Príbeh s bojovými plynmi je varujúci a poučný vzhľadom na všetky zbrane hromadného ničenia, jadrové nevynímajúc. Keď sa niečo takéto strašné vymyslí a vyrobí, darmo to budete zatracovať a zakazovať. V prípade „nevyhnutnosti“ sa to použije a nikto pritom neberie ohľad na medzinárodné dohovory, konvencie či deklarácie. Keď sa džin vypustí z fľaše, ťažko ho kontrolovať a tobôž vrátiť späť.
Veď dávno pred Ženevským protokolom štáty už uzatvárali rôzne dohody o nepoužití nových, mimoriadne nebezpečných zbraní vo vojnových konfliktoch.
Mohli by sme spomenúť francúzsko-nemeckú, tzv. Štrasburskú dohodu z konca augusta 1675, čiže spred 350 rokov. Zakazovala používanie akýchkoľvek jedov, otrávených striel a zbraní spôsobujúcich „zbytočné utrpenie“. Alebo Petrohradskú deklaráciu z roku 1868 o zrieknutí sa použitia výbušných projektilov s hmotnosťou do 400 gramov.
Pre potreby tohto článku si však vystačíme s "krvavým“ 20. storočím a jeho dohodami.
Generáli očakávali väčší efekt
Jedným z trvalých znakov prvej svetovej vojny bolo rozsiahle použitie chemických zbraní, bežne nazývaných bojové plyny. Medzi najzákernejšie patril fosgén (chlorid karbonylu), pri nízkych teplotách zapáchajúci po zatuchnutom sene alebo tlejúcom lístí. V plynnom stave je fosgén bezfarebný a na vzduchu sa javí ako biela alebo žltkastá hmla.
Prvýkrát ho pripravil anglický chemik John Davy ešte roku 1812 a po celé 19. storočie sa fosgén používal predovšetkým na výrobu farbív. Vedelo sa však aj o jeho vysokej toxicite a možnom využití na vojenské účely.
To je druhé dôležité poučenie z dejín: väčšina prevratných objavov, vynálezov a technológií máva okrem blahodarnej aj svoju odvrátenú, škodlivú stranu. Skôr či neskôr poslúžia vývoju nových, spravidla ničivejších zbraní či zbraňových systémov.
Foto: György Ságvári, Uhorská kráľovská armáda
Davyho objav nebol výnimkou. Preto Haagska konferencia roku 1899 v jednej zo svojich deklarácií vyhlásila zákaz „dusivých a inak zhubne pôsobiacich plynov“. Ratifikovali ju všetky vtedajšie mocnosti okrem Spojených štátov, čo, mimochodom, platilo aj o ďalších dohodách a deklaráciách z Haagu. Kongres USA ich neschválil.
V Európe sa potom s bojovými plynmi počítalo – povedané dnešným slovníkom – len ako s nástrojmi politiky zadržiavania a odstrašovania možných agresorov.
Ani na začiatku Veľkej vojny (tak vtedy nazývali prvú svetovú vojnu ) sa nepredpokladalo, že bojujúce strany siahnu po niečom takom brutálnom a neľudskom, ako je bojový plyn. Ale už koncom januára 1915 ho použila nemecká 9. armáda. Pri útoku v Bolimowe západne od Varšavy zahádzala ruské pozície osemnástimi tisíckami plynových granátov. Išlo o muníciu naplnenú chemikáliou xylyl bromid, ranou formou slzotvorného plynu.
Generál Max Hoffman, ktorý účinky útoku sledoval zo svojej pozorovateľne, neskrýval sklamanie: „Očakával som oveľa väčšie účinky po použití tejto munície.“
Podľa amerického vojenského historika Jamesa Pattona sa vtedy ešte nevedelo, že hlavný efekt tohto plynu sa minimalizuje chladom a boj v Bolimowe prebiehal v mrazivom počasí.
