Krátko pred incidentom uzákonil parlament (Národné zhromaždenie ČSR) 6. júl ako jeden zo štyroch pamätných dní republiky. Už to pohoršilo Svätú stolicu. „Hus bol predsa kacír, rozvracač viery a Cirkvi,“ odkázala do Prahy. Darmo československí diplomati vysvetľovali, že Hus je pre národ predovšetkým hrdina, ktorý sa zaslúžil o pražskú univerzitu, o český jazyk. Z pohľadu Vatikánu svedčilo zavedenie takéhoto sviatku o protikatolíckom postoji.
V rímskej kúrii (čo je ústredný administratívny orgán Svätej stolice) vedeli z hlásení pražského nuncia, čo si myslí – a hovorí v úzkom kruhu – samotný Masaryk. Že katolícka cirkev je, podobne ako monarchia, historický prežitok a Vatikán že je „zastaraný, života už neschopný“.
Blížilo sa 610. výročie upálenia Majstra Jana Husa v Kostnici. A Československo vznikalo takpovediac v znamení Husovho odkazu. Veď 6. júla 1915, na 600. výročie Husovej smrti, vyhlásil Tomáš G. Masaryk v Ženeve vojnu Rakúsko-Uhorsku. A zároveň ako vodca zahraničného odboja oznámil začiatok ťaženia za samostatný štát.
Hus uvoľnil okovy strnulého autoritárstva, ktoré zvieralo myseľ a sputnalo život stredovekého človeka.z manifestu Masaryka
Vyvesenie husitskej vlajky nad Pražským hradom, kde úrad hlavy štátu sídlil, sa, samozrejme, nemohlo udiať bez súhlasu prezidenta ČSR. A tým bol už siedmy rok práve Masaryk.
Pápežský nuncius, čiže apoštolský veľvyslanec Svätej stolice Francesco Marmaggi sídlil vtedy v arcibiskupskom paláci, priamo oproti Pražskému hradu. A tak mohol výjav pozorovať zo svojich okien. Čierna vlajka s kalichom musela zapôsobiť ako červená šatka na býka.
Svätá stolica totiž považovala Husa naďalej za kacíra. Od čias kostnického koncilu – snemu biskupov zvolaného na potrestanie zanovitého pražského kazateľa – sa za päť storočí nezmenilo v tomto ohľade nič. Starý verdikt ostáva v platnosti: za svoje nesprávne názory a "hanebné“ omyly oprávnene patril na popravisko, kde ho zaživa upálili.
Pripomíname, že Hus zašiel vo svojej kritike neporiadkov v cirkvi i vo vzdore voči predstaveným naozaj ďaleko. Napadol politiku udeľovania odpustkov, označil ju za korupciu v najvyšších cirkevných kruhoch a vtedajšieho Petrovho nástupcu pápeža Jána XXIII. – za ancikrista. Jozef Špirko vo svojich Cirkevných dejinách, prvýkrát vydaných pred vyše 80 rokmi, písal o Husovi nie ako cirkevnom reformátorovi, ale ako o "podnecovateľovi nebezpečnej revolúcie“.
Áno, hoci sa to nezdá, vyvesenie husitskej vlajky bolo z pohľadu Vatikánu a rímskokatolíckej cirkvi väčším bohorúhačstvom ako vztýčenie vlajky s červenými trenírkami nad tým istým Hradom pred 10 rokmi. Pričom uvedeného skutku sa 26. septembra 2015 dopustila česká „diverzno-umelecká“ skupina Ztohoven. Prečo? Buď z recesie, alebo chcela takto znevážiť vtedajšieho prezidenta Miloša Zemana.
Ale vráťme sa na začiatok leta roku 1925…
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Masaryk: Veď ja som tiež kacír
Jeho excelenciu nuncia Marmaggiho museli pobúriť už prípravy na uctenie si pamiatky Majstra Husa. Pretože jubilejné oslavy s tým spojené mali mať silne protikatolícky charakter. Prezident prevzal nad nimi záštitu a už tým dal najavo svoj postoj ku katolicizmu a k Vatikánu.
