Dnes si už málokto vie predstaviť, čo to bolo za krajinu – tá Podkarpatská Rus. Mala rozlohu 12 656 km2, asi toľko, ako majú Žilinský a Banskobystrický kraj dokopy. Po prvej svetovej vojne ju obývalo vyše 600-tisíc ľudí, prevažne Karpatských Rusínov. Preto ju niekedy volali Rusínskom a ešte – Podkarpatskom. Vlastne oficiálne sa začala nazývať Podkarpatskou Rusou až po pristúpení k Československu.
So Slovenskom mala priezračnú, nechránenú krajinskú hranicu so živým spojivom. Veď najmä na Zemplíne a v Šariši takisto žili Rusíni, pravda, našskí, slovenskí či „predkarpatskí“, oddelení od pobratimov za Karpatmi len kopcami a miestami aj pralesom. Žili tam prinajmenšom od čias valašskej kolonizácie, čiže od 14. storočia.
Treba ešte vedieť, že územia Slovenska i Podkarpatska veľmi dlho patrili do jedného štátneho útvaru – Uhorského kráľovstva a spoločne s ním do habsburskej monarchie. Karpatskí Rusíni v nej zdieľali s inými národmi a národnosťami spoločný osud od 18. storočia a neskôr mali, podobne ako Slováci, aj svojich zástupcov v Uhorskom sneme. Preto keď sa roku 1918 rozpadla rakúsko-uhorská ríša, vznikla dilema, do ktorého nástupníckeho štátu bude patriť Podkarpatsko: do Maďarska či Československa? Alebo si ho rozdelia Maďarsko a Poľsko?
Ináč by sa stalo takpovediac krajinou nikoho.
Nemá význam to veľmi naťahovať, lebo republika môže prísť aj o východné Slovensko!Klement Gottvald
Skôr bremeno ako dar
Nápad, aby sa Podkarpatská Rus podieľala na konečnom sformovaní budúceho Československa, vznikol na sklonku prvej svetovej vojny v prostredí amerických Rusínov. Zakladatelia ČSR pôvodne s niečím takým nerátali.
Tomáš G. Masaryk zahrnul do prvého náčrtu budúceho štátu, ktorý roku 1915 predložil britskému ministrovi zahraničných vecí Edwardovi Greyovi, len krajiny Koruny českej – Čechy, Moravu, Sliezsko, Lužicu – a "slovenské kraje v severnom Uhorsku“, ako to formuloval.
Svoj názor zmenil po boľševickej revolúcii a najmä po tom, čo Rusko prišlo na mierových rokovaniach s Nemeckom v marci 1918 o značnú časť svojho územia.
„Prehra Ruska poskytla možnosť pričleniť Podkarpatskú Rus k našej republike,“ napísal Masaryk o sedem rokov neskôr. „Spočiatku to bolo len zbožné želanie, ale v Rusku a na Ukrajine som sa musel týmto plánom zaoberať, lebo ukrajinskí vodcovia so mnou neraz rokovali… A proti pričleneniu Podkarpatskej Rusi k nám námietky nemali.“
Otázka Podkarpatska musela Masarykovi napadnúť v súvislosti s východnou i južnou hranicou budúceho štátu, s jeho perspektívnymi susedmi: s Maďarskom, Poľskom, ale – prečo nie? – aj s Rumunskom. Napokon, keď sa na parížskej mierovej konferencii, niekoľko mesiacov po vojne, opýtali Beneša, prečo je jeho vláda za pripojenie Podkarpatskej Rusi k ČSR, odpovedal bez váhania: „Umožnilo by nám to susediť s Veľkým Rumunskom, čo je veľmi dôležité pre obe krajiny vzhľadom na maďarské nebezpečenstvo…“
Dodajme: dôležitejšie o to viac, že o pripojenie Podkarpatska k nedávno vytvorenej Maďarskej republike sa intenzívne usilovala Budapešť a mnohorakými sľubmi vábila karpatských Maďarov do svojho košiara.
