S Trumanom sa Stalin ešte osobne nepoznal. Predtým dvakrát rokoval (na Teheránskej i Jaltskej konferencii Veľkej trojky) s jeho predchodcom Franklinom Rooseveltom. Ten však pred tromi mesiacmi zomrel a v Bielom dome ho nahradil viceprezident.
Čo sa týka lekárov, Stalin trocha blufoval. Na väčšie vzdialenosti sovietsky líder cestoval spravidla vlakom. Lietať zakázal on sám nielen sebe, ale celej sovietskej politickej špičke po leteckej katastrofe v septembri 1933, keď pri Podolsku na ceste z Moskvy na Krym zahynuli viacerí vysokí vládni úradníci.
Z Moskvy do Berlína dorazil Stalinov pancierovaný salónny vlak za tri dni vďaka neodkladným a rozsiahlym opravám vojnou zničenej železničnej trate, ktorá viedla do Nemecka cez Bielorusko a Poľsko. Vzdialenosť 1 923 km prekonal vlak napriek nie práve kvalitnej železnici relatívne rýchlo vďaka tomu, že mal všade zabezpečený prednostný prechod.
Vyžeňte ich, nech na vlastnej koži pocítia, čo je to panovať nad ostatnými.Stalin v odpovedi na otázku Vladimíra Clementisa o vysídlení Maďarov.
„Vlakovú súpravu sprevádzalo 80 dôstojníkov osobnej ochrany,“ spomínal Stalinov osobný strážca Alexej Rybin. „Na trase sa pohybovali ešte dve takéto súpravy s príslušníkmi NKVD, aby miatli možného nepriateľa.“
Z Berlína do Postupima bolo čo by kameňom dohodil – 20 minút autom. Konferencia sa nezačala, ako plánovali, ráno, ale až podvečer. Predpoludnie využil sovietsky vodca na zoznamovací rozhovor s novým americkým prezidentom. Spýtal sa ho, či sa už videl s Winstonom Churchillom, britským premiérom. „Áno, ešte včera ráno. Je si istý svojím víťazstvom vo voľbách,“ odpovedal Truman.
Išlo o prvé povojnové voľby na Britských ostrovoch. Konali sa ešte 5. júla, ale vzhľadom na to, že milióny Britov sa stále nachádzali v svojich vojenských jednotkách po celej Európe, ich hlasy spočítavali tri týždne, až do 26. júla. Preto Churchill začal tušiť, že je zle-nedobre, až krátko pred vyhlásením výsledkov.
Aký dojem si Truman odniesol o „strýkovi Joeovi“ (tak volali Stalina v korešpondencii s Churchillom) z prvého stretnutia? „Páči sa mi tento človek,“ poznamenal si večer do denníka. "Zdá sa, že je čestný, hoci prefíkaný. Cítim istotu, že sa dohodneme… že si viem s ním poradiť.“
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Deti prišli na svet v poriadku
Ešte deň predtým, večer 16. júla 1945 dostal Truman z Ameriky šifrovaný telegram: „Deti sa narodili v poriadku.“ Išlo o správu storočia.
"Deti“ z telegramu predstavovali prvé atómové bomby pod kódovým označením Little Boy a Fat Man. Prvú práve úspešne vyskúšali naostro v púšti Nové Mexiko, druhú – jej presnú kópiu – môžu USA kedykoľvek použiť pri útoku na Japonsko.
Vývoj jadrovej zbrane pod krycím názvom Manhattan prebiehal od konca roku 1942 . Americká vláda o ňom útržkovito informovala jedine najbližšieho spojenca – Veľkú Britániu. Aj teraz Truman okamžite oboznámil Churchilla s obsahom telegramu. A uvažoval, ako dať o ňom vedieť Stalinovi.
Foto: HARRY S. TRUMAN LIBRARY
Prvé zasadnutie konferencie sa začínalo o 17. hodine 17. júla 1945 v zámku Cecilienhof, ktorý kedysi patril nemeckému korunnému princovi. Summit pokrývalo okolo 150 novinárov z celého sveta.
Čo je zaujímavé, bol medzi nimi aj neskorší 35. americký prezident John F. Kennedy. Vtedy len 28-ročný, prednedávnom demobilizovaný poručík amerického vojenského námorníctva zastupoval noviny a časopisy spoločnosti Hearst Newspapers.
