Všetko sa zbehlo navonok veľmi rýchlo, počas posledných májových dní roku 1975. Ale socialistické Československo bolo v tom čase už 14 mesiacov bez funkčného prezidenta republiky. Ludvík Svoboda totiž trpel prakticky od marca 1974 vážnymi komplikáciami „v oblasti dýchacieho a obehového ústrojenstva“. Tak to aspoň uvádzali správy, ktoré po dlhom mlčaní zverejňovalo nakoniec takmer každý deň lekárske konzílium.
Boli týždne, keď sa vtedy už 79-ročný vojnový veterán nachádzal v kóme (po pľúcnej embólii) a nasledovali ďalšie, keď ho lekári prepúšťali do domácej liečby, z ktorej však čoskoro putoval späť na nemocničné lôžko. Bolo s ním až tak zle, že sa nedokázal ani podpísať.
Kto Svobodu vtedy zastupoval? Podľa platnej ústavy federálna vláda a predovšetkým jej vtedajší predseda Lubomír Štrougal. Ale dokedy mohlo byť také čosi únosné?
Svoboda už nechcel znovu kandidovať, prehovoril ho však Husák a Sovieti.český historik Michal Macháček
Svoboda už nechcel repete
Zo Svobodovho chorobopisu vyplýva, že veľkým rizikom bola už jeho druhá voľba za prezidenta republiky v marci 1973. V júni predchádzajúceho roku totiž generála Svobodu postihla mozgová príhoda s výpadkom recentnej (krátkodobej) pamäti. Navyše, stalo sa to na recepcii počas návštevy Indiry Ghándiovej, indickej ministerskej predsedníčky.
Ako uvádza vo svojich spomienkach Svobodova dcéra Zoe Klusáková, menšie výpadky pamäti mal jej otec i v ďalších mesiacoch, lekári však tomu akoby nevenovali pozornosť. V roku 1973 sa pridružili problémy s chrbticou. „Bolesti, ktorými otec trpel, tlmili (lekári) vysokými dávkami analgetík, nepomohol ani pobyt pri mori.“
Preto po porade s manželkou a rodinou sa Svoboda ešte pred uplynutím svojho prvého funkčného obdobia obrátil osobným listom na Husáka, ako šéfa politickej strany, ktorá ho chcela nominovať do najvyššej ústavnej funkcie. Oznámil, že už nehodlá kandidovať vzhľadom na svoj zdravotný stav i pokročilý vek. Ale ako spomína v pamätiach vtedajší premiér Lubomir Štrougal, Husák nepredložil tento list ani vedeniu strany, ani vláde. A čo teda urobil? „Na naliehanie sovietskych predstaviteľov presvedčil generála, aby opäť kandidoval.“
K rovnakým záverom dospel vo výskume český historik Michal Macháček: „Svoboda už nechcel znovu kandidovať, prehovoril ho však Husák a Sovieti.“
Ktorí Sovieti? Podľa generálovej dcéry osobne ho priletel do Prahy presviedčať Nikolaj Podgornyj, predseda prezídia Najvyššieho sovietu ZSSR, neoficiálne „hlava sovietskeho štátu“ (s obmedzenými právomocami).
Za odstúpenie Svobodu a jeho výmenu v prezidentskom úrade Husákom bol v tom čase Vasil Biľak. Vyplýva to zo správ, ktoré posielalo sovietske veľvyslanectvo v Prahe do Moskvy.
„Biľak predpokladal, že post generálneho tajomníka by v takom prípade pripadol jemu,“ vysvetľuje Macháček, „s čím však nesúhlasili ,internacionalisti' vo vedení KSČ Alois Indra, Bohuš Chňoupek a ďalší. Dôvodili tým, že dvaja Slováci na čele štátu by boli ťažko stráviteľní pre Čechov. Biľaka však uzemnila Moskva a Husák bol za znovuzvolenie Svobodu.“
Federálne zhromaždenie ČSSR potom zaňho hlasovalo jednomyseľne. Ale na inaugurácii 22. marca 1973 musel prezidentský sľub za Svobodu predniesť podpredseda parlamentu Ján Marko. Keďže bol Slovák, vo Vladislavskej sále Pražského hradu vtedy prvýkrát pri takejto príležitosti zaznela slovenčina: „Sľubujem na svoju česť a svedomie vernosť Československej socialistickej republike a veci socializmu.“
Foto: SERGEJ NIKOLAJEVIČ STRUNNIKOV
Čítajte viac Míny zabíjali pohraničníkov i lesnú zver. Železná opona včera, dnes a zajtra. Čím sa líši nová od starej?
