Veľký objav v archeológii je viac-menej vec náhody. Preto sa môže udiať zo dňa na deň. V minulosti sa často stávalo, že na archeologický poklad narazil súkromný roľník na svojej roli. Napríklad v roku 1930 sa to prihodilo roľníkovi z Moravian nad Váhom. Jedného dňa vyoral osemcentimetrovú sošku, ktorú považoval za stratenú detskú hračku. Neskôr sa z nej „vykľula“ takzvaná Moravianska venuša, takisto nevyčísliteľnej hodnoty. Ešte sa k nej v našom rozprávaní vrátime.
Meno Emanuel Dania sa uvádza iba v špecializovanej odbornej literatúre. V bežných publikáciách sa v súvislosti s nálezom Věstonickej venuše najčastejšie spomína popredný český archeológ a paleoantropológ Karel Absolon. Technik Dania sa ukrýva v kolektívnom autorstve tohto objavu pod názvom „Absolon so svojím tímom“.
Má unikátne tvary, dokonale vyvážené, celá štylizácia je perfektná.archeológ Martin Oliva
Pritom v pamätný deň 13. júla 1925 sa profesor Absolon vôbec nezúčastňoval na prácach na nálezisku pri Dolných Věstoniciach. Nachádzal sa služobne vo Francúzsku. V tom popole, ktorý zostal po pravekom ohnisku, sa prehrabával Dania spolu s robotníkom Josefom Seidlom. Okrem sošky rozlomenej na dva kusy tam ležali kamenné nástroje starovekého „umelca“ a zvieracie kosti.
Najprv nikto nepredpokladal, že tie dva opracované kusy „čohosi“ sú súčasťami jedného celku. Až keď ich očistili a priložili k sebe, ukázalo sa, že ide o vyše 11-centimetrovú keramickú sošku ženskej postavy.
Čítajte viac Vstanú srebrenické obete z mŕtvych, aby nastala "pravá chvíľa zmierenia“?
Žena dokonalých tvarov
Absolon síce pri samotnom objave nebol, správne však odhadol miesto, kde takýto alebo podobný poklad treba hľadať. Medzi Pavlovom a Dolnými Věstonicami prebiehali archeologické vykopávky už pred ním, ale až pod Absolonovým vedením sa bádatelia dočkali prevratných objavov.
Viedol aj prvý podrobný výskum nájdenej sošky. Bola 11,5 centimetra vysoká a 4,3 centimetra široká v bokoch. V porovnaní s inými plastikami z rovnakého obdobia – mladého paleolitu – sa odlišuje najmä použitým materiálom.
Ženské figúrky sa vtedy vyrezávali väčšinou z mamutích kostí. Napríklad aj Moraviansku venušu zhotovil neznámy autor z mamutieho kla. Ale pôvodný predpoklad profesora Absolona, že věstonická kráska je z mamutoviny a rozdrvených mamutích kostí, sa nepotvrdil. Tvorca ju uhnietol z pálenej hliny, a nie z tradičnej kosti alebo kameňa. Presnejšie: z jemnej hliny zmiešanej s vodou, ale obsahuje aj biele zrniečka pravdepodobne vyzrážaného vápenca.
Vznikla tak zvláštna modelárska hmota a soška z nej uhnetená je vlastne jedným z prvých dokladov pravekej keramiky na svete.
Foto: Balneologické múzeum Piešťany
Na vysvetlenie: mladý paleolit alebo mladšia kamenná doba je veľká časť staroveku, v ktorej sa vyvíjali a používali kamenné nástroje. Ide zhruba o obdobie medzi rokmi 40 000 a 11 000 pred Kristom. Vedci odhadujú, že Věstonická venuša ležala vo zvyškoch dávneho ohniska vyše 25-tisíc rokov.
Našinca prekvapujú jej tvary. Prečo sú až také bujné? Zrejme zodpovedali modelu ženskej krásy u jaskynných ľudí. Podľa novších interpretácií (napríklad David Graeber a David Wengrow) mohli podobné sošky v niektorých kultúrach skôr odkazovať na úctu voči zrelým skúseným ženám ako nositeľkám poznania.
Paleolitických venuší sa vo svete našlo pomerne veľa, ale Věstonická vyniká medzi nimi svojím spracovaním.
