Kedy sa vlastne prvýkrát slávila Veľká noc ako výročná slávnosť Kristovho umučenia a zmŕtvychvstania? Presné dátum ani miesto sa nevie, podľa cirkevných historikov začali raní kresťania s touto praxou niekedy koncom 2. storočia nášho letopočtu. Dovtedy si vzkriesenie Ježiša slávnostne pripomínali každú nedeľu. „Menovali ju dňom Pána, dies dominica, a slávila sa už za apoštolských čias,“ píše Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách.
Kresťania na Blízkom východe si však pripomínali „deň smrti Pána“ 14. nisana a o dva dni neskoršie slávili deň jeho vzkriesenia, aj keď nepripadal na nedeľu. Nisan bol v židovskom náboženskom kalendári prvým mesiacom v roku. V Ríme a celej západnej Európe bolo už vtedy zvykom sláviť Veľkú noc v nedeľu po prvom jarnom mesačnom splne. Pokusy pápeža Aniceta v roku 155 i jeho následníka Viktora o štyridsať rokov neskôr zjednotiť dátum slávenia neviedli k dohode.
Napokon až koncil v Nicei (Nikáji), konaný v roku 325, sa uzniesol, že: po prvé, Veľká noc má byť slávená vždy v nedeľu, po druhé, tá nedeľa má byť prvá po jarnom splne a po tretie, keď pripadne „plný mesiac“ na nedeľu, má sa Veľká noc sláviť v nasledujúcu nedeľu. „Ale nikdy nie v jeden deň so Židmi,“ znel kategorický imperatív.
Ako vidíme, mnohé prvky Veľkej noci vychádzali z judaizmu, ďalšie však z pohanských tradícií. Významný bádateľ raného kresťanstva, profesor historickej teológie na Yalovej univerzite (USA) Andrew McGowan síce tvrdí, že prví kresťania z nich preberali veľmi málo a opatrne, jedným dychom však dodáva: „Neskoršie generácie kresťanov si nepochybne požičiavali z pohanských sviatkov.“
Aké to boli sviatky? Ale najprv: kto boli pohania?
Foto: HRADISKA.SK
Morena, za kohos' umrela?
Dnes majú výrazy „pohania“, „pohanstvo“ hanlivý nádych, pôvodne však boli odvodené od slova „paganus“ – vidiečan. V starom Ríme ho používali na označenie obyvateľa vzdialených krajín s nepochopiteľným náboženstvom. Raní kresťania takto nazývali ľudí iného vyznania.
Ešte neskôr získalo slovo pohan pejoratívny význam. Kresťanské cirkvi začali takto volať nielen vyznávačov polyteistických náboženstiev, ktoré majú viacerých bohov, ale aj moslimov a dokonca aj antických Grékov a Rimanov.
Podľa dochovaných pamiatok verili pohanskí Slovania vo viacerých bohov, ale iba jedného z nich uctievali. Inými slovami: išlo o skupinu bohov s odlišnými funkciami a na rôznych stupňoch hierarchie, z ktorých jeden hral hlavnú úlohu. Odborníci takéto náboženstvá označujú ako henoteistické.
Keďže o náboženstve Slovanov – na rozdiel napríklad od Germánov – sa nezachovali žiadne písomné pamiatky, venovali sa mu predovšetkým archeológovia. V Čechách napríklad Zdeněk Váňa, u nás – nedávno zosnulý Dušan Čaplovič.
Podľa nich v slovanskom panteóne boli hlavnými bohmi Svarog, boh slnka a ohňa, a Perún (Parom), boh hromu, blesku, vojny a spravodlivosti. Trojlístok uzatváral Veles, boh dobytka, ochranca stád a pastierov. Existovali aj ženské božstvá, napríklad Mokoš alebo Živa. Niektorí bádatelia, napríklad Josef Růžička, medzi ne zaraďujú i Morenu, ako bohyňu smrti a zimy.
