„Tridsaťpäť rokov po skončení prvej studenej vojny sme svedkami novej železnej opony, ktorá sa spúšťa nad Európou od severných končín Fínska až po južné hranice Poľska.“ Takto, po churchillovsky, sa vlani vyjadril švédsky politológ Stefan Hedlund z Univerzity v Uppsale. „Vytvára imaginárnu hranicu, oddeľujúcu Rusko od národov, ktorým historicky dominovalo, a ktoré dnes žijú v štátoch na východnom krídle NATO.“
Predchádzalo tomu stavanie kovových plotov s ostnatým drôtom pred desiatimi rokmi. Mali zastaviť migračnú vlnu z Blízkeho východu cez Balkán do strednej Európy. O niekoľko rokov neskôr už išlo o bariéry proti prílevu nelegálnych migrantov cez Bielorusko. Predpokladalo sa, že Lukašenkov režim ich využíva nepriamo v proxy (zástupnom) konflikte s Poľskom.
Po anexii Krymu a po vypuknutí povstania separatistov na Donbase začal Kyjev stavať takzvaný Ukrajinský múr na hraniciach s Ruskou federáciou. Iba na okraji Charkovskej oblasti malo ísť o 180 kilometrov protitankových priekop a 40 kilometrov bariér z ostnatého drôtu a betónových zátarás. Vláda uvoľnila na výstavbu okolo 950 miliónov hrivien a ešte si požičala od Poľska 100 miliónov dolárov. V roku 2017 krajinou otriasol veľký korupčný škandál spojený s týmto múrom. Denník Ukrajinská pravda písal o rozkradnutých miliónoch, niekoľko kompetentných putovalo za mreže. Do roku 2020 malo byť dokončených okolo 40 percent opevnení, o dva roky neskôr, po ruskej invázii na Ukrajinu, projekt zastavili.
Medzitým Poľsko postavilo päť metrov vysoký plot na 180-kilometrovom úseku hranice s Bieloruskom a začalo ho budovať aj na 140-kilometrovej hranici s ruskou enklávou Kaliningrad. Tým sa to začalo. A ako to pokračovalo?
Čítajte viac Obchodné vojny nemali víťazov. A bývali predohrou veľkých ozbrojených konfliktov medzi štátmi
Od Berlínskeho múru k Múru dronov
Vlani vláda Donalda Tuska oznámila ďalšie plány na posilnenie a opevnenie svojich hraníc s Bieloruskom i Ruskou federáciou. Rozhodla sa investovať do projektu 2,3 miliardy eur. Zdôvodňuje to zvýšenou vojenskou prítomnosťou ruských a bieloruských vojsk pri svojich hraniciach.
Projekt „regionálnej obrannej infraštruktúry“ pod názvom Východný štít uskutočňuje Poľsko spoločne s troma pobaltskými štátmi – Litvou, Lotyšskom a Estónskom. Projekt zahŕňa výstavbu protitankových zátarás a priekop, spevnené bariéry, pozorovacie stanovištia, bunkre a prístrešky pre vojenský personál.
Ale experti to zrejme vyhodnotili ako nedostatočné opatrenia. A tak pred dvoma mesiacmi obletela svet správa, že Poľsko a pobaltské štáty hodlajú vystúpiť z Ottawskej zmluvy o zákaze používania nášľapných mín. Chcú ich totiž rozmiestniť pozdĺž svojich hraníc s Ruskom a Bieloruskom.
Podľa všetkého sa nemienia zastaviť ani pred protestmi medzinárodnej koalície mimovládnych organizácií ICBL, ktorá bojuje za svet bez protipechotných mín a kazetových bômb.
„Naše krajiny sú pripravené a schopné použiť akékoľvek prostriedky nevyhnutné na obranu územia a slobody,“ uvádza sa v spoločnom vyhlásení ministrov obrany Poľska a pobaltských štátov.
Foto: BOGDAN GIUSCA
Najnovšie sa do výstavby pohraničných plotov pustilo aj Fínsko. Chce ich postaviť v najzraniteľnejších úsekoch s celkovou dĺžkou 200 kilometrov na hranici s Ruskom. Podľa správ z Oslo o prísnejších opatreniach podľa vzoru Fínska uvažuje vo svojom pohraničí tiež nórska vláda.
Ak máme porovnávať, tak spúšťanie železnej opony prebieha dnes menej koordinovane, ale v niektorých ohľadoch rýchlejšie ako na začiatku prvej studenej vojny. Zároveň sa nekladú medze novým iniciatívam a inováciám. Jedným z nich je projekt pod názvom Múr dronov. O čo ide?