„Má unikátne tvary, dokonale vyvážené, celá štylizácia je perfektná,“ tvrdí ďalší archeológ Moravského zemského múzea Martin Oliva. Vraj stačilo len o chlp rozšíriť jej boky a už by to nebolo ono. Takýchto dokonalých tvarov je u artefaktov z mladého paleolitu veľmi málo, údajne by sa dali spočítať na prstoch jednej ruky.
Dlho sa špekulovalo, či nejde o nejaké erotické alebo sexuálne symboly. Ale niektoré venuše z tohto obdobia staroveku vykazujú znaky tehotenstva, čo odkazuje na kult plodnosti. „Ale s istotou to asi nikdy nebudeme vedieť, môžeme sa len domnievať,“ prízvukuje Oliva.
Je načase si čo-to povedať o lovcoch mamutov. Čo to boli za ľudia, ktorí dokázali vytvárať diela podobné Věstonickej venuši?
Čítajte viac Škandál ako hrom: vlajka s kalichom nad Pražským hradom. Hus bol predsa kacír...
Moderní ľudia prišli z Afriky
Ich život sa nám kedysi pokúsil priblížiť český pedagóg, spisovateľ a archeológ Eduard Štorch. V roku 1962 vyšla jeho kniha Lovci mamutov, bohato ilustrovaná obrazmi Zdeňka Buriana a dobre známa aj slovenským čitateľom.
Jej dej sa čiastočne odohráva v osade Dolné Věstonice. Autori opisujú a zobrazujú nekonečné boje jej obyvateľov s hladom, prírodou a nepriateľmi.
Štorch však mohol vychádzať len z úrovne vedeckého poznania pred vyše 60 rokmi. Medzitým pokračovali historické, archeologické a paleoantropologické výskumy, ktoré priniesli množstvo nových, nezriedka prekvapujúcich poznatkov.
Ukázalo sa, že v období mladšieho paleolitu pokračovalo z geologického hľadiska štvrtohorné zaľadnenie. Ale napredoval vývoj človeka. V našich zemepisných končinách sa už objavuje homo sapiens (človek rozumný), súčasne však dožíval človek neandertálsky alebo prvobytný.
Homo sapiens obdobia mladého paleolitu dostal názov kromaňonec – človek kromaňonský (podľa jednej jaskyne vo Francúzsku) alebo človek dnešného typu, prípadne moderný človek. Molekulárno – genetické analýzy totiž potvrdzujú, že už bol schopný abstraktne myslieť. Napríklad vedel vyjadriť počet, uvedomoval si čas a jeho periodicitu.
„Pravdepodobne to umožnila rýchlejšia organizácia procesov v mozgu, napríklad hustejšie prepojenie neurónovej siete,“ myslí si britský fyzikálny antropológ Chris B. Stringer, známy svojimi prácami o ľudskej evolúcii.
Vďaka tomu mohli spoločenstvá „moderných ľudí“ migrovať už pred 100-tisíc rokmi z Afriky do okolitého sveta. O 30-tisíc rokov neskôr ich vytlačili neandertálci z Palestíny ďalej na sever. Jedna cesta migrantov viedla okolo Himalájí, druhá – pozdĺž pobrežia Indického oceánu do južnej Ázie. Pred 40-tisícmi rokov boli už na Sibíri.
Ako zistil ďalší britský archeológ staroveku Paul Mellars, prvý výskyt „moderných ľudí“ v Európe sa datuje pred 35– až 36-tisíc rokmi. Svedčia o tom kostrové pozostatky, nájdené v Rumunsku i na južnej Morave.
Prečo dorazili do Európy s takým oneskorením? Podľa štúdie výskumného tímu z českej akadémie vied, ktorý viedol evolučný archeológ Viktor Černý, to mohli spôsobiť nepriaznivé klimatické podmienky doby ľadovej, ťažké prístupové cesty cez Balkán a odpor tu osídlených neandertálcov. Až oteplenie pred 37-tisíc rokmi a pokročilejšia kultúra im umožnili ovládnuť Európu.
Čítajte viac Prvý Slovák dobyl Pražský hrad. Ako Ludvíka Svobodu vystriedal Gustáv Husák
Lovili mamutov alebo nie?
Ako asi vyzerali kromaňonci?
Základné znaky mali zrejme spoločné so všetkými podtypmi homo sapiens, ktoré popísal americký paleoantropológ Milford H. Wolpoff. To znamená telesnú výšku dosahujúcu 175 centimetrov u mužov a 160 centimetrov u žien, dlhé končatiny, nevystupujúce čeľuste, menšie zuby bez medzery za dlhými stoličkami.