Nemci sa však nedali odradiť a už o tri mesiace odskúšali v bitke pri Ypres v Belgicku metódu uvoľňovania plynného chlóru z tlakových fliaš. Tisíce francúzskych a alžírskych vojakov sa bez akejkoľvek ochrany udusili v príznačnom zelenom oblaku chlóru.
Veliteľ britských expedičných síl Sir John French označil vtedy na stránkach novín Daily Mirror použitie tohto plynu za „cynické a barbarské ignorovanie bežných zvyklostí civilizovanej vojny“.
No už koncom septembra 1915 zaútočili Briti pri Loose v severnom Francúzsku proti nemeckým zákopom takisto chlórom. „Bol som nútený uchýliť sa k podobným metódam ako oni,“ vysvetlil French.
Stojí za zmienku, že použitie chlórového plynu ako zbrane navrhol prvýkrát nemecký chemik Fritz Haber. Nazvali ho „otcom chemickej vojny“, lebo stál aj za vynálezmi ďalších jedovatých plynov, k čomu sa neskôr ešte vrátime.
Čítajte viac Jún 1965: Ako sme si pomáhali. Slováci, Maďari a Česi proti veľkej vode
Fosgén už mal grády
Medzitým všetky štáty zúčastnené na Veľkej vojne začali horúčkovito vyvíjať nové chemické zbrane a ochranné prostriedky proti nim, predovšetkým rôzne typy respirátorov a plynových masiek.
Čo je dôležité, aj širšia verejnosť si začala zvykať na to, že pôvodne odstrašujúci prostriedok sa stáva neoddeliteľnou súčasťou arzenálu bojujúcich armád. Ba čo viac, vybrané kruhy spoločnosti začali považovať bojový plyn priam za humánnu zbraň.
Napríklad začiatkom roku 1916 sa vyjadril John F. Elliot, generálny riaditeľ istej chemickej firmy, ktorá ponúkala austrálskej vláde svoje produkty, takto: „Nevidím rozdiel medzi zabitím človeka chemickou látkou a jeho roztrhaním na kusy výbušninou. Prvá menovaná forma smrti je v skutočnosti najmilosrdnejšia.“
Mimochodom, bojové plyny obhajoval podobnými argumentmi aj „otec chemickej vojny“. „Vôbec nie sú krutejšie ako lietajúce železné kusy,“ tvrdil Haber. „Naopak, podiel smrteľných prípadov po ich použití je v porovnaní s konvenčnými zbraňami menší, lebo nespôsobujú zmrzačenia.“
Bojové plyny však brutálne zabíjali a zároveň zastrašovali protivníka. "Strach z plynu sa šíril na fronte ako vírus,“ približuje profesor Edgar Jones z britského vojenského centra pre výskum zdravia.
Plyn vojakov desil. „Keďže sa na bojisku šíri ako para, evokuje predstavu duchov, prízrakov a ďalšie pocity spojené so smrťou,“ myslí si historik Ian Kikuchi z Imperial War Museum v Londýne.
Tieto pocity vojakov sa umocnili po prvom nasadení fosgénu. Stalo sa to počas útoku rakúsko-uhorskej armády na talianske jednotky v júni 1916 na kopci Monte San Michele. Vojaci si boli istí, že ich zasiahol bojový plyn, ale dlho necítili žiadne príznaky otravy. Pri fosgéne sa totiž prejavujú veľmi pomaly a smrtiace účinky prichádzajú s opuchom pľúc niekedy až po 48 hodinách.
Najväčší útok s použitím fosgénu však uskutočnil rakúsko-uhorský peší pluk pri meste Bovec na rieke Soča (dnes severozápadné Slovinsko). Talianske pozície v úzkej rokline zahádzal množstvom granátov naplnených týmto plynom.
