Erdemović, keď to nechceš robiť, postav sa do radu vedľa zajatcov – aj teba zastrelíme.slová veliteľa vojakovi Draženovi Erdemovićovi, ktorý odmietol popravovať
V tých rokoch vojny na území bývalej Juhoslávie a predovšetkým Bosny a Hercegoviny sa vedúce nacionalistické osobnosti často a opakovane "pomstievali Turkom“ pri popravách Bosniakov a príslušníkov iných nesrbských národov. Obete vojny, ktoré predtým desiatky rokov v podstate bez problémov a úspešne spolunažívali v Titovej Juhoslávii s príslušníkmi rôznych národov, zväčša ani nechápali, prečo ich spájali s Turkami z dávnych storočí.
Lenže rozličné konšpiratívne konštrukcie, mýty a výmysly patrili do výzbroje tých, ktorí s mocenskými ašpiráciami pripravovali ovládnutie národov Juhoslávie i za cenu jej rozpadu.
Srbský prezident Slobodan Milošević sa 16. januára 1991 stretol v Belehrade na obede s veľvyslancami členských krajín Európskeho spoločenstva (predchodca Európskej únie). Bolo to šesť mesiacov pred začiatkom zničujúcej vojny – koncom leta sa začala bitka vedená Juhoslovanskou ľudovou armádou o chorvátsky Vukovar. Prezident im povedal, že "keby sa rozpadla“ Juhoslávia, Srbsko sa bude usilovať vytvoriť nový srbský štát. Jasne povedal, že to bude "otčina všetkých Srbov“. Vtedy už platila ústava Srbskej republiky z 28. septembra 1990, ktorou podľa známeho advokáta, všeobecne uznávaného znalca ústavného práva Srđu Popovića vyňal Milošević Srbsko zo štruktúry juhoslovanskej federácie. Teda takmer rok predtým, ako to urobili Chorvátsko a Slovinsko.
Veľvyslancom oznámil, že je pripravený pustiť Slovinsko, o Macedónsku sa ešte diskutovalo, o častiach Chorvátska obývaných Srbmi zdôraznil, že je to "absolútne jasné“ a Čierna Hora spolu s Bosnou a Hercegovinou zostávajú podľa neho v novej federácii so Srbskom. Pritom upozornil: "To, čo som vám teraz načrtol, je krajný kompromis, ktorý sa Srbsko pripravuje prijať. Keď sa to nemôže dosiahnuť pokojnou cestou, potom bude Srbsko nútené použiť nástroje moci, ktoré my máme a oni nie.“
Poradie cieľov: Slovinsko, Chorvátsko a Bosna a Hercegovina
V lete toho roku vypukla "desaťdňová“ vojna medzi juhoslovanskou armádou (JNA) a Teritoriálnou obranou Slovinska a o niekoľko týždňov vojna medzi Srbskom a Chorvátskom. V marci 1992 vyhlásil prezident Bosny a Hercegoviny (BaH) Alija Izetbegović na základe referenda nezávislosť tejto republiky. Vzápätí začala JNA (Juhoslovanská ľudová armáda), ktorá sa de facto postupne menila na výhradne srbskú armádu, pochod na významné bosnianske mestá a po šiestich týždňoch obsadila vyše 60 percent územia BaH (Srbi tvorili 31 percent obyvateľstva).
Tento nástup agresie proti pôvodnému obyvateľstvu bol spojený s vyháňaním nesrbského obyvateľstva, najmä Bosniakov (vtedy ešte označovaných ako občanov "moslimskej národnosti“) a Chorvátov. Cieľom rozsiahlych etnických čistiek bolo utvoriť čisto srbské územia napríklad vo východnej časti Bosny hraničiacej so Srbskom, kde tvorili dovtedy väčšinu Bosniaci. Napríklad v občine (okrese) Srebrenica, ale aj ďalších, ktoré ležali v pásme širokom asi 30 kilometrov pozdĺž rieky Drina.