Preto nezodpovedali historickej pravde tvrdenia Beneša, vyslovené o štvrťstoročie neskôr, že z pričlenenia Podkarpatska k ČSR nebol nadšený ani Masaryk, ani on sám. „Vedel som, že to bude skôr bremeno ako dar,“ povedal Beneš pri jednej príležitosti. A pri druhej: "S Masarykom sme razili vtedy názor, že tento cíp bude československým len dočasne, kým sa Rusko nespamätá.“
To však exilový prezident povedal v súkromnom rozhovore s Ladislavom Feierabendom (exilovým ministrom financií) v novembri 1944. Medzitým už so Stalinom tajne dohodol, že Podkarpatsko pripadne po vojne Sovietskemu zväzu.
Ale vráťme sa ešte na chvíľu späť – zo sklonku druhej svetovej vojny na koniec prvej svetovej, takzvanej Veľkej vojny.
Čítajte viac Bojové plyny mali len odstrašovať, nakoniec rozosievali smrť. Tajne ich vyrábali v Žiline i Kostoľanoch
Česko-slovensko-rusínska federácia?
Už sme sa zmienili o amerických Rusínoch. V USA ich vtedy žilo okolo 200-tisíc. Vraj ako sa tam dostali? Podobne ako Slováci, ktorí ešte v druhej polovici 19. storočia odchádzali hľadať si obživu za „veľkú mláku“. A podobne ako americkým Slovákom aj im ležal na srdci osud rodákov v starej vlasti. Chceli ich vymaniť zo „žalára národov“, za aký považovali Uhorsko maďarizujúce všetkých.
Americkí Slováci sa dali dovedna s americkými Čechmi a podporili projekt zakladateľov Československa. Čo keby sa k nim pridali ešte aj americkí Rusíni?
Americkú národnú radu Uhro-Rusínov navonok prezentoval mladý advokát Gregor (Grigorij) Žatkovič, v tom čase právny zástupca firmy General Motors. Päť dní pred vyhlásením ČSR, 23. októbra 1918, sa stretol s Masarykom, ktorý sa práve nachádzal vo Washingtone. Slovo dalo slovo a – dohodli sa.
Foto: Zmizelý svět Podkarpatské Rusi ve fotografiích Rudolfa Hulky
Národná rada Uhro-Rusínov požiadala oficiálne o pripojenie Podkarpatska k Československej republike 12. novembra 1918, dva týždne po vzniku nového štátu. V žiadosti si kládla viacero podmienok a na prvom mieste – územnú autonómiu. Masaryk ju sľúbil v Pittsburskej zmluve Slovákom, prečo by to isté neprisľúbil aj Rusínom? Zároveň v oboch prípadoch zdôraznil, že konečné slovo budú mať nie Amerikáni, ale domáce obyvateľstvo a jeho zvolení zástupcovia.
Ale nepredbiehajme. V Paríži sa medzitým (18. januára 1919) začala mierová konferencia, na ktorej víťazné mocnosti prekresľovali hranice Európy. Na Masarykov návrh pozvali dvoch zástupcov rusínskej rady – Gregora Žatkoviča a Júliusa Gardoša. Tí sa pred zástupcami veľmocí vyslovili za „česko-slovensko-rusínsku federáciu“, v ktorej by Podkarpatská Rus mala autonómne postavenie. A ktorá by obsiahla aj časti východného Slovenska, kde žili Rusíni.
Beneš v Paríži Žatkovičovi radil, aby na tom netrvali: "Víťazné mocnosti môžu schváliť jedine takú hranicu Slovenska s Podkarpatskom, ktorá povedie po rieke Uh, presviedčal. Žatkovič ustúpil s tým, že definitívna hranica sa dorieši v budúcnosti.
Zmluvu o pripojení Podkarpatska k ČSR podpísali účastníci mierovej konferencie 10. septembra 1919 v parížskom zámku Saint Germain.
