Niekoho to asi prekvapí, ale prvých sedem výročí ukončenia vojny sa u nás neoslavovalo. Ten dátum nebol štátnym sviatkom a dokonca ani pamätným dňom. Uvažovalo sa síce vyhlásiť ho za takýto v roku 1946, ale proti návrhu komunistov oslavovať výročie oslobodenia Československa Červenou armádou protestoval prezident Beneš listom adresovaným vláde.
"Sviatok 9. mája bol prvou väčšou roztržkou medzi komunistami a Benešom,“ tvrdí česká historička Doubravka Olšáková. Prezident prišiel zároveň s protinávrhom: oslavujme radšej 5. máj, deň, keď Pražania povstali proti nemeckým okupantom. Ale vo vláde vedenej predsedom KSČ Klementom Gottwaldom jeho návrh neprešiel.
Preto sa v zákone o úprave sviatkového práva z decembra 1946 ani v jeho nasledujúcich novelách koniec vojny nespomína. Jeho výročia sa verejne síce pripomínali, no až v novembri 1951 (s účinnosťou od nasledujúceho roku), schválil československý parlament nový zákon, podľa ktorého sa 9. máj stal štátnym sviatkom – Dňom oslobodenia Československa Sovietskou armádou.
Prečo 9. a nie 8. máj? Lebo Praha sa už v tomto ohľade riadila sovietskym historickým kalendárom. Nemecké velenie síce podpísalo kapituláciu Spojencom 8. mája 1945, ale bolo to krátko pred polnocou stredoeurópskeho času. Vzhľadom na časový posun bolo vtedy v Moskve už 9. mája.
Mimochodom, v Sovietskom zväze bol Deň víťazstva štátnym sviatkom a dňom pracovného pokoja len prvé dva roky po vojne (tam ju nazvali Veľkou vlasteneckou). Už koncom roku 1947 sa rozhodlo, že voľný deň sa presúva z 9. mája na 1. januára. Hlavným sviatkom so všetkými rituálmi ostával 7. november – výročie boľševickej revolúcie.
Na Deň víťazstva sa normálne pracovalo, ulice boli síce vyzdobené štátnymi vlajkami, ale vojenské prehliadky sa nekonali, slávnostný ohňostroj takisto nie. A tak to pokračovalo až do roku 1965, keď sa 9. máj stal dňom pracovného pokoja.
Celoslovenské oslavy 80. výročia víťazstva nad fašizmom v Piešťanoch.
Napokon, komu sa chcelo oslavovať na námestiach vo vojnou spustošenej krajine? Sovietsky zväz v nej prišiel o 43 miliónov svojich obyvateľov, z tohto takmer 17 miliónov civilistov. Prakticky každá rodina stratila niekoho blízkeho, často živiteľa, o materiálnych škodách ani nehovoriac. Na programe prvých povojnových rokov bolo hojenie rán, odvrátenie hladu, obnova zničenej ekonomiky.
„Znovu cestovať v trolejbuse, kúpiť celý bochník chleba a spať v posteli na bielej plachte,“ to boli tri základné želania hrdinky knihy Vojna nemá ženskú tvár od Svetlany Alexijevičovej, laureátky Nobelovej ceny.
Čítajte viac V bitke o Bratislavu nechýbala Dunajská flotila, ani donská kavaléria
Okrem toho, do výročných osláv skončenia vojny sa nehrnuli ani ostatní členovia protihitlerovskej koalície. Vrátane ďalších dvoch najdôležitejších – Spojených štátov a Veľkej Británie. Jednak vojnové spojenectvo veľmocí sa čoskoro rozpadlo a vystriedali ho vzťahy na bode mrazu. A jednak ľudstvo stálo pred novými výzvami a ešte väčšími hrozbami, predovšetkým hrozbou nukleárnou. Ťažko vybojovaný mier bol zrazu veľmi krehký a prechádzal ťažkými skúškami.
