Milosrdné zabíjanie v Tretej ríši
Adolf Hitler už vo svojom ideologickom spise Mein Kamp hlásal, že nie je možné ponechať nevyliečiteľne chorých, aby naďalej zaťažovali zdravých. Ale ani po prevzatí moci roku 1933 sa na tento krok neodhodlal odrazu. Uvedomoval si, že narazí na odpor v cirkvi i v časti nemeckej verejnosti.
Až koncom októbra 1939 podpísal tajný výnos, ktorým sa pacientom pokladaným za nevyliečiteľne chorých malo poskytnúť, po údajnom „kritickom zhodnotení ich stavu a humánnom posúdení, usmrtenie zo súcitu“. Medzitým prebiehala propagandistická masáž verejnej mienky. Plagát z roku 1938 zobrazoval sediaceho, zjavne hendikepovaného muža a za ním stojaceho ošetrovateľa. Text hlásal: "Starostlivosť o tohto chorého vyjde na 60-tisíc ríšskych mariek. Občania – to sú aj vaše peniaze!“
„Milosrdným“ usmrtením približne 70-tisíc „mrzákov“ mal nacistický štát ušetriť 885 400 000 mariek. Veď o zlikvidovaných sa už nebude treba starať a liečiť ich.
Zároveň sa stupňovala propaganda o zachovaní „čistoty rasy“ a „zdravia národa“. Veriacim nacisti pripomínali Bibliu, veď zmienku o usmrtení na žiadosť „z milosti“ možno nájsť v Prvej Samuelovej knihe. A za takéhoto „milosrdné“ skončenie života boli predsa aj antickí mudrci Sokrates, Platón alebo Zenón.
Foto: Hessisches Haputstaatsarchiv Wiesbaden
Predpokladá sa, že nacisti vyskúšali „milosrdné“ usmrtenie nevyliečiteľne duševne chorých v plynovej komore už koncom roka 1939 v koncentračnom tábore pri Poznani na okupovanom území Poľska. V meste Branibor nad Havolou neďaleko Berlína približne v tom istom čase zabíjali týchto pacientov pomocou smrtiacich injekcií a oxidu uhoľnatého zo spaľovacích motorov. Výsledky oboch experimentov potom porovnávali.
Akcia pod kódovým označením T4 obsiahla šesť zariadení pre duševne chorých, kde sa vykonávala takzvaná centrálne riadená eutanázia. Pacientov sem zvážali z ďalších ústavov a iných liečební. Celkový počet obetí za uvedené obdobie sa odhaduje na 70 000 až 90 000.
Súbežne s Akciou T4 prebiehala iná – program detskej eutanázie pod nemeckým označením Kinder-Euthanasie.
Presné údaje neexistujú, evidencie na sklonku vojny nacisti ničili, ale predpokladá sa, že obeťami eutanázie sa stalo až okolo 10-tisíc detí do 15 rokov.
Do oboch programov organizátori zapojili vyše 300 lekárov. Americká reportérka na Norimberskom procese s vojnovými zločincami Vivien Spitzová o tom napísala knihu pod názvom Diablovi doktori. Tvrdí, že našla medzi nimi aj takých, ktorí úprimne verili, že pomáhajú pacientom skoncovať s utrpením…
