesta na rýchly ústup po tom, čo sovietska Dunajská flotila pod velením kontraadmirála Gregorija Cholosťakova spustila paľbu z deviatich opancierovaných lodí z Dunaja. Príslušníkov wehrmachtu a Festungbataliónov (trestných práporov) však najviac zaskočil výsadok sovietskej námornej pechoty.
Pred útekom nestihli aktivizovať ani odpaľovací systém a zničiť vodné a energetické zdroje Bratislavy. Ešte vo večerných hodinách 4. apríla červenoarmejci oslobodili Karlovu Ves, v Lamači však narazili na tvrdý odpor nemeckej jednotky. Hitlerovci nasadili aj delostrelectvo. Chceli čo najdlhšie udržať túto jedinú ústupovú cestu.
Už dva dni po útoku malo mesto aj elektrinu, aj pitnú vodu. Nemci zanechali nevybuchnuté vlastné muničné sklady, ktoré sa tak dostali do rúk Červenej armády. A zďaleka nie všetci stihli ustúpiť – takmer päťtisíc ich padlo do zajatia. Niektorých ešte dva týždne nachádzali poschovávaných v pivniciach bratislavských domov.
Kontraadmirál Cholosťakov sa ubytoval vo vile na Mudroňovej ulici. Na prvej prehliadke mesta ho sprevádzala Zguriška. „Zničená bola najmä Vysoká a Dlhá ulica, ktoré prevalcovali ruské kaťuše,“ spomínala.
Nemcom sa síce nepodarilo zanechať mesto v troskách, odrezali ho však od Petržalky, keď vyhodili do vzduchu jediný most cez Dunaj. Zničili aj železničný viadukt Červený most. Prvý vlak do Prahy vypravili z Bratislavy v polovici mája. A do Košíc až v septembri 1945.
Ale už 5. apríla začali sovietski ženisti s výstavbou pontónového mosta, aby nanovo spojil mesto s Petržalkou. Trvalú konštrukciu na mieste zničeného Štefánikovho mosta dokončili až na jar 1946. Ľudské obete boli tiež nemalé: počas bojov o Bratislavu padlo 120 civilistov, asi 450 nemeckých a 720 sovietskych vojakov. Pochovávali ich na niekoľkých narýchlo zriadených vojenských poľných cintorínoch. Až o pätnásť rokov neskôr preniesli exhumované ostatky červenoarmejcov do areálu Slavína s práve dokončeným monumentálnym pamätníkom osloboditeľom.
Čítajte viac Keď Košice boli hlavným mestom: Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso
Edvard Beneš vládol z Košíc
4. apríla 1945 už bola oslobodená väčšina Slovenska. Telefonické spojenie medzi Bratislavou a Košicami však ešte dlho nefungovalo.
„Celá západná časť Slovenska necíti riadiacu ruku košických orgánov,“ písala v tých dňoch znovu vychádzajúca Pravda.
Bol to závažný problém, lebo Košice sa nakrátko stali hlavným mestom nielen Slovenska, ale celej obnovujúcej sa Československej republiky. Červená armáda ich oslobodila už 19. januára, a tak od 1. februára tam sídlila Slovenská národná rada a od 3. apríla aj prezident Edvard Beneš a členovia československej vlády.
Tí pricestovali do metropoly východu z londýnskeho exilu cez Moskvu, kde rokovali s Josifom Stalinom a ďalšími sovietskymi politikmi, ale aj s členmi zahraničného vedenia KSČ. Vlastne už v Moskve spoločne vytvorili novú koaličnú vládu na čele so sociálnym demokratom Zdenkom Fierlingerom a pripravili jej programové vyhlásenie. Do histórie sa zapísalo ako Košický vládny program.
Cestovali štyri dni dlhočizným vlakom s oddielom červenoarmejcov, ktorí ich mali ochraňovať. Zastavili sa v Kyjeve, Ľvove, Przemyśli a v Medzilaborciach. V Humennom však museli prestúpiť do automobilov, lebo ďalej už rozbitá železničná trať nepokračovala.
Najväčším problémom organizátorov uvítania prezidenta v Košiciach bolo zabezpečiť hudbu. Jediná miestna kapela zlyhala už pri predchádzajúcej slávnosti, pri uvítaní členov SNR. „Cigáni zahrali Kde domov můj riadne ťahavo, na spôsob trávnic, a zo skladby Nad Tatrou sa blýska urobili taký čardáš, že v krčme by pri ňom ani noha nezostala na pokoji,“ spomínal Gustáv Husák, vtedy povereník vnútra. Našťastie, na uvítanie Beneša a vlády sa podarilo zohnať vojenskú hudbu.
Kedy sa dozvedeli o oslobodení Bratislavy? Správu vysielal ešte 4. apríla rozhlas, ale na oslavy nebolo času. Všetci boli zaneprázdnení prípravou prvého plenárneho zasadnutia novej československej vlády. Blízky Benešov spolupracovník Prokop Drtina spomínal, že ministri za KSČ prekypovali radosťou z úspechu Červenej armády, zatiaľ čo ministri za demokratické strany, ktorí prežili vojnu v londýnskom exile, s napätím sledovali postup americkej armády západným Nemeckom. „Všetkých nás zamestnávala otázka, kto oslobodí Prahu,“ priznával Drtina.