Horliví vazali horší než patróni
Ak neoslavovali víťazi, ako asi mali prežívať ukončenie vojny a jeho výročia porazené štáty? Odmyslime si Nemecko a zamerajme teraz pozornosť na nášho južného suseda.
Maďarsko dostalo za spojenectvo s Hitlerom ako darček Podkarpatskú Rus (dnešnú Zakarpatskú Ukrajinu) a južné oblasti Slovenska. Ale admirál Miklós Horthy sníval o Veľkom Maďarsku a fakticky o znovuzrodení Uhorska. Chcel anektovať južnú Transylvániu (dnes v Rumunsku) a časti Haliče. Preto keď sa dozvedel, že Bukurešť i Bratislava budú asistovať Berlínu v jeho vojnovej kampani proti Sovietskemu zväzu, prejavil o ňu živý záujem.
Foto: Origo
Z viacerých historických prameňov vyplýva, že Hitler vedel o územných nárokoch Horthyho, preto Maďarsko do vojny spočiatku nepozýval. Keď 27. júna 1941 Budapešť vypovedala vojnu ZSSR a pripojila sa k nemeckej agresii, Hitler prikázal nemeckému veleniu urýchlene obsadiť ropné polia pri Drohobyči na západnej Ukrajine. V žiadnom prípade sa ich nesmeli zmocniť Maďari.
Kým pri nemeckom vpáde do ZSSR malo Maďarsko na východnom fronte len dve divízie – podobne ako Tisovo Slovensko – v lete 1942 tam bojovalo už desať divízií – celá 2. maďarská armáda v počte viac ako 200-tisíc vojakov.
Maďari sa na rozdiel od Slovákov zúčastnili v bitkách o Voronež a Stalingrad. Stratilo tam dovedna okolo 100-tisíc mužov.
Málo sa vie, že Voronežská bitka trvala dlhšie ako Stalingradská – 212 dní. Generál Nikolaj Vatutin vydal pri Voroneži rozkaz nebrať maďarských vojakov do zajatia. „Medzi červenoarmejcami mali najmä príslušníci trestných oddielov maďarskej 2. armády povesť beštiálnych zabijakov,“ vysvetľuje ruský historik Nikolaj Kozlov.
Po stalingradskej porážke Hitler zúril. „Rusi urobili prelom, Rumuni sa vzdali a Maďari ani nezačali bojovať,“ vykrikoval. Americká znalkyňa moderných dejín Deborah Corneliusová po preskúmaní archívov tvrdí, že aj nemecké velenie sa snažilo zvaliť zodpovednosť za debakel pri Volge na nemecké satelity, predovšetkým Rumunov a Maďarov. Odvtedy ich nepúšťali do prvej línie a prideľovali im úlohy v tyle. Zdecimované maďarské vojsko sa však nevedelo spamätať zo strát ani po roku. A v takomto stave malo od jari 1944 viesť obranné boje proti postupujúcim jednotkám Červenej armády na domácom území. Maďarsko totiž do konca vojny ostávalo verné Hitlerovi.
Tým sa líšilo napríklad od Rumunska, ale aj od Slovenska. Rumuni sa po štátnom prevrate v auguste 1944 pridali na stranu Spojencov a po boku Červenej armády vyháňali hitlerovcov zo strednej Európy. Slováci sa približne v rovnakom čase pokúsili o to isté národným povstaním. Prečo sa Budapešť tak dlho držala Berlína?
Čítajte viac Tichý hrdina slovenských hôr: Príbeh partizánskeho veliteľa Ján Reptu
„Niekoľko tisíc ľudí si nechce pokaziť vyhliadky na tranzitné vízum cez Nemecko, nechce si pokaziť dobré vzťahy s Nemcami, pretože potom by nemali kam utekať.“ To je vysvetlenie maďarského spisovateľa a košického rodáka Sándora Máraia z jeho denníka v jeseni 1944.
A vari neriadila sa rovnakými pohnútkami na sklonku vojny aj slovenská ľudácka elita?
