Prežili vojny aj morové epidémie, dnes sú na lopatkách. Z mapy Slovenska zmizli stovky obcí. Ďalšie vymierajú

Najviac ich je v našich „krajcoch-okrajcoch“, ako kedysi pomenoval spisovateľ Vladimír Mináč temné kúty v pohraničných okresoch, predovšetkým na severovýchode a strednom juhu Slovenka.

Iného spisovateľa, o generáciu mladšieho Rudolfa Slobodu, tam prekvapili „úzke doliny, v ktorých býva šero, hoci slnko ešte nezapadlo“. Všade totiž nachádzal životom kypiace dedinky a osady.

Sloboda ich spoznal ešte ako mladý reportér. Oveľa neskôr, už ako slávny autor v Pokuse o autoportrét napísal: „Nuž, práve o tie úzke doliny je naše milé Slovensko väčšie a dnes, popravde, aj chudobnejšie.“

Pokus o autoportrét vyšiel v roku 1988. Odvtedy uplynulo 37 rokov a mnohé z tých dediniek doslova živoria, sú na vymretie.

Nepočuť v nich detský džavot. Škôlky aj školy zatvorené na zámky. Niet koho vyučovať. Väčšina domov vyľudnených. V tých nemnohých obývaných samá stárež. Čo mladé – dávno zutekalo.

Kde sú takéto dediny? Vyberte sa do Prešovského kraja, konkrétne do trojuholníka okresov Svidník – Stropkov – Medzilaborce.

Napríklad vo Svidníckom okrese obec Príkra mala pri ostatnom sčítaní 12, Havranec 15 a Šarbov 17 obyvateľov. Ale ani niektoré ďalšie neboli na tom oveľa lepšie. Povedzme Belejovce s 28, Bystrá s 38, Soľník s 55, Jakušovce s 59 alebo Krišľovce s 59 obyvateľmi. Lenže pozor, sčítanie prebehlo pred štyrmi rokmi a medzitým sa situácia mohla aj radikálne zmeniť.

Čítajte viac Ľudia sa búrili, keď im stroje brali prácu. Postavia sa aj robotom a umelej inteligencii?

Malé je krásne, ale…

Taká Príkra mala vlani už len 11 duší. Poviete, čo na tom, ubudol jeden človek, ale to je tak, ako keby v Bratislave žilo zrazu o 20-tisíc ľudí – o jednu dvanástinu – menej.

Dlhodobý úbytok počtu obyvateľov postihuje u nás podľa odborníkov najmä Zemplín, Šariš a Gemer. Ale nebolo to tak odjakživa. Ešte v roku 1970 v Príkrej žilo 73 a o desať rokov neskôr 48 ľudí. Ale v roku 1991 už len 15. Trikrát menej.

Podobný prudký pokles bolo možné pozorovať v takmer každej tretej až druhej obci horného Zemplína i Horného Šariša. Čo sa stalo?

„Je to dané aj historicky, tamojšie malé doliny s neúrodnou pôdou na úpätí vrchov Nízkych Beskýd boli schopné uživiť nanajvýš stovku obyvateľov,“ vysvetľoval nám už pred dvoma desaťročiami regionálny geograf Gabriel Zubriczký z Univerzity Komenského v Bratislave.

Ale asi to neplatilo vždy a paušálne. Príkra mala koncom decembra 1930 podľa vtedajšieho sčítania „až“ 146 duší. Čiže takmer toľko ako v roku 1828. Významný maďarský geograf o nej koncom 18. storočia napísal: „Je osídlená rusínskymi pastiermi, pôda je tam chudobná, tretej triedy.“

O pol storočia neskôr Elek Fenyés uviedol vo svojom geografickom slovníku informácie o ďalšej hornošarišskej obci Havranec. V roku 1851 mala 90 duší, z toho 57 Rusínov. Do roku 1910 poklesol počet obyvateľov na 77.

