Prírodná katastrofa akoby pochovala staré krivdy medzi Slovákmi a Maďarmi. Zoči-voči neskrotnému živlu ich vystriedal pocit občianskej súdržnosti. Česi sa zachovali skutočne ako bratský národ, Československo ako spoločný štát, ktorý sa vie postarať o svojich občanov bez rozdielu etnickej príslušnosti.
Povedzme si na začiatok aspoň v skratke, čo sa pred 60 rokmi na Dunaji udialo. Už od apríla často a výdatne pršalo. Do polovice júna zažil juh Slovenska niekoľko povodňových vĺn. K bohatým zrážkam sa nakoniec pridalo topenie alpských ľadovcov. „Na hrádzach vznikali početné vývery a značné priesaky,“ spomínal v minulosti známy vodohospodár Dominik Kocinger.
Hrádze po celej dĺžke toku Dunaja na našom území sa po predchádzajúcej povodni v roku 1954 síce spevňovali, ale neboli bez slabších miest. Politici na možné zopakovanie pohromy čoskoro zabúdali a práce sa spomalili najmä na úseku Medveďovo – Číčov. Nečudo, že najväčšia voda udrela po 11 rokoch práve tam. Niežeby sa prevalila cez hrádzu, ale v dôsledku vymytia priepustného štrkového podlažia sa číčovská hrádza postupne vyplavovala, vznikali v nej dutiny a nakoniec sa preborila.
Najprv sa však predpoludním 15. júna 1965 pretrhla hrádza pri Patinciach, kde vznikla široká prietrž, a za tri dni zaplavila 10-tisíc hektárov územia, vrátane kúpeľov. V niektorých častiach obce voda presiahla metrovú výšku. Ale nič sa nevyrovnalo 86-metrovej prietrži pri Číčove. Znamenala skutočnú katastrofu pre celý Žitný ostrov.
Začal sa boj s veľkou vodou a za záchranu ľudských životov.
Čítajte viac Prvý Slovák dobyl Pražský hrad. Ako Ludvíka Svobodu vystriedal Gustáv Husák
Do Maďarska bez pozvania
Našťastie, už niekoľko dní pred pretrhnutím hrádze bola armáda v plnej pohotovosti a úrady organizovali pomoc z celého západného Slovenska. Každému bolo zrejmé, že miestna samospráva s dobrovoľníkmi si sama s takýmto živlom neporadí.
Už 11. a 12. júna odviezli z Číčova ženy a deti do osem kilometrov vzdialenej Tône. Už onedlho sa ukázalo, že to nestačí a vlakom ich viezli ďalej.
Číčov mal vtedy okolo 1 650 obyvateľov, väčšinu vysťahovali z dediny v dňoch 16. a 17. júna. Zároveň vyvážali hospodárske zvieratá. Väčšiu časť z 890 kusov dobytka a 2 000 ošípaných sa podarilo presunúť na pustu Kéč, asi šesť kilometrov od Číčova.
Bola to rovnaká chyba, akej sa dopustili pri sťahovaní ľudí do Tôňe. Voda onedlho zatopila aj Kéč a čo je horšie, obkolesila ju zo všetkých strán. Na pomoc prišli vojaci z jednotiek maďarskej a sovietskej armády, dislokovaných v Maďarsku. Od 19. do 21 júna prepravili z Kéče na obojživelných vozidlách väčšinu ohrozených zvierat.
25. jún 1965 sa zapísal ako jeden z najsmutnejších dní v histórii Kolárova.zápis kronikára Arpáda Juhásza
Medzitým v piatok 18. júna popoludní prúdy vody strhli betónový most za Číčovom, ktorý spájal obec s ostatným svetom. Desiatky vozidiel, pripravených na evakuáciu ostatných Číčovčanov, sa nemali ako dostať z obce. Okresná povodňová komisia požiadala o pomoc vojsko. Ženijná jednotka postavila pontónový most, a tak sa podarilo zachrániť ľudí.
Foto: KOLAROVO.SK
Niektorí však odmietali opustiť svoje domovy. Ako správni gazdovia zachraňovali svoj majetok. Napríklad hydinu odpratali na povaly a zabezpečili ju krmivom. Tam premiestnili aj cennejšie veci. Niektorí ich položili na stôl v izbe, dúfajúc, že voda tak vysoko nevystúpi. Chyba! Rozvodnený Dunaj siahal čoskoro po strechy mnohých číčovských domčekov. A tie, väčšinou postavené z hliny a nepálenej tehly, sa v tej vode rozplynuli ako kocky cukru.
