Ochrana vnútorného trhu pred dovozom lacnejšieho tovaru zo zahraničia poškodzuje nielen spotrebiteľa, ale fakticky aj domácich výrobcov. Túto poučku môžeme nájsť už v dielach Adama Smitha a jeho žiaka Daniela Ricarda z konca 18. a začiatku 19. storočia. Obaja britskí ekonómovia sa zastávali slobodného obchodu a kritizovali merkantilizmus a protekcionizmus – hospodársku politiku, pre ktorú sú príznačné vysoké clá.
„Zdrojom bohatstva národov je získavanie maximálnych výhod vyplývajúcich z výmeny výrobkov na zahraničných trhoch,“ písal Smith.
Smithov krajan i rovesník James Steuart bol, naopak, za regulovanie zahraničného obchodu a za napomáhanie exportu štátnou mocou. Prílišné zníženie dovozných ciel, tobôž ich zrušenie v prípade, že ostatné krajiny nepostúpia rovnako, považoval za zničujúce pre domáci priemysel i poľnohospodárstvo. Z tohto pohľadu je súčasný americký prezident Donald Trump jasný protekcionista.
Čítajte viac Nevládlo by sa lepšie s menej ministrami? Kedysi si krajiny vystačili so štyrmi
V stopách kráľa taríf
Nie náhodou je Trumpovým vzorom 25. prezident USA William McKinley. Ten sa stal známym ešte v roku 1890, keď ako republikánsky kongresman navrhol zákon na zavedenie priemerného 50-percentného cla na všetok dovážaný tovar.
Po zvolení za prezidenta o šesť rokov neskôr (mimochodom, volebnú kampaň viedol pod heslom Vrátime Amerike prosperitu) McKinley dovozné clá ešte zvýšil. Zdôvodňoval to potrebou chrániť domácich výrobcov a továrenských robotníkov pred zahraničnou konkurenciou. Odpoveď dotknutých krajín však bola najčastejšie zrkadlová – zub za zub.
Zákon oprávňoval prezidenta znížiť alebo zrušiť clá, ale tiež ich obnoviť a stupňovať, ak išlo o položky dovážané z krajín, ktoré zaobchádzali s dovozom z USA „neadekvátnym a nerozumným spôsobom“. Hrozbu opätovného zavedenia vysokého cla využíval McKinley na prinútenie "neposlušných“, aby znížili svoje clá na americký export. Nápadne to pripomína Trumpovu politiku.
Tridsiate roky uviedli do života sily, ktoré zvrátené chápanie národných záujmov doviedli do tragickej dokonalosti.český ekonóm Ladislav Tajovský
Súčasný pán Bieleho domu to ani neskrýva. Svoj politický vzor nazýva „kráľom colných taríf“ a koncom januára tohto roku nariadil premenovať na jeho počesť horu Denali v Aljaške, najvyšší vrch Severnej Ameriky, na Mount McKinley.
Akosi však zabúda pripomenúť, že ten istý McKinley krátko pred smrtiacim atentátom, ktorý naňho spáchal anarchista začiatkom roku 1901, zrazu „otočil“ a priklonil sa k politike voľného obchodu. „Videl, že Spojené štáty majú veľa zbytočných výrobných kapacít a prešiel od protekcionizmu k otváraniu sa zahraničným trhom na základe reciprocity,“ ozrejmuje Douglas Irwin, profesor ekonómie na univerzite Dartmouth College (USA).
„Clá sú vlastne dovozné dane a pred 130 rokmi boli oveľa väčším zdrojom daňových príjmov ako teraz,“ pripomína ďalej Irwin. "Financovali viac ako polovicu federálneho rozpočtu. Ale federálne výdavky boli v tých rokoch oveľa nižšie, tvorili len tri percentá hrubého domáceho produktu. Teraz je to 23 percent. Spojené štáty nemali vtedy veľkú armádu. Nemali sme sociálny štát, prevádzkovali sme veľký prebytok štátneho rozpočtu. Dnes je to naopak.“
Aj prijímanie vyšších ciel americkou verejnosťou bolo diametrálne iné. Američania si uvedomovali, že kupovaním zahraničného tovaru platia aj zvýšené clá spojené s jeho dovozom, ale zároveň tým podporujú rast svojich miezd.
Napriek tomu McKinleyho nástupca v prezidentskom kresle Theodore Roosevelt začal clá na dovoz tovaru znižovať. V slobodnom obchode videl viac výhod ako v protekcionizme a uzatváraní sa Ameriky do seba.