Naša ďalšia zastávka – Šarbov. V rokoch 1709 – 1701 ho postihla morová epidémia. Preživší Šarbovčania sa rozutekali a dedina sa vyľudnila. Ale nezanikla, ľudia sa vrátili, a v roku 1787 tam žilo už 50 obyvateľov. O štyridsať rokov neskôr ich bolo 73, pracovali v lesoch a vyrábali šindle. V roku 1857 vznikla v obci sklárska huta s brusiarňou, ktorá dala Šarbovu rastový impulz. V roku 1910 mala obec 107 obyvateľov.

Dve svetové vojny, najmä tá druhá, sa brutálne prešli aj po Šarbove. Ale dedina sa zakaždým spamätala z krvavých rán. Po prvej vojne tam mali parnú pílu, po druhej sa miestni dali na chov hovädzieho dobytka v poľnohospodárskom družstve. Ale v roku 1970 žilo v Šarbove už len 53 obyvateľov. Iba o niekoľko viac ako v tom čase v Havranci.

Ideme ďalej. Štvrtá „miniobec“ Belejovce prešla ešte väčšími vzostupmi a pádmi. Začiatkom 18. storočia ju takmer vyhubili kurucké vojny (povstania uhorských kniežat proti Habsburgovcom) a morová nákaza. Ale na konci storočia už mala zase 132 obyvateľov a v roku 1828 dokonca 195. O ďalších dvadsať rokov prekonala magickú hranicu 200 duší.

Koncom 19. storočia patril Horný Šariš medzi regióny s najväčšou mierou vysťahovalectva za prácou do Ameriky. Nasledovali dva veľké vojnové požiare. Po tom druhom Belejovce takmer ľahli popolom. V roku 1970 žilo v dedine len 69 ľudí. Vlani ich tam narátali 28 a Belejovce zjavne vymierajú.

Hovorí sa, že všetko malé je krásne. Ale dá sa to povedať aj o „dedinke v údolí“, kde každý druhý dom chátra, je prázdny a ostatné obývajú samí starci?

Až na historické minimum

Slovenský historik a archivár Ferdinand Uličný sa pokúsil svojho času zmapovať zánik obcí Šarišskej župy v 13. až 16. storočí. Historické záznamy naznačujú, že práve vtedy prišlo k najrozsiahlejšiemu vymieraniu ľudských sídiel na celom území dnešného Slovenska.

Okrem hladomoru a rôznych epidémií ich pustošilo vojsko, či už domáce alebo cudzie. „Prípadne poddaní a drábi súperiacich šľachtických rodín,“ dodáva profesor Uličný. Zistil okolo stovky obcí, ktoré zanikli počas stredoveku len v Šariši. V archívoch našiel aj ich maďarské názvy. Napríklad Agyagos a Petrecz v okrese Svidník alebo Jordanháza a Ret v okrese Bardejov.

Archeológom sa zase darí lokalizovať plochu aspoň niektorých z nich, a to napríklad podľa nájdených úlomkov malty z bývalých kostolov. V regióne Šariša takto identifikovali vymreté obce Pohlodov, Lačnov alebo Bodoš.

Už v minulosti sa do pátrania po zaniknutých obciach púšťali aj amatérski historici a historizujúci spisovatelia.

Publicista Belo Klein-Tesnoskalský kedysi pátral po osude liptovskej obce Malá Hyba. Prišiel s hypotézou, že zanikla v roku 1709 po šesťdňovej bitke pri Vavrišove a ústupe vojsk Františka Rákocziho II. pred cisárskym vojskom. Tak vraj boli v tom čase zničené aj ďalšie obce: Pribylina, Svätý Peter, Svätý duch, Čutkovo, Danišovo a Svätý Štefan.

„Z týchto šiestich posledné štyri už nepovstali, za našich čias nieto po nich ani stopy,“ napísal Klein už pred sto rokmi. Jeho hypotéza stále čaká na potvrdenie alebo vyvrátenie vedeckým výskumom.

Malé obce zanikali aj v priebehu 19. storočia. Adrián Nemergut a Marek Vojtešek z Archeologického ústavu SAV potvrdili relatívne nedávno geofyzikálnym prieskumom existenciu dedín Leština a Závada, ktoré kedysi patrili k panstvu Plaveč (okres Stará Ľubovňa).