V prípravnom výbore bol zastupujúci predseda vlády Jiří Stříbrný (namiesto chorého Antonína Švehlu). Mimochodom, podľa zistení českého historika Antonína Klimeka práve Stříbrný prezidenta dlho presviedčal, aby dal husitskú vlajku zvesiť a nahradil ju svojou štandardou.
„Vytvárate precedens,“ upozornil Stříbrný. „Nejaký agrárnický prezident môže v budúcnosti vyvesiť nad hradom zástavu so zeleným štvorlístkom a sociálny demokrat – červenú vlajku.“ Masaryk však odmietol o tom diskutovať a s premiérom sa chladne rozlúčil so slovami: „Veď ja som bol vždy kacír.“ Vatikánu boli Masarykove názory v náboženských otázkach dobre známe. Ako sa sám zdôveril v Hovoroch so spisovateľom Karlom Čapkom, dlho si nevedel predstaviť iné kresťanské vierovyznanie ako katolícke. Neskôr sa však hlásil k českobratskej, protestantskej cirkvi.
Foto: Národní muzeum
Rímskokatolíckej cirkvi Masaryk zazlieval jej bezvýhradnú podporu habsburskej monarchie. Súhlasil dokonca s konaním demonštrantov krátko po vzniku ČSR, keď strhli Mariánsky stĺp na Staromestskom námestí v Prahe: „Som rád, že tú sochu Pražania odstránili, bola pre nás politickou potupou.“ Pritom Mariánsky stĺp dal postaviť rakúsky cisár Ferdinand III. na znak vďaky Panne Márii za záchranu Prahy pred švédskymi vojakmi v roku 1648.
Už ako prezident vytýčil Masaryk programové heslo „Odrakúštiť!“ Malo slúžiť na vymedzenie mladého následníckeho štátu. Kritika sa však fakticky spájala s kritikou katolíckej cirkvi, a tak sa v ľude zrodilo heslo: "Preč od Viedne, preč od Ríma.“
Vatikán sledoval dianie v „Stovežatej“ so zjavným znepokojením a dával to otvorene najavo. Nezávisle Československo uznal až rok po jeho vzniku a diplomatické styky s ním nadviazal v marci 1920.
Čítajte viac Prvý Slovák dobyl Pražský hrad. Ako Ludvíka Svobodu vystriedal Gustáv Husák
Na znamenie protestu
Na svoju misiu v Prahe nastúpil Marmaggi v decembri 1923. Predtým pôsobil ako nuncius v Bukurešti a potom v Carihrade (Istanbule), patril teda medzi skúsených diplomatov. Predmetom verejnej kritiky v Česku sa stal už koncom nasledujúceho roku, keď podporil pastiersky list slovenských biskupov. Zakazovali v ňom členstvo katolíkov v komunistických a socialistických stranách. Mimochodom, sociálni demokrati boli vtedy vládnou stranou. List podporili aj českí biskupi a pozitívne ho prijal pápež Pius XI.
V Prahe bolo hlavným poslaním Marmaggiho pripraviť medzinárodnú dohodu medzi Československom a Svätou stolicou. V máji 1925 odovzdal vláde návrh jej znenia z vatikánskej strany. O dva mesiace prerušil nádejné rokovania škandál, o ktorom sa bavíme.
Foto: senátor Ján Vosecký/FACEBOOK
Pochopiteľne, nuncius informoval o príprave Husových osláv rímsku kúriu. Vatikánsky štátny sekretár (minister zahraničných veci) kardinál Pietro Gasparri si predvolal na koberec československého vyslanca Václava Palliera. Svätú stolicu pobúrilo, povedal Gasparri, že Praha stavia heretika Husa na úroveň takých svätcov, ako sv. Václav alebo sv. Cyril a Metod. V prípade, že ČSR svoj postoj nezmení, pokračoval, povedie to k prerušeniu diplomatických vzťahov.
