Vtedajším novinám na Slovensku trvalo pomerne dlho, kým pochopili, že ide o prevratnú vec s ďalekosiahlymi dôsledkami. O zákone informovali oneskorene a veľmi kuso. Pre platenú dovolenku nenachádzali ani správny slovenský výraz, a tak si redaktori pomáhali čechizmom. Písali „platená dovolená k zotaveniu“.
Návrh zákona predložil ešte v apríli 1925 „senátor Ferdinand Šťastný a súdruhovia“, ako stojí v záznamoch zo zasadnutí Národného zhromaždenia. Boli totiž členmi Československej strany socialistickej, v ktorej sa oslovovali slovom „súdruh“. Zároveň patrili medzi členov hornej komory parlamentu, čiže senátu.
Šťastný v zdôvodnení priznáva, že predkladaná predloha zákona síce život robotníctva ktovieako neosladí, ale „aspoň popráši cukrom“. Pôvodne chceli totiž navrhnúť 21-dennú platenú dovolenku, ale boli realisti – neprešla by hlasovaním vzhľadom na rozloženie politických síl v parlamente.
V rozprave vystúpil aj Lev Winter, vtedajší minister práce za sociálnu demokraciu. Reagoval na poznámku z opozičných lavíc, že vo veľkých strojárskych a tlačiarenských podnikoch už zamestnanci majú zmluvne zakotvenú aj dlhšiu dovolenku na základe kolektívneho vyjednávania. Navyše sa do nej nezapočítavajú nedele a sviatky, pripadajúce na obdobie dovolenky, ako to ukladá prijímaný zákon.
„Zamestnávateľ môže podmienky zmluvy meniť v čase pre zamestnancov najmenej priaznivom, keď sa hospodárstvu nedarí, preto je také dôležité, aby sa zákonom stanovila aspoň minimálna dovolenka na zotavenie,“ povedal Winter.
Foto: Archív Balneologického múzea
Takúto vymoženosť stanovenú zákonom mali dovtedy (od júla 1921) len baníci a obslužný personál vo vybraných ťažobných revíroch. Za jeden odpracovaný rok im prislúchalo päť dní plateného voľna, za päť až 10 rokov – sedem, za 10 až 15 rokov – 10 a za viac ako 15 rokov – 12 dní dovolenky.
Aj zákon, ktorý sa začal uplatňovať v ostatných odvetviach hospodárstva prvýkrát v lete 1925, predpisoval odstupňovaný nárok na platenú dovolenku. A tiež v závislosti od počtu odpracovaných rokov, ale poznal stupnicu iba od šesť do osem dní
Ukazuje sa, že slogan „Som baník, kto je viac?“ nevymysleli u nás až „za boľševika“, ale už pred vyše sto rokmi a takpovediac „za buržuja“. Ostatne, vzhľadom na drsné a životunebezpečné podmienky práce pod zemou si ťažbári viac voľna určite zaslúžili.
Winter neskôr tvrdil, že aj tých šesť až osem dní bolo veľkým kompromisom a že najmä veľkí zamestnávatelia a ich obhajcovia v parlamente sa jeho prijatiu bránili zubami-nechtami.
Každý deň na poludnie prichádzal do práce a podozrievavo zisťoval, či jeho pracovné miesto medzitým nezaujal niekto iný.ekonóm Henrik Müller o dielovedúcom, ktorý dostal prvé štyri dni voľna v živote
Počas dovolenky mal totiž zamestnanec nárok na náhradu mzdy, zodpovedajúcu priemernému zárobku v predchádzajúcich štyroch týždňoch bez poplatkov za nadčasy.
Komunistickí senátori a poslanci návrh zákona od samého začiatku napádali a poukazovali na príklad sovietskeho Ruska. Tam boľševici hneď po víťaznej revolúcii rozhodli o dvojtýždňovej platenej dovolenke pre všetkých námezdne pracujúcich. A sovietsky zákonník práce z roku 1922 zaviedol dokonca ďalšie dva týždne plateného voľna pre pracujúcich v nebezpečných a zdraviu škodlivých prevádzkach.
