V roku 1894 vydal Ján Kováčik brožúru o liečení zvierat. Učiteľ a organista z Bohdanoviec neďaleko Trnavy nebol zverolekár, ale rád šíril osvetu medzi pospolitým ľudom.
V predslove k svojmu spisu uviedol, že poznatky čerpal zo spoľahlivých prameňov a dáva do pozornosti len vyskúšané prostriedky. Jeden odporúča aj pri liečbe pyskovej a paprčkovej choroby kráv. Citujeme doslova:
„Najlepšia pomoc je podstlať hovädu dobre a nechať ho v pokoji. Boľasť ale v papuli smierniť môžeme takto: vezmime lot liadku a lot modrej skalice (vitriolu meďnatého), rozpustíme obe látky v holbe vody, rozmiešajme v tej vode za hrsť múky, namáčajme do nej mäkkú handru a vyumývajme ňou pysk hoväda pozorne.“
Na vysvetlenie: 1 lot sa rovnal 16 gramom, 1 holba – zhruba 0,7 litra.
Čo sa týka krívačky, ktorá napadá najmä kopytá dobytka a paprče ošípaných, tam stačí podľa Kováčika takisto zachovať pokoj, lebo ochorenie sa „v krátkom čase 10 až 12 dní vyhojí samo od seba“. Ale ak by náhodou „z rozpuklých pľuzgierov hlbšie vredy povstali“, treba postupovať nasledovne: „Budeme častejšie vymývať rany vodou, z jedného lota liadku alebo modrej skalice a z holby vody, ale bez múky pripravenej“.
Panovalo presvedčenie, že nemoc buď do 12 až 14 dní ustúpi, alebo postihnutej kravičke či svinke už nič nepomôže. „Choré hovädá skapú, ostatné prežijú,“ hovorilo sa. V týchto prípadoch však neplatilo príslovie: Čo ťa nezabije, to ťa posilní. Po odtrúbení nákazy preživšie stádo bolo značne zoslabnuté a mnohé kusy museli na porážku.
Darmo však farmári dostali kompenzácie za utratený dobytok, začali sa proti usmrcovaniu zvierat búriť.historik William H. Dusenberry o situácii na americko-mexickej hranici v roku 1947
Len tri roky po vyjdení Kováčikovej brožúry zistil nemecký bakteriológ Friedrich Löffler pôvodcu slintačky a krívačky. A v nasledujúcom roku preukázal spolu s kolegom Paulom Froschom infekčnosť tohto ochorenia. Išlo o prvý objav zvieracej nákazy vírusového pôvodu.
Prvá vakcína proti nej vznikla presne pred storočím, v roku 1925 zásluhou francúzskeho mikrobiológa Henri Vallého a jeho kolegov. Očkovanie však dokáže iba spomaliť šírenie nákazy a vyliečiť ochorenie sa dodnes nedarí.
Čítajte viac Žena mala byť hlavne gazdiná. Vraj aj vzhľadom na svoj mozog
Cholera pre statok, bieda ľudí
Pritom taliansky lekár a astronóm Girolamo Fracastora popísal slintačku a jej príznaky už v 16. storočí. Charakterizoval ju ako veľmi nákazlivé ochorenie, ktoré postihuje dobytok, ošípané, ovce aj kozy. Prejavuje sa horúčkami, pľuzgiermi na sliznici, predovšetkým v horných častiach tráviaceho traktu.
V našich končinách i vo svete sa táto choroba vyskytovala asi od nepamäti a keďže predkovia nevedeli o jej príčinách ani o nákazlivosti, skúšali rôzne „babské“ recepty ako pri ľudských chorobách. Napríklad lieh, pálenku, rôzne bylinky, na boľavé či prasknuté kopytá a paprčky prikladali zábaly z hliny a ktovie ešte čoho.
Epidémia (správnejšie epizootia) ich zastihla spravidla nepripravených, lebo prichádzala akoby vo vlnách, nepravidelne, niekedy po dlhých desaťročiach, a tak sa zabúdalo na to, čo napáchala v minulosti.