Podľa mytológie bola jednou z troch sestier Perúna a mala na starosti „démona zimy prinášajúceho smrť“, ktorý sa dal zneškodniť len magickým obradom. Existujú dohady, že sa pritom obetovali nielen zvieratá, ale aj živí ľudia.
Tradícia vynášania Moreny sa asi vyvinula z týchto starobylých predstáv. Svedčí o tom aj ľudová pieseň, ktorá sa zachovala vo viacerých krajoch Slovenska z dávnych čias až podnes:
Morena, Morena,
za kohos’ umrela?
Ne za ny, ne za ny,
než za ty kresťany.
Foto: Vlastivedné múzeum v Považskej Bystrici
Literárny kritik a filológ Pavol Bujnák už pred sto rokmi vydedukoval z obsahu piesne, že musela vzniknúť na začiatku kresťanstva. V tejto súvislosti napísal:
„Možno ju totiž tak vysvetľovať, že kresťania usmrtili pohanských bohov i Morenu, a jej veriaci smútia za ňou a príčinu jej smrti uvaľujú na kresťanov. Alebo môžeme myslieť na pohanský obrad, keď sa stala obeťou za kresťanov…“
Čítajte viac Dobre zabudnutý Veľkonočný mier. Utíchnuť mali stranícke spory, ale aj hádky medzi občanmi
"Zakazuje sa vynášať figurínu…“
Je všeobecne známe, že solúnski vierozvestci Cyril a Metod prišli do našich končín v roku 863 a podieľali sa na šírení kresťanstva. Ale nové náboženstvo muselo nejaký dlhý čas existovať spolu s pohanským vierovyznaním. Ako dlho, to nevieme.
Kým v prvých dvoch, troch storočiach boli raní kresťania v Rímskej ríši prenasledovaní, neskôr sa karta obrátila. Pokrstení vládcovia a elita Veľkej Moravy cez prsty hľadeli na pospolitý ľud, ktorý sa naďalej utiekal pod duchovnú ochranu Perúna a ďalších pohanských bohov či bohýň. Platilo totiž, že s kniežaťom symbolicky prijímal krst i celý jeho ľud. Ten však na mnohých miestach prijímal nové náboženstvo s odporom.
„Pohanské vzbury boli častou odpoveďou na šírenie Kristovho evanjelia,“ povedal v rozhovore pre Pravdu archeológ Karol Pieta. Podľa jednej z verzií s tým súvisel aj zánik slovanského hradiska v Bojnej za čias kniežaťa Pribinu v 9. storočí n. l. Svedčili by o tom dva rozbité zvony nájdené pri archeologických vykopávkach. „Pre kresťanov bol zvon už vtedy symbolom viery, pre pohanov opačne – varovným prstom, že sem preniká niečo cudzie,“ ozrejmil Pieta.
Po rozpade Veľkomoravskej ríše prišlo k hromadným represáliám. Svedčia o tom záznamy z Kosmovej kroniky, ktorá vznikla presne pred 900 rokmi. Dozvedáme sa z nej, že knieža Břetislav I. z rodu Přemyslovcov (vládol v rokoch 1034 až 1055) vykázal z Čiech „čarodejnice a veštcov“, dal vyrúbať posvätné stromy a celé „svätoháje“, kde sa schádzali pohania pri svojich obetiskách. Napokon im zakázal pochovávať mŕtvych na poliach a v lesoch a vzývať duše zomretých na rázcestiach…
Obdobia menšej či väčšej tolerancie sa striedali s prenasledovaním „inovercov“. Český historik Čeněk Zíbrt našiel v archívoch zápis, podľa ktorého pražskí cirkevní hodnostári v roku 1366 rázne zakročili proti pohanskému rituálu:
„Zakazuje sa vynášať z osady počas jarného pôstu figurínu predstavujúcu smrť so spevmi a hrami k rieke, tam smrť s krikom potopiť a posmievať sa, že už im nesmie uškodiť a že je načisto vypudená za hranice ich krajiny.“
Medzi tými, čo vynášali Morenu, sa napodiv našli aj katolícki duchovní, čo viedlo synodu (zhromaždenie biskupov) opakovane vydať nariadenie. Podľa neho mali byť hriešnici potrestaní a účasť na pohanskom obrade sa prísne zakazovala.