Najstarší muži sa dožívali 50 i viac rokov, ženy v dôsledku pôrodov iba štyridsiatky. Trpeli rovnakými chorobami z chladu, ako ich predchodcovia. Ale kostrové pozostatky už nevykazujú príznaky krivice. Černého výskumný tím to pripisuje väčšiemu zastúpeniu rýb v ich jedálnom lístku. Kromaňonci sa venovali ich lovu viac ako neandertálci.
Zaoberali sa aj lovom mamutov? Najnovšie výskumy výrazne skorigovali staršie poznatky vedy, z ktorých vychádzal Štroch pri písaní svojej knihy. Napríklad James O'Connel, ktorý viedol výskumný tím z Univerzity v Utahu (USA), tvrdí, že pravekí ľudia sa nedokázali postaviť takým mohutným zvieratám, vysokým aj štyri metre. A pochybuje, či nejaké vôbec ulovili.
Foto: MESTSKÉ MÚZEUM HOŘICE
„Pravdepodobnejšie je, že sa priživovali na úlovkoch šeliem, na mäse, ktoré zanechali po hostine šelmy. Alebo že jedli mäso mrcín, uhynutých mamutov. Dokazuje to množstvo a charakter stôp na nájdených mamutích kostiach. Možno z nich usudzovať, že kamenné nástroje ľudí sa dostali k práci až po zvieracích zuboch.“
Táto teória je pravdepodobná o to viac, že doposiaľ sa pri všetkej snahe nepodarilo výskumníkom nájsť žiadnu pascu, ktorú by kromaňonci vyhĺbili, aby do nej lapili obrovského živočícha, ako nám o tom vykladali kedysi v škole na hodinách dejepisu.
Paleontológ Oldřich Fejfar z Karlovej univerzity v Prahe prišiel s inou verziou. Lovci mamutov si vyberali choré zvieratá alebo mláďatá, ktoré mohli ľahšie skoliť. Navyše, mamutie mláďa malo určite chutnejšie mäso. Nuž, kto ho vie…
Čítajte viac Ľudia sa búrili, keď im stroje brali prácu. Postavia sa aj robotom a umelej inteligencii?
Ako chutí mamutia polievka
Zaujímavá je však ďalšia otázka: v akých spoločenstvách žili a lovili kromaňonci?
Český archeológ Bohuslav Klíma, ktorý obnovil v roku 1947 výskumy po Absolonovi v Dolných Věstoniciach a susednom Pavlove, dospel k záveru, že organizácia spoločenstiev „moderných ľudí“ bola komplexnejšia ako u ich predchodcov.
Žili v táboriskách, ktoré sa často presúvali za stádami zvierat. Lovili v tlupách a tie sa skladali aj z niekoľkých desiatok jedincov. V Dolných Věstoniciach a Pavlove žilo podľa Klímovho odhadu okolo 120 ľudí.
Po poslednom veľkom ochladení pred 20-tisíc rokmi si kromaňonci svoje príbytky stavali častejšie v jaskyniach. Podľa analýzy zdrojov surovín na výrobu nástrojov sa pohybovali v okruhu do 80 km, čiže na ploche až 10-krát väčšej ako neandertálci.
Nástroje si vyrábali z kameňa, kosti a parožia. Poznali tiež umenie výroby odevov z kože. Kosti z mamuta používali nielen na výrobu nástrojov, ale aj na ohrev príbytkov a varenie v ohniskách. V tej dobe už totiž ľudia poznali oheň a bežne ho používali. Na varenie stravy im slúžili takzvané varné jamky. Ozaj, ako asi chutila mamutia polievka?
Na Sibíri pomerne často nachádzajú pri stavebných prácach zamrznuté mamuty. Keď mäso rozmrazia, zapácha tak strašne, že ho nechcú ani psi. Ale čerstvé mohlo byť chutné. Napokon, vyhladnutému chutí všetko…
Muži sa špecializovali na lov, zatiaľ čo ženy sa venovali zberu rastlín a starostlivosti o deti. Predpokladá sa, že v kromaňonských táboriskách sa rozvíjal šamanizmus a azda aj totemizmus. „Moderní ľudia“ si predstavovali, že sú spojení s nejakou mystickou bytosťou alebo dušou zvieraťa či rastliny. S tým súvisí otázka, prečo zlomenú Věstonickú venušu a zdeformované zlomky ďalších keramických sošiek, predovšetkým zvierat, našli v ohnisku. Mohli sa tam dostať počas obradu obyvateľov pravekého táboriska, ktorí takto prezentovali svoje postavenie a vplyv, myslia si odborníci z Moravského zemského múzea.
