Roku 1975 vyvolal „prípad Haemmerli“ medzinárodnú pozornosť na oboch stranách Atlantiku. Kauzu takto pomenovali svetové médiá podľa gastroenterológa z Zürichu, vedúceho lekára v mestskej nemocnici Triemli, ktorého obvinili z vraždy jeho umierajúcich pacientov.
Švajčiarsky historik z univerzity v Lausanne Dominique Dirlewagner označuje v tejto súvislosti rok 1975 za „nultý rok v diskusiách o eutanázii“.
Často išlo o prudké polemiky v odborných kruhoch i medzi laikmi. Rozhoreli sa najmä po tom, čo nemecký časopis Der Spiegel uverejnil obálku, na ktorej zobrazil injekčnú striekačku voľne položenú na lôžku umierajúceho pacienta. Čitateľov zasiahol predovšetkým titulok vysádzaný palcovými písmenami: „Pomoc umierajúcim. Eutanázia: súcit alebo vražda?“
Zürišský lekár v rozsiahlom interview hovoril o zúfalej situácii pacientov nachádzajúcich sa v stave agónie. Najmä tým zdôvodňoval kolektívne rozhodnutie personálu nemocnice odpojiť pacienta od prístrojov. „Bolo to menej medicínske než etické rozhodnutie,“ prízvukoval.
Prečo Haemmerliho oslobodili
Ako upozorňuje Dirlewagner, roku 1975 sa zhodou náhod zbehlo niekoľko udalostí, ktoré obnovili vedecký záujem o otázku smrti vo viacerých jej aspektoch, filozofické a teologické nevynímajúc.
V apríli 1975 mladá Američanka Karen Quinianová upadla do kómy po otrávení sedatívami a alkoholom. Jej rodičia požiadali úrady o právo „odpojiť“ ich dcéru, ktorá sa nachádzala v nezvratnom vegetatívnom stave (vážnej poruche vedomia spôsobenej ťažkým postihnutím mozgovej kôry). Verejnosť šokovalo rozhodnutie súdu v štáte New Jersey, ktorý v septembri 1975 odmietol vypnúť umelé pľúca.
V júni 1975 sa začala agónia smrteľne chorého španielskeho diktátora Francisca Franca. Niekoľko mesiacov žila španielska i európska tlač v rytme komuniké lekárskeho konzília, v ktorých sa striedali nádej a skepsa, lož a pravda. „Celá záležitosť len podčiarkla absurdnú logiku liečebnej neúprosnosti,“ myslí si Dirlewagner.
Čoraz viac ľudí si za nijaké úspory nedokáže zohnať v starobe človeka, ktorý sa o nich postará, lebo takého človeka jednoducho niet.profesor Jozef Glasa
Medzinárodný ohlas prinútil Parlamentné zhromaždenie Rady Európy (vtedy združovala iba 18 členských štátov), aby sa jeho zdravotný výbor zaoberal prípadom profesora Haemmerliho. Pozornosť mu venovala aj Švajčiarska akadémia lekárskych vied (SAMS).
V júli 1976 sa skončilo trestné stíhanie Haemmerliho a lekárov z jeho tímu výsledkom „nevinní“. Vyšetrovanie sa zameralo na 27 pacientov, ktorých zbavili umelej výživy sondou. Boli to všetko ľudia s rakovinou v poslednom štádiu, s ťažkým ochrnutím a poškodením mozgu. Ani jeden nebol schopný komunikovať so svojím okolím.
Znalec nedokázal s dostatočnou istotou odpovedať na otázku, či odňatie výživy spôsobilo smrť týchto 27 pacientov alebo „len“ urýchlilo nástup smrti. „Hoci skrátenie života treba v niektorých prípadoch považovať za možné a v iných za pravdepodobné, dostupné dokumenty nepostačujú na spoľahlivé posúdenie životných prognóz,“ uvádzalo sa v posudku.