Z podobných písomných pamiatok sa dá usudzovať, že pohanstvo medzi Slovanmi zanikalo pozvoľna a prechádzalo pritom zložitým procesom.
„Katolícka cirkev bola natoľko obratná, že pri kristianizácii Európy prebrala do svojho arzenálu veľa sviatkov pohanských a dala im iný obsah,“ vysvetľovala nám pred rokmi popredná slovenská etnologička Gabriela Kiliánová. „Tým pritiahla ovečky do svojho košiara.“
Najdlhšie odolávalo pohanské náboženstvo kresťanstvu medzi pobaltskými Slovanmi, až do 16. storočia. Vďaka tomu máme zo správ neúspešných misionárov informácie o rozvinutom pohanskom kulte, ktorý sa pravdepodobne praktizoval aj v ostatných oblastiach osídlených Slovanmi vrátane dnešného územia Slovenska.
Pohanský kalendár a sviatky boli nerozlučne spojené s pohybom nebeských telies, predovšetkým slnka a mesiaca. Osobitne dôležité boli slnovraty a rovnodennosti. Týka sa to aj jarných slávnosti Slovanov.
Jarná rovnodennosť nastáva, keď je stred obrazu slnka priamo nad rovníkom. Jej termín je pohyblivý, spravidla však vychádza na 20. alebo 21., výnimočne na 19. marca. Svetlo potom prevláda nad tmou, teplo nad chladom.
Čítajte viac Tajomstvo prázdneho hrobu: Vstal Kristus z mŕtvych?
Jarnú rovnodennosť ako sviatok príchodu jari slávili už Kelti a označovali ho Alban Eilir. Germáni sviatok nazývali Ostara podľa svojej jarnej bohyne a starí Slovania – Jarales alebo Jarilo, v závislosti od toho, či žili na východe, alebo na západe Európy.
Súčasťou jarných slávností našich prapredkov bolo aj vynášanie Moreny. Ide vlastne o jediný obrad, ktorý sa zachoval až do dnešných dní napriek tisícročnému potláčaniu pohanských rituálov. V kresťanskom kalendári mu vymedzili piatu pôstnu nedeľu, takzvanú Smrtnú nedeľu, dva týždne pred veľkonočnými sviatkami. Jej dátum bol pohyblivý, závisel od toho, kedy sa slávili fašiangy. Spravidla však bývala medzi 13. marcom a 6. aprílom.
Prečo cirkev nakoniec súhlasila s vynášaním Moreny počas predveľkonočných priprav, to si aj najväčší znalci tejto problematiky môžu len domýšľať.
Na druhej strane si treba povedať, že to, čo sa dnes vydáva za vynášanie Moreny, je už len slabý odvar pôvodného rituálu zo stredoveku. Aj keď vonkajšia podoba sa veľmi nezmenila, pôvodný obsah a zmysel sa vytratili. Z magického obradu sa stala zábava a tak to širšia verejnosť aj vníma.
„Faktory, ktoré vplývali na rýchlosť upadania tejto zložky tradície, boli natoľko silné, že jej udržanie vo formách známych na konci 19. a na začiatku 20. storočia boli nereálne,“ myslí si etnografka Martina Bocánová.
Neskôr si povieme, čo to boli za faktory. Teraz sa na chvíľu vráťme o pár storočí dozadu.
Foto: TRENCINREGION.SK
Premeny a zánik jedného obradu
Už na začiatku 19. storočia, pred 200 rokmi, označil etnograf Ján Čaplovič vynášanie Moreny za ľudovú hru. Pripustil, že „nejako súvisí s dávnovekými náboženskými predstavami a zvykmi“, ale to je tak asi všetko.