Žandári (príslušníci VB) chodili z domu do domu a vyzývali váhajúcich, aby urýchlene nastúpili do pristavených autobusov. V tom čase už bol pod vodou susedný, len päť kilometrov vzdialený Kľúčovec. Ľudí odtiaľ odvážali zo zatopených domov. Správa o tom donútila evakuovať sa aj najvytrvalejších Číčovčanov. Museli ich zachraňovať armádne obojživelníky.
Mimochodom, počas povodne akoby prestala existovať slovensko – maďarská hranica. Maďarské úrady umožnili prepravu ľudí, zvierat i techniky cez svoje územie bez cestovných dokladov. Bolo to čosi nevídané, veď ešte aj v roku 1964 mohol bežný smrteľník z Československa vycestovať do Maďarska (ale platilo to aj opačne) iba na pozvanie, hoci išlo o spriatelené krajiny…
Čítajte viac Nevládlo by sa lepšie s menej ministrami? Kedysi si krajiny vystačili so štyrmi
Gazda neodíde bez širáka
V piatok na poludnie bola pod vodou už celá Hlavná ulica v Číčove. Evakuovať sa musel aj Miestny národný výbor (obecný úrad). Až večer sa ukázalo, že niektorí ľudia sa ukryli pred evakuáciou a ostali v dedine. Urobili si zásoby potravín, pitnej vody a liekov, spoločne zhotovili plť pre prípad, že by museli predsa len odísť.
Na druhý deň, v sobotu, bol Číčov obkolesený vodou ako ostrov v mori. Z obecnej kroniky sa dozvedáme, že tí, čo zostali, sa zhromaždili na dvore fary. Medzi nimi aj doktor Snoha, ktorý sa ujal úlohy akéhosi neformálneho vodcu skupiny. Urobil napríklad zoznam tých, čo sa vyhli evakuácii. Bolo ich 86, vrátane detí, žien a starcov.
Niekoľkí zažili ešte ako deti veľkú povodeň v roku 1899. S rodičmi sa vtedy takisto nepohli z rodnej dediny. Práve oni poradili ostatným presťahovať sa na bezpečnejšie, vyššie položené miesta v obci. Najviac z nich si zvolilo za prechodné ubytovanie bývalú budovu kasárni, ďalší faru a miestne družstvo. Nesedeli tam so založenými rukami. Na fare vyvárali pre celú skupinu, v družstve zhotovili niekoľko člnov.
Foto: KOLAROVO.SK
Voda však naďalej stúpala. Doktor mal ako jediný zo skupiny suchý dom a v ňom fungujúci telefón. A tak zavolal do Komárna, aby poslali pomoc a vyviezli aspoň deti a opustené zvieratá. Vojenské plavidlá skutočne prišli a odviezli všetkých do bezpečia.
Takéto šťastie nemali niektorí ľudia z okolitých osád, ktorí sa vyhli evakuácii a potom nemali možnosť dať o sebe vedieť. Keďže voda neprestala stúpať, vydali sa – unášaní prúdom – na rýchlo zhlobených pltiach do neznáma.
Tak sa stalo, že 30. júna 1965 zootechnik Ladislav Horváth objavil v zatopenom území pri Číčove troch na smrť vyčerpaných starcov a jedného chlapca. Na ceste boli sedem dní, potom priviazali plť o strom, lebo ďalej už nevládali. Nad nimi niekoľko ráz preleteli vrtuľníky, ktoré pátrali práve po takýchto stroskotancoch, ich však pod košatou korunou stromu nemohli zbadať.
Štátna protipovodňová komisia nariadila evakuovať dovedna 54-tisíc obyvateľov zo 46 obcí a troch osád…
Čítajte viac V bitke o Bratislavu nechýbala Dunajská flotila, ani donská kavaléria
Líška zachraňovala zajaca
Zdravých chlapov z Číčova a susedných obcí nevysťahovali, tí ostali bojovať s obrovskou dierou v hrádzi, cez ktorú sa každú sekundu valilo 1 200 až 1 300 kubíkov vody. Do 24. júna stihla zaplaviť takmer 50-tisíc hektárov územia. Čiže bol to márny boj?
Pred pätnástimi rokmi sme sa o tom zhovárali s vtedy 90-ročným inžinierom Pavlom Horným, ktorý riadil zahrádzanie prietrže pri Číčove. Spomínal, ako mu v ktorýsi deň po pretrhnutí hrádze prišiel známy z krajského úradu oznámiť, že chystajú naňho zatykač. Za údajnú sabotáž. Veľkú dieru totiž nie a nie upchať, hoci každý deň 1 500 mužov, z väčšej časti vojakov vyklopilo do prietrže 120 až 150 nákladiakov kamenia.