Dopadol ako Masaryk
Mimochodom, Svobodov prípad mal už jeden precedens v dejinách Československej republiky. V máji 1934 volilo vtedajšie Národné zhromaždenie hlavu štátu a o tento post sa opätovne uchádzal Tomáš G. Masaryk. Zo svedectiev pamätníkov však vyplýva, že kandidovať nechcel, ale viac-menej musel.
V tom čase bol z Masaryka už 84-ročný starec, ktorého vládnutie sprevádzali viaceré zdravotné krízy. Najťažšia sa udiala práve vo volebnom roku 1934. Vedúcemu politického odboru prezidentskej kancelárie Josefovi Schieszlovi sa Masaryk zdôveril, že kandiduje len preto, aby neskôr umožnil nástup do tejto funkcie Edvardovi Benešovi.
Masaryk sám vybral svojho politického súputníka za „korunného princa“ už dávnejšie. V roku 1934 však Beneš zvolený nemohol byť pre odmietavé stanovisko agrárnikov – v tom čase najsilnejšej politickej strany v ČSR.
A tak 24. mája – len tri týždne po záchvate mozgovej mŕtvice, ktorá ho takmer oslepila a vzala mu cit v pravej ruke – sa Masaryk stal hlavou štátu štvrtýkrát, hoci vtedy platná ústava stanovovala, že jeden človek môže vykonávať túto funkciu len dvakrát po sebe, vždy po sedem rokov.
„Pri skladaní sľubu je hlas prezidenta slabý a neistý,“ poznamenala si Masarykova sekretárka Jarmila Kaloušová. „Aj chôdza je neistá, osobný lekár teraz Lány takmer neopúšťa.“
O mesiac neskôr už mal prezident problémy aj s podpisovaním zákonov, vládnych výnosov či menovacích dekrétov. Bolo zrejmé, že funkciu nezvláda a bude ho treba čoskoro vystriedať. Ale až o rok sa Benešovo postavenie medzi československými politickými špičkami zlepšilo natoľko, aby ho zvolili na najvyšší post. A tak 14. decembra 1935 mohol Masaryk konečne abdikovať a o štyri dni na to mala krajina nového prezidenta.
Požil si ešte takmer dva roky a v rámci možností sa snažil byť aktívny. Ba začal sa mu zlepšovať zdravotný stav! „Odpadli tie najťažšie povinnosti a najmä ťaživé vedomie, že už ich nie je schopný zvládať.“ Tak si to vysvetľoval český historik Zdeněk Kárník.
Ale vráťme sa v čase naspäť do rokov sedemdesiatych.
Už sa nevedel podpísať
Svobodov zdravotný stav sa niekoľko mesiacov po inaugurácii v marci 1973 ďalej zhoršoval. Novoročný prejav 1. januára 1974 musela zaňho prečítať televízna hlásateľka. O rok neskôr ďalší novoročný prejav predniesol v televízii už Husák. Nielen ako generálny tajomník ÚV KSČ, ale zároveň aj ako predseda ÚV Národného frontu ČSSR. Ten združoval všetky politické strany a spoločenské organizácie pôsobiace v štáte, čiže akoby celú spoločnosť.
Ľudia sa však pýtali, čo je s prezidentom, že sa neukazuje na verejnosti. Odpoveď však nedostávali. Skutočnosť však bola taká, že ochorenia ohrozujúce základné životné funkcie si v jeho organizme podávali ruky. Načas upadol dokonca do kómy, vyvolanej aplikáciou ťažkých sedatív. Práve tá zrejme narušila prezidentove kognitívne schopnosti, mal výpadky pamäti a problémy s komunikáciou.
Keď 6. mája 1975 navštívili Svobodu Husák so Štrougalom, nedokázal sa s nimi zhovárať a reagoval iba kývaním hlavy. Keď o tom Štrougal informoval členov predsedníctva ÚV KSČ, vyjadril presvedčenie, že prezident ich nepoznal. Husák dodal, že Ludvík Svoboda „nie je schopný sám podať rezignáciu a nie je možné o tejto veci s ním hovoriť“.
„On už nedokáže podpísať ani prečítať dokument,“ prízvukoval generálny tajomník, ktorého len 29. apríla 1975 opätovne zvolili do tejto funkcie.
Nasledovala diskusia, čo teda podniknúť, lebo ďalej udržiavať status quo už nebolo možné. Niekto pravdepodobne naznačil nejakú formu „sprostredkovanej“ či predstieranej abdikácie.