Projekt predpokladá vytvorenie súvislej vrstvy bezpilotných leteckých systémov, ktorá by sa tiahla od Nórska po Poľsko a slúžila by ako stála sieť včasného varovania a prieskumu. Problémom sú zatiaľ privysoké náklady. Preto Európska komisia nedávno odmietla spoločnú žiadosť Litvy a Estónska na jej financovanie. Hľadajú sa iné zdroje.
Čo je zaujímavé, na budovaní novej železnej opony sa najaktívnejšie podieľajú krajiny, ktoré už mali vlastné bohaté skúsenosti s tou prvou. Buď boli vtedy súčasťou Sovietskeho zväzu (pobaltské štáty), alebo patrili medzi jeho satelity (Poľsko).
Ale poďme po poriadku. Ako vznikala prvá železná opona na začiatku prvej studenej vojny?
Čítajte viac Prežili vojny aj morové epidémie, dnes sú na lopatkách. Z mapy Slovenska zmizli stovky obcí. Ďalšie vymierajú
Zákaz bývať v blízkom pohraničí
Rozdelenie Európy na východnú a západnú časť nadobudlo prvé materiálne obrysy pred 75 rokmi. Rok predtým, 4. apríla 1949, založili vo Washingtone NATO, Organizáciu Severoatlantickej zmluvy. Vojenský pakt s názvom Varšavská zmluva pod kontrolou Moskvy vznikol síce až 14. mája 1955, ale dva proti sebe stojace vojensko-politické bloky sa na našom kontinente začali formovať už o päť rokov skôr.
Československo patrilo od začiatku do východného, čiže sovietskeho zoskupenia. Jeho štátne hranice sa hermeticky uzavreli v apríli 1950. Medzi ČSR na jednej strane a Nemeckou spolkovou republikou (NSR) a Rakúskom na druhej vznikali hraničné a zakázané pásma.
„Zakázané pásmo nemohlo byť obývané vôbec a v hraničnom pásme mohli bývať len takzvaní spoľahliví a ľudovo-demokratickému režimu oddaní občania,“ ozrejmil nám kedysi v rozhovore pre Pravdu historik Jan Pešek. „Dalo sa tam ísť iba na špeciálnu priepustku. Predstavitelia režimu predpokladali, že tak zabránia prevádzačstvu agentov z kapitalistickej cudziny a napomáhaniu útekov do zahraničia.“
Foto: DAS BUNDESARCHIV
Na Slovensku opatrenie platilo na 80-kilometrovom úseku štátnej hranice v predmostí Bratislavy a vo vtedajších okresoch Bratislava – okolie a Malacky. „Nespoľahlivé osoby“ z hraničného pásma úrady postupne vysídľovali. Od jesene 1951 už išlo o hromadnú vyčisťovaciu akciu.
Podľa Peškových zistení vysídlili vtedy bezmála 170 rodín (488 osôb). V druhej etape – do konca roku 1952 – vysťahovali ďalších asi 250 rodín, väčšinou na stredné a východné Slovensko.
Zároveň sa personálne posilňovala pohraničná stráž. V roku 1951 zadržali pohraničníci pri úteku z ČSR vyše 1 500 a pri prieniku do ČSR 680 osôb. Okolo 600 osobám sa však podarilo prebehnúť na druhú stranu. O rok neskôr už bolo v zakázanom pásme čoraz častejšie počuť streľbu, boli zranení aj mŕtvi, čo znížilo počet pokusov o ilegálny prechod hraníc takmer o tretinu.
Čítajte viac Československo patrilo medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Bude Slovensko opäť zbrojárskou veľmocou?
Zadrôtované hranice pod prúdom
V zakázanom pásme sa už vtedy budovali podľa sovietskeho vzoru takzvané ženijné technické zátarasy. Išlo o tri ploty, z ktorých prvý, dvojmetrový, tvorila spleť ostnatých drôtov, prostredný trojmetrový v tvare písmena T bol signálny s vysokým elektrickým napätím a tretí slúžil ako zábrana pre lesnú zver, aby nemohla preniknúť k elektrickému plotu zo strany hranice.
Trasa týchto zátarasov sa totiž tiahla rovnobežne s hraničnou čiarou a v závislosti od terénu bola od nej vzdialená od niekoľko desiatok do niekoľko stovák metrov. Medzi plotmi sa nachádzalo zorané pásmo, široké 15 až 18 metrov, nazývané „kontrolný pás“. Prípadný „narušiteľ“ v ňom zanechával stopy, čo umožnilo zistiť, kde mieni ilegálne prekročiť hranicu.