O Závade pochádza prvá písomná správa z roku 1540, posledná je na mape z roku 1860. Po vyše troch storočiach zanikla. Leštinu postihol podobný osud o šesťdesiat rokov skôr. Príčiny si možno len domýšľať, ale jedna sa zdá byť veľmi pravdepodobná: v tom čase sa začala masová emigrácia za prácou z hornouhorských žúp do Ameriky. „Objavila sa najskôr v Šarišskej župe a po nej nasledovali migračné pohyby zo Spišskej, Zemplínskej a ďalších žúp,“ tvrdí historik Igor Harušťák.

Odhaduje sa, že len v prvých desiatich rokoch tohto vysťahovalectva odišlo do zámoria zo Šariša okolo 20-tisíc a zo Zemplína až 25-tisíc Slovákov a Rusínov. Zrejme nie náhodou odchádzali predovšetkým z obcí, ktoré patria dnes v tom kraji medzi najmenšie a, žiaľ, znovu najchudobnejšie. Vtedy ich vyháňala z domova bieda po neúrodných rokoch a po epidémii cholery.

Podľa neúplných štatistík odišlo v rokoch 1873 až 1913 za prácou do Ameriky viac ako pol milióna ľudí, pričom vyše polovica zo Šariša, Zemplína, Abova (súčasný košický región) a Spiša. Vláda v Pešti začala podnikať opatrenia proti masovému vysťahovalectvu až vtedy, keď severným okresom už vážne hrozilo vyľudnenie. Ale zániku viacerých obcí tým nezabránila.

Na tomto mieste však treba zdôrazniť, že obce na Slovensku v stredoveku i novších časoch nielen zanikali, ale že aj vznikali nové. Podľa krajinského súpisu z roku 1720 bolo na našom území 3 589 sídiel. O dvesto rokov neskôr, podľa štatistického lexikónu vydaného v roku 1921, ich bolo o 116 menej – teda 3 473. Uplynulo 78 rokov a Slovensko malo len 2 695 obcí. O 778 menej ako pri vzniku ČSR.

Podľa geografa Vladimíra Slavíka z Univerzity Komenského sme v roku 1989 dosiahli v počte obcí rekordné historické minimum.

Čo sa vlastne medzitým stalo, že u nás toľko dedín zaniklo?

Čítajte viac Medzi vojnou a mierom niet miesta na oslavy. Mimochodom, oslavovať 8. alebo 9. máj?

Zoči-voči ohňu a vode

V jeseni 1944 nemecká armáda potlačila Povstanie. Vzápätí prechádzal cez Slovensko takmer deväť mesiacov front. Na viacerých miestach neostal po bojovej činnosti kameň na kameni. Len za údajnú podporu partizánov vypálili nemeckí okupanti 102 obcí a osád. Ale život sa už nevrátil iba do jednej – do Kališťa.

Podľa Miroslava Sabola z Historického ústavu SAV boje pri oslobodzovaní Slovenska spod nemeckej okupácie spôsobili najväčšie škody práve vo viacerých okresoch východného Slovenska, ďalej na Liptove a v niektorých okresoch južného Slovenska.

V podduklianskom kraji žili ľudia v zemľankách nielen v roztrúsených dedinkách, ale dokonca aj v okresnom mestečku Svidník.

Alebo zoberme si vtedajší okres Medzilaborce s jeho štyridsiatimi piatimi obcami: zničených bolo dovedna 3 353 domov, zatiaľ čo v päťkrát bombardovanej Bratislave „iba“ 1 175.

Na severovýchode zhorelo do tla alebo bolo úplne zničených 60 dedín, napríklad Tokajík, ale ešte aj ten po vojne obnovili.

Slovensko v roku 1945 malo 3 360 obcí, o 113 menej ako v roku 1921. Uplynulo však 45 rokov, a z mapy ich zmizlo rekordných 665. Ako je to možné?