„Keby sme chceli ísť toto cestou, robili by sme určitý podvod,“ namietol Husák a navrhol ako jediné riešenie – zmenu platnej ústavy.
To sa aj stalo: 28. mája 1975 prijal parlament ústavný zákon, ktorým sa dovtedajší článok 64 platnej ústavy doplnil ďalším odstavcom v znení: „Ak nemôže prezident ČSSR vykonávať svoj úrad dlhšie ako 1 rok, tak Federálne zhromaždenie môže zvoliť nového prezidenta ČSSR na nové funkčné obdobie.“
Zmenu ústavy navrhla komisia pod vedením vicepremiéra Karola Lacu, profesora práva, predsedu legislatívnej rady vlády ČSSR. Preto možno pochybovať o tvrdení britskej historičky Mary Heimannovej, že prišlo k „určitému sfušovaniu ústavy“. Navyše, v knihe Československo: stát, který zklamal, to nepodložila žiadnymi dôkazmi.
Takisto neznesú kritiku tvrdenia niektorých historikov, že Svoboda bol ako jediný československý prezident zosadený, alebo že abdikovať nechcel. Veď generála vyprevádzali z Pražského hradu s pompou. Udelili mu – už po tretíkrát – najvyššie štátne vyznamenanie Zlatú hviezdu hrdinu ČSSR.
Ľudia sa pýtali: tak prezidentovať už nemôže, ale prijímať vyznamenania áno?
Dňa 28. mája 1975 parlament schválil vládnu novelu ústavy, a už na druhý deň malo Československo nového prezidenta. Navrhli ho ako spoločného a jediného kandidáta ústredné výbory KSČ a Národného frontu. Federálne zhromaždenie na spoločnom zasadnutí oboch komôr zvolilo Husáka takpovediac v skrátenom konaní po krátkej formálnej diskusii „všetkými hlasmi“.
Otázky a pochybnosti vzbudzovalo skôr zvolenie Husáka do uvoľnenej funkcie bez toho, aby opustil post generálneho tajomníka. Záležitosť bolo treba vysvetľovať členskej základni KSČ, ktorá mala ešte v živej pamäti kritiku „kumulácie“ najvyšších funkcií v štáte.
Čítajte viac Prežili vojny aj morové epidémie, dnes sú na lopatkách. Z mapy Slovenska zmizli stovky obcí. Ďalšie vymierajú
Kedy treba spájať funkcie
Na tomto mieste sa musíme vrátiť o sedem rokov späť, na začiatok Pražskej jari. Tá sa začínala práve kritikou „kumulácie funkcií“ prezidenta a (vtedy ešte) prvého tajomníka ÚV KSČ, čiže „nezdravej“ koncentrácie moci v rukách jedného človeka – Antonína Novotného.
Na vlnách tejto kritiky sa v roku 1968 vracal do veľkej politiky aj Husák, bývalý politický väzeň troch prezidentov (Klementa Gottwalda, Antonína Zápotockého i Antonína Novotného).
Kritika znela o to presvedčivejšie, že spájanie najvyšších funkcií sa po opakovanej kritike „kultu osobnosti“ už veľmi nenosilo ani v Sovietskom zväze. Leonid Brežnev si vystačil od roku 1964 len s funkciou šéfa strany.
Novotného zbavili reformní komunisti najprv najvyššej straníckej funkcie – to sa stalo začiatkom januára 1968, keď do čela KSČ zvolili Alexandra Dubčeka. A v marci 1968 donútili Novotného abdikovať aj z postu prezidenta republiky. Novou hlavou štátu sa potom stal práve armádny generál Svoboda.
Teraz, po siedmich rokoch, bolo teda treba ľuďom zdôvodniť, prečo sa politické vedenie štátu vracia ku kedysi takej zavrhovanej „kumulácii funkcií“.
Užšie vedenie KSČ nad tým špekulovalo od 16. mája 1975. O niekoľko dní bol návrh na svete. Najprv ho 23. mája schválilo predsedníctvo a 27. mája aj Ústredný výbor KSČ v tomto znení:
„ÚV posúdil skúsenosti minulých rokov a dospel k poznaniu, že otázka vzťahu funkcie prezidenta republiky a vedúceho činiteľa strany, ich spojenia v jednej osobe či rozdelenia medzi dve osoby, vždy závisí od konkrétnej situácie a zváženia všetkých optimálnych potrieb ďalšieho rozvoja strany a socialistickej spoločnosti.“
Inými slovami: ak takéto dve vysoké funkcie „kumuluje“ Novotný, je to zlé, ak však moc koncentruje Husák – je to dobré, optimálne a prospešné pre stranu i spoločnosť.