Budapešť ako druhý Stalingrad
Pri hľadaní odpovede na otázku, prečo Viktor Orbán necestoval na oslavy 80. výročia Dňa víťazstva v Moskve, si nevystačíme s nedávnym diplomatickým vyhlásením jeho kabinetu: „Lebo koniec druhej svetovej vojny mal pre maďarský ľud iný význam ako pre ostatné krajiny.“ Maďarsko sa v roku 1945 ocitlo medzi porazenými krajinami a najtvrdšími spojencami nacistického Nemecka.
„V čase keď sa predsunuté jednotky Červenej armády už blížili k Berlínu, na západe Maďarska zvádzali iné naše jednotky urputné boje s oddielmi maďarskej armády,“ približuje Kozlov.
Červenoarmejci sa aj preto tam správali ako na dobytom území, v nepriateľskom štáte. Navyše, prišli sa pomstiť za Stalingrad a Voronež, za všetky zločiny, ktoré napáchali satelity hitlerovského Nemecka na území okupovaného Sovietskeho zväzu.
„Po dobytí každého mesta nasledovali tri dni plienenia,“ opisuje maďarský historik István Sántha. „Išlo najmä o požívanie alkoholu, znásilňovanie žien, ničenie a rekvirácie majetku, predovšetkým cenných predmetov.“ Zvlášť sa takto „vyznamenávali“ trestné prápory II. ukrajinského frontu.
Podľa zistení ďalšieho maďarského historika Gusztáva Kecskésa prišiel maďarský štát po prechode frontu o 40 percent svojho majetku. Dve tretiny infraštruktúry – cesty, železnice, mosty – boli zničené, na čom sa však podpísali aj deštrukčné oddiely ustupujúceho wehrmachtu.
Najťažšie boli ľudské straty – maďarská populácia sa cez vojnu znížila o 6,5 percenta, teda takmer o 900-tisíc ľudí. Okrem padlých na východnom fronte a obetí holokaustu (koncom jari 1944 deportovali do Osvienčimu 437-tisíc maďarských Židov), to bolo aj okolo 200-tisíc civilistov odvlečených do pracovných táborov v ZSSR.
Foto: Pravda
Osobitnou kapitolou bolo obliehanie Budapešti. Trvalo od 29. decembra 1944 a bitka o maďarskú metropolu sa skončila 13. februára 1945. V pamätiach jej nemeckých účastníkov sa Budapešť často označuje ako "druhý Stalingrad“.
Maďarskú metropolu bránilo proti zjavnej presile červenoarmejcov aj 190-tisíc príslušníkov nemeckej armády zo skupiny Juh. Sovieti stratili okolo 80-tisíc, Nemci 60-tisíc vojakov. Za týždne pouličných bojov sa mnohé mestské štvrte zmenili na trosky. Po bitke boli na dennom poriadku znásilnenia žien. Historička Andrea Petővá ich počet odhaduje minimálne na 50-tisíc, z nich pätina otehotnela. Národný výbor v Budapešti musel zrušiť zákaz interrupcií.
Dočasná maďarská vláda podpísala zmluvu o prímerí už 20. januára 1945 v Moskve. Ale až do uzavretia parížskej mierovej zmluvy 10. februára 1947 pôsobila v Maďarsku – podobne ako v iných porazených krajinách – Spojenecká kontrolná komisia. Predsedal jej sovietsky maršal Kliment Vorošilov, ktorý niekoľkokrát zakázal zvolanie dočasného parlamentu. Suverenita štátu bola značne obmedzená. Po nastolení komunistickej moci sa aj v Maďarsku oslavoval Deň oslobodenia, a to v rokoch 1950 až 1989. Pripadol na 4. apríla, lebo podľa oficiálneho stanoviska práve v ten deň opustil územie Maďarska posledný nemecký vojak.
Čítajte viac Ani slávne víťazstvo, ani najväčšia. Od legendárnej tankovej bitky pri Prochorovke je 80 rokov
Ale spisovateľ Márai si už v zime 1945 do svojho denníka zapísal: „Nikoho nemožno úplne oslobodiť zvonku, lebo skutočné oslobodenie musí prísť zvnútra.“
V Maďarsku dnes 4. apríl ani 8. máj nie sú štátnymi sviatkami.