Vedecké autority sa však zhodli v názore, že „odopretie stravy“ nebolo priamou príčinou smrti pacientov. Umierajúci pacienti môžu totiž bez jedla prežiť aj niekoľko týždňov či dokonca mesiacov. Podľa francúzskej historičky Anne Carolovej oslobodzujúce výroky v kauze Haemmerli mali ďalekosiahle dôsledky. Viacerí lekári už potom neváhali výslovne ukončiť utrpenie umierajúceho pacienta. Súhlasili s Haemmerlim, že v niektorých prípadoch nemá zmysel absurdne predlžovať liečbu umierajúcich. Povedané jeho slovami v rozhovore pre Der Spiegel: „Terapeutická prax by už nemala udržiavať život za každú cenu, ale len predchádzať ,patologickej smrti', ktorá nastáva predčasne.“
Vďaka diskusiám spred polstoročia sa do etických kódexov zdravotníckych zariadení dostáva v ostatnom čase pojem „terapeutické preťaženie“. Definujú ho ako „formu násilia na zraniteľných ľuďoch“. A vysvetľujú slovami: pokračovať v liečbe znamená niekedy iba predĺžiť im utrpenie.
Diskusie, ktoré odštartoval Haemmerliho prípad, však zároveň vyvolali znepokojenie nad rizikami návratu k eugenike – rasovej teórii, ktorá umožnila nacistom „milosrdne“ zabíjať „menejcenných“ ľudí. Tridsať rokov po vojne ešte boli v živej pamäti eugenické a ekonomické eutanázie, ktoré uskutočňovali Hitlerovi „nadľudia“.
Čítajte viac Žena mala byť hlavne gazdiná. Vraj aj vzhľadom na svoj mozog
„Povoliť skončenie života“
Nemožno sa preto čudovať, že po takejto otrasnej historickej skúsenosti sa v lepšej spoločnosti nehovorilo o eutanázii ináč ako s odporom.
Po škandále v zürišskej nemocnici sa však o nej aspoň otvorene diskutovalo v odborných kruhoch. Aj tam však odporcovia „milosrdnej smrti“ mali jednoznačne prevahu až do začiatku 90. rokov.
Ale v apríli 1991 Európsky parlament poveril svojho francúzskeho poslanca Leóna Schwarzenberga, profesora onkológie, aby vypracoval návrh uznesenia o „pomoci pri umieraní“. Tento návrh potom zdravotnícky výbor europarlamentu aj prijal.
„V prípade nejestvovania liečebných alternatív, po zlyhaní dobre vedenej paliatívnej starostlivosti v poslednom štádiu nevyliečiteľnej choroby a po posúdení komisie lekárov by sa malo pacientovi povoliť skončenie života,“ uvádzalo sa v uznesení. Ďalšou podmienkou by bolo, aby pacient o to žiadal opakovane a pri plnom vedomí.
Foto: Archív
Rozhodnutie europarlamentu vyvolalo búrlivý, zväčša nesúhlasný ohlas, a to aj v materskej krajine navrhovateľa. Roku 1996 na nátlak lekárskych spoločností Francúzi dokonca zmenili príslušnú pasáž Hippokratovej prísahy, ktorú na konci štúdia skladajú medici. Vetu „Nikomu nepodám jed, ani keď ma o to požiadajú“ nahradili, respektíve doplnili vetou: „Nikdy nebudem úmyselne vyvolávať smrť“.
Diskusie však pokračovali a mali čoraz konkrétnejší obsah smerujúci k určitému kompromisu. Medzitým sa začalo rozlišovať medzi aktívnou a pasívnou anestéziou, prípadne medzi eutanáziou a asistovanou samovraždou.
Kým pri (aktívnej) eutanázii vykonáva akt usmrtenia napomáhajúca osoba, pri asistovanej (samovražde) to urobí sám pacient. Asistujúca osoba pripraví jed, napríklad smrtiaci nápoj, zabezpečí lekársky dohľad, priestory a podobne. Nápoj či inú látku užije pacient sám.