Napríklad v Spojených štátoch zaznamenali nákazu slintačky s deviatimi ohniskami v roku 1870, ale najničivejšia sa vyskytla v roku 1914. Postihla 3 500 stád dobytka (celkom 170 000 kusov) a likvidácia nákazy si vyžiadala náklady 4,5 milióna dolárov ( čo zodpovedá 141 miliónom dolárov v súčasnosti). Epidémia v roku 1924 mala za následok porážku 109-tisíc hospodárskych zvierat, ale tiež 22 000 jeleňov, keďže slintačka postihuje všetky párnokopytníky.
Foto: KENTONLINE.CO.UK
Podľa experta ministerstva poľnohospodárstva USA Alexandra E. Rawsona zatiaľ posledné ohnisko nákazy slintačky zistili v Spojených štátoch v roku 1929, odvtedy sa tam neobjavila.
Prvý zdokumentovaný prípad o veľkej nákaze v Uhorsku a teda aj na Slovensku je z roku 1890. Slintačka a krívačka zasiahla vtedy takmer 562-tisíc kusov hovädzieho dobytka, 337-tisíc oviec a kôz a 18 700 ošípaných.
O šesť rokov neskôr prepukla ešte zhubnejšia nákaza. Ochorelo 572 000 kusov rožného dobytka, 178-tisíc oviec a kôz a 83-tisíc ošípaných.
Na pomedzí rokov 1910 a 1911 to už bola miernejšia epizóda, ale máme o nej už aj prvé podrobnejšie správy v dobovej slovenskej tlači. Na Orave trvala slintačka a krívačka mesiac a postihla najmä rožný dobytok a ošípané.
„Je to cholera pre statok, ale trpí aj biedny ľud, lebo ho ožobračuje,“ napísali Slovenské ľudové noviny v polovici januára 1911. „Proti tejto chorobe sa bráni ako proti cholere, lebo je rovnako nákazlivá, chytľavá.“
Úrady vtedy zakázali všetky jarmoky na Orave, proti čomu sa noviny postavili. „V Chyžnom udial sa jeden prípad choroby, nuž Chyžné bolo treba zatvoriť, ale nie jarmoky jablonské. Pri väčšom dozore sa pekne mohli konať.“
Čítajte viac Nevládlo by sa lepšie s menej ministrami? Kedysi si krajiny vystačili so štyrmi
Rok 1938: pandémia slintačky
V januári 1920 sa objavila slintačka na severovýchode Slovenska. Podľa všetkého tam doputovala zo západu, dala o sebe vedieť aj na Morave, kam gazdovia doviezli nakazený jatočný dobytok z Juhoslávie. V týždenníku Šarišské hlasy veterinár poradil, čo treba podniknúť, aby sa ďalej nešírila. Hlavné je uzatvoriť nakazené maštale a dvory a dodržiavať prísnu hygienu!
V tom čase už roľníci museli hlásiť výskyt ochorenia úradom, choré zvieratá sa likvidovali, zo zasiahnutej oblasti nebolo možné vyvážať dobytok ani predávať mlieko.
Hlavný dôraz sa kládol na prevenciu. Noviny uvádzali prípad, keď nákazu zavliekol na statok náhodný pocestný, ktorého dobromyseľný sedliak nechal prespať v chlieve. Predtým musel zrejme nocovať na mieste, kde sa vyskytla slintačka.
Foto: Archív ASI
V októbri 1924 hlásili krívačku v okolí Prešova, Košíc, ale hlavne na Spiši. Preto úrady zakázali jarmoky v Kežmarku a Ľubici.
Nákaza sa preniesla aj na Oravu. Kronikár obce Rabča zaznamenal: „Ľudia túto chorobu liečia tým spôsobom, že pysky zvierat vytierajú surovou kapustnicou a paznechty – ratice karbolovým olejom.“ Dosahy nákazy sa znásobili, keď zasiahla chovy na veľkostatkoch. V okrese Levoča sa v máji 1938 nakazilo vyše 280 kráv a 960 oviec. Ani ďalšie spišské okresy na tom neboli lepšie.