Ale nešlo to tak hladko, ako by sa mohlo zdať. Podľa historika Viliama Plevzu sa rozpory prejavili na zasadnutiach užšieho vedenia KSČ (predsedníctva), kde sa hralo aj národnou kartou.
Výhrady voči tomu, že dve najvyššie funkcie (prezidenta a generálneho tajomníka) obsadí Slovák, vyslovil šéf pražskej mestskej organizácie KSČ Antonín Kapek. Podľa zachovaného záznamu z rokovania 16. mája 1975 Husák kontroval najmä tým, že väčšinu v predsedníctve (spravidla 13– až 15-člennom) aj tak majú Česi a že v nastávajúcom období bude treba posilňovať „československé vedomie“ v strane i celej spoločnosti.
Určité námietky vyjadril Alois Indra, Husák si ho nie náhodou poznačil aj vo svojich osobných zápiskoch ako potenciálneho konkurenta. „Husák mi povedal, že Indra sám ašpiroval na prezidentskú funkciu, ale nepochodil s tým u Sovietov, ktorí vedeli o jeho slabej autorite,“ tvrdí Plevza. Hovoril o tom s exprezidentom aj po jeho odchode do politického dôchodku v roku 1990.
Pripomeňme, že Indra bol bezprostredne spätý s intervenciou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v auguste 1968, nepodarilo sa mu však uskutočniť plánovaný stranícky puč a vytvoriť takzvanú robotnícko-roľnícku vládu. Na zasadnutí predsedníctva v máji 1975 upozornil na problém kumulácie funkcií. Husák na to začal bagatelizovať význam prezidentských právomocí a vyhlásil, že nie je typ, ktorý by podliehal kultu osobnosti. Podľa Plevzu sa Husáka zastal Miloš Jakeš: „Je účelné, aby to bol Slovák, pretože všetci predchádzajúci prezidenti boli Česi.“
Mimochodom, o 12 rokov to bol práve Jakeš, kto vystriedal Husáka na najvyššom straníckom poste.
Videné s odstupom času
Ešte pred samotnou voľbou prezidenta rozposlal ústredný výbor základnú informáciu o kandidátovi nižším straníckym zložkám. Podľa Macháčkových zistení prišli väčšinou anonymné reakcie, ktoré neboli a priori proti Husákovi, ale obsahovali argument kumulácie funkcií a poukazovali aj na národnostný faktor.
Ťažko si však predstaviť, že by to Praha v predstihu nekonzultovala s Moskvou. Aký mohol mať názor na spájanie najvyšších funkcii v štáte taký Brežnev? V tom čase si vystačil s funkciou generálneho tajomníka KSSZ, ale už o dva roky, od júna 1977 zastával súčasne aj post hlavy štátu. Sovietsky parlament (Najvyšší soviet) ho zvolil, hoci Brežnev po sérii infarktov a mŕtvic prekonal začiatkom roku 1976 klinickú smrť.
Ale už ani v roku 1975 nebola „kumulácia funkcií“ ojedinelým javom v politických špičkách štátov východného bloku. Todor Živkov bol zároveň šéfom štátostrany aj lídrom Bulharska, podobne ako Nicolae Ceausescu bol prezidentom Rumunska aj generálnym tajomníkom tamojšej komunistickej strany.
A tak aj Husákovi pribudla prezidentská agenda…
Od mája 1975 Husák striedavo zasadal v budove ÚV KSČ na nábreží Vltavy (dnes Ministerstvo dopravy ČR) a na Hrade – z pracovne mal výhľad na petřínske stráne. Postupne sa presťahoval z Tróje na Hradčany, do takzvaného Domečku v Kráľovských záhradách, kde sídlili prezidenti od čias Eduarda Beneša. Podľa Macháčka si ho Husák dal prerobiť na svoj obraz: so saunou, balkónom a množstvom popolníkov…
November 1989 ho zastihol už ako starnúceho a izolovaného štátnika s podlomeným zdravím na Hradčanoch, ako „prezidenta zapomnění“ (výraz spisovateľa Milana Kunderu). O dva týždne podal demisiu a vrátil sa do Bratislavy, kde žil v ústraní.
Generál Svoboda sa po odchode z Hradu uchýlil s manželkou Irenou do rodinnej vilky v Prahe-Břevnove. Žil ešte štyri roky a zdravotný stav sa mu prechodne dokonca zlepšil. Zomrel v septembri 1979, mal štátny pohreb, ktorému sa podľa odhadov prizeralo okolo 300-tisíc ľudí.