Čítajte viac Rozsudok nad Mladičom je odkaz svetu, hovorí svedok genocídy
Pre prezidenta srbskej komunity v BaH Radovana Karadžića a veliteľa jeho vojska generála Ratka Mladića to bol jednoznačný signál a krok. Srebrenica sa od roku 1992 stala objektom ničivých útokov a sústavnej blokády. Vojna sa rozpútala na plný plyn. V marci 1995 vydal Karadžić definitívny rozkaz nazvaný Direktíva 7 so zámerom eliminovať zo Srebrenice a susedného okresu Žepa "moslimské obyvateľstvo“: "Každodennými plánovitými a premyslenými bojovými aktivitami vytvoriť podmienky totálnej neistoty, neznesiteľnosti, bezperspektívnosti ďalšieho jestvovania a života miestnych obyvateľov.“
To nebolo nič iné, ako rozkaz likvidovať Bosniakov. Na ich následný masaker, ktorý sa začal v júli 1995, platili slová z II. článku Konvencie o zabránení a potrestaní genocídy z roku 1948: "Ide o čin spáchaný so zámerom zničiť úplne alebo čiastočne určitú nacionálnu, etnickú, rasovú alebo religióznu skupinu ako takú.“ Aj preto Medzinárodný súdny dvor v rozsudku z februára 2007 charakterizoval zločiny spáchané v Srebrenici za zločiny genocídy.
Generál Mladić hneď po svojom príchode do Srebrenice so svojimi dôstojníkmi začali pripravovať selekciu ľudí, ktorí nestihli uniknúť z mesta a okresu vystaveného od roku 1992 krutým bojom a biede. Mesto bolo preplnené utečencami z okolitých dedín. Srebrenicu spolu so Žepou a Goraždem síce od decembra 1993 vyhlásila Bezpečnostná rada OSN za "bezpečné zóny“ chránené medzinárodnými jednotkami Spojených národov – UNPROFOR. Lenže "bezpečné“ boli iba na papieri. Vojsko bosnianskych Srbov znemožňovalo aj humanitárne konvoje.
Foto: Philip von Recklinghausen
Pri obsadzovaní Srebrenice jeden z vysokých dôstojníkov vyhlásil, že ženy a deti odtransportujú smerom na Kladanj, ktorú kontrolovala Armáda BaH. Bolo ich asi 25 000. Na otázku, čo bude s mužmi, chlapcami a so starcami, odpovedal bez slova jednoznačným gestom: švihol rukou pod hrdlom. Časť obyvateľstva sa pokúsilo cez lesy utiecť smerom na 100 kilometrov vzdialenú Tuzlu. Dve tretiny mužov z tohto "pochodu smrti“ postrieľali. Strieľali na nich nielen Mladićovi vojaci, ale aj príslušníci polovojenských jednotiek z radov nacionalistický strán a kriminálnikov.
Ostatných mužov, zväčša civilistov, pochytali ako zajatcov bez akýchkoľvek dôkazov, sústredili ich do okolitých dedín, improvizovaných táborov či provizórnych väzníc vo fabrických halách, školách a kultúrnych domoch. Začali ich popravovať. V Kraviciach 13. júla zastrelili a granátmi usmrtili v jednom sklade 1 300 mužov. V doline Cerska zajatých 150 chlapov – nechali ich nastúpiť na kraji cesty a z druhej strany strieľali do nich vojaci. V Sandićiach väčšinu z takmer 300 mužov zastrelili z pušiek a zo samopalov, ale našli sa aj stopy po ranách spôsobených nožom.
V Grabavciach väznili v školskej sále asi 1 000 ľudí s tým, že ich vymenia s OSN ako zajatcov. Možno niektorí tomu verili alebo skôr v to dúfali. Napokon im zaviazali oči a odviedli asi kilometer od školy, kde už bola vybagrovaná veľká jama, a na jej okraji ich zastrelili. Keď skončili streľbu, kričali, či niekto ešte žije. Keď sa niekto ozval, dostal guľku do hlavy.