Významnú úlohu v kultúre kromaňovcov zohrával aj výtvarný prejav. V Dolných Věstoniciach zhotovili neznámi „umelci“ venušu a iné keramické figúrky, kým v rôznych jaskyniach po celej Európe vyzdobili ich steny zaujímavými kresbami.
Aj napriek drsným životným podmienkach boli pravekí ľudia schopní empatie. Sú dôkazy, že sa starali o hendikepovaných jedincov. Svojich blízkych pochovávali, o čom svedčí množstvo nájdených hrobov z tohto obdobia.
Čítajte viac Žena mala byť hlavne gazdiná. Vraj aj vzhľadom na svoj mozog
Absolon: Slovensko eldorádom archeológov
Už v čase svojho objavenia sa stala Věstonická venuša svetovou senzáciou. Do značnej miery je to zásluha profesora Absolona, ktorý vedel zariadiť výsledkom práce svojho tímu až prehnanú reklamu. Rozchýril napríklad fámu, že nemenovaní americkí obchodníci mu ponúkli za sošku 40 miliónov korún. Viaceré médiá to prevzali ako reálny fakt, ktorý kočuje po rôznych publikáciách dodnes.
„Karel Absolon potreboval na vykopávky veľké peniaze a mal obrovské manažérske i propagačné schopnosti, dnes by sme povedali, že bol génius PR,“ vysvetľuje docent Oliva.
Cez vojnu musel Absolon obmedziť svoju činnosť a odišiel do dôchodku. Bádanie na nálezisku v Dolných Věstoniciach prevzala nacistická výskumná organizácia SS Ahnenerbe (Dedičstvo predkov), ktorej hlavnou úlohou bolo dokazovať rasistické teórie o pôvode a nadradenosti Árijcov.
Po vojne sa profesor pokúsil uplatniť na Slovensku. V rokoch 1945 – 1946 prednášal na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského a zároveň robil archeologický výskum v lokalite Moravany nad Váhom neďaleko Piešťan, v nálezisku Moravianskej venuše. Predpokladal, že tam nájde ďalšie poklady. V rozsiahlom liste vtedajšiemu povereníkovi, básnikovi Ladislavovi Novomeskému písal o „najväčšom diluviálnom sídlisku v strednej Európe“, ktoré tam odhalí. Naznačoval budúce archeologické „eldorádo“, ktoré z neho vytvorí, ak dostane podporu vlády.
Foto: PAVLOV
Nakoniec však odchádzal zo Slovenska s prázdnymi rukami a sklamaný. Podľa Petra Kostrhuna, jedného z Absolonových životopiscov, mohla za to i jeho zložitá povaha. Niektoré kroky podnikal pre svoju slávu, na ktorú bol veľmi pyšný.
„Úspechy a predvojnovú popularitu mu mnohí kolegovia neodpustili,“ tvrdí zase český publicista Ján A. Novák v knihe Utajené osobnosti českých dejín.
V roku 1946 Absolona dokonca trestne stíhali za údajnú spoluprácu s nacistami, nič mu však nedokázali. Nasledujúce roky dožil v ústraní, navyše mu zmizla veľká časť rukopisov.
Výskum v Dolných Věstoniciach však prevzali mladšie generácie archeológov. A pokračovalo sa aj v ďalšom prieskume slávnej venuše, pričom s prekvapujúcimi výsledkami.
Napríklad až vyšetrenie tomografom v roku 2004 odhalilo odtlačok prstu asi desaťročného dieťaťa na zadku figúrky. A len pred deviatimi rokmi vedci pri skenovaní špeciálnym mikroskopom zistili, že sošku pôvodne zdobili vtáčie pierka. Svedčia o tom štyri vpichy na hlave venuše.
Skenovanie však odhalilo v jej vnútri viac nebezpečných prasklín, ako sa pôvodne predpokladalo. Pracovníci Moravského zemského múzea, kde je soška uložená, sa preto začali zamýšľať, ako Věstonickú venušu správne prevážať, aby sa jej neublížilo.
„Nebezpečné je to najmä v lietadle, lebo pri zmene tlaku by ju vzduch v prasklinách mohol roztrhnúť,“ uviedol archeológ Petr Neruda, ktorý vedie v rámci tohto múzea Ústav Antrophos, založený ešte Absolonom.