Stalin: odpusťte im tie neprístojnosti
Slovensko považovala Moskva už pred karpatsko-duklianskou operáciou za územie spojeneckého štátu. A nielen kvôli Povstaniu.
Od decembra 1943 platila československo-sovietska zmluva, ktorú podpísal prezident v exile Edvard Beneš s Josifom Stalinom. Londýnsku exilovú vládu uznali aj Spojené štáty a ďalší členovia protihitlerovslej koalície. Československé zahraničné vojsko bojovalo na východnom i západnom fronte po boku Spojencov.
Červená armáda mala na Slovensku poskytovať všestrannú pomoc spojencom. Vyplýva to z nariadenia, ktoré podpísal Stalin a ktoré 30. októbra 1944 vydali svojim vojskám v podobe rozkazov velitelia 1., 2. a 4. ukrajinského frontu.
„Všetko nevyhnutné pre potreby našich vojsk (sa má) zabezpečovať len cez miestne administratívne orgány,“ uvádzalo sa okrem iného v oboch rozkazoch. "Osoby, ktoré to porušia, (treba) brať na prísnu zodpovednosť.“
Napriek tomu sa vyskytovali prípady rabovania a neoprávnených rekvirácií. Žijúci pamätníci spomínajú na prvé ruské slová, ktoré sa naučili pred 80 rokmi: davaj časy (hodinky) a davaj mašinku (bicykel). Neznámi vojaci si ich brali ako vojnovú trofej alebo na pamiatku.
Foto: MODERNI-DEJINY.CZ
Boli aj prípady znásilňovania. Presné štatistiky neexistujú, pred časom sme sa však na túto tému zhovárali s historikom Pavlom Šimuničom. „Sovietski velitelia to hodnotili ako vojnové prechmaty a keď zistili páchateľov, neváhali siahnuť po treste najvyššom,“ povedal. Aj v jeho rodnej záhorskej obci za to v máji 1945 popravili zastrelením niekoľkých vojakov.
„Rôznych neprístojností a násilnosti sa najčastejšie dopúšťali vojaci z trestných práporov a rôt, ktoré pozostávali aj z vyslovených kriminálnikov a velenie vojsk ich nezriedka nasadzovalo do prvej línie pri prelamovaní obrany nepriateľa,“ ozrejmuje vojenský historik Oldřich Vaňek.
Foto: TASR
Naši ľudia ich častokrát vítali alkoholom a väčšiu chybu nemohli urobiť – pod vplyvom pálenky sa potom udiali aj nenapraviteľné veci. Podľa ďalšieho nášho vojenského historika Františka Cséfalvaya sa na týchto excesoch podpísala aj dlhotrvajúca vojna: „Počas nej mnohí vojaci takpovediac zvlčili. Ale uvedených násilných skutkov bolo na území Slovenska neporovnateľne menej ako v susednom Maďarsku.“
Našinec považoval všetkých červenoarmejcov za Rusov, ale národnostná skladba vojsk všetkých troch ukrajinských frontov, ktoré prechádzali Slovenskom, bola veľmi pestrá. Patrili sem napríklad aj príslušníci zakaukazských a stredoázijských národov. Podľa novších výskumov Ruskej akadémie vied až 30 percent z nich bolo negramotných. Niektorí západní historici z toho vyvodzujú záver, že v stredoeurópskom priestore išlo vtedy vlastne o kontakt dvoch civilizácií.
Je málo známe, že za trestné činy svojich vojakov sa ospravedlnil sám Stalin. Stalo sa tak na slávnostnej večeri v Kremli, usporiadanej pri príležitosti návštevy Beneša a členov exilovej vlády na ich ceste z Londýna do Košíc v marci 1945. Zo spomienok blízkeho Benešovho spolupracovníka Prokopa Drtinu sa dozvedáme, že počas jedného z početných prípitkov „vyvolal Stalin veľmi priaznivý dojem, lebo bol mimoriadne otvorený a úprimný“.