Niektoré ostali na dne vodných priehrad a nádrží. V druhej polovici minulého storočia takto zaniklo viac ako tridsať obcí. Pred ich zaplavením muselo opustiť rodnú hrudu okolo 20-tisíc ľudí. V niektorých regiónoch im hovoria „zatopenci“.

Začalo sa to Oravskou priehradou, pred jej dokončením v roku 1953 sa museli vysťahovať obce Oravské Hámre, Slanica, Lavkovo, Ústie a Osada. Zrejme najznámejšou bola Slanica, rodisko jazykovedca Antona Bernoláka. Pred zatopením žilo v obci 850 obyvateľov. Posledných museli vojaci odviezť násilím, keď už voda zaplavovala ich domovy.

Pred mesiacom uplynulo 50 rokov odvtedy, čo začali napĺňať vodné dielo Liptovská Mara. Predtým vysídlili 13 obcí a osád, medzi nimi Černice, Demčín, Liptovskú Maru, Nižné Dechtáre, Paludzu, Sokolče a ďalšie. Spolu 940 rodín – viac ako štyritisíc ľudí.

Spomeňme ešte aspoň priehradnú nádrž Starina. Dokončili ju v roku 1988 v severovýchodnej časti Zemplína. Okrem rovnomennej obce vysťahovali ešte šesť dedín. Pod hladinou ostala vlastne iba jedna – Starina (pred zatopením mala 250 obyvateľov). Ostatných päť – Daru, Ostrožnicu, Ruské, Smolník, Veľkú Poľanu a Zvalu – museli zbúrať, lebo sa ocitli v bezpečnostnom pásme nádrže, ktorá zásobuje pitnou vodou východ Slovenska.

„Z hygienických dôvodov je tam zakázaná aj poľnohospodárska činnosť,“ ozrejmoval nám pred rokmi František Kirňák, predseda Združenia presídlencov v Snine. „Nanajvýš možno pokosiť trávne porasty a nasušiť seno.“ Presídlenci sa môžu vybrať na cintoríny predkov – iba starínsky je pod vodou – ale pochovávať tam už nesmú.

Čo priniesla strata perspektívy

Obrovský úbytok slovenských obcí v minulom storočí nevysvetlíme len výstavbou vodných nádrží.

Ani tým, že niektoré museli ustúpiť priemyselnej výstavbe. Ako napríklad obec Horné Opatovce žiarskej hlinikárni alebo Mochovce – rovnomennej jadrovej elektrárni.

Ale ani zriaďovaním vojenských obvodov, ako bola vytvorená v roku 1950 Lešť (znamenala zánik rovnomennej obce a dediny Turie pole) a o dva roky Javorina, pre ňu zanikli tri obce: Blažov, Dvorce a Ruskinovce.

Bol úbytok spôsobený predovšetkým zlučovaním obcí, v ktorých sa menšie takpovediac rozplynuli?

Za socializmu vznikala sústava strediskového osídlenia, ktoré malo vidieckym obyvateľom zabezpečiť vyšší štandard bývania i služieb. „Dedina sa mala vyrovnať mestu, také bolo vtedy politické heslo,“ približuje sociológ Ľubomír Falťan. „V dôsledku toho mnohé takzvané neperspektívne obce sa konzervovali a ďalej nerozvíjali.“

Vláda vtedajšej Slovenskej socialistickej republiky uznesením z roku 1972 určila 775 takýchto obcí. Platila v nich stavebná uzávera, dočasný zákaz alebo výrazné obmedzenie stavebnej činnosti. Úrady ju povoľovali iba v sídlach obvodného a miestneho významu, nazývaných aj strediskovými obcami. Predpokladali, že viaceré menšie obce v dôsledku toho zaniknú, lebo najmä mladší ľudia si postavia domy a začnú žiť v dedinách, ktoré mali zaručenú perspektívu.

V niektorých krajoch sa tento predpoklad potvrdil, v iných nie. Ako už dávnejšie dokázal geograf Róbert Ištok z Prešovskej univerzity, počet obcí zlučovaním sa v Prešovskom kraji znížil do roku 1989 minimálne, asi o päť percent.