Foto: ICTY
V Branjeve sa chystala skoro ráno 16. júla popravovať jedna vojenská jednotka. Dražen Erdemović sa vzoprel a veliteľovi povedal: "Nechcem to robiť!“ Veliteľ mu prikázal pred všetkými zopakovať jeho slová. Poslúchol ho. Veliteľ bez kriku, ale dôrazne povedal: "Erdemović, keď to nechceš robiť, postav sa do radu vedľa zajatcov – aj teba zastrelíme.“
Dražen skamenel. Hlavou mu prebehlo strašne veľa zo života, aj spomienka na synčeka a manželku. Napokon sa zaradil k strelcom a potom to išlo už strašne rýchlo. Pozrel sa na hodinky a zistil, že potrebovali iba 15 minút, aby zastrelili chlapov z jedného autobusu. Prichádzali ďalšie… V ten deň zastrelili v Branjeve 1 200 chlapov.
Posledná masová poprava asi 1 000 mužov sa uskutočnila neďaleko miesta Kozluk medzi 15. a 16. júlom. Ďalšie menšie popravy ešte v nasledujúcich dňoch – desať Bosniakov 19. júla neďaleko Nezuka, 20. júla popravili asi 150 mužov v Mačesiach. Ešte predtým príslušníci Škorpionov, špeciálnej antiteroristickej jednotky srbského ministerstva vnútra, zastrelili osem Srebreničanov, ktorých chytili pri obci Trnovo. Škorpioni si nakrútili z toho video a potom ho šírili. Po nejakom čase videla toto video aj Nura Alispahićová zo Srebrenice. Odpadla. Medzi popravenými spoznala svojho syna Admira, o ktorom dlho nič nevedela. Dúfala, že sa mu podarilo ujsť a skryť sa. Pred masovými vrahmi sa nepodarilo ujsť a skryť sa 8 372 mužom, chlapcom a starcom.
Čítajte viac Srebrenická matka už syna nepochová
Dedičia partizánov sa stali zločincami
Medzi organizátormi a realizátormi vraždenia boli vzdelaní dôstojníci, ktorí vyrastali v dogme "bratstva a jednoty našich národov a národností“ a v ideologickom systéme vlády Zväzu komunistov Juhoslávie. To všetko sa rozpadlo a nahradil to nacionalizmus. Ivan Lovrenović, spisovateľ a pozoruhodný znalec všetkých vrstiev dejín, spoločnosti, kultúry, politiky a mentality Bosny a Hercegoviny, napísal o bosniansko-hercegovinskej spoločnosti, že mnohí v nej zostali v mentalite ľudí podriadených autoritám a nedokázali byť slobodnými občanmi. Jednotlivci v tejto spoločnosti v "podstate prestúpili z jednej viery na druhú“.
Medzinárodný trestný súd pre zločiny v bývalej Juhoslávii (ICTY) a súdy v regióne odsúdili vyše 50 jednotlivcov dohromady na 700 rokov – bolo to za individuálnu a veliteľskú zodpovednosť, plánovanie a účasť na genocíde v Srebrenici a jej okolí v júli 1995. Pripomeňme, že ICTY vznikol na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN č. 827 z 25. mája 1993, pričom rozhodujúci bol podnet stálych zástupcov USA v Spojených národoch Madeleine Albrightovej a Ruska Sergeja Lavrova.
Vlani a na jar v tomto roku bolo znovu raz rušno v OSN v súvislosti so Srebrenicou. Rwanda a Nemecko navrhli, aby Spojené národy vyhlásili 11. júl za Medzinárodný deň zamyslenia sa a spomínania na genocídu v Srebrenici 1995. Príslušnú rezolúciu schválilo Valné zhromaždenie OSN napokon 23. mája 2025 s 84 hlasmi za, 19 proti, 68 štátov sa zdržalo hlasovania – medzi nimi aj Slovensko – a 22 členských štátov nehlasovalo.
Foto: ICTY
Slovensko prekvapilo
Oficiálny slovenský postoj prekvapil. Slovensko malo doteraz jednoznačný postoj k dianiu na západnom Balkáne v rokoch zločineckej a vražednej vojny. Svoj terajší postoj odôvodnila slovenská diplomacia prázdnou floskulou, že ide o "potrebu zachovať stabilitu na západnom Balkáne“.