Foto: nagyhaboru.hu
Situáciu opísal až po vojne na základe viacerých svedectiev nemecký expert na bojové plyny Rudolf Hanslian: „Plynovými granátmi zasiahnutá roklina mala vysokú koncentráciu fosgénu, čo zapríčinilo smrť siedmich až ôsmich stovák Talianov, iba niekoľkým sa podarilo nasadiť si masky.“
Vtedy už velitelia vedeli, že najlepšie je plynom útočiť v noci alebo tesne pred úsvitom, keď väčšina vojakov spí a nestihne si navliecť masky.
Yperit a Slováci na Pijave
Bolo by zaujímavé zistiť, či sa na útoku podieľali aj Slováci, ktorí predsa bojovali v uhorských plukoch na rieke Soča. Historickými výskumami je doložená iba ich účasť v bojoch pri Pijave.
V polovici júna 1918 tam pomáhal odrážať talianske útoky Trenčiansky 71. peší pluk (domácu základňu mal v trenčianskych kasárňach, preto ten názov). V bitke sa dokázateľne použili aj plynové granáty. Väčšinu mužstva pluku tvorili vojaci z hornouhorských žúp s prevahou slovenského obyvateľstva.
Plyn použili obe bojujúce strany, ale straty neboli také hrozivé ako v predchádzajúcich bitkách, lebo vojaci už mali masky takpovediac tretej generácie. To znamená, že obsahovali filtre, ktoré zachytávali značnú časť toxických látok, ktoré sa v tom prípade nedostali s vdychovaným vzduchom až do pľúc.
V tom čase už všetky armády prechádzali na „horčičný plyn“, čiže yperit. Zapáchal ako horčica a zabíjal aj vojakov s nasadenými maskami. Spôsoboval im však hrozné pľuzgiere po celom svete, pretože vsiakol do vlnených uniforiem. Kontaminované rovnošaty sa museli čo najrýchlejšie vyzliecť a vyprať, čo nebolo práve jednoduché pre vojakov útočiacich v prvej línii.
Foto: UK IMPERIAL WAR MUSEUM
Pri vdýchnutí väčšieho množstva ich yperit mohol aj zabiť, spôsoboval totiž pľuzgiere v hrdle a na pľúcach.
Od apríla 1918 sa konali v Kráľovskej uhorskej vojenskej akadémii so sídlom vo Várpalote (dnes severozápadné Maďarsko) 14-dňové kurzy pre dôstojníkov a inštruktorov. Cvičili ich výlučne na situácie, keď protivník zamoril terén bojovým plynom. Osobitne sa venovali možnostiam ochrany.
V takzvaných plynových komorách naplnených dráždivým a slzotvorným plynom držali kurzantov v maskách maximálne 10 minút. Dvere komory sa nedali otvoriť smerom von, všetko však bolo pod kontrolou veliteľov kurzov a vojenských lekárov.
Je otázne, nakoľko mali takéto „školenia“ význam na sklonku vojny, keď najpoužívanejším bojovým plynom sa stal yperit.
Čoskoro si získal povesť „špinavej zbrane“ a jeho použitie – „zbabelej formy vedenia vojny“.
Ako píše autor knihy Great Britain’s Great War (Veľká vojna Veľkej Británie) Jeremy Paxman: „Na meči alebo inej zbrani bolo niečo oveľa vojenskejšie. Plyn mal od začiatku problém s imidžom.“
Čítajte viac Eutanázia pred bránami Slovenska. A kto má byť tým verejným katom?
Tajná výroba v Žiline i Kostoľanoch
Podľa odborných odhadov bojové plyny usmrtili v prvej svetovej vojne takmer 880-tisíc vojakov. Z toho 190-tisíc Francúzov, 180-tisíc Britov a takmer 80-tisíc Nemcov. V rakúsko-uhorskej armáde podobné štatistiky počet obetí neuvádzajú, pravdepodobne však prevyšoval 50-tisíc.