„Spustošenie je úplné,“ písal v reportáži z Berlína, lebo z Postupimu zatiaľ nebolo o čom. „Ťažko nájsť budovu, ktorá by nebola zničená alebo poškodená. Na niektorých uliciach ešte cítiť sladký a odporný zápach mŕtvol. Ľudia, ktorých stretávam, majú bezfarebné tváre. Kam idú? Zaujímalo by ma, či to vôbec vedia.“
Čítajte viac Prvý Slovák dobyl Pražský hrad. Ako Ludvíka Svobodu vystriedal Gustáv Husák
Churchilove zápalky na mape Európy
Stalin za okrúhlym stolom vo veľkej sále zámku Cecilienhof navrhol, aby prvé zasadnutie konferencie viedol americký prezident. Churchill ho podporil, ale už onedlho sa prejavili prvé nezhody vo Veľkej trojke. Týkali sa textu mierových zmlúv s bývalými spojencami Tretej ríše – Talianskom, Rumunskom i Maďarskom.
Ešte väčšie rozpory vznikli v súvislosti so stanovením západnej hranice Poľska, a teda aj nových hraníc porazeného Nemecka. Traduje sa, že ich viac-menej načrtol Churchill už na Teheránskej konferencii. Mal ich údajne vyznačiť na mape tromi zápalkami Niektorí historici to považujú za jeden z povojnových mýtov. V ruských archívoch sa však našiel záznam rozhovoru ministrov zahraničných veci ZSSR a Veľkej Británie Viačeslava Molotova a Anthonyho Edena, ktorí túto epizódu potvrdzujú.
Hranice štátov sa vtedy pohli v celej strednej Európe a vyvolali veľké sťahovanie národov. Sovietsky zväz si presadzoval územné nároky na úkor štátov oslobodených spod fašistickej okupácie Červenou armádou.
V Rumunsku išlo o Besarábiu a severnú Bukovinu. S československou vládou Moskva dohodla už 29. júna 1945 pričlenenie Podkarpatskej Rusi (Zakarpatskej Ukrajiny) k ZSSR.
V prípade Poľska Sovieti medzitým posunuli svoje územie na takzvanú Curzonovu hranicu (vytýčenú ešte po prvej svetovej vojne v roku 1918 vtedajším britským ministrom Georgeom Curzonom). Spôsobilo to odsun takmer štyroch miliónov Poliakov, ktorí zrazu žili na "nesprávnej“ strane tejto hranice. Veľká trojka umožnila Poľsku získať ako kompenzáciu za stratu východných teritórií časť bývalého Východného Pruska na západ od riek Odra a Nisa. Predtým patrili Nemecku, vrátane miest Vroclav (Breslau), Štetín (Stettin) a Gdansk (Danzig).
Varšava ani nepočkala s kolonizáciou tohto regiónu na rozhodnutia veľmocí a na mierové zmluvy, lebo vo veľkom ho zaľudňovala už na jar a začiatkom leta 1945. Mnohí starousadlíci – niekoľko miliónov Nemcov – totiž stadiaľ ušli na sklonku vojny do oblastí obsadených západnými spojencami. Ďalšie milióny žiadala promoskovská poľská vláda odsunúť čo najskôr.
„Ale v britskom pásme okupovaného Nemecka pre nich nebude dosť potravín,“ márne upozorňoval Churchill. " Značná časť nemeckého obilia sa práve urodí na území, ktoré obsadzujú Poliaci.“ Značné problémy tiež vyvolával "divoký odsun“ státisícov etnických Nemcov z Československa. Nasledovala ostrá výmena názorov medzi Stalinom a Churchillom. Ukázalo sa totiž, že majú o veci rozdielne, často až protichodné informácie. Churchill tvrdil, že väčšina z dva a pol milióna Nemcov sa nachádza ešte na území ČSR, zatiaľ čo Stalin opakoval, že ich už odsunuli do ruskej okupačnej zóny v Nemecku: „Československé úrady ich najprv vyzvali, aby odišli a potom vysídlili. Sú už v Drážďanoch, Lipsku a Chemnitzi.“ Dnes je už jasné, kto mal v tomto spore pravdu.
Čítajte viac Škandál ako hrom: vlajka s kalichom nad Pražským hradom. Hus bol predsa kacír...