Rozdelenie východnej Európy zostane trvalým základom reality medzi Ruskom a Západom.poľský politológ Jakub Korejba
Podľa súčasného ruského bádateľa Stanislava Zbežianskeho sa prvé elektrické ploty s drôtenými zátarasami a kontrolným pásmom objavili na západných hraniciach ZSSR koncom 40. rokov minulého storočia. Čiže iba o niečo skôr, ako na hraniciach ČSR a ďalších sovietskych satelitov so západnými štátmi.
Do konca 50. rokov bolo len na obvode Sovietskeho zväzu takto „zadrôtovaných“ takmer 12-tisíc kilometrov hraníc, v ostatných štátoch východného bloku – asi 6 000 kilometrov. A v Československu? Bezmála 750 kilometrov.
Stačilo sa dotknúť elektrického drôtu pod napätím 2 000 až 4 000 voltov a „narušiteľ“ bol na mieste mŕtvy. Tak prišlo o život na našich hraniciach podľa jedných odhadov okolo 100, podľa iných až 150 utečencov. Vysoké napätie však nerozlišuje medzi „narušiteľmi“ a pohraničníkmi. Ako uvádza český historik Ivo Pejčoch, po zásahu prúdom zahynulo v tom období 27 strážcov hranice.
Ale stále tomu niečo chýbalo. Žeby míny?
Čítajte viac Keď Košice boli hlavným mestom: Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso
Zabíjali pohraničníkov i lesnú zver
Už v roku 1952 boli niektoré úseky hranice ČSR s NSR zamínované. Prvýkrát sa vyskúšali granátové míny PP-MI Gro na osemkilometrovom úseku pri Aši. Na skúškach dokázali účinne zasiahnuť figurínu do 30-metrovej vzdialenosti. Tieto míny potom ukladali aj na ďalších úsekoch do pásov. Veľmi sa však neosvedčili, lebo pribúdalo prípadov ich samovoľného spúšťania. Podľa zistení Pejčucha takto zahynulo minimálne 18 pohraničníkov. Ďalšie samovoľné výbuchy spôsobila lesná zver, po čom nasledovali plané poplachy a výjazdy. O rok neskôr doplnili zátarasy o protitankové míny. Mali vraj znemožniť úteky na Západ v motorových vozidlách.
Určité oteplenie v politike veľmocí, ale najmä množiace sa protesty medzinárodného spoločenstva viedli k tomu, že míny z hraníc odstránili ešte koncom roka 1957.
Foto: PETRZALKA.SK
A kedy zrušili elektrifikáciu zátarás? Až v roku 1965. Plot pod vysokým napätím potom nahradila tzv. signálna stena alebo „signálka“, ako ju volali pohraničníci. Všetko ostalo po starom, len niektoré ostnaté drôty sa stali zároveň slaboprúdovými vodičmi (12 voltov), ktoré pri prerušení, uzemnení alebo pri vzájomnom dotyku dali signál, takzvaný skrat, čím upozornili na pokus o prekročenie hranice. Zalarmovalo to hliadky, ktoré vzápätí so psami vyštartovali proti „narušiteľovi“.
„Bol to najhorší plot v mojom živote,“ spomínal Pavol Belan z Partizánskeho, ktorý v roku 1970 narukoval do Pohraničnej služby v osade Pasečná na Šumave. „Signálka totiž prekážala nielen ľuďom, ale hlavne divej zveri. Stalo sa, že strhla drôt až z trinástich polí. Trvalo nám, kým sme to všetko znovu pozatĺkali. Ale aj ťažká námraza alebo silný vietor našvácali toľko skratov, že to bolo občas až nezvládnuteľné.“
Napriek všetkým opatreniam a technickým novinkám (v 70. rokoch v systéme ochrany hraníc pribudli otrasové a infračervené senzory), viaceré nelegálne prechody boli úspešné. Zo zistení historika Jána Ondriáša vyplýva, že v rokoch 1976 – 1989 sa iba na slovensko-rakúskej hranici podarilo 55 takýchto prípadov. Pravda, v tom istom období boli stovky zadržaných, vypočúvaných, zatknutých.
Čítajte viac Chystá sa vzkriesenie Rakúsko-Uhorska? Za špekuláciami o reinkarnácii federácie je aj kríza Európskej únie
Hrdzavá opona spadne
V čom je dnes situácia iná ako pred 75 rokmi? Pohraničné bariéry sa stavajú zo strany členských štátov NATO, kým vtedy ich budovali štáty varšavského paktu.
V totalitných režimoch takmer nikoho ani nenapadlo protestovať proti zadrôtovaniu a zamínovaniu hraníc. A domáce médiá o tom mlčali. Dnes podrobne informujú o všetkých bezpečnostných opatreniach a opozícia niekde hlasno namieta, ale karavána ide ďalej.
Technologický rozvoj neobišiel ani železnú oponu. Dnes elektronika dominuje nad železom, betónom a drôtmi. Videokamery a termovízie sú neodmysliteľnou súčasťou ochrany štátnej hranice.