Oných 880-tisíc nie je zdanlivo veľa, „iba“ 9 percent všetkých obetí bojových akcií vo Veľkej vojne. „Strach z plynu“ sa však podieľal na miliónoch ďalších mŕtvych a ranených. Podrýval totiž bojového ducha armád i morálku jednotlivých vojakov. Zneisťoval ich a neistý človek stráca odvahu i rozvahu, nevie sa včas a správne rozhodnúť.
Vychádzajúc zo skúseností Veľkej vojny, predstavitelia víťazných mocností pripravili Ženevský protokol, ktorý pred 100 rokmi, 17. júna 1925, zakazoval použitie bojových plynov. Presnejšie – zakazoval štátom, aby ich použili ako prvé. Na návrh Poľska text doplnili o zákaz použitia bakteriologických zbraní.
Treba však zdôrazniť, že tento medzinárodný dohovor nezaväzoval signatárov, aby upustili od výskumu, výroby, skladovania a distribúcie chemických a biologických zbraní.
Foto: ERENOW
V Ženeve protokol spočiatku podpísalo 38 štátov, medzi nimi aj Československo. Ratifikačný proces však trval dlho, preto dohovor vstúpil do platnosti až 8. februára 1928.
Medzitým štáty nezabúdali na starú poučku – ak chceš mier, pripravuj sa na vojnu. Príprava na chemickú vojnu bola súčasťou tejto vojenskej politiky.
Mimochodom, v prvej ČSR sa vývojom bojových plynov zaoberal Vojenský technický ústav, ktorý vznikol – aký to paradox – práve v pamätnom roku 1925. Neskôr sa z Prahy presťahoval do Olomouca a premenovali ho na Vojenský chemický ústav. Tam vznikla aj prvá československá chemická jednotka – delostrelecký oddiel, neskôr pluk.
Ako uvádza český expert na chemické zbrane Július Matoušek, prvá ČSR bojové plyny aj tajne vyrábala. Niektoré závody na výrobu chemických granátov sa nachádzali na Slovensku, napríklad závod Techna v Novom Meste nad Váhom. Iná Vojenská továreň v Žiline vyrábala od roku 1937 yperit.
Ďalší závod s krycím označením VT-5 produkoval v Zemianskych Kostoľanoch okrem yperitu aj fosgén a ďalšie bojové plyny. V ich výrobe pokračoval aj po vzniku Slovenského štátu. Podľa Matouška už pred vojnou patril medzi najmodernejšie vojenské objekty v ČSR.
Jeden z troch skladov, kde sa umiestňovali chemické látky určené na vojenské účely, sa vtedy nachádzal Trenčíne. Najdôležitejšia látka yperit sa tam uschovávala v 50-litrových sklenených balónoch s kovovými rámami a v 200-litrových niklových bubnoch.
Podľa vtedajšej vojenskej doktríny boli bojové plyny určené na obranu a ochranu obyvateľstva v prípade vojny.
Cyklón B a „otec“ chemickej vojny
V druhej svetovej vojne sa chemické zbrane používali, ale na európskych bojiskách napodiv v obmedzenom množstve. Zato vo veľkom tu slúžili na vyvražďovanie civilistov v koncentračných táboroch. Nacisti si pritom pomáhali Cyklónom B a oxidom uhoľnatým.
Je iróniou, že o vznik Cyklónu B sa nepriamo zaslúžil Fritz Haber, Nemec židovského pôvodu, o ktorom sme sa už zmienili v súvislosti s chlórovým plynom. Haber totiž ešte začiatkom minulého storočia vynašiel metódu, ktorá umožnila syntézu amoniaku, tejto anorganickej zlúčeniny plynného dusíka a vodíka.
Foto: BEELDBANK
Za objav dostal Haber roku 1918 Nobelovu cenu, ale práve jeho priekopnícka práca umožnila o niekoľko rokov neskôr vývoj pesticídu Cyklón B. Nacisti ho neskôr použili v plynových komorách na likvidáciu vyše milióna Židov, medzi nimi aj viacerých Haberových príbuzných.