Čo dala Podkarpatsku prvá republika
Pripojením Podkarpatskej Rusi teda nevznikla Česko-slovensko-rusínska republika, ako navrhoval premenovať nový štát Žatkovič. Zato česká ľudová tvorivosť prišla s riekankou: "Od Jasini do Aše republika je naše!“ Na vysvetlenie – v obci Jasiňa bola potom takmer 20 rokov najvýchodnejšie položená železničná stanica v ČSR.
Pre Čechov, predovšetkým Pražanov, Zakarpatsko predstavovalo exotický, zabudnutý a neznámy kraj. Ešte menej známy ako pre Bratislavčanov. „Bol pre nich akýmsi temným kútom v strednej Európe, Áziou za Košicami,“ približoval profesor Ivan Pop, rusínsky historik, ktorý predvlani zomrel v Chebe (po rozpade ZSSR žil v Českej republike).
Preto najmä mladí českí úradníci, učitelia, lekári, železničiari išli radšej pracovať do Užhorodu, Mukačeva či Chustu ako niekde na Kysuce alebo Oravu, kde ich tiež naliehavo potrebovali. Tu i tam síce mali nárok na tučné príplatky k platu za sťažené podmienky, ale pobyt v divokej prírode na podkarpatskej Verchovine sľuboval navyše aj veľké dobrodružstvo.
Pred sto rokmi bolo Podkarpatsko ešte chudobnejšie a najmä zaostalejšie ako Slovensko. „Chudobnejšie ako najzaostalejšie časti Indie,“ napísali dvaja britskí novinári roku 1913 po ceste horným Uhorskom.
ČSR sa za 20 rokov zaslúžila najmä o kultúrne povznesenie Podkarpatskej Rusi. Veď viac ako polovica jej obyvateľstva bola negramotná. Vybudovala sa sieť škôl, osvetových a zdravotníckych zariadení.
To kladne hodnotí aj súčasná ukrajinská historiografia. Ale kolektív autorov vysokoškolskej učebnice Dejiny Ukrajiny pod vedením historika Jurija Mycyka zároveň dodáva: "Oblasť bola len surovinovým príveskom českého priemyslu. Životná úroveň jej obyvateľstva nikdy nedosiahla československý priemer.“ Najmä v industrializácii sa Podkarpatsko ďaleko nedostalo. Nevznikol tam jediný priemyselný závod, ktorý by zamestnával viac ako 100 zamestnancov. Uvádza to český historik ekonomiky Václav Průcha.
Oficiálne Kyjev tiež nikdy nepriznával – a dodnes nepriznáva – Rusínom postavenie národnosti. Považuje ich za jednu z vetví ukrajinského národa a rusínčinu za nárečie ukrajinského jazyka.
V Podkarpatsku vznikla štruktúra miestnej štátnej správy a desať zástupcov regiónu zasadlo v celoštátnom parlamente – v Národnom zhromaždení. Podľa mierovej zmluvy však Praha mala poskytnúť Podkarpatskej Rusi rozsiahlu autonómiu.
V priebehu prvej republiky vypracovali síce niekoľko jej projektov, prijatie zákona sa však stále odkladalo. Neskôr aj preto – ako vyplýva z archívnych dokumentov – že by to mohlo vyvolať „veľmi negatívnu ozvenu na Slovensku“: posilnilo by požiadavky ľudákov a celého tunajšieho autonomistického bloku.
Ako odpoveď na neochotu Prahy plniť Masarykov sľub odstúpil už po roku z funkcie prvý gubernátor Podkarpatskej Rusi Žatkovič a sklamaný sa vrátil i do USA.
V regióne začali silnieť politické strany, ktoré hlásali orientáciu na Moskvu a Kyjev. Napríklad miestni komunisti tvrdili, že ich domovina sa stala českou kolóniou, drancovanou českými kapitalistami. V Podkarpatsku však žilo aj okolo 100-tisíc Maďarov, tí sa zase prikláňali k iredentistickej politike Budapešti.