„Sú aj také veľkostatky, kde je postihnutý všetok dobytok,“ informoval denník Ľudová politika, „preto dodávky mlieka do mesta sa stretávajú s veľkými ťažkosťami. Úrady urobili veľmi prísne opatrenia a z tohto dôvodu Levoču uzavreli.“
V roku 1938 to už bola pandémia, či presnejšie – odborne povedané – panzootia, a zasiahla väčšiu časť Európy. Prepukla zrazu vo Francúzsku, Nemecku, Holandsku, v Poľsku, Československu a v Belgicku a mala státisíce ohnísk. Počas nej sa prvýkrát vyskúšala vakcína z usmrtených vírusových častíc.
Na Slovensku podľahlo slintačke a krívačke do 15. augusta 1938 okolo 5 000 kusov dobytka. V novinách vychádzali naliehavé odporúčania veterinárov. „Tam, kde ešte nie je slintačka, treba odložiť cesty do zamorených miest a krajov. Na druhej strane je potrebné obmedziť styk s cudzími ľuďmi, nakoľko nákaza sa prenáša najčastejšie na ich šatách a obuvi.“
Vzájomný styk ľudí sa mal minimalizovať aj vtedy, ak v obci ochoreli zvieratá iba v niekoľkých dvoroch či usadlostiach. Išlo o to izolovať ich od ostatných.
Propagovalo sa očkovanie a dôsledná dezinfekcia, pričom tá sa mala vykonávať každodenne a všade.
Čítajte viac Vzostupy a pády tranzitnej veľmoci. Plynovod cez Slovensko je už viac než dva týždne odstavený
Mexická vzbura proti veterinárom
Dnes sa musí usmrtiť celý chov, kedysi však bolo chovateľov u nás i vo svete ťažké presvedčiť, aby súhlasili s utratením aspoň chorých zvierat. Veterinárom už vtedy bolo jasné, že v opačnom prípade sa slintačka bude rýchlo šíriť.
V decembri 1947 sa ohnisko nákazy vyskytlo v blízkosti americko – mexickej hranice. Situáciu, ktorá nasledovala po tomto zistení, približuje William H. Dusenberry z Univerzity v Cambridgei, historik poľnohospodárstva.
Americký štát hraničí bezprostredne s Mexikom. Vystrašení texaskí rančeri žiadali vládu postaviť na hranici múr, ktorý by zabránil zvieratám v jej prekračovaní a v šírení nemoci.
Obom krajinám sa však podarilo dohodnúť na úzkej spolupráci pri potláčaní ohniska infekcie aj bez stavby múru. USA vyslali do Mexika skupiny veterinárov a technikov, aby pomohli s opatreniami jednak pri utrácaní nakazených zvierat a očkovaní ostatných.
„Darmo však farmári dostali kompenzácie za utratený dobytok, začali sa proti usmrcovaniu zvierat búriť,“ popisuje profesor Dusenberry. „Vyskytli sa ozbrojené zrážky medzi miestnymi občanmi a vojensky chránenými americkými veterinármi, ktorí pôsobili mimo ohniska nákazy.“
Foto: Wikipedia
Nakoniec sa ju však v roku 1950 podarilo eliminovať. Bezpochyby k tomu prispelo aj zaočkovanie vyše 60 miliónov kusov hospodárskych zvierat proti dvom kmeňom vírusu slintačky a krívačky.
V Európe zaznamenali veľkú epidémiu o dve desaťročia neskôr v Spojenom kráľovstve. Prvé ohnisko identifikovali v októbri 1967 v regióne West Midlands. Predpokladá sa, že všetko spustila legálne dovezená jahňacina z Argentíny a Čile. Vírus sa rozšíril a postupne bolo treba utratiť 442-tisíc zvierat. Škody sa odhadovali na 370 miliónov libier (čo zodpovedá asi ôsmim miliardám v súčasnosti).