„V mieste sypania na konci hrádze bola hĺbka šesť až osem metrov, a ako sa prietrž zmenšovala, tak prúd vody silnel,“ približoval Horný. „Vyklopíte balvan na protiprúdnu stranu a voda vám ho odnesie na poprúdnu.“
Ženistom sa však nakoniec podarilo prietrž premostiť a tatrovky už potom mohli sypať balvany aj z jej druhej strany. Prúd vody sa však definitívne zastavil až potopením šiestich vlečných člnov naplnených štrkopieskom. Zatykač na Horného sa zmenil na odmenu v podobe zlatých hodiniek.
Z hlbín pamäti sa mu však vynoril aj iný obraz: "Kopa sena plávala pozdĺž hrádze a na nej sa túlili k sebe líška a zajac. Pozoroval som ich na ceste do neznáma a premýšľal: hľa, spoločné nešťastie zblížilo ešte aj týchto dvoch odvekých nepriateľov. O to viac si dnes musíme pomáhať my, ľudia.“
Čítajte viac Československo patrilo medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Bude Slovensko opäť zbrojárskou veľmocou?
Najsmutnejší deň v Kolárove
Pomáhali si, ako vedeli aj v Kolárove. Keď pretrhlo hrádzu v Číčove, muselo byť Kolárovčanom jasné, že dunajská voda onedlho zatopí aj ich obec. Od Číčova ju delila síce 30-kilometrová vzdialenosť, ale ležala oveľa nižšie. Preto už 19. júna nastúpilo všetko, čo malo v obci ruky a nohy, na stavbu ochranného násypu či valu. V podstate išlo o dvojitú hrádzu okolo celého Kolárova. Mala čeliť očakávanej vlne z číčovskej prietrže. Na dokončenie valu však chýbali ľudia i ťažká technika. Najmä však nebolo dosť času.
„25. jún 1965 sa zapísal ako jeden z najsmutnejších dní v histórii Kolárova,“ poznačil si vtedajší kronikár Arpád Juhász. Dunajská voda podmyla čerstvo navŕšený násyp a valila sa do obce.
Zo spomienok pamätníkov vyplýva, že sa nevalila hlučne, pritekala ticho, nepozorovane, ale pohlcovala všetko, čo jej stálo v ceste: domy, záhrady, hospodárske budovy…
Našťastie, ešte 21. júna navštívil Kolárovo Alexander Dubček, vtedy prvý muž na Slovensku. Vydal pokyny na urýchlenú evakuáciu obyvateľov. To už povodňová vlna pretekala cez hradskú medzi Kolárovom a Komárnom a zatápala okolité samoty. Ich obyvateľov museli zachraňovať obojživelníkmi a na niektorých miestach aj vrtuľníkmi. Zbierali ľudí zo stromov ako hrušky. Starší spravidla nevedeli plávať. Napriek tomu odmietali opustiť rodnú hrudu.
Foto: ARCHÍV TASR/M. TULEJA
Traduje sa, že jeden starček už aj vyšiel z dvora, ale potom sa zháčil – vraj musí späť do chalupy, ktorá už stála po okná vo vode. Vraj si zabudol na stole klobúk. „Gazda nemôže z domu bez širáka,“ vysvetľoval posunkami sovietskemu vojakovi. Ten nasadil gazdovi svoju čiapku a pomohol mu do vozidla.
Rýchlo prebehla evakuácia väčšiny detí, žien a pacientov vtedy takmer 11-tisícového Kolárova do Galanty a Nitry. Do bezpečia odsunuli aj tisíce ošípaných a stovky kusov dobytka. V Kolárove ostalo 524 mužov na čele s predsedom MNV (starostom) Jánom Jánym. Nepretržite hliadkovali v uliciach obce, kde už bolo miestami dva metre vody. Obavy, že nájdu sa zlodeji, schopní vykrádať opustené domy, sa nepotvrdili. Veľká voda postupne zničila vyše 876 domov a poškodila ďalších 1 400.
Kolárovčania v tejto situácii pomohli aj susednej dedinke Lipové s presunom tamojšieho družstevného stáda, ktoré už bolo na pokraji záhuby. Vytvorili záchrannú 35-člennú skupinu a tá sa postarala o prepravu dobytka na bezpečné miesto
Čítajte viac Žena mala byť hlavne gazdiná. Vraj aj vzhľadom na svoj mozog
Proti vode ako na bodáky
V tom čase sa rozchýrilo, že potopa hrozí bezprostredne okresnému mestu Komárno. A z Komárna viedla jediná železničná spojnica pre vytopený Žitný ostrov cez maďarské územie do Bratislavy. Tam odvážali vlaky evakuovaných, kým opačným smerom dopravovali zásoby pre tých, čo ostávali bojovať s vodným živlom.