Čítajte viac Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier
Hoover predbehol Trumpa
McKinley nebol prvým ani posledným protekcionistom v Bielom dome. Už zakladateľ Spojených štátov George Washington vo svojej inauguračnej reči koncom apríla 1789 zdôraznil, že u nich doma jedia syr vyrábaný v Amerike. A jeden z prvých aktov Kongresu, ktorý podpísal ako prezident, bola tarifa na „podporu a ochranu“ domácich výrobcov. V prejave o stave únie z roku 1790 zdôvodnil svoju colnú politiku potrebou národnej bezpečnosti.
A 16. prezident USA Abraham Lincoln o sedem desaťročí neskôr vyhlásil pred členmi Kongresu: "Dajte nám ochrannú tarifu a budeme mať najväčší národ na svete.“ Zároveň tvrdil, že ak na určitý zahraničný tovar uvalí vláda vysoké clo, tak analogický domáci výrobok si Američania kúpia za nižšiu cenu ako predtým.
No musel prísť McKinley, aby táto rétorika nadobudla podobu činov. A potom uplynuli ešte tri desaťročia, kým jeden z jeho nástupcov vyvolal protekcionistickou zahraničnou politikou obchodnú vojnu.
V roku 1930 podpísal republikánsky prezident Herbert Hoover colný zákon Smoot-Hawley Tariff Act, ktorým zdanil takmer 2 000 položiek dovážaného tovaru sadzbou vyššou ako 50 percent. Rok predtým sa začala Veľká hospodárska kríza a republikáni, ktorí ovládali Kongres, sa prudkým zvýšením ciel pokúšali pomôcť americkým farmárom, chceli ich tak ochrániť pred zahraničnou konkurenciou.
Foto: OSCAR CESARE
„Darmo sa viacerí ekonómia postavili proti tejto politike a poukazovali na obchodný prebytok Spojených štátov, že viac vyvážajú, ako dovážajú,“ približuje americký publicista Alex Gendler. „Zákon začal platiť a u viacerých obchodných partnerov USA vyvolal pobúrenie. Desať z nich prijalo aj odvetné opatrenia.“
Napríklad Francúzsko uvalilo vysoké poplatky na dovážané americké automobily. Kanada zvýšila clá na mnohé americké tovary. V Taliansku a vo Švajčiarsku zazneli výzvy na úplný bojkot amerického tovaru. Vysoké dovozné cla v kombinácii s účinkami hospodárskej krízy spôsobili, že v priebehu nasledujúcich troch rokov sa americký export znížil o 66 percent.
Zmenu priniesol až príchod Franklina Roosevelta do Bieleho domu. Nový prezident nahradil vysoké clá bilaterálnymi dohodami, ktoré dojednal s jednotlivými krajinami.
Zákon Smoot-Hawley Tariff Act sa odvtedy uvádza ako príklad škodlivej obchodnej politiky, ktorá by sa dala vyjadriť heslom: Ožobráč svojho suseda.
Približne pred sto rokmi prišiel význačný rakúsky ekonóm Ludwig von Mises k poznaniu, že výsledkom politiky ochranných ciel je vždy nižší výnos ľudskej práce. „Výroba totiž nebude prebiehať tam, kde sú pre ňu najlepšie prírodné a spoločenské podmienky, ale inde, kde sú podmienky horšie.“
Jeden z najvýznamnejších ekonómov 20. storočia Američan Milton Friedman nadviazal na tieto myšlienky a v kritike ochrannej politiky štátu išiel ešte ďalej. „Takáto ochrana znamená v podstate vykorisťovanie spotrebiteľa. Vo svojej domácnosti určite budete radšej platiť menej peňazí za viac tovaru než opačne, napriek tomu v zahraničnom obchode sa to nazýva nepriaznivou obchodnou bilanciou.“ Zástancovia protekcionizmu a štátnych zásahov do zahraničného obchodu boli už vtedy presvedčení, že dovoz tovaru znižuje domácu nezamestnanosť a spôsobuje rast životnej úrovne. Prax však ukázala, že import vytláča z trhu len tých domácich výrobcov, ktorí neobstoja v zahraničnej konkurencii, lebo majú vysoké náklady a neefektívne hospodária s výrobnými faktormi.
Čítajte viac Vzbura poslancov? V minulosti by ich volebný súd zbavil mandátov
Od obchodnej k horúcej vojne
Colné a obchodné vojny bývajú sprievodným znakom hospodárskych kríz a tie zase predohrou horúcich vojen – veľkých ozbrojených konfliktov medzi štátmi.