V bývalom Československu sa po vojne vyskytla hromadná nákaza v roku 1952. Išlo o zatiaľ poslednú pandémiu slintačky a krívačky dovtedy neznámym subtypom vírusu. Do ČSR sa rozšírila z Porýnska a zasiahla najmä Čechy a západnú Moravu.
Škody v Európe odhadla Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo OSN na viac ako 600 miliónov dolárov, v skutočnosti však boli vyššie. Odvtedy sa vo väčšine európskych štátov začalo s plošnou vakcináciou proti slintačke a krívačke. Napriek tomu sa menšie epidémie vyskytli aj neskoršie.
Čítajte viac Prípad Interhelpo: Keď sa z Československa chodilo hľadať prácu a životné šťastie na východ - do Sovietskeho zväzu
Pohroma prichádza z Maďarska
Vo februári 1965 pocítil slintačku juhozápad Slovenska. K nám sa preniesla podobne ako teraz z Maďarska, jej ohnisko sa tam nachádzalo v okolí mesta Hatvan, približne 74 kilometrov od Lučenca. Na hraničných priechodoch platili prísne opatrenia. Cestu na ploche 4 × 4 metre pokryli pilinami, ktoré polievali päťpercentným roztokom chlórového vápna.
V kronike Úľan nad Žitavou sa píše, že túto obec v okrese Nové Zámky uzavreli pre nákazu na šesť týždňov. „Zamestnanci v objektoch Jednotného roľníckeho družstva museli sa zdržiavať na pracovisku, v obci sa nesmeli konať žiadne schôdze ani pobožnosti.“ Dnes by sme to – súc poučení covidom – nazvali cudzím slovom „lockdown“.
V obci Breznička pri Poltári trvala karanténa celý mesiac – od 26. februára až do 25 marca 1965. „Osobné vlaky prechádzali cez Brezničku bez zastavenia. V dôsledku nákazy zlikvidovali 13 kráv a 109 ošípaných.“ Aj tento údaj máme z miestnej kroniky.
V ohrozených okresoch vypomáhali vtedy slovenským kolegom aj veterinári z Česka. Jeden z nich, Alfréd Hera z Rakovníka, si na to zaspomínal:
„V obci Štefanovičová asi dvadsať kilometrov od Nitry sme mali na starosti chovy dobytka a ošípaných. Obec bola hermeticky uzavretá, ľudia nechodili do práce, deti zase do školy.“
Dnes sa často spomína na opatrenia v čase nákazy na jar 1975, lebo odvtedy sa u nás slintačka polstoročie nevyskytovala. Ale pred ňou podobnú epidémiu zažilo južné Slovensko i v jarných mesiacoch 1973.
Foto: ARCHÍV
Aj vtedy sa infekcia k nám preniesla z Maďarska, z okresu Heves, kde prvýkrát vyskúšali najprísnejšie karanténne opatrenia. Časopis Népújság uverejnil vtedy reportáže z obcí Pélyi a Tarnaszentmiklós. Ľudia, ktorí chovali doma hospodárske zvieratá, nesmeli celé týždne vyjsť na ulicu. Pracovníci v zasiahnutých družstvách mali zákaz opúšťať priestor.
„Boli sme v karanténe a spoza plota na farme sme smutne pozerali na naše domy v dedine,“ spomínal v septembri 1973 István Iván z družstva Komló. „Keď som sa po mesiaci vrátil domov, musel som šesť svojich vykŕmených kráv zabiť, lebo také bolo nariadenie.“
Na Slovensku sa vtedy vyskytla nákaza v obci Križovany nad Dudváhom neďaleko Trnavy. Obec hermeticky uzavreli policajti s príslušníkmi armády, kŕmiči a dojičky nesmeli opúšťať miestne roľnícke družstvo, vlaky nezastavovali na železničnej stanici, všade sa dezinfikovalo.
Podobná situácia nastala v obci Radava Novozámockého okresu. Slintačka sa vyskytla na tamojšom JRD Žitava. Jeho pracovníci sa nemohli vracať domov. Podľa zápisu v obecnej kronike ťažkosti počas karantény vznikli so zásobovaním obce potravinami. Takmer mesiac bolo zatvorené pohostinstvo.