Keď sa napriek tomu na oslavách zúčastnili najvyšší predstavitelia ČSR vrátane hlavy štátu, prišlo k roztržke. Marmaggi dostal inštrukcie z Vatikánu, zbalil si kufre a odcestoval.
„Svätá stolica na znamenie protestu proti takejto urážke, spôsobenej jej a všetkým českým katolíkom, nariadila apoštolskému nunciovi, aby ešte v ten istý deň opustil Prahu,“ uvádzalo sa v oficiálnom zdôvodnení.
Na to pražská vláda odvolala z Vatikánu vyslanca ČSR. „Odvolávam ho z Ríma, kam sa už nevráti, a rovnako môžem oznámiť, že v zmysle uznesenia a schválenia koaličných strán už neprijmeme Marmaggiho,“ uviedol vo svojej nóte Masaryk.
A teraz o tom, ako prebehol 6. júl v Prahe.
Čítajte viac Jún 1965: Ako sme si pomáhali. Slováci, Maďari a Česi proti veľkej vode
Prezident mal bujarú náladu
Na Staromestskom námestí pri pamätníku Jana Husa sa v pondelok 6. júla zišiel asi 25-tisícový dav. Jednota živnostníkov odporučila svojím členom, aby si Husov deň uctili pracovným pokojom. Preto rolety na väčšine pražských obchodov zostali stiahnuté.
Husov pomník odhalený pred desiatimi rokmi bez slávnosti (počas vojny boli verejné zhromaždenia zakázané) sa topil v záľahe vencov a kytíc. Na pódium vystúpili predstavitelia vlády a slova sa ujal prezident republiky. Prečítal manifest venovaný oslavám, ktorý z väčšej časti napísal on sám.
„Uctievame pamiatku Majstra Jana Husa v deň jeho umučenia, ale nepripomíname si ho len ako mučeníka, ale predovšetkým ako hlásateľa a bojovníka za slobodu svedomia a myslenia. Nielen v hrdinskej smrti, ale hlavne v živote a diele je jeho význam národný aj svetový,“ vyhlásil Masaryk.
„Hus vyložil nášmu národu a celému kresťanskému svetu čisté Ježišovo evanjelium lásky,“ pokračoval prezident. „Hus uvoľnil okovy strnulého autoritárstva, ktoré zvieralo myseľ a sputnalo život stredovekého človeka… Právom sa teda Husov deň stal pamätným dňom nášho znovuzrodeného štátu, do znaku ktorého sme vložili heslo Pravda víťazí…“
Foto: Národní muzeum
Masarykov tajomník Vladimír Kučera si ešte večer tohto pamätného dňa poznamenal: "Prezident je v bujarej, bojovnej nálade, zjavne rozhodnutý prebojovať vec do konca… Sadol si ku klavíru a s chuťou zaspieval husitský chorál Kdož jsou boží bojovníci.“
Pripomeňme, že Masaryk nebol v tom čase najmladší, mal už 75 rokov.
Oslavy sa konali aj v ďalších českých mestách, menej v moravských a ešte menej v slovenských. Ale aj reakcia českého ľudu Masaryka sklamala. "Šiel som na Husovu oslavu, vyvesil som husitský prápor. Čo ešte viac? Mám vyliezť na strechu a škrabať?“ rozčuľoval sa v úzkom kruhu.
Historik prvej republiky Antonín Klimek potvrdzuje, že prezidentove predstavy sa nenaplnili. "Aféra s Vatikánom nikomu neprospela, neprišlo k masovým odchodom z katolíckej cirkvi a Husova oslava sa zbytočne dotkla nemeckých a slovenských katolíkov.“
Aféra viedla k vládnej kríze. Osemnásteho júla podal demisiu Stříbrný, lebo časť politikov požadovala obetného baránka. Vláda sa potom uzniesla, že ďalšie oslavy Jana Husa už nebudú prebiehať pod štátnym patronátom.