Iniciatívne skupiny v malých obciach sa totiž vynašli a nevyhnutnú infraštruktúru či občiansku vybavenosť (predajňu či nový cintorín, chodníky alebo asfaltový koberec na cestu) si postavili svojpomocne v akcii Z. A prežili, zachovali si samostatnosť, aj keď sa ďalej zmenšovali a vyľudňovali.

Ale mnohé ďalšie „neperspektívne“ obce boli administratívne pričlenené k blízkym mestám. S Bratislavou takto v roku 1972 splynulo sedem okolitých dedín.

Týmto spôsobom sa však vtedy „nabaľovali“ aj oveľa menšie mestá a dokonca dediny. Napríklad v roku 1980 pričlenili k Hlohovcu obec Šulekovo. A v roku 1972 pripojili k obci Senné vo Veľkokrtíšskom okrese tri dediny: Príboj, Šuľa a Červeňany. Začalo sa o nich hovoriť a písať ako o „bývalých“.

Podobných príkladov, keď aj životaschopnú obec „degradovali“ úradným rozhodnutím na „miestnu časť“ niektorého mesta, mestečka alebo aj dediny (ibaže „strediskovej“) by sme tu mohli vymenúvať dlho. Ale po roku 1989 sa karta obrátila a mnohé administratívne pričlenené obce sa vyhlásením miestneho referenda začali odčleňovať a prinavracať si kedysi stratenú samostatnosť. Takto sa zvýšil počet obcí na Slovensku odvtedy o vyše dvesto, na súčasných 2 890.

Aspoň jeden príklad za všetky – Hrkovce v okrese Levice. V roku 1980 ich pričlenili k Šahám a v roku 1998 sa obec znovu osamostatnila.

Niekedy sa tak dialo opodstatnene a inokedy ani nie. Lebo odčlenené sídla nemali na samostatnú existenciu dostatočnú ekonomickú a ani takpovediac ľudskú silu. Najmä nie v prihraničných okresoch na severe, kde po roku 1989 zanikal priemysel a rástla nezamestnanosť.

Čítajte viac Obchodné vojny nemali víťazov. A bývali predohrou veľkých ozbrojených konfliktov medzi štátmi

Umenie a chuť spájať sily

Osobitne sa zmienime o Vladiči. Vznikla zlúčením piatich malých obcí v okrese Stropkov pred 60 rokmi a nerozpadla sa ani po veľkých politicko – spoločenských zmenách.

Ako je to možné a prečo jej príklad nenasledujú iné malé dediny, napríklad tie z okolia Svidníka alebo Medzilaboriec, kde väčšinu obcí možno označiť za vymierajúce?

„Treba chcieť sa spájať, a to je mnohým proti srsti alebo nevedia ako na to,“ myslí si starosta Vladiče Ján Čurpek (zastáva funkciu už 11 rokov).

Dnes má zlúčená obec 60 obyvateľov, ale mnohí z nich platia podielové dane v mestách, kde žijú väčšinu roka (vo Vladiči len od apríla do októbra). To je podľa starostu veľký problém.

Z čoho teda žije Vladiča? Predovšetkým z turistiky. Ľudí priťahuje panenská príroda, pamätihodnosti rusínskej kultúry, miestne Dedinské múzeum, dobre fungujúci penzión.

Ale predajňu potravín tam nenájdete. Najbližšia je v Staškovciach, čo je však ako kameňom dohodiť – z Vladiče tri a z Driečnej päť kilometrov.

Podľa starostu sa zlúčená obec nerozpadla aj preto, že pričleneným dedinám ponechali ich tabule s pôvodnými názvami – znaky identity. Nielen cezpoľní, ale domáci majú čierne na bielom, že sú v Suchej či Driečnej a nielen v zlúčenej Vladiči…

Je však nad slnko jasné, že komunálna reforma, ktorej organickou súčasťou bude záchrana zanikajúcich obcí ich zlučovaním, je na Slovensku nevyhnutná. Vzorom nám môže byť susedné Rakúsko, kde takouto reformou dokázali znížiť celkový počet obcí o 42 percent.