V týchto i ďalších obciach sa likvidovali celé chovy už vtedy. Zároveň sa hospodárske zvieratá začali vo veľkom a plošne očkovať. „Každý rok sa očkovali všetky hospodárske zvieratá, v podnikoch živočíšnej výroby automaticky,“ spomína bývalý veterinárny technik zo Záhoria, ktorý nechce byť menovaný. „Vakcíny sa dovážali tuším z NDR (východného Nemecka).“
A tak to trvalo až do roku 1991, keď sa v Československu, podobne ako vo väčšine európskych štátov s očkovaním prestalo. ČSFR získala status krajiny, kde sa nevyskytuje slintačka a krívačka a očkovanie sa už nevyžadovalo. Tieto krajiny majú najlepší prístup na exportné trhy so svojím mäsom a mäsovými výrobkami.
Krajiny, ktoré používajú vakcináciu, majú obmedzenia pri tomto vývoze. Hlavný dôvod? Rutinné krvné testy založené na protilátkach nedokážu rozlíšiť medzi očkovaným a infikovaným zvieraťom.
Čítajte viac Keď Košice boli hlavným mestom: Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso
Prečo zabíjať zdravé zvieratá?!
Do nového milénia vstúpila Európa s veľkou epidémiou slintačky na Britských ostrovoch. Prepukla na jar 2001 a podarilo sa ju zastaviť v októbri toho istého roku. Ale za akú cenu! Veterinári museli usmrtiť viac ako šesť miliónov kusov ovcí a dobytka. Škody sa odhadovali na osem miliárd britských libier (17 miliárd v prepočte na súčasnú hodnotu meny).
Predpokladá sa, že epidémiu spôsobilo kŕmenie ošípaných odpadom, ktorý obsahoval zvyšky infikovaného mäsa z nelegálneho dovozu do Británie.
Najviac postihnuté bolo grófstvo Cumbria na severozápade Anglicka. Podľa zistení veterinárneho epidemiológa Theodora Knight-Jonesa to zapríčinilo najmä oneskorené prijatie opatrení, ako je zákaz prepravy zvierat, mäsa i mlieka zo zamorených oblasti, dezinfekcia vozidiel i obsluhujúceho personálu a podobne.
Za postup pri likvidácii nákazy utŕžila spŕšku kritiky britská vláda na čele s Tonym Blairom. Počas diskusie zaznel ostrý nesúhlas s likvidáciou zdravých kusov dobytka a pochybnosti o zmysle očkovania. Načo vlastne je, keď sa utrácajú zvieratá bez ohľadu na to, či boli zaočkované alebo nie?
Foto: Archív USDA
Odpoveď znela: nákazu môžu prenášať aj zaočkované zvieratá, ktoré nejavia príznaky ochorenia, čo sťažuje kontrolu infekcie.
„Možno však pochopiť odpor farmárov k očkovaniu zdravých zvierat, ak to ponúka len odklad popravy,“ dodával Florian Horaud, dlhoročný konzultant FAO z Pasteurovho ústavu v Paríži. Nádej videl v pokroku vakcinačných technológií, ale aj diagnostickej techniky.
V štátoch Európskej únie sa aj preto dnes vakcíny proti slintačke a krívačke nasadzujú len vo výnimočných prípadoch – ak hrozí nebezpečenstvo rýchleho šírenia nákazy. Vtedy sa povoľuje zaočkovanie zdravých zvierat v okolí ohniska.
Po roku 2001 sa väčšie epidémie vyskytli len v Ázii (v Číne a Indonézii). V tomto roku sa však nákaza vrátila do Európy a, žiaľ, i na Slovensko. Niet sa čomu čudovať. Pri súčasnom raste medzinárodnej výmeny ľudí a tovaru je „dovoz“ vírusu slintačky z oblastí, ktoré sú týmto ochorením trvale zamorené, priam nevyhnutný.