Ale pravdou je aj to, že po vyhlásení industrializácie Josifom Stalinom v roku 1928 platenú dovolenku pre všetkých zamestnancov v ZSSR postupne znižovali až na jeden týždeň v roku. O tom však boľševická propaganda mlčala…
Čítajte viac Jún 1965: Ako sme si pomáhali. Slováci, Maďari a Česi proti veľkej vode
Rekreačnú dovolenku robotníkom!
Ak si chceme predstaviť, čo znamenalo zavedenie platenej dovolenky v Československu pred 100 rokmi, musíme si uvedomiť, že v Spojených štátoch ju nemajú dodnes.
A vo Veľkej Británii uznali zákonný nárok robotníka na týždeň takejto dovolenky až v roku 1938, aj to len určitým kategóriám zamestnancov. Prevažne tým, ktorým bola úradne stanovená minimálna mzda. Predchádzali tomu dlhoročné kampane odborových zväzov (požadovali dva týždne voľna) a intervencie Medzinárodnej organizácie práce.
Preto vybojovanie zákonom zaručenej platenej dovolenky kladú niektorí historici hneď na druhé miesto za osemhodinový pracovný čas, v čom ČSR takisto zohrala priekopnícku úlohu. U nás ho zaviedli už v roku 1918, ako v prvej demokratickej krajine na svete.
Ale poďme ešte trochu ďalej do minulosti. Prvé pokusy zaviesť platenú dovolenku vznikli v Nemecku. Už v roku 1903 ju vybojoval Ústredný zväz nemeckých pivovarníkov pre svojich členov, ale iba v Štuttgarte a Durínsku. Išlo len o tri dni plateného voľna v roku, ale dodnes sa to považuje za určitý míľnik v odborovom hnutí.
O štyri roky neskôr tlačiar Ludwig Rexhäuser po prvýkrát prišiel s heslom: „Rekreačnú dovolenku pre robotníkov!“ Zverejnil ho v odborárskom časopise Korrespondenzblatt.
Súčasný nemecký ekonóm Henrik Müller z Dortmundskej univerzity ozrejmuje, aká to bola vtedy utopická požiadavka. Vyvolala posmešné poznámky nielen v Reichstagu, nemeckom parlamente, ale aj medzi odborárskymi predákmi.
Keď krátko pred prvou svetovou vojnou presadili niektoré silné odborové zväzy v kovopriemysle požiadavku platenej dovolenky do zmlúv so zamestnávateľmi, zamestnanci sa ju báli vyberať. Profesor Müller uvádza prípad nemenovaného dielovedúceho z elektrotechnickej spoločnosti AEG v Berlíne, ktorý v roku 1916 prvýkrát v živote dostal štyri dni pracovného voľna. „Každý deň na poludnie prichádzal do práce a podozrievavo zisťoval, či jeho pracovné miesto medzitým nezaujal niekto iný.“
Foto: Mladá Petržalka
Približne v tom čase si vydobyli finančnú náhradu za pracovné voľno aj robotníci v niektorých odvetviach rakúsko-uhorského priemyslu. Vďaka kolektívnym zmluvám to boli predovšetkým typografi a kovorobotníci, takzvaná robotnícka aristokracia. Už predtým sa výsade platenej dovolenky tešili dôstojníci cisársko-kráľovskej armády, vybrané kategórie štátnych zamestnancov, povedzme učitelia, ktorí mali platené prázdniny. Ale to bolo asi všetko.
Po prvej svetovej vojne presadzovali niektoré národné odbory neplatenú dovolenku naďalej prostredníctvom kolektívnych zmluv. Napríklad v roku 1929 ich malo vo Weimarskej republike (Nemecku) vyše osemtisíc firiem a spoločností. Po jednom roku zamestnania si robotníci mohli nárokovať spravidla tri až štyri dni plateného voľna ročne. Súbežne s odpracovanými rokmi sa predlžovala aj platená dovolenka až na 14 dní. Iné štáty sa vydali cestou jednotnej zákonnej úpravy tohto pracovného práva. Ešte v 20. rokoch minulého storočia k nej pristúpili v Rakúsku, Taliansku, Švédsku. V roku 1931 sa pripojilo Španielsko. Prijalo zákon, ktorý všetkým zamestnancom poskytoval sedem dní plateného voľna ročne. Nevzťahovalo sa to však na poľnohospodárskych robotníkov.