Ale ako sa aféra dotkla Slovenska a jeho katolíkov?
Čítajte viac Prežili vojny aj morové epidémie, dnes sú na lopatkách. Z mapy Slovenska zmizli stovky obcí. Ďalšie vymierajú
Prednosť mali Cyril a Metod
Na Slovensku uctievali Husa v prostredí evanjelikov, ale predovšetkým ako Lutherovho predchodcu. Postoj katolíckej väčšiny, duchovenstva i veriacich, sa dal vyjadriť aj pred sto rokmi jediným slovom: kacír.
Slovenskí katolíci očividne dávali prednosť sláveniu svätcov Cyrila a Metoda. V kalendári sviatkov bol tiež pamätným dňom a pripadol na nedeľu 5. júla. Prečo bezprostredne pred Husovým dňom? Vraj pápež Lev XIII. (v období 1878–1903) ho chcel stanovením tohto dátumu zatlačiť do úzadia.
Ale v našich krajoch pôsobilo vtedy veľa českých úradníkov, učiteľov, lekárov, ktorí Husov deň slávili. Aj verejná správa sa mu usilovala dať znaky pamätného dňa republiky, napríklad výzdobou verejných budov.
Slovenské denníky a časopisy venovali po 6. júli 1925 Husovým oslavám pozornosť primeranú svojej straníckej alebo konfesionálnej príslušnosti. S výnimkou tlače ľudovej strany priniesli po škandále v Prahe len stručné správy, niekedy aj s niekoľkodenným meškaním. Zaznamenali napríklad podujatia pôvodne českého telovýchovného spolku Sokol, ktorý v predvečer osláv zapálil vatry (hranice) a vystúpil s vlasteneckými piesňami.
Týždenník Trenčan informoval o takejto hranici na Trenčianskom hrade. „Zapálili ju členovia miestnej organizácie Sokola a vojaci trenčianskej posádky. Keď už tá povestná hranica vzblčala, začali púšťať rakétle a takto zabávali zvedavcov, po meste sa potulujúcich.“ Členovia Obce sokolskej sa 6. júla zúčastňovali v Petržalke, ale napríklad aj v Ružomberku slávnostných sprievodov.
Zato denník ľudákov Slovák dostal udalosti v Prahe do hlavných titulkov na prvej strane. V redakčnom komentári upozornil, že „pretrhnutie“ stykov s Vatikánom neslobodno zľahčovať. „Väčšina obyvateľstva je katolícka, na Slovensku určite, a nie je jej vôbec jedno, čo sa stalo. Otázka je omnoho hlbšia, ako sa zdá, je aj o pomere štátu k cirkvi. Okrem toho vzťahy medzi Čechmi a Slovákmi sú veľmi napäté, menovite v náboženskom ohľade.“
Čítajte viac V bitke o Bratislavu nechýbala Dunajská flotila, ani donská kavaléria
Slováci mali Jánošíka, Česi Husa
Mediálnej afére sa venoval aj predvlani zosnulý spišský historik Peter Zmátlo. Podľa jeho zistení socialistická tlač využila prípad na opätovné nastolenie otázky odluky cirkvi od štátu. Na Slovensku písali v tomto duchu najmä Robotnícke noviny. Naopak, provládny agrárnický Slovenský denník označil túto požiadavku sociálnych demokratov za „príliš radikálnu“.