Nemcov odsunúť, ale usporiadane
Tisícky etnických Nemcov ušlo z Česka i Slovenska na západ ešte pred príchodom frontu. Po oslobodení Červenou armádou prebiehal odsun Nemcov v oboch častiach ČSR neorganizovane, na mnohých miestach s použitím násilia, preto sa v súčasnej historickej literatúre označuje ako „divoký“ alebo ako „vyhnanie“.
Podľa britskej historičky Mary Heimannovej, ktorá sa špecializuje na dejiny Československa, vyhnali z neho v prvých mesiacoch po vojne 660 000 Nemcov a zabili 19 000 až 30 000. Ďalšie tisícky držali v táboroch nútených prác. Na Slovensku – kde pred vojnou žilo okolo 150 000 karpatských Nemcov – zriadili 63 takýchto sústreďovacích táborov a držali v nich bezmála 27 000 väzňov, prevažne Nemcov. Postupimská konferencia s súhlasila presídlením nemeckého obyvateľstva, trvala však na tom, aby prebiehalo „usporiadaným a humánnym spôsobom“.
Príprava organizovaného odsunu vrcholila u nás až koncom roku 1945. Prvý transport s Nemcami odišiel z Československa 24. januára 1946. Zostavili ho v Mariánskych Lázňach prevažne zo starých ľudí, žien a detí. Smeroval cez Domažlice do amerického okupačného pásma v západnom Nemecku. Až do 25. februára odchádzal takto z bývalých Sudet jeden transport denne priemerne s 1 200 vysídlencami.
Foto: MODERNI-DEJINY.CZ
Prvý transport so slovenskými Nemcami z tábora v Bratislave-Petržalke vypravili až 30. apríla 1946. Ďalší odišiel až 12. mája, a zostavili ho v nováckom tábore (počas Tisovho režimu tam bol pracovný tábor pre Židov).
Slovensko akoby sa s transferom svojich Nemcov neponáhľalo. Kým z Česka v tom čase odchádzali štyri transporty denne, zo Slovenska iba jeden týždenne. Treba si však uvedomiť, že začiatkom roku 1946 sa tu zdržiavalo už len asi 55-tisíc príslušníkov nemeckej menšiny, zatiaľ čo v Česku viac ako dva milióny.
Ale politická reprezentácia ČSR, a Slovenska zvlášť, očakávala od najvyšších predstaviteľov protihitlerovskej koalície aj schválenie odsunu maďarskej menšiny.
Čítajte viac Obchodné vojny nemali víťazov. A bývali predohrou veľkých ozbrojených konfliktov medzi štátmi
Stalin: Vyžeňte ich, nebudeme proti
Prezident Edvard Beneš už vo svojom prvom pražskom prejave po návrate z exilu 16. mája 1945 vyzýval dav zhromaždený na Staromestskom námestí „odstrániť nekompromisne predovšetkým Nemcov v krajinách českých a Maďarov na Slovensku“. Obnovené Československo sa malo podľa neho stať čisto slovanským štátom.
Povereníkom vnútra za KSS bol v tom čase Gustáv Husák. „Treba vysťahovať všetkých Nemcov a Maďarov s výnimkou tých, ktorí sa dokázateľne zúčastnili protifašistickej činnosti,“ vyhlásil na porade zástupcov národných výborov a veliteľov národnej bezpečnosti v Poprade. Dokazovanie antifašistickej činnosti však bývalo zložité a neskôr sa od neho úplne upustilo.
Československá diplomacia ešte pred postupimským summitom sondovala, ako sa k otázke transferu Maďarov stavajú lídri víťazných mocností. Naďalej mali vážne výhrady najmä Briti. Dali to najavo už koncom januára 1944, keď o zámere vysťahovať po vojne z ČSR okrem Nemcov i Maďarov Beneš informoval Londýn v osobitnom memorande.