Ako vyplýva zo zistení jeho amerického životopisca Daniela Charlesa, profesor Haber síce konvertoval z judaizmu na katolícku vieru, ale po nástupe Hitlera k moci emigroval z Nemecka. Vo Švajčiarsku o rok nato zomrel.
Cez vojnu nacisti veľmi intenzívne testovali staršie i nové druhy chemických a biologických zbraní na zajatcoch a väzňoch v koncentračných táboroch. V tábore Natzweiler v Alsasku tieto pokusy viedol doktor August Hirt z Ríšskej univerzity v Štrasburgu. Na 220 ruských, poľských, českých a nemeckých väzňoch sa testovali okrem iného účinky dusivého fosgénu. Približne 50 väzňov pritom zomrelo. Podrobne to približuje Američanka Vivien Spitzová v knihe Diablovi doktori, ktorá pred rokmi vyšla aj v češtine.
Počas druhej svetovej vojny nasadzovala plyny do bojov najmä japonská armáda, a to v čínskom operačnom priestore. Proti tamojším ozbrojeným silám ich použila viac ako 2 000-krát. Ale japonské vojenské námorníctvo po chemických zbraniach nesiahalo. Zrejme sa obávalo, že Američania a ich spojenci im odpovedia zrkadlovo.
Podobné obavy zrejme odradzovali nacistov od použitia plynu na európskych bojiskách. Vedeli, že Spojenci majú prostriedky na vedenie chemickej vojny a môžu ich použiť v rámci odvety.
Príbeh s otvoreným koncom
Po druhej svetovej vojne chemické zbrane zabíjali viackrát na Blízkom a Strednom východe. V rokoch 1963 až 1967 egyptské ozbrojené sily v jemenskej občianskej vojne použili yperit a nervovoparalytické látky.
Ale najzávažnejšie bolo nasadenie chemických zbraní na konci iracko-iránskej vojny roku 1988. „Táto vojna sa skončila ako chemická operácia,“ tvrdí Farnaz Fassihiová, iránska publicistka pôsobiaca v USA. Obeťami tejto operácie sa stalo takmer 100-tisíc iránskych vojakov. Bagdad však vtedy použil yperit a nervovoparalytické látky aj proti svojej kurdskej menšine. Pri chemickom útoku na mesto Halabžda zahynulo 5 600 ľudí, prevažne civilistov.
Konferencia OSN o odzbrojení sa preto roku 1980 uzniesla vrátiť k Ženevskému protokolu a rozšíriť ho. Dohovor o chemických zbraniach mal zakázať už nielen ich použitie, ale aj vývoj, výrobu a hromadenie. Okrem toho mal vyžadovať likvidáciu ich zásob.
Takáto medzinárodná zmluva skutočne vznikla, platnosť však nadobudla až v apríli 1997. Vtedy tiež bola založená Organizácia pre zákaz chemických zbraní (OPCW) so sídlom v Haagu. Jej poslaním je overovať plnenie záväzkov ohľadne likvidácie zásob týchto látok a zabraňovať ich opätovnej výrobe.
V súčasnosti je členmi OPCW 188 štátov, do roku 2010 dohovor ratifikovalo 134 z nich vrátane Slovenskej republiky (roku 1998). Podľa zistení OPCW z roku 2021 však približne 20 štátov chemické zbrane naďalej vlastní alebo „pravdepodobne vlastní“, hoci nahlásili likvidáciu všetkých zásob.
Je totiž oprávnené podozrenie, že niektoré štáty pokračujú vo výskume a výrobe týchto zakázaných látok. V hľadáčiku OPCW nie je zďaleka len Severná Kórea, ale aj Egypt, Izrael, Rusko.
Čítajte viac Prvý Slovák dobyl Pražský hrad. Ako Ludvíka Svobodu vystriedal Gustáv Husák