Za prvú totálnu obchodnú vojnu pokladajú historici kontinentálnu blokádu Veľkej Británie Napoleonom Bonaparte. Išlo o zákaz obchodovať s tovarom pochádzajúcim z Británie alebo jej kolónií nielen na území Francúzska, ale aj v ďalších krajinách Európy. Cieľom bol hospodársky kolaps Británie, ktorá, naopak, zakázala dovoz francúzskeho tovaru.
Rusko porušilo obchodnú blokádu Spojeného kráľovstva, Napoleon ho za to chcel potrestať a v roku 1812 zaútočil. Výsledok jeho ruského ťaženia poznáme, bol to začiatok konca vlády výbojného francúzskeho cisára.
O stodesať rokov neskôr sa vyhrotenie hospodárskych vzťahov medzi vtedajším lídrom svetovej ekonomiky Veľkou Britániou a priemyselne sa rýchlo vzmáhajúcim Nemeckom stalo predohrou prvej svetovej vojny. Veľká Británia prijala také tvrdé ochranárske opatrenia, ktoré takmer znemožnili dovoz nemeckého tovaru na Britské ostrovy.
Podobne už v roku 1906 prepukla obchodná vojna medzi Rakúsko-Uhorskom a Srbskom, ktoré bolo najväčším dodávateľom dobytka a hydiny do podunajskej ríše. Viedeň najprv úplne zakázala ich dovoz pod zámienkou rôznych ničím nepodložených ochorení zvierat. Srbsko na odplatu odmietlo preclievať niektoré rakúsko-uhorské komodity a tým ich uviesť na trh. S väčšou či s menšou intenzitou pokračovali obchodné spory až do roku 1911. „Vývoz z Rakúsko-Uhorska do Srbska poklesol za päť rokov na polovicu,“ napísal o dva roky neskôr slovenský časopis Prúdy.
Ako už dávnejšie upozornil český historik Václav Žáček, táto colná vojna prospela viac Srbsku ako habsburskej monarchii. Belehrad dokázal včas preorientovať svoju produkciu na iné zahraničné trhy a využil obchodnú blokádu Viedne na rozvoj domáceho potravinárskeho priemyslu. Obchodný konflikt však prispel k dvom balkánskym vojnám a tie čoskoro viedli z regionálneho do svetového konfliktu. Európske mocnosti sa vtedy spojili do dvoch blokov – štátov Dohody a Trojspolku, ktoré sa potom zrazili na frontoch Veľkej vojny.
Rakúsko-Uhorsko bojovalo na strane Nemecka a spolu s ním túto vojnu prehralo. Na troskách habsburskej monarchie vzniklo niekoľko nástupníckych štátov vrátane Československa a Maďarska. A práve medzi nimi prepukla o dvanásť rokov neskôr obchodná vojna. Škodovalo v nej najmä Slovensko.
Čítajte viac Chystá sa vzkriesenie Rakúsko-Uhorska? Za špekuláciami o reinkarnácii federácie je aj kríza Európskej únie
Colná vojna s Maďarskom
Písal sa rok 1930 a svetom lomcovala Veľká hospodárska kríza. V slovenskom poľnohospodárstve sa však začala akoby s predstihom ešte pred Čiernym piatkom – krachom na newyorskej burze, už v roku 1928.
"Bol to dôsledok celosvetovej krízy na trhoch s priemyselnými plodinami, napríklad s cukrovou repou a so sladovým jačmeňom,“ približuje Ľudovít Hallon z Historického ústavu SAV. "Slovensko bolo ich významným producentom a značnú časť týchto plodín vyvážalo, kríza však prudko znížila dopyt po nich.“ Roľníci v juhoslovenských okresoch sa preto preorientovali na pestovanie pšenice alebo kukurice. Tieto plodiny sa však tradične dovážali z Maďarska a zrazu ich bol u nás nadbytok. Maďarsko odpovedalo znížením dovozu dreva zo Slovenska, čo znamenalo postupných krach takmer polovice piliarskych závodov, ktoré boli často jediným zdrojom obživy obyvateľov severoslovenských okresov.
Začalo sa to však ako colná vojna. Československo prudko zvýšilo agrárne clá, Maďarsko reagovalo v máji 1930 vypovedaním obchodnej zmluvy s ČSR z roku 1927. V priebehu ďalších dvoch rokov klesol československý vývoz do Maďarska na pätinu.