Foto: Zmizelý svět Podkarpatské Rusi ve fotografiích Rudolfa Hulky
Nečudo, že v parlamentných voľbách 1935 získali strany podporujúce pražskú vládnu politiku len 25 percent hlasov, rovnako ako komunisti. Ďalšie volebné zisky si rozdelili Zjednotená maďarská strana a autonomistické zoskupenia.
Koncom septembra 1938 prišla ČSR rozhodnutím Mníchovskej konferencie veľmocí o Sudety. Praha sa konečne spamätala a poskytla autonómiu Slovensku i Podkarpatskej Rusi. Tam sa ujala vlády nacionalistická strana ukrajinofila Augustína Vološina, ktorá premenovala región na Karpatskú Ukrajinu.
Ale Hitlera to nezastavilo a rozbíjanie spoločnej, pre zmenu už federatívnej ČSR pokračovalo. O mesiac ju nacistické Nemecko donútilo odstúpiť Maďarsku južné oblasti Slovenska i Podkarpatskej Rusi.
Po vzniku Slovenského štátu v marci 1939 vyhlásila samostatnosť i oklieštená Karpatská Ukrajina. Budapešť sa ju rozhodla okupovať a obsadila pritom aj časť východného Slovenska. Rozkaz maďarského vládcu Miklósa Horthyho vojskám znel: „Postúpiť tak ďaleko na západ, ako sa len dá.“ Prepukla slovensko-maďarská "Malá vojna“. Berlín síce schladil ďalšie Horthyho územné chúťky, ale po rokovaniach si Budapešť predsa len ponechala dva východoslovenské okresy – Sninský a Sobranecký.
Čítajte viac Jún 1965: Ako sme si pomáhali. Slováci, Maďari a Česi proti veľkej vode
Ako vznikala Zakarpatská Ukrajina
Vo vzťahoch medzi Bratislavou a Budapešťou nechýbalo počas vojny napätie, ale najmä rivalita. Tak Tisov, ako aj Horthyho režim sa usilovali o väčšiu priazeň svojho nacistického tútora. Podporovali ho vyslaním expedičných zborov na východný front. Slovensko sa však národným povstaním na sklonku vojny pripojilo k protihitlerovskej koalícii.
Vo vyhlásení povstaleckej Národnej rady sa 29. septembra 1944 uvádzalo: „Sme za Československú republiku ako samostatný štát troch slovanských národov: Čechov, Slovákov a Karpatských Ukrajincov na základe princípu rovného s rovným.“
O mesiac Červená armáda oslobodila Mukačevo aj Užhorod. Na štátny sviatok vzniku ČSR 28. októbra obsadili sovietske jednotky mestečko Čop. Na uliciach síce viseli transparenty s nápismi „Nech žije Československo“, ale na verejných zhromaždeniach v podkarpatských mestách už komunistickí rečníci vyzývali za pripojenie regiónu k ZSSR. Osobitne v tom vynikal Ivan Turianica, ktorého o tri týždne na konferencii Komunistickej strany Zakarpatskej Ukrajiny zvolili za jej tajomníka.
Foto: Archív Pravdy
Vraj akej Zakarpatskej Ukrajiny? Komunisti už stihli takto premenovať Podkarpatskú Rus. Beneš síce poslal z Londýna do Užhorodu svojho splnomocnenca Františka Němca, ktorého úrad mal podľa dohody prevziať od veliteľstva Červenej armády správu oslobodeného územia. Aj ju formálne prevzal, ale bol tam piatym kolesom na voze. Správa veci verejných sa v Podkarpatsku nachádzala v celkom iných rukách. V nedeľu 12. novembra 1944 sa regiónom prevalila vlna mítingov za jeho pripojenie k ZSSR.
Foto: RODINA-HISTORY.RU
Stalo sa tak po tom, čo oslobodené územie navštívil Nikita Chruščov, vtedy premiér sovietskej Ukrajiny. Ako píše jeho americký životopisec William Taubman, Chruščov sa stretol s miestnymi komunistami a poradil im, ako postupovať vo veci pripojenia „Zakarpatska“ k Ukrajine. Neskôr na schôdzke so Stalinom Chruščov tvrdil, že „miestne obyvateľstvo je jednomyseľne za pripojenie“.