Všetky noviny agrárnej strany zaujímali k afére a roztržke s Vatikánom zmierlivé stanovisko. Zároveň vysvetľovali význam Husovho dňa pre Čechov. Napríklad na slovenskom vidieku čítané Roľnícke hlasy napísali:
„Tak ako my Slováci si ctíme Jánošíka, že bol zbojníkom, lebo vidíme v ňom národného hrdinu, tak si ctia i Česi svojho Husa, trebárs ho cirkev vyhlásila za kacíra. A práve v tomto bode prišiel český národ do konfliktu s Rímom.“
Protivládna kampaň v ľudáckej tlači predchádzala pastierskemu listu katolíckych biskupov, ktorý napísali 1. augusta a čítali ho o dva týždne na svätých omšiach v Česku a na Slovensku. Podpísali ho totiž biskupi v celej republike.
Foto: NICOLA PERSCHEID
„Katolíci Česka a Moravy sú si vedomí svojej vzrastajúcej sily a odpor Slovákov proti náboženskému husitizmu je nezlomný,“ uvádzalo sa v závere listu. „Heslo starých kresťanov: kresťan je moje meno a katolík moje priezvisko je aj naším heslom. Pod týmto heslom vyzývame všetkých verných a uvedomelých katolíkov, aby z príležitosti protikatolíckych demonštrácií v deň Husových osláv v každej farnosti sa uzniesli na prejave nezlomnej vernosti a synovskej oddanosti Svätému Otcovi a jeho zástupcovi pápežskému nunciovi.“
Niektorým rímskokatolíckym duchovným biskupský list zrejme nestačil a v médiách sa vyjadrili oveľa ostrejšie. Napríklad Anton Kompánek, ktorý bol aj známym publicistom, zaútočil zo stránok Národných novín na „zle robenú diplomaciu vlády s Vatikánom“. Vyčítal jej, že tam poslala ako vyslanca Václava Palliera.
„Už sám fakt, že našu republiku tam zastupuje človek, ktorý je ateistom a svoje deti zásadne nedáva krstiť, svedčí o všetkom. Je to priam provokácia, ktorá v diplomacii nemôže mať miesto…“
Čítajte viac Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier
Modus Vivendi a zmierenie
T. G. Masaryk sa z aféry poučil. V nasledujúcich rokoch ponechal riadenie záležitostí ohľadne Vatikánu na ministra zahraničných vecí Edvarda Beneša. Tvrdí to český cirkevný historik a posledný československý veľvyslanec vo Vatikáne František X. Halas. "A voči rímskokatolíckej cirkvi si Masaryk zachovával korektné stanovisko,“ dodáva.
V januári 1928 však odmietol podpísať Modus Vivendi medzi Svätou stolicou a ČSR, prenechal to na vládu.
Podľa niektorých historikov Masaryk takto mohol vyjadriť svoj kritický postoj, pričom neohrozil vzťahy medzi štátom a cirkvou.
Nešlo však o plnohodnotný konkordát, ale o dohodu, ktorá ustanovila spôsob a zásady nového rozhraničenia diecéz a vymenúvanie biskupov v duchu cirkevného práva. Biskupov vymenúvala Svätá stolica, ale vláda ČSR mohla kandidáta z vážnych dôvodov odmietnuť.
Po schválení dohody sa do Prahy mohol vrátil pápežský nuncius, ale už to nesmel byť Marmaggi. Piateho mája 1928 tam dorazil kardinál Pietro Ciriaci, predtým taliansky arcibiskup.
Napriek tomu Vatikán situáciu hodnotil ako zlepšenie vzťahov s Československom, za čo pápež Pius XI. na jar 1929 vyznamenal Masaryka ako jedného z prvých európskych politikov rytierskym Radom Božieho hrobu. Na revanš poslal prezident pontifikovi k jeho kňazskému jubileu blahoprajný telegram. Vec takisto nevídaná v prvom desaťročí prvej republiky.
Mimochodom, na konci pražskej misie nuncia Ciriaciho v roku 1933 takisto prepukla aféra (kvôli jeho sporom s pražským arcibiskupom). Hrozilo ďalšie prerušenie diplomatických vzťahov, ale to znovu prišlo až v roku 1950, zato trvalo celé štyri desaťročia! O tom však niekedy nabudúce.