Víťazstvo Ľudového frontu vo Francúzsku v júni 1936 viedlo k rozsiahlym sociálnym reformám. Ich súčasťou bolo aj zavedenie 40-hodinového pracovného týždňa a dvoch týždňov platenej dovolenky.
Je zaujímavé, že až v tom istom roku prijala Medzinárodná organizácie práce konvenciu o platenej dovolenke. Stanovila ju na minimálne šesť dní v roku.
Ale vtedy už bolo pracovné zákonodarstvo v medzivojnovom Československu oveľa ďalej.
Čítajte viac Ľudia sa búrili, keď im stroje brali prácu. Postavia sa aj robotom a umelej inteligencii?
Zákony boli na to, aby sa porušovali
Už zákon č. 67/1925 pamätal aj na učňov. Tí mali dokonca nárok na dlhšiu platenú dovolenku ako riadni zamestnanci – na 12 až 14 dní v roku podľa veku učňa.
V nasledujúcom roku prišlo k predĺženiu platenej dovolenky štátnym zamestnancom (predovšetkým úradníkom v štátnej správe, ale aj vysokoškolským pedagógom, policajtom atď.) na dva až šesť týždňov, a to podľa ich služobného postavenia a odpracovaných rokov.
Napokon v roku 1934 Národné zhromaždenie predĺžilo v takom istom rozsahu dovolenku súkromným zamestnancom. Kto bol „súkromný zamestnanec“ za prvej ČSR? Napríklad úradník v banke, vedúci predajne alebo administratívny pracovník v súkromnej firme. Ich postavenie sa líšilo od štátnych zamestnancov, ktorí mali obvykle vyšší plat a istotu zamestnania.
Zákony by tu teda boli, možno najlepšie v strednej Európe, horšie to bolo s ich uplatňovaním v praxi. Tento problém ostáva napokon problémom dodnes, veď aj dobré zákony sa u nás obchádzajú, ignorujú, pošliapavajú.
Navyše, pred storočím zamestnávateľ nemusel dovolenku zamestnancovi ponúkať či odporúčať. A zamestnanec o ňu prichádzal, ak si sám na ňu neuplatnil nárok v príslušnom roku. A najmä počas hospodárskej krízy si ho mnohí ľudia radšej neuplatnili, aby neprišli o prácu. Okrem toho zamestnávatelia mohli zamestnancom odrátať z nároku na dovolenku dni, ktoré označili za neospravedlnenú absenciu. Často pritom dovolenku vynulovali.
Foto: Dobová slovenská tlač
Na porušovanie predpisov o platenej dovolenke upozorňovali na Slovensku najmä Robotnícke noviny, blízke sociálnodemokratickej strane.
„Mnohí majitelia pekárni neposkytujú dovolenku robotníkom a už vôbec nie učňom,“ informovali koncom marca 1930 v článku o pomeroch v slovenskom pekárenstve. „Vyhlasujú to za boľševictvo a protestujúcich perzekvujú prepúšťaním z práce.“
Začiatkom novembra toho istého roku písali Robotnícke noviny o posielaní na nútenú dovolenku (bez akejkoľvek náhrady mzdy) pracovníkov bratislavskej Továrne na vodomery a plynomery. Dôvody boli zrejme objektívne: kríza odbytu, chýbajúce objednávky.
Bez ohľadu na mnohé podobné prípady umožnila platená dovolenka už v medzivojnovom období masovo rozvíjať cestovný ruch a meniť spôsob života najširších vrstiev. Pravda, viac v priemyselne, urbanisticky aj kultúrne rozvinutejších českých krajinách, než na Slovensku.
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Držať sa roboty až do soboty? Už nie
Aký bol vlastne potenciál vtedajšieho Slovenska v oblasti domáceho cestovného ruchu? Zo sčítania v roku 1921 vyplýva, že tu bolo iba 15 miest s počtom obyvateľov nad 10 000. Do roku 1930 ich počet vzrástol na 21. Jedine Bratislava dovtedy prekonala hranicu 100 000 obyvateľov a Košiciam k nej ešte chýbalo 30 000 obyvateľov.