V Európe pred 75 rokmi neprebiehala bojová činnosť, žiadna horúca vojna. Ale vládlo presvedčenie, že už prepukne tretia svetová (práve vtedy sa začala Kórejská vojna). Aj dnes sa straší treťou, samozrejme jadrovou, hoci je nad slnko jasnejšie, že jej šírenie by nezastavila ani opona z titanu. Ako vtedy, tak aj dnes má železná opona svoju fyzickú a imaginárnu, čiže pomyselnú časť. Prvá bráni pohybu osôb a tovaru, druhá – šíreniu ideí a informácií.
Niektorí experti tvrdia, že v súčasnej studenej vojne chýba ideologický boj medzi veľmocami. Sú odborníci, ktorí preto o nej pochybujú. Britský historik a politológ Antony Beevor si však myslí, že niekdajšie súperenie medzi komunizmom a kapitalizmom vystriedalo súperenie „autokracie proti demokracii“.
Politológ Kirill Babajev z Ruskej akadémie vied píše, že niekdajšiu ideologickú konfrontáciu nahradil rozpor medzi neoliberalizmom a konzervatizmom, mezi globalizmom a antiglobalizmom.
Ale štáty v ére internetu a sociálnych sietí oveľa ťažšie čelia „ideologickej diverzii“ ako v časoch „štvavých“ vysielačov. Vtedy stačilo vybudovať sieť takzvaných stredísk rádioobrany (na Slovensku fungovali v Bratislave a v Košiciach), ktoré rušili vysielanie západných rozhlasových staníc. Dnes by bolo treba vypínať Youtube, sieť X, Facebook, Telegram. Na príklade Ruska vidíme, že je to takmer nemožné.
Foto: LYCKSELE NORD, ARMY INFO
V auguste 1961 začalo východné Nemecko (NDR) stavať Berlínsky múr, zväčša betónovú stráženú bariéru, ktorá sa nakoniec stala hlavným symbolom železnej opony.
Jej dejiny však mali svoje vývojové etapy. Časom a miestami sa vo fungovaní železnej opony vyskytovali vážne zádrhy. Napríklad v Maďarsku v roku 1956 a v Československu v roku 1968, keď sa opona ukázala ako deravá. Nezabránila intervencii spojeneckých armád ani úniku desaťtisícov ľudí smerom na Západ. Od polovice 70. rokov, po helsinskej Konferencii o mieri a spolupráci v Európe, začala chýrna opona hrdzavieť a koncom 80. rokov v dôsledku „perestrojky“ už haprovala aj na hraniciach Sovietskeho zväzu.
Ešte predtým sa našli na oboch jej stranách politickí lídri, ktorí sa odmietli plne podriadiť pokynom z Moskvy, Washingtonu či iných svetových centier moci. Pripomeňme aspoň Josipa Broza Tita (Juhoslávia), Nicolae Ceausescua (Rumunsko), Charlesa de Gaulla (Francúzsko) a Willyho Brandta (NSR). V roku 1966 za vlády generála de Gaulla Francúzsko dokonca vystúpilo z NATO. Urobilo tak na „protest proti americkej dominancii“. Do štruktúr aliancie sa vrátilo až v roku 2009.
Po revolúciách v socialistických štátoch Európy a po rozpade ZSSR sa prvá studená vojna skončila a zhrdzavená železná opona spadla. Nie je vylúčené, že podobný osud čaká aj práve budovanú novú oponu a studenú vojnu 2.0.
Veľa závisí od toho, ako dlho ešte potrvá vojna na Ukrajine, s akým výsledkom sa skončí. Poľský politológ Jakub Korejba si myslí, že napätie na našom kontinente pretrvá a Ukrajina sa v nových hraniciach stane súčasťou nárazníkového pásma. „Rozdelenie východnej Európy zostane trvalým základom reality medzi Ruskom a Západom,“ tvrdí. „Obe strany budú hlboko nedôverovať budúcim zámerom svojho geopolitického partnera a v dôsledku toho budú naďalej posilňovať odstrašujúce kapacity na oboch stranách hranice.“
Čo v tejto situácii čaká Maďarsko a Slovensko, čiže členské štáty EÚ a NATO s istými proruskými postojmi? „Stredovýchodná Európa nebude jej uceleným subregiónom,“ odpovedá nepriamo Korejba. „Stredná bude viac stredná a východná viac východná, každá z nich priťahovaná silami vonkajšieho vplyvu.“ Podľa Stefana Hedlunda však práve rozdielne pozície členských štátov NATO v tejto otázke zásadne odlišujú novú železnú oponu od tej starej.