Pri pasívnej eutanázii sa lekár už nesnaží predĺžiť život nevyliečiteľného pacienta. Nepokračuje v liečbe, vypne prístroje, „necháva ho zomrieť“.
Niektoré zdroje uvádzajú ešte ďalšiu možnosť – takzvanú paliatívnu sedáciu. Tá je však uznávanou liečebnou procedúrou, hoci málo známou širšej verejnosti. Spočíva v uvedení smrteľne chorého pacienta do hlbokého spánku až bezvedomia. Počíta sa síce s možnosťou skrátenia života následkom nežiaducich účinkov liekov, čo sa však nestáva často. Podľa odporúčaní odbornej literatúry sa sedácia má v hospicoch používať predovšetkým u pacientov s predpokladaným dožitím v rozsahu niekoľkých hodín až dní.
Čítajte viac Prípad Interhelpo: Keď sa z Československa chodilo hľadať prácu a životné šťastie na východ - do Sovietskeho zväzu
Predvoj: Holandsko a Belgicko
Prvou krajinou na svete, ktorá legalizovala eutanáziu, bolo Holandsko, čo sa dalo aj očakávať. Hoci oddávna tam bolo napomáhanie pri smrti inej osoby vrátane eutanázie trestným činom a hrozilo za to až 12 rokov odňatia slobody. Široko sa však tolerovalo a od 70. rokov nebol za to nikto uväznený, hoci prípady nelegálneho vyvolania „milosrdnej smrti“ boli verejným tajomstvom.
Zákon, ktorý holandský parlament prijal roku 2001, stanovil šesť podmienok na to, aby sa úkon vykonaný lekárom považoval za legálny. Okrem iného pacient musí sám písomne požiadať o eutanáziu a lekár nie je povinný pri zákroku spolupracovať. „Utrpenie pacienta musí byť dlhotrvajúce a neznesiteľné a nie je možné nájsť iné rozumné riešenie,“ znie ďalšia podmienka.
Rok nato nasledovalo holandský príklad Belgicko. Pacient, ktorý žiada o eutanáziu, musí v zmysle zákona „znášať neustále a neznesiteľné fyzické alebo psychické utrpenie, ktoré nemožno zmierniť a ktoré je dôsledkom vážneho a nevyliečiteľného úrazu alebo patologického stavu“. Musia to potvrdiť dvaja lekári. Belgicko ako prvé zlegalizovalo roku 2014 aj eutanáziu maloletých.
Foto: Hailstone
Výskumný tím z Univerzity v Louvaine, vedený Jacquom Welsom, nedávno uverejnil ojedinelú štúdiu, ktorá analyzuje údaje o vykonávaní eutanázie v krajine za 20 rokov.
Kým roku 2003 bolo zaznamenaných 236 prípadov, roku 2023 sa toto číslo zvýšilo takmer 15-násobne na 3 423. Predstavuje to tri percentá zo všetkých úmrtí v Belgicku v uvedenom roku.
Autori štúdie vysvetľujú tento rast najmä demografickými zmenami vrátane starnutia populácie. V krajinách ako Belgicko, Francúzsko alebo Holandsko sa ženy dožívajú priemerne 85 a muži 79 rokov. Ale priemerná dĺžka života v dobrom zdravotnom stave je iba 66 rokov u žien a 64 u mužov. Mnohí trpia vážnou a nevyliečiteľnou, niekedy až smrteľnou chorobou.
Žiadateľmi o eutanáziu v Belgicku boli z dvoch tretín ľudia s onkologickými ochoreniami, často pacienti starší ako 70 rokov v terminálnom (poslednom) štádiu rakoviny.
Tieto výsledky vcelku zodpovedajú údajom, ktoré vyplynuli zo štúdie amerického medicínskeho časopisu JAMA. Ten analyzoval vývoj všetkých 185 000 hlásených prípadov asistovanej eutanázie medzi rokmi 2003 až 2023 v 20 krajinách sveta.