Takéto prenikavé zníženie exportu postihlo predovšetkým výrobcov zo Slovenska, ktorí s Budapešťou obchodovali najviac. Nezasiahlo to len piliarov, ale aj odvetvie hutníctva železa a ocele.
Pestovanie pšenice juhoslovenských roľníkov nezachránilo, nebolo ju totiž kam vyviezť. Slovensko bolo vtedy prevažne agrárnou krajinou, až 60 percent obyvateľstva sa živilo poľnohospodárstvom, a tak nečudo, že na vrchole krízy bolo bez práce až 130 000 poľnohospodárskych robotníkov.
Európsky trh zaplavila lacnejšia americká a kanadská pšenica. "V Amerike nie je daňové a sociálno-politické zaťaženie v pomere k nášmu takmer žiadne, doprava veľmi lacná,“ vysvetľoval Milan Hodža, v tom čase už popredný predstaviteľ agrárnej strany a člen niekoľkých československých vlád. "V podstate je tento ohromný vývoz z Kanady a Spojených štátov istým druhom dovozného dampingu.“
Pokusy obmedziť ho, za čo horlil aj Hodža, sa skončili neúspechom. Predpokladalo to spoločný postup hlavných európskych dovozcov. Ako zareagovali USA, to už vieme z predchádzajúcich riadkov – rekordne zvýšili predovšetkým clá na dovážané poľnohospodárske produkty, aby chránili svojich farmárov. V Európe kríza spôsobila nesmierne škody a v Nemecku priviedla k moci Hitlera. Povedané slovami českého ekonóma Ladislava Tajovského: "Tridsiate roky uviedli do života sily, ktoré zvrátené chápanie národných záujmov doviedli do tragickej dokonalosti.“
Čítajte viac Československo patrilo medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Bude Slovensko opäť zbrojárskou veľmocou?
Clá ako nástroj studenej vojny
Po najkrvavejšom svetovom konflikte sa obchodná vojna stala nerozlučnou súčasťou vojny studenej. V priebehu štyroch desaťročí však viackrát zmenila rozsah aj intenzitu. Eskalovala v prvej polovici 50. rokov minulého storočia, keď sa už zdalo, že prerastie do tretej svetovej vojny.
Pre žijúcich pamätníkov, vtedy ešte zväčša školopovinné deti, malo obchodné embargo aj svoje výhody. Ruské krabie konzervy stáli u nás bagateľ. V mliečom bare na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa dali kúpiť chlebíčky obložené krabím šalátom a boli lacnejšie ako šunkové. Lacný, a najmä dostupný – v porovnaní s neskoršími rokmi – bol aj čierny (jeseterí) kaviár z Astrachánu. Západné obchodné embargo sa totiž vzťahovalo aj na tieto sovietske exportné lahôdky. Hromadili sa v skladoch, a tak ich ZSSR vyviezol pod cenu do "bratských“ krajín.
Už menej viditeľná bola odvrátená strana politiky v čase studenej vojny. Československá ekonomika a v jej rámci aj hospodárstvo Slovenska sa dostali pod diktát Moskvy. Výsledkom bolo nielen pokrivenie štruktúry ekonomiky i obchodných vzťahov, ale aj technologické zaostávanie za svetom.
"Prioritou sa stali odvetvia, ktorých produkcia bola nevyhnutná pre zbrojnú výrobu, a príkazom dňa – úplná nezávislosť od dovozu z kapitalistických štátov,“ upozornil kedysi v našom rozhovore historik Michal Štefanský. "Čo sa týka vývozu, jednoznačne sa preferovala obchodná výmena v rámci východného bloku.“
Foto: The Friedman Foundation for Educational Choice
Krabie konzervy z Ruska boli za bagateľ, ale na nákup južného ovocia chýbala tvrdá mena. Ak sa aj nejaké devízy uvoľnili pred Vianocami na pomaranče a banány – aby boli aspoň vo vybraných predajniach najväčších miest – stáli na ne povestné fronty zákazníkov…
"Obchodná vojna sústavne znižuje životnú úroveň na celom svete, nás nevynímajúc, a obmedzuje priestor pre osobnú iniciatívu,“ napísal v roku 1934 Herbert Hoover, vtedy už bývalý prezident USA.
"Nacionalizmus ruka v ruke s postupujúcou reguláciou hrozia zlikvidovať nádeje na život v hojnosti, ktorého základom je rast produkčných schopností ekonomík.“
Exprezident sa dal zrejme na pokánie, lebo práve jeho administratíva – zopakujme si – zvýšila štyri roky predtým clá na väčšinu dovážaného tovaru o viac ako 50 percent…