Čaplovič popísal v nemčine a v latinčine, ako vtedy Morenu vynášali v Trenčianskej župe, konkrétne v Kálnici. Už v tom čase sa obrad konal nie na Smrtnú, ale na Kvetnú nedeľu, teda ešte bližšie k Veľkej noci. A bol výsadou detí a mládeže, dospelí sa na tom zúčastňovali len ako diváci.
„Chlapci a dievčatá oblečú kus dreva za ženu a so spevom idú k najbližšiemu potoku,“ približoval. „Tu strhnú z figuríny šaty a drevo hodia do vody. Potom sa vrátia so spevom naspäť a miestny richtár im dá zadarmo obed.“
Kálničania podľa Čaploviča v tom čase verili, že utopením Moreny zabránia moru a iným nákazám u ľudí a zvierat. Preto Morenu volali aj "morovou ženou“.
Túto premenu pohanského rituálu a slovanskej pobožnosti potvrdil v roku 1846 jeden z kodifikátorov spisovnej slovenčiny (a evanjelický farár v Hlbokom) Jozef Miloslav Hurban.
Čítajte viac Malý príbeh o Veľkom piatku
„Už len miestami je deťmi a mládežou udržiavaná… spievaním starej slovansko-pohanskej piesne Morena, Morena, za koho si umrela,“ napísal v Slovenských pohľadoch.
V roku 1927 uverejnil etnograf a fotograf Pavol Socháň štúdiu o rôznych podobách obradu s Morenou na Slovensku. Líšili sa podľa krajov a niekde aj okresov či dokonca menších dedín. Niekde slamenú figúru utopili, inde najprv roztrhali, a našli sa miesta, kde ju upálili alebo ukameňovali.
Na Myjave nosili Morenu v tom čase mladé dievčatá, chodili s ňou po roliach a spievali:
Morena, Morena
kdes kľúče podela.
V Senici na rynku
tam visia na klinku.
Kyselica kyselá
štyri roky visela.
Potom ju hodili do vody. „Kadiaľ s Morenou po roliach pochodia, tam vraj krúpy v lete nepobijú,“ dodával Socháň. Na vysvetlenie: v niektorých regiónoch volali Morenu aj Kyselicou a v Detve či na Orave Marmurienou.
Časom sa menili kulisy, piesne i kostýmy účastníčok. Predpokladá sa napríklad, že v takzvaných chorovodoch, ktorými privolávali jar a leto, vystupovali v predkresťanskom období nahé panny, ktoré si obložili telo zakvitnutými halúzkami. V neskorších obdobiach si už obliekali kroje.
Encyklopédia Slovenska vydaná v roku 1979 uvádza: „Na väčšine nášho územia vynášanie Moreny zaniklo v medzivojnovom období a ako jarná hra mládeže sporadicky pretrvalo do 50. rokov 20. storočia.“
Zrejme to súviselo aj so zmenou politického režimu po roku 1948. Štátna ateistická ideológia sa pokúsila transformovať veľkonočné sviatky na „sviatky jari“ s motívom znovuzrodenia, čím vlastne odkazovala na ich pohanské korene. Ale aj niektoré pôvodom pohanské obrady pritom potláčala, kým iné, napríklad polievačky a šibačky, tolerovala.
Morena je znovu tu – v materskej škole
Po roku 1989 sa o pohanských zvykoch a obradoch začali deti učiť v základnej škole na hodinách regionálnej výchovy. Etnografka Kristína Krajníková informovala pred siedmimi rokmi v odbornej tlači, že v Heľpe sa takto podarilo vzkriesiť vynášanie Moreny.
„Žiaci si pod vedením pedagógov vyrobia drevený kríž, postavu Moreny zhotovia z papiera a v deň jarnej rovnodennosti ju hodia do Hrona.“
Rok čo rok sa to v Heľpe opakuje a na udržiavaní javiskovej formy prastarej tradície sa pravidelne podieľa aj miestny folklórny súbor.