Doložil to manifestom z 1. zjazdu národných výborov Zakarpatskej Ukrajiny, ktorý 24. novembra 1944 zvolal do Mukačeva Turianica. Vyše 660 delegátov, dôkladne vybraných komunistami, naozaj jednohlasne schválilo odčlenenie „Zakarpatska“ od Československa a požiadali Moskvu o pripojenie k sovietskej Ukrajine.
Podľa súčasnej ruskej historičky Valentiny Marjinovej (zomrela začiatkom októbra minulého roku) rozohrala Moskva s Kyjevom divadlo, ktoré sa Sovietom osvedčilo už začiatkom leta 1940 v Litve, Lotyšsku a Estónsku. „Išlo o to vyvolať dojem masového a živelného, nezávisiaceho od sovietskej okupačnej moci národného hnutia za pripojenie k ZSSR. Beneš a spol. mali v tejto inscenácii úlohu pasívnych pozorovateľov.“
Foto: Zmizelý svět Podkarpatské Rusi ve fotografiích Rudolfa Hulky
Beneš: „Prečo to Rusi robia?!“
V skutočnosti Beneš nemlčal nad správami, ktoré dostával do Londýna od vládneho delegáta Němca. „Nechápem, prečo to Rusi robia,“ rozčuľoval sa v úzkom kruhu. „Ak chceli Podkarpatsko, mohli to povedať, nikdy som ho nechcel udržiavať za cenu, že si znepriatelíme Rusov!“
Keď v marci 1945 navštívil pri ceste z Londýna do Košíc Moskvu, dohodol Beneš so Stalinom, že celá záležitosť s Podkarpatskom – Zakarpatskom sa dorieši až po oslobodení Prahy. Vodca KSČ Klement Gottvald, ktorý sa počas vojny nachádzal v moskovskom exile, Beneša varoval: „Nemá význam to veľmi naťahovať, lebo republika môže prísť aj o východné Slovensko!“
Na Prešovsku sa totiž rozprúdilo hnutie za pripojenie k sovietskej Ukrajine. Vo svojich posmrtne vydaných pamätiach sa o ňom zmieňuje aj Chruščov. Vraj niekedy v marci 1945 ho v Kyjeve navštívila delegácia „komunistov Rusínov“ zo severovýchodu Slovenska. „Žiadali ma, aby ich územie bolo pripojené k ZSSR,“ spomínal. Povedal im, že to sotva bude možné. Veď ako by reagovali Česi a najmä Slováci? „Odišli nespokojní,“ dodal Chruščov.
Po odchode delegácie sa telefonicky spojil so Stalinom. Ten vraj okamžite vytušil, že ide o ďalší „kúsok“ Ivana Turianicu. „Odovzdajte mu odkaz, nech s tým prestane a stiahne svoje oddiely, veď vy máte naňho veľký vplyv,“ povedal Stalin. „Hneď som to vybavil, Turianica si dal poradiť," spomínal Chruščov.
Aj podľa dochovaných archívnych materiálov i korešpondencie medzi Stalinom a Benešom sovietska strana vtedy nejavila vážnejší záujem o územie severoslovenských okresov. Jej tajné služby síce podnecovali aktivity takzvanej Ukrajinskej rady v Prešove, ale pravdepodobne len preto, aby týmto spôsobom donútili Prahu čo najskôr sa vzdať Podkarpatskej Rusi. Čo sa aj stalo.