„Stalin povedal, že vie, že u nás vítajú červenoarmejcov ako osloboditeľov, považujú ich za hrdinov, ale že niektorí títo vojaci často samých seba vidia ako hrdinov a myslia si, že si všetko môžu dovoliť,“ približoval Drtina. „Preto vaši ľudia pocítia ich prítomnosť aj nepríjemne,“ pokračoval Stalin, možno niektorí sa budú dokonca dopúšťať i násilností. Chcem vás na to upozorniť, mali by ste o tom vedieť. Ale pretože skutočne prinášajú oslobodenie, prosím vás, aby ste im tie neprístojnosti odpustili.“
Znovu cestovať v trolejbuse, kúpiť celý bochník chleba a spať v posteli na bielej plachte.tri základné želania hrdinky knihy Vojna nemá ženskú tvár
Po zvestiach, ktoré sa doniesli do Košíc o vyčíňaní „osloboditeľov“ v Budapešti, sa Slovenská národná rada rozhodla vyslať k maršalovi Radionovi Malinovskému delegáciu s prosbou ušetriť Bratislavu podobného osudu. Malinovského vojská sa totiž práve chystali útočiť týmto smerom. Členom delegácie bol aj Anton Rašla, v tom čase zástupca povereníka SNR pre veci vojenské. Po rokoch nám o tejto misii povedal: „Operáciu prísne tajili, maršal sa pred nami o nej ani nezmienil, nehovoril konkrétne ani o Stalinovom nariadení, ale ubezpečoval nás, že Červená armáda berie Slovensko ako povstaleckú, Nemcami okupovanú krajinu a má pokyny sa podľa toho na jej území aj správať.“
Čítajte viac Naozaj ukončili vojnu atómové bomby?
Bratislavu Sovieti obsadili 4. apríla 1945 za tri dni s minimálnymi obeťami medzi civilistami a bez spôsobenia väčších materiálnych škôd.
Bolo to vôbec oslobodenie?
Medzi vojnou a mierom je ešte jedno, zatiaľ nepomenované prechodné obdobie, taký mačkopes, keď mnoho ľudí nevie, na čom vlastne sú a či sa majú tešiť, báť, alebo plakať.
Ešte dlho po kapitulácii nemeckej brannej moci sa u nás nemohli cítiť bezpečne nielen vojnoví zločinci alebo rôzni "quislingovia“ – väčší aj menší kolaboranti, ale aj celé etnické menšiny: nemecká a maďarská. Až na malé percento aktívnych antifašistov medzi nimi ostatným hrozil trest vysídlenia podľa princípu kolektívnej viny. Postupne ich zbavili štátneho občianstva i majetku a Nemcov aj odsunuli z Československa. Maďarom po Postupimskej konferencii víťazných mocnosti v auguste 1945 trest zmiernili, mali sa pripraviť na výmenu obyvateľstva – za Slovákov žijúcich v Maďarsku. Po masových deportáciách v čase vojny sa na Slovensku už necítili bezpečne ani tí Židia, ktorým sa podarilo prežiť holokaust. Mnohí radšej emigrovali do Palestíny alebo Spojených štátov.
Foto: Múzeum dokumentárnych filmov Moskva
Po roku 1989 sa začal medzi politikmi i historikmi šíriť názor, že koniec druhej svetovej vojny znamenal na Slovensku víťazstvo komunizmu a nástup ďalšej totality. Zo spoločenského povedomia sa vytrácal historický predel medzi rokmi 1945 až 1948, medzi „horúcou“ a studenou vojnou. Spochybňoval sa samotný pojem „oslobodenie“, nahrádzal sa „obsadením“ či dokonca "dobytím“.
V rozhovore pre Pravdu sme sa vtedy spýtali historika Dušana Kováča, či Slovensko bolo v roku 1945 vôbec oslobodené.