Štafetu prevzali základné školy a folkloristi v ďalších lokalitách a regiónoch. Ale celá záležitosť nabrala obrátky až po tom, čo sa do napodobovania pohanského obradu zapojili najmladší – deti z materských škôl.
Foto: HELPA.SK/TKÁČIKOVÁ M.
Etnografka Bocánová tento jav preskúmala už pred desiatimi rokmi. Prišla k záveru, že vďaka vychovávateľkám materských škôl sa jarný zvyk vynášania Moreny podarilo preniesť aj do takých lokalít, kde si naň nepamätali ani najstarší žijúci pamätníci. Pracovníčky príslušných materských škôl sa však inšpirovali podobami slávnosti nastupujúcej jari.
Na niektorých miestach sa na vynášaní Moreny zúčastňujú aj dospelí. Ak sa to deje v mestách, vykračujú si v civile a ani deti a žiaci nie sú v krojoch, veď kde by ich aj vzali. Napokon, kostýmy nie sú podstatné v tejto hre či zábave.
Svojho času sme o nej hovorili s etnografom Jurajom Zajoncom. „Zvyk už nemá obradovú funkciu,“ zdôraznil. „Už nevynášajú Morenu preto, aby privolali lepšie počasie. Je to však súčasť procesu vrastania do kultúry, hľadania čohosi osobitého, špecifického v rámci globalizácie i europeizácie. A zároveň sa tým našinec aj socializuje, stáva sa z neho člen nejakého širšieho spoločenstva.“
Na Kvetnú nedeľu vynesie s deťmi Morenu niekam do rieky alebo do potoka a na Veľkonočnú nedeľu pôjde na slávnostnú bohoslužbu do miestneho kostola. Pohanskí bohovia sú mŕtvi. Nech žijú kresťanskí!<PE>
Čítajte viac Kúpací pondelok: Najprv smiech, potom plač
Noví pohania nastupujú
Ak si niekto chce urobiť lepšiu predstavu, ako vyzeralo vynášanie Moreny v stredoveku, mal by vyhľadať niektorú komunitu novopohanov. Ich hnutie sa pokúša nadviazať na náboženstvo starých Slovanov a praktikuje aj ich obrady. Novopohanské skupiny existujú v Česku i na Slovensku a majú dokonca svoje webové stránky.
Český portál dingir.cz informuje, že na Slovensku je to niekoľko "občín“. Ústrednou postavou novopohanskej scény je Žiarislav (občianskym menom Miro Švický), ktorý v roku 1995 založil so svojou vtedajšou družkou Weleslawou prvú novopohanskú spoločnosť pod názvom Rodný kruh. Má vlastný statok na samote, píše knihy a blogy, organizuje prednáškové podujatia a koncertuje s vlastnou skupinou.
Foto: DINGIR.CZ
Portál ďalej spomína združenia Mokošin kruh a Karpatských Pecúchov, ktorých zaštiťuje Weleslawa s Duchoslavom. Iné zdroje uvádzajú aj Perúnov kruh a Pagan.
Novopohanské hnutie u nás vedecky skúma religionista Michal Puchovský zo Sociologického ústavu SAV v Bratislave. Počet novopohanov na Slovensku odhaduje na 500 až 1 500 rovnomerne roztrúsených po všetkých krajoch. Každá „občina“ má podľa neho svoje sviatky alebo slávnosti s pohanskými obradmi. Vynášanie Moreny medzi nimi spravidla nechýba. Žiarislav pravidelne organizuje pre svojich sympatizantov oslavy letného a zimného slnovratu.
V roku 2008 ukázala televízia vynášanie Moreny v Ružomberku. Organizátori podujatia zašli až tak ďaleko, že Morenu nepredstavovala slamená figurína, ale v sprievode na nosidlách stála živá dievčina. Predpokladá sa síce, že v pohanských časoch Slovania obetovali bohom aj živých ľudí, ale najčastejšie zajatcov.
Jediné obetisko sa archeológom zatiaľ podarilo objaviť neďaleko Mosta pri Bratislave. Pochádza z druhej polovice 8. storočia n. l.