Podobne mimo reality znejú slová, že "nie je vhodná chvíľa, aby sa takýto dokument schvaľoval“. Vari rátajú na pracovisku slovenskej diplomacie s tým, že obete masových vrážd a genocídy v Srebrenici a okolí, ktorú Slovensko nepopiera, vstanú z mŕtvych a nastane "pravá chvíľa zmierenia“? A už vôbec nie je oprávnená kritika, že "iniciatíve nepredchádzal celospoločenský a medzináboženský dialóg v regióne, a najmä v krajine, kde ku genocíde došlo“. To jednoducho nie je pravda.
Aspoň že sa v stanovisku Slovenska hovorí, že "Srbsko aj bosnianski Srbi popierajú, že by v Srebrenici došlo ku genocíde vyše 8 000 bosnianskych Moslimov, hoci to potvrdili dva súdy OSN. Rovnaký postoj zastáva aj pravoslávna cirkev v Srbsku, ktorá vraždenie v Srebrenici označuje za „zločin veľkého rozsahu“.
Rezolúcia OSN pritom vôbec nehovorí o Srbsku a Srboch. To nezabránilo srbskému prezidentovi Aleksandarovi Vučićovi zohrať frašku v zasadacej sieni – rozhorčený a urazený sa zakrútil do štátnej zástavy Srbska.
Čítajte rozhovor Prežil Srebrenicu, aby rozprával. Aj za mŕtve dvojča
Skúsený srbský diplomat Dejan Šahović pripomenul, že na pôde OSN sa to jednoducho nerobí, ale keby chcel naozaj na seba upozorniť, mohol sa obliecť do národného kroja. V šesťdesiatych rokoch to zvykli robiť zástupcovia novoprijatých členských štátov z Afriky a Ázie…
Popritom, že rezolúcia vyhlasuje 11. júl za Medzinárodný deň zamyslenia a spomienky na genocídu v Srebrenici v roku 1995, odsudzuje aj popieranie genocídy, oslavovanie osôb odsúdených medzinárodnými súdmi za vojnové zločiny, zločiny proti ľudskosti a za spáchanie genocídy.
Sedem dní po schválení rezolúcie prišla na ňu "odpoveď“ z Banja Luky, ktorá je sídlom hlavných orgánov Republiky srbskej, jednej z dvoch entít Bosny a Hercegoviny. Jej prezident Milorad Dodik vyhlásil, že v Srebrenici "nikto nezahynul, nikto nebol zavraždený“. Preto tam "niektorí naši ľudia iniciujú návrh, aby Srebrenica zmenila svoj názov… Uvidíme, ako to rozvinieme“. Niektorí ľudia výstižne povedali, že tento nápad je pokračovaním genocídy.
Foto: ICTY
Kata Hotićová, členka združenia Hnutie matiek Srebrenice a Žepy, povedala: "Srebrenica bola jedným z najstarších miest Bosny. Keď si niekto myslí, že keď si zmení meno, zmizne aj genocída, lebo Srebrenica odíde za svojím názvom, nestane sa tak, klame sám seba.“
A na dôvažok Dodik, veľký priateľ Vladimira Putina (zo západného Balkánu bol za ním vari najčastejšie, ani Vučić na neho nemá…), v poslednom čase neraz navrhol, aby sa "Bosniaci vrátili k viere svojich predkov (čiže z islamu k pravosláviu a zriekli sa tak aj svojej národnosti) a potom sa Bosna a Hercegovina stane väčšinovo srbská“. To je podľa neho riešenie všetkých problémov – zlikvidovať jeden národ. Bosniansky filozof a publicista európskeho mena Dragan Bursać povedal, že Dodikove vyhlásenia v čase svetových kríz, ktoré sa lámu v Európe a osobitne na Balkáne, sú ako posolstvá volajúce "hasiť požiare kerozínom“.