Belgickí výskumníci navyše zisťovali podiel zahraničných pacientov medzi žiadateľmi o eutanáziu. V ostatných rokoch ich býva okolo 170, prevažne z Francúzska.
Mimochodom, eutanázia nie je vôbec „lacný špás“, najmä pre menej majetných a zahraničných pacientov. Na klinikách vo Švajčiarsku vás samotný zákrok vyjde podľa rôznych zdrojov od 7 000 do 10 000 eur. V Belgicku a ďalších krajinách, kde „milosrdnú smrť“ už legalizovali, časť nákladov hradia poisťovne, ale zďaleka nie všetko.
Čítajte viac Prvý Slovák dobyl Pražský hrad. Ako Ludvíka Svobodu vystriedal Gustáv Husák
Kto má byť katom
Pred 20 rokmi sme v Pravde uverejnili rozhovor s Jozefom Glasom, profesorom Slovenskej zdravotníckej univerzity. V tom čase pôsobil už šiesty rok v riadiacom výbore Rady Európy pre biomedicínu a bol tiež členom poradného zboru pre etiku a nové technológie pri Európskej komisii.
Hovorili sme o tom, prečo ďalšie členské štáty vážne uvažujú o uznaní "práva na smrť“, zhovárali sme sa aj o lobistických skupinách, ktoré presadzujú povolenie eutanázie. Profesor upozornil, že im ide o rýchle a jednoduché riešenie čoraz ťaživejšieho problému Európy.
„Mám na mysli rastúci demografický tlak, pod ktorým sa rúcajú celé sociálne systémy,“ povedal. „Francúzska vláda si už takmer desať rokov požičiava na dôchodky. A prognózy sú neutešené. Čoraz viac ľudí si za nijaké úspory nedokáže zohnať v starobe človeka, ktorý sa o nich postará, lebo takého človeka jednoducho niet. V takejto situácii sa niekomu vidí správne dať zdravotníkom možnosť urýchliť smrť chorého človeka na jeho žiadosť alebo na žiadosť jeho príbuzných, či dokonca iba na základe predpokladu, že by si to on sám prial.“
Foto: SHUTTERSTOCK
Čo sa týka europoslancov, ich názory sa líšili v závislosti od politickej orientácie. Kým liberáli sa prikláňali k eutanázii, konzervatívci boli proti.
Sám Glasa sa označil za človeka, ktorý sa aj v tejto otázke chce riadiť zdravým rozumom.
„Odporúčam nastaviť mantinely tak, aby sa neuletelo do nejakého hororu,“ ozrejmil. „Lebo ak pristúpime na to, že niekto má právo odísť zo života, kedy sám chce alebo kedy o to požiadajú jeho príbuzní, tak nevdojak pripúšťame aj to, že niekto má povinnosť mu takéto právo splniť. A kto má byť tým verejným katom? Vraj lekár. Ale veď to je v takom príkrom rozpore s poslaním celej medicíny a tradíciami jej etiky! My predsa máme povinnosť chrániť život a zdravie. Môže sa nám podariť vás zabiť, ale nechtiac. To už žartujem, samozrejme.“
Ale lavína sa už pohla a nedala sa zastaviť. V marci 2009 legalizovalo asistovanú eutanáziu Luxembursko, v júni 2016 ho nasledovala Kanada, o štyri roky neskôr Španielsko a Portugalsko.
Medzitým prijali zákon o asistovanej eutanázii v piatich štátoch Austrálie a v deviatich štátoch USA. Pridáva sa k nim aj Francúzsko, čo môže mať zásadný vplyv na rozhodovanie v ďalších európskych štátoch. Na rade je zrejme Veľká Británia, kde za asistovanú eutanáziu zatiaľ hrozí trest straty slobody až na 14 rokov, ale v októbri minulého roku Dolná snemovňa schválila návrh zákona o práve na „milosrdnú smrť“ v prvom čítaní. Navyše podľa prieskumu verejnej mienky až 67 percent Britov podporuje takúto zmenu legislatívy.