Vtedy už 25-tisícové Komárno sa stalo akoby frontovým mestom. Veľkej vode sa postavila tunajšia vojenská posádka. V lodeniciach sa zastavili práce, každá chlapská ruka bola dobrá pri vŕšení ochranných hrádzí na predmestiach.
Muži pracujúci s technikou sa striedali až po osemnástich hodinách. Budovali nový 1,5-kilometrový ochranný val pozdĺž železničnej trate vedúcej do Maďarska. Sústredili tam 30 buldozérov a 42 sklápacích vozidiel, navozili 80-tisíc kubíkov zeminy. V čase, keď išlo o všetko, im komárňanská povodňová komisia schválila prídel pálenky. Ako na fronte pred útokom na bodáky. Ale práve tento val v konečnom dôsledku zachránil mesto pred potopou.
V meste vyhlásili evakuáciu všetkých žien, detí, chorých a starých ľudí. „Tisíce ľudí, ktorí si pred niekoľkými hodinami bláhali v bezstarostnosti a bezpečí, dalo sa do pohybu,“ približoval situáciu reportér Ladislav Mňačko. „Na hradskej do Nových Zámkov bol nepredstaviteľný chaos.“
Za autobusmi sa terigali nákladiaky s hospodárskymi zvieratami. Niektoré smerovali až na horniaky. V polovici júla 1965 informovala Pravda, že na horských lúkach v Stredoslovenskom kraji sa pasie 44 stád hovädzieho dobytka (dovedna 4 625 kusov) z katastrofou postihnutého juhu: „Ostanú tu dovtedy, kým sa dobytok bude môcť previezť späť na svoje pastviny.“
Bývalý starosta obce Kameničná Tibor Toma spomínal, že povodeň u nich zničila viac ako polovicu domov. Obyvateľov evakuovali do Galanty, ale jeho rodinu až do Topoľčian. Vraj prečo? „Otec bol skupinár na štátnom majetku, išiel tam so stádom a nás, svoje deti, bral so sebou.“ Boli tam dva mesiace, kým voda v Kameničnej neopadla.
Žiaľ, takmer všetka voľne žijúca zver v medzihrádzovom priestore (predovšetkým v dunajských lužných lesoch) vtedy uhynula. A celé leto brázdili poľovníci na člnoch zaplavené územie, aby zneškodňovali psov, opustených svojimi pánmi v zatopených dedinách. Mohli totiž šíriť besnotu.
Čítajte viac Keď Košice boli hlavným mestom: Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso
Zázrak: ani jeden utopený
Žitný ostrov sa považoval za obilnicu republiky, ale žatva sa toho roku na mnohých miestach nekonala. Úroda tam vyšla navnivoč, záplavy ju zničili na 94-tisícoch hektároch.
Školy na Žitnom ostrove boli od polovice júna zatvorené. Čo s deťmi cez prázdniny, keď doma je všetko pod vodou? Ponúkli sa družobné okresy a podniky v Česku a na Morave. Deti „vytopencov“ umiestňovali do pionierskych (detských) táborov až kdesi pri Jihlave či Pardubiciach.
Záverečná bilancia povodne '65 bola neutešená. Štátna poisťovňa vyčíslila škody na 3,2 miliardy vtedajších korún, ale mohli byť ešte väčšie, keby Dunaj zaplavil napríklad aj Veľký Meder. Miestni chlapi spolu s vojakmi tam však dokázali za niekoľko dní a nocí postaviť kilometre provizórnych hrádzí, ktoré zabránili potope.
Foto: ARCHÍV TASR
Otázku však možno postaviť aj tak, či škody nemohli byť menšie? Vodohospodársky inžinier Vladimír Lokvenc kedysi odpovedal kladne, príčinu videl v zaostávaní vodohospodárskych úprav, v neochote investovať do protipovodňových opatrení, v odďaľovaní výstavby dunajských vodných diel.
Na druhej strane človek na celej dĺžke Dunaja za 150 rokov zlikvidoval vyše 80 percent mokradí a lužných lesov a práve tie dokážu tlmiť povodne.
Napriek tomu sa na Žitnom ostrove vtedy udial zázrak – zničujúca povodeň nemala ani jednu ľudskú obeť.