„Spoločnosť nikdy nie je rovnorodá, ale väčšina to vtedy vnímala ako oslobodenie spod nacistickej okupácie, ktorá u nás trvala od augusta 1944,“ odpovedal. "Samozrejme, pre aktivistov Hlinkovej strany a príslušníkov Hlinkovej gardy to asi oslobodenie nebolo. Ani pre arizátorov židovského majetku, ktorí sa obávali, že oň prídu.“
Mimochodom, v dnešnom Nemecku sa 8. máj pripomína ako Výročie oslobodenia od národného socializmu. Čiže od nacizmu. V Berlíne je tento deň aj štátnym sviatkom.
V Litve deň víťazstva neoslavujú. Na Ukrajine áno
Rozmanitosť osláv výročia oslobodenia európskych národov od nacistickej okupácie je skutočne pozoruhodná. Svedčí o tom aj neúplný prehľad štátnych sviatkov a spomienkových podujatí, venovaných tejto historickej udalosti na našom kontinente.
Napríklad vo Veľkej Británii nie je 8. máj medzi oficiálnymi sviatkami. Zato v jubilejných rokoch sa koná v tento deň ceremoniál kladenia vencov za prítomnosti kráľovskej rodiny pri londýnskom obelisku Cenotaph. Výnimočnými boli podujatia vrátane vojenskej prehliadky, ktoré sa v Londýne konali už 5. mája tohto roku pri príležitosti 80. výročia ukončenia vojny.
Vo Francúzsku je 8. máj Dňom oslobodenia od fašizmu. Francúzi ho však vnímajú predovšetkým ako deň zmierenia sa s Nemeckom a sviatok je preniknutý myšlienkou pacifizmu.
V Holandsku sa Deň oslobodenia oslavuje 5. mája. Vo väčšine miest sa vtedy konajú stretnutia veteránov.
V roku 2017 izraelský parlament (Kneset) rozhodol, že 9. máj sa bude oslavovať ako Deň víťazstva. V Jeruzaleme sa koná spomienková slávnosť, na verejných miestach vztyčujú štátne vlajky na počesť vojakov Červenej armády, ktorí oslobodili Auschwitz a ďalšie nacistické tábory smrti.
V Taliansku si pripomínajú Deň oslobodenia od fašizmu 25. apríla. V tento deň roku 1945 príslušníci talianskeho hnutia odporu oslobodili mestá Miláno a Turín okupované nemeckými vojskami a Benita Mussoliniho odsúdili na trest smrti.
V Poľsku sa 8. máj považuje v súčasnosti iba za symbolický dátum ukončenia druhej svetovej vojny v Európe. Celoštátne oslavy sa nekonajú. Na mnohých miestach sa však organizujú lokálne spomienkové a náučno-osvetové podujatia.
Foto: MACOS.COM
Na Ukrajine sa oslavuje Deň pamäti a víťazstva v druhej svetovej vojne 8. mája ako štátny sviatok. Je aj dňom pracovného pokoja.
Ani jeden pobaltský a škandinávsky štát neoslavuje ukončenie druhej svetovej vojny v Európe štátnym sviatkom. Estónci síce majú vo svojom kalendári Deň víťazstva, ale pripadá na 23. júna, keď si pripomínajú bitku za nezávislosť pri meste Cesis (dnes leží v Lotyšsku) v júni 1919.
V Rakúsku, podobne ako v Nemecku je štátnym sviatkom 8. máj – Výročie oslobodenia od nacizmu. V Česku je to Deň oslobodenia od fašizmu, kým na Slovensku – Deň víťazstva nad fašizmom.
A ako je to v zámorí? Predpokladali by sme, že Spojené štáty oslavujú len koniec druhej svetovej vojny v Pacifiku, čiže jej definitívne skončenie kapituláciou Japoncov 2. septembra 1945. Ale dnes už ani to nie. Oficiálnym sviatkom na federálnej úrovni USA bol tento deň do polovice 70. rokov. V súčasnosti ho oslavujú už iba niektoré štáty, aj to neformálne.