Čítajte viac Malá sexuálna revolúcia Československa. Čo ju odštartovalo?
Na krok k aktívnej eutanázii
Čo na to hovorí Európska únia a jej orgány? V októbri 2022 sa k legislatíve povoľujúcej eutanáziu prvýkrát vyjadril Európsky súd pre ľudské práva v prípade „Mortier verzus Belgicko“. Medzinárodný súd sa v podstate zbavil zodpovednosti, keď vo svojom náleze síce neuznal právo na eutanáziu, ale ponechal každému štátu slobodu v rozhodovaní, či zákrok zlegalizuje, alebo nie. Svoje stanovisko zopakoval aj nálezom v júni minulého roku.
To posmelilo ďalšie štáty vrátane tých, ktoré zvykneme nazývať katolícke. Roku 2023 Portugalsko zlegalizovalo aj aktívnu eutanáziu, a to v prípadoch, „keď lekársky asistovaná eutanázia nie je možná z dôvodu fyzickej nespôsobilosti pacienta“.
V máji 2025 uznal právo na eutanáziu Najvyšší súd Estónska. A nezabúdajme, že rakúsky parlament ešte koncom roku 2021 schválil zákon umožňujúci asistovanú samovraždu osôb s veľmi vážnou a nevyliečiteľnou chorobou.
Väčšina európskych štátov zatiaľ takýto zákon nemá, ale nezadržateľná vlna legalizácie „milosrdnej smrti“ sa priblížila aj k bránam Slovenska a Česku. Za prijatie sú tu i tam najmä liberáli. Predstavitelia strany Sloboda a Solidarita to dali verejne najavo aj opakovane. Proti sú predovšetkým kresťanskí demokrati.
Napokon všetky pápežské encykliky sú proti eutanázii. Aj nedávno zosnulý pápež František vyjadrili svoje negatívne stanovisko v dokumente pod názvom Dobrý Samaritán: „Eutanázia je samou podstatou zlým činom pri akejkoľvek príležitosti či okolnostiach,“ uvádza sa v dokumente. „Akákoľvek bezprostredná formálna či materiálna spolupráca na tomto čine je ťažkým hriechom proti ľudskému životu.“
Zlé jazyky hovoria, že o uzákonenie eutanázie v tej či onej forme majú záujem poisťovne a vlády (najmä chudobnejších štátov). Pri súčasnom starnutí populácie nestačia financovať nákladnú liečbu, rozširovať sieť hospicov, rôznych geriatrických zariadení a domovov pre seniorov.
Problém vyhrocuje medzigeneračné vzťahy. Mladší voliči, ktorí tvoria jadro voličskej základne liberálnych politických strán, poukazujú na prednostné štátne subvencovanie „stáreže“, ktorá je oporou konzervatívnych strán.
Nemocnice sú často preťažené, nemajú dostatočné kapacity pre ťažko chorých, potrebujú lôžka pre akútne prípady. Je čoraz menej rodín ochotných postarať sa o takýchto pacientov, hoci ide o blízke príbuzenstvo. Deti sa usilujú rodičov niekam umiestniť alebo jednoducho odložiť. Starí, vážne chorí ľudia vidia, že sú všetkým na ťarchu a sami cítia morálnu povinnosť uvažovať o eutanázii…
Mimochodom, pacient má aj u nás podľa platného zákona o zdravotnej starostlivosti (č. 578/2004, paragraf 6, odsek 1) právo odmietnuť ďalšiu liečbu. Podľa niektorých právnikov Slovenská republika tým vlastne uznáva realizáciu pasívnej formy eutanázie. A od nej je už len krok k uzákoneniu asistovanej či aktívnej.