Gustáv Husák zomrel v novembri 1991 a mal oveľa skromnejší pohreb. Ale nečakane sa na ňom zúčastnil aj vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský. „Chcel pozdvihnúť postavenie Slovenska, za to sa v rámci komunistickej mašinérie dostal do väzenia,“ vysvetlil.
Väčšina historikov dnes hodnotí Husáka i Svobodu ako síce kontroverzné, ale významné postavy československých dejín. U oboch vyzdvihujú najmä ich zásluhy v protifašistickom odboji počas vojny, negatívne hodnotia predovšetkým politiku v čase normalizácie.
Ale oveľa kritickejší sú k nim obom v Česku než na Slovensku. Napriek tomu popredný český historik Jiří Pernes sa pri jednej príležitosti vlastne pridal k hodnoteniu Husáka Čarnogurským, keď povedal: „Bol to veľký Slovák, slovenský vlastenec, nacionalista, prvý a posledný slovenský prezident Československa.“
Čítajte viac Ľudia sa búrili, keď im stroje brali prácu. Postavia sa aj robotom a umelej inteligencii?
Prvá dáma, ktorá riadila krajinu
Svetové dejiny sú bohaté na vládcov, prezidentov a vôbec štátnikov, ktorí museli odstúpiť z funkcie zo zdravotných dôvodov. Ale Woodrow Wilson, 28. prezident USA, nemusel, lebo prvá dáma dokázala vyvolať zdanie, že manžel vykonáva svoj úrad aj napriek vážnej chorobe.
V októbri 1919 postihla Wilsona mozgová príhoda, ktorá ho na dlhých sedem mesiacov pripútala na lôžko. O 16 rokov mladšia manželka Edith Wilsonová zariadila veci tak, aby o ťažkých následkoch prezidentovej mozgovej príhody vedelo len zopár najbližších ľudí. Keďže Wilson mal ochrnutú takmer celú ľavú polovicu tela, zdržiaval sa väčšinou vo svojej zatemnenej spálni.
Ale prístup k jeho lôžku mal okrem manželky len osobný lekár Cary Travers Greyson. Práve on vraj nahovoril prvú dámu, aby skutočný zdravotný stav prezidenta zamlčali pred členmi kabinetu i verejnosťou. „Malo to prospieť jeho psychike a rýchlemu vyzdraveniu,“ píše v svojich pamätiach Edith Wilsonová.
Foto: HARRIS&EWING
Spojenca našli aj vo viceprezidentovi Thomasovi Marshallovi, ktorý vlastne mal podľa ústavy za daných okolností vystriedať Wilsona na poste hlavy USA.
Ako uvádza Phylis Lee Levinová, autorka knihy Edith a Woodrow, prvá dáma po celý čas predstierala, že manžel v spálni intenzívne pracuje, študuje dokumenty a podpisuje ich. Akurát, že sa nemôže zúčastňovať zasadnutí kabinetu a vystupovať na tlačových konferenciách.
„Pre chorobu je obmedzený v pohybe, a musí odpočívať,“ odpovedala na dobiedzavé otázky. Každý, kto to nechápal alebo protestoval, musel z cesty preč. Tak presadila u chorého manžela, aby odvolal štátneho sekretára Roberta Lansinga, ktorý vo Wilsonovej neprítomnosti viedol zasadnutia kabinetu. Lansing totiž pochyboval o pravosti poznámok i podpisu prezidenta na dokumentoch, ktoré mu posielal na schválenie prostredníctvom prvej dámy.
Až do svojej smrti Edith Wilsonová tvrdila, že všetky rozhodnutia prijímal počas svojej choroby manžel. „Ja som rozhodovala len o tom, čo mu predložiť na rozhodnutie,“ uviedla v pamätiach. Mimochodom, táto prvá dáma nemala ani stredoškolské vzdelanie.
Svoje postavenie v Bielom dome v kritickom období označila ako „správcovstvo“. Podľa vtedajšieho šéfa prezidentskej kancelárie Joa Tomultyho bola Edith Wilsonová úspešná „vďaka svojej fyzickej sile a sile charakteru“. Wilson dokončil – síce na lôžku – svoje funkčné obdobie v marci 1921 a zomrel o tri roky. Pani Edith prežila manžela o 37 rokov, zomrela v roku 1961. Stihla sa ešte zúčastniť na inaugurácii 35. amerického prezidenta Johna F. Kennedyho.