A prečo sa jej Beneš vzdal až tak ľahko? Podľa niektorých historikov rozmýšľal o možných územných ziskoch pre ČSR na iných miestach a o politickom obchode. „Odstúpením Podkarpatskej Rusi sa možno uchádzal o priazeň Moskvy a vytváral si výhodnú pozíciu na rokovaniach s poľskou vládou, kde sa rozhodovalo o území okolo Těšína,“ uvažoval nahlas v našom rozhovore nebohý historik Michal Barnovský. „Kým Podkarpatsko patrilo medzi ekonomicky nerozvinuté oblasti republiky, těšínsky kraj bol bohatý na uhlie i huty.“
Nakoniec si však Poľsko ponechalo väčšinu sporného územia, ktoré získalo roku 1938. A Československo prišlo nielen o Podkarpatskú Rus, ale aj o Čop a niekoľko okolitých obcí, ktoré patrili k Slovensku. Medzištátnu zmluvu s týmto obsahom podpísali v Moskve 29. júna 1945, Národné zhromaždenie v Prahe ju schválilo o päť mesiacov neskôr.
Čítajte viac Eutanázia pred bránami Slovenska. A kto má byť tým verejným katom?
Lekárovce nám vrátili ako veľkodušný dar
Všetky slovenské denníky 7. apríla 1946 referovali o „dare sovietskej vlády Slovensku“. Záležitosť bola predmetom diplomatickej nóty, ktorú veľvyslanec ZSSR Valerian Zorin odovzdal najvyšším československým predstaviteľom. Hovorilo sa v nej o odstúpení časti pohraničného územia v obvode obce Lekart, dnešných Lekároviec, na východe Slovenska v prospech ČSR. Sovietsky zväz sa ich vraj zriekol.
Spravodajská agentúra Slovenska (ZAS) priniesla podrobnosti. Vyplývalo z nich, že Moskva prikázala svojej delimitačnej komisii, aby pri vytýčení hraničnej čiary medzi ZSSR a ČSR ju viedla „vo vzdialenosti nie viac ako 1 kilometer od obvodu obce Lekart, pričom obec a územie k nej priliehajúce zostanú na československej strane“.
Niektoré noviny sa ešte v ten istý deň poponáhľali s komentármi. „Táto správa vzbudí iste radostný ohlas najmä na Slovensku,“ napísal denník Demokratickej strany (DS) Čas. „Kde ju prijmú s pocitom najúprimnejšej vďaky nášmu veľkému slovanskému spojencovi, veď rozhodnutie prišlo už po stanovení hraníc medzi oboma štátmi.“
Nikde ani slovo o tom, že Lekart – Lekárovce – sa pred vojnou nachádzal v administratívnych hraniciach Slovenska. A už vôbec ani slova o tom, že v júni 1945 prišlo Slovensko (a celá ČSR) o mestečko Čop a dvanásť okolitých dedín. „Pribalili“ ich k medzištátnej dohode, ktorou sa Podkarpatská Rus stávala súčasťou sovietskej Ukrajiny, a teda ZSSR.
Denník Čas sa aspoň zmienil o žiadosti československej vlády, ktorá predchádzala rozhodnutiu Moskvy ohľadne obce Lekart. Mal zrejme informácie od Jána Ursinyho, lídra DS a vtedy vicepremiéra. Podľa zistení českého historika Davida Hubeného práve na Ursinyho sa obracali obyvatelia Lekároviec so sťažnosťami, že „k Rusku“ pripojili len ich obec, ale nie extravilán jej katastrálneho územia. Inými slovami – pozemky Lekárovčanov zostali na Slovensku.
Prípad mal na starosti Vladimír Clementis, štátny tajomník Ministerstva zahraničných vecí ČSR. Úloha znela: vybaviť odovzdanie Lekároviec Československu. Po opakovanej žiadosti v mene pražskej vlády jej Moskva napokon vyhovela. Okresné riaditeľstvo národnej bezpečnosti (polície) v Sobranciach poslalo 6. apríla 1946 do Bratislavy správu, že pred tromi dňami sovietski pohraničníci opustili obec Lekárovce. "Vzali so sebou dve kompletné mláťačky s traktormi a asi 200 metrákov pšenice a raže.“
Do republiky sa tak vrátilo 345 domov a 1 460 obyvateľov: Slovákov, Rusínov i Maďarov.
„Miestne obyvateľstvo, ktoré pripojenie obce k ČSR žiadalo, prijalo toto rozhodnutie s veľkou radosťou,“ informovala dobová tlač.