Na druhý deň 5. apríla vystúpil na verejnej manifestácii predseda vlády Zdeněk Fierlinger. Hovoril najmä o vládnom programe.
Po ňom prehovoril vicepremiér Klement Gottvald o šiestej kapitole tohto programu, ktorú nazval „Magnou chartou slovenského národa“.
Najprv uviedol, že vláda ho prejavom poverila ako Čecha, aby zdôraznila, že jej program voči slovenskému národu bude mať podporu celého českého ľudu. „Slováci majú byť pánmi v svojej slovenskej národnej domovine, tak isto ako Česi vo svojej,“ prízvukoval. „Republika bude obnovená ako štát dvoch rovnoprávnych národov.“
Ale už o dva roky premenil ako nový premiér (po voľbách v máji 1946) túto slávnu „Magnu chartu“ na zdrap papiera.
Foto: KAZACHESTVO.RU
Kozák napojil koňa v Morave
Začali sme naše rozprávanie kozákmi, nimi ho aj ukončíme. Plijevova skupina dostala rozkaz rýchlym úderom preniknúť v smere Kúty – Lanžhot k rieke Morave, prekonať ju a rozvinúť útok ďalej na Brno. Nemecké velenie predpokladalo, že zatopený terén po jarnej povodni zastaví Rusov na slovenskej strane.
V polovici 19. storočia panslávi prenasledovaní Habsburgovcami sa utiekali k cárskemu Rusku. Klasik českého umenia, maliar Mikoláš Aleš, vtedy napísal: „Dobre bude v Čechách až vtedy, keď ruský kozák napojí svojho koňa vo Vltave.“ Takmer o sto rokov neskôr kozáci zo 6. jazdeckého zboru „napájali svoje kone v rieke Morave, ale až tak, že im z toho bolo zle, lebo celé dni chudiatka stáli v studenej vode zaplavených lužných lesov“. Na prístupoch k Lanžhotu ich vtedy uhynulo viac ako 2 000, kozákov padlo okolo 1 500.
Tí, čo prežili, dostali sa o mesiac až do Prahy. Dočkali sa teda konca strašnej vojny v Európe.
Čítajte viac Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier
Nezabúdajme ani na Liptovský Mikuláš
V stredu 4. apríla 1945 sa dočkala oslobodenia nielen Bratislava, ale aj Liptovský Mikuláš. Mesto sa tým ocitlo v tieni slovenskej metropoly pri slávnostných príležitostiach, pripomínajúcich túto historickú udalosť.
Napokon už aj vtedy, pred 80 rokmi Moskva „zabudla“ vypáliť delostrelecké salvy na počesť oslobodenia Liptovského Mikuláša Červenou armádou, hoci spravidla oslavovala takto obsadenie menších mestských sídiel. V dobovej sovietskej tlači síce nájdeme stručnú zmienku, ale o akomsi „Mikuláši pri Vrbici“. Pritom o bitke pri Liptovskom Mikuláši sa v historickej literatúre zvykne písať ako o druhej najkrvavejšej po Dukle na našom území, také to boli ťažké boje. Mesto po dlhom obliehaní najprv 3. marca 1945 dobyli jednotky sovietskej 24. gardovej divízie, nazývanej „železnou“. Ale už o týždeň sa ho znovu zmocnili Nemci, konkrétne krátko po tom, čo červenoarmejcov vystriedala 1. brigáda Československého armádneho zboru.
Strata mesta vyšla zbor veľmi draho. Ako spomínal jeden z jeho vyšších dôstojníkov Alfréd Ressel, veľa padlých a zranených (vyše 2 100) bolo predovšetkým medzi narýchlo mobilizovanými odvedencami z východného Slovenska. Do zbrane ich povolávali už na oslobodenom území a prešli len 12-dňovým výcvikom. Bolo treba čo najskôr doplniť šíky zboru preriedené v karpatsko – duklianskej operácii. Nepriateľ po opätovnom obsadení Mikuláša jasal. Veliteľ 320. pešej divízie Emmanuel von Kiliani vydal rozkaz, v ktorom citoval Adolfa Hitlera: Boh žehná iba tým, ktorí bojujú. „A 12. marca prišiel do Liptovského Mikuláša aj minister vnútra slovenského štátu, Alexander Mach, aby osobne blahoželal víťazom,“ približuje miestny historik Oldřich Vaněk.
Boje však pokračovali. Metropolu Liptova po druhýkrát a definitívne oslobodili spoločne sovietske a československé jednotky. Za dva mesiace bojov padlo len v tejto časti Liptova 4 563 sovietskych a československých vojakov, mnohonásobne viac ako pri oslobodzovaní Bratislavy. Všetci si zaslúžia pietnu spomienku.