Srebrenica bola naozaj jedným z najstarších miest na území dnešnej Bosny – rozkvitala už v 3. storočí za vlády rímskeho cisár Septima Severusa. Ten dbal okrem iného o rozvoj miest ako dôležitého hospodárskeho faktora. Rimania poznali Srebrenicu a jej okolie obývané Ilýrmi ako Domaviu s ložiskami vzácnych kovov. Neskôr v stredoveku nazývali tento región Argentarija a bol zaujímavý pre obchodníkov a remeselníkov z Dubrovníka spracúvajúcich najmä striebro a olovo. V 7. storočí sa do týchto končín dostali aj Slovania. Koncom 13. storočia bola prvým miestom v Bosne, do ktorého prišiel katolícky rád františkánov, ktorí tam postavili kláštor a Kostol sv. Márie. Pôsobili tam štyri storočia, až kým ich nevyhnali Osmania. Niekedy v roku 1990 našli pri vykopávkach pozostatky kláštora i kostola. Na nich postavili Kaplnku sv. Márie, ktorá jestvuje dodnes. Až do svojej smrti sa staral o ňu Srebreničan Izet Imamović, ktorého volali "fráter Izet“, hoci bol moslim.
Foto: ICTY
Srebrenica bola do vojny v bývalej Juhoslávii, a najmä agresie proti BaH medzi tromi najrozvinutejšími okresmi Bosny a Hercegoviny. Označovali ju takto, lebo tam boli napríklad aj v Európe známe a sústavne modernizované bane na striebro a ďalšie vzácne kovy, strojárske a elektrotechnické fabriky, napríklad výroba akumulátorov v časti Potočari, kde je teraz v bývalej fabrickej hale múzeum genocídy – Memoriálne centrum. Príťažlivé boli pozoruhodné kúpele Guber. V roku 1956 zaradili tamojšiu minerálnu vodu medzi lieky. Od ničivej vojny, ktorá spustošila spolu s následnou hlúpou politikou aj kúpele, tečie táto vzácna voda do kanalizácie.
Dnes patrí Srebrenica medzi najchudobnejšie okresy Bosny a Hercegoviny. Tragický osud obetí obludného zločinu predovšetkým hovorí, že koniec vojnových hrôz ešte neznamená koniec nešťastia, utrpenia a biedy. Po druhé, silný nacionalizmus, ktorý v extrémnych podobách viedol k brutálnej vojne, prežíva a svojimi politickými dôsledkami drží občanov krajiny v pasci. Po tretie, váhavosť medzinárodného spoločenstva v politických hodnoteniach rozpadu Juhoslávie poznačených aj ilúziami z pomerne pokojnej transformácie režimov v iných európskych krajinách, viedla k nerozhodnosti zoči-voči netolerantnosti a agresívnosti dominantných nacionalistických politických síl.
S prvým Srebreničanom som sa zoznámil pred vyše tridsiatimi rokmi. Je to Munir Pašagić, ktorý bol nútený aj s rodinou opustiť svoje pracovisko i mesto. Priatelia ho varovali pred možnými dôsledkami nastupujúceho nacionalizmu. Na Slovensku pomáhal potom ďalším utečencom z vtedajšej Juhoslávie, ktorá sa už zmietala vo víre vojny. Stal sa jedným zo stĺpov rozvoja hospodárskych vzťahov Slovenska s krajinami západného Balkánu a osobitne Bosny a Hercegoviny, ktorú už niekoľko rokov zastupuje na Slovensku ako honorárny konzul.
Čítajte rozhovor Nezabudnime, ako rozoznať, keď sa rodia tisíce vrahov
Ale vôbec nejde iba o ekonomickú sféru. Aj Pašagićovou zásluhou je dnes na Slovensku veľa ľudí, ktorí vedia, že vždy je vhodná chvíľa nie zdržiavať sa hlasovania, ale schvaľovať činy, ktoré sledujú podporu spravodlivosti v prospech Srebrenice.
Vedia to aj v občianskej organizácii Centrum pre európsku politiku, ktorá organizovala niekoľko rokov študijné cesty pre učiteľov a študentov slovenských stredných škôl do Srebrenice i Vukovaru, Sarajeva a Tuzly, a to pod heslom Kam vedie nacionalizmus a extrémizmus. Podobnú akciu teraz robili už tretí rok na Bilingválnom gymnáziu C. S. Lewisa v bratislavskej Petržalke. Genocída, osudy a príbehy Srebrenice natrvalo varujú, že vždy musíme robiť všetko, aby sa tamojšia minulosť nestala našou budúcnosťou.