Stalin sa zaručil svojou podporou tohto plánu ešte dva týždne pred Postupimom, keď 28. júna 1945 prijal v Kremli predsedu vlády ČSR Zdeňka Fierlingera a štátneho tajomníka ministerstva zahraničia Vladimíra Clementisa. „Nebudeme vám v tom brániť. Vyžeňte ich, nech na vlastnej koži pocítia, čo je to panovať nad ostatnými.“
3. júla 1945 sa československá vláda obrátila na spojenecké mocnosti, aby do prípravy rokovaní o budúcej Európe zaradili aj vysídlenie 400-tisíc Maďarov z ČSR, a to prípadne "prostredníctvom výmeny obyvateľstva za Slovákov žijúcich v Maďarsku.“
K číslu 400 000 dospel vtedajší minister financií ČSR za Demokratickú stranu Vavro Šrobár a vychádzal zrejme zo zásady uvedenej v spomínanom memorande: V Československu nesmie byť obec, ktorá by nemala najmenej 67 % obyvateľov, českej, slovenskej či inej slovanskej národnosti. Všetkých ostatných treba vysídliť.
Vie sa o tom, že jednotlivé delegácie sa nad československou žiadosťou zamýšľali. V prípade, že by sa o nej rokovalo, chceli Američania navrhnúť, aby problém transferu maďarského obyvateľstva najprv preskúmala Spojenecká kontrolná komisia so sídlom v Berlíne. Na program Postupimskej konferencie sa však táto otázka vôbec nedostala.
Benešovým dekrétom Maďarov napriek tomu zbavili – podobne ako Nemcov – štátneho občianstva a v ČSR sa stali cudzincami. Po konferencii však už ani Moskva neradila Prahe vyhnať maďarskú menšinu z republiky, ale dohodnúť sa s Budapešťou na výmene obyvateľstva. To sa aj stalo, ale namiesto plánovaných 400-tisíc vymenili v nasledujúcich rokoch okolo 90-tisíc slovenských Maďarov za 72-tisíc maďarských Slovákov.
Čítajte viac Prežili vojny aj morové epidémie, dnes sú na lopatkách. Z mapy Slovenska zmizli stovky obcí. Ďalšie vymierajú
Summit viac toho zauzlil ako vyriešil?
Truman dlho zvažoval, ako (a čo) má dať vedieť „strýkovi Joeovi“ o novej americkej zbrani. Nakoniec sa odhodlal a 24. júla, po skončení zasadnutia podišiel k Stalinovi, aby mu medzi štyrmi očami povedal: Spojené štáty majú bombu „nezvyčajnej sily“ a mienia ju zhodiť na Japonsko. Ten prezidenta pozorne a úplne pokojne vypočul.
"Čo bolo ďalej?“ vyzvedal Churchill ešte v ten večer. "Povedal mi, že rád o tom počuje a dúfa, že Spojené štáty úspešne použijú novú zbraň proti Japonsku.“ Trumana zarazilo, že Stalin sa ho na nič nepýtal. Churchill bol presvedčený, že Stalin vôbec nechápal, o čo ide.
Ale veci sa mali ináč. Vládca Kremľa bol dôkladne informovaný o vývoji americkej A-bomby od začiatku projektu Manhattan z hlásení sovietskej rozviedky. Aj vďaka tomu sa mohol sovietsky jadrový výskum rozbehnúť už v roku 1943.
Piatok 26. júla 1945 bol v Postupime zlomový. Summit prijal deklaráciu, požadujúcu od Japonska bezpodmienečnú kapituláciu, ináč mu hrozilo „rýchle a úplné zničenie“. V ten istý deň sa Churchill dozvedel o zdrvujúcej porážke svojej konzervatívnej strany vo voľbách. Na konferencii ho nahradil vodca dovtedajšej labouristickej opozície Clement Attlee. Summit potom pokračoval ešte šesť dní, ale už mal iný charakter.
Možno aj pod týmto dojmom Churchill v svojich pamätiach tvrdí, že "osudom záverečnej konferencie Trojky boli sklamané nádeje“. Podľa neho sa na nej viac problémov zauzlilo ako vyriešilo. Ale ak sa pozrieme bližšie na závery konferencie, nebolo toho zase až tak málo, na čom sa víťazné mocnosti dohodli.
Zoberme si hoci otázku, čo ďalej s bývalou Hitlerovou ríšou. Podľa Postupimskej dohody sa k Nemecku malo pristupovať ako k jednotnému hospodárskemu celku s tým, že v jeho politike sa budú presadzovať štyri D: demilitarizácia verejného života, jeho denacifikácia, čiže odstránenie exponentov nacizmu z dôležitých funkcií, dekartelizácia priemyselných odvetví a demokratizácia krajiny.