Podiel mestského obyvateľstva v slovenskej populácii dosiahol v tom čase – podľa výpočtov vtedajšieho českého demografa Antonína Boháča – ledva 26 percent. Pre porovnanie – v Čechách a na Morave bol takmer 2,5-krát vyšší. Slovensko bolo naďalej prevažne agrárnou krajinou. Na slovenskom vidieku sa cez leto pred sto rokmi pracovalo a predovšetkým na poli. Slováci síce oddávna vedeli, že od roboty aj kone dochnú a že človek nie je zo železa, ale na oddych im neostávala niekedy ani nedeľa. Neskôr sa to o niečo zlepšilo, ale na dedine stále platilo ako jedenáste prikázanie: Drž sa roboty do soboty! V lete sa ľudia z rozpálených miest a mestečiek utiekali do prírody.
A tak oravskí alebo zemplínski roľníci ešte nie, ale bratislavské a košické úradníctvo už výhody letnej dovolenky venovanej turistike a rekreácii vychutnávalo aj za prvej ČSR. Zatiaľ, pravda, zriedkavejšie v zahraničí a najčastejšie v domácich kúpeľoch.
Foto: Fortepan
Desať rokov po vzniku ČSR sa aj na Slovensku rozšírilo hnutie, známe už pred prvou svetovou vojnou v Čechách, ktoré pod heslom „poznávaj svoju domovinu“ uprednostňovalo domáce letoviská. Významne k tomu prispela masívna reklamná kampaň Československých štátnych kúpeľov. Každý Slovák a Čech mal navštevovať kúpele svojho štátu. Slovenské médiá dávali pritom do pozornosti predovšetkým slovenské kúpele.
„Kto chcel v Bratislave kedysi niečo znamenať, musel navštíviť v hlavnej sezóne piešťanské kúpele,“ spomínal v našom rozhovore Peter Krahulec, kedysi dlhoročný šéf inšpekcie československých kúpeľov a žriedel. „Kto na to nemal, prenajímal si letný byt v iných slovenských kúpeľoch.“
Piešťany už pred druhou svetovou vojnou obsadzovala najmä zahraničná klientela, ale počtom liečivých prírodných prameňov sme predsa boli kúpeľňou veľmocou. Pred druhou svetovou vojnou tu fungovalo 47 kúpeľov a ešte akých! V roku 1930 priniesol obrázkový časopis Nový svet reportáž o kúpeľoch Brusno pod názvom „Slovensko má svoje Karlove Vary“.
A kto nemal v Bratislave ani na Brusno, ani na Dudince, šiel sa v letných horúčavách schladiť na prírodné kúpalisko Lido v Petržalke. Vzniklo ešte v roku 1928 na upravenom pravom štrkovom brehu Dunaja. O šesť rokov neskôr už malo aj väčší bazén a plátenné kabínky na prezliekanie.
Čítajte viac Škandál ako hrom: vlajka s kalichom nad Pražským hradom. Hus bol predsa kacír...
Horšia Slovač do Tatier. Alebo i k Jadranu
Kto sa chcel schladiť radšej pri horskom potoku alebo plese, cestoval do Vysokých Tatier. Málokto si mohol dovoliť ubytovanie v Grandhoteli, ktorý postavili pred 120 rokmi v Starom Smokovci. Už vtedy mal izby vybavené ústredným kúrením a v suteréne ponúkal návštevníkom vodoliečebné procedúry. Tatry v tom čase disponovali sieťou lacnejších chát a zotavovaní, ktorá vznikala ešte úsilím Uhorského kúpeľného a hotelového spolku a po vzniku ČSR sa ďalej rozširovala.
Kým však predtým Tatry navštevovala predovšetkým uhorská šľachta a meštianstvo (aj preto všade viseli tabule v maďarčine), po rozpade monarchie väčšinu návštevníkov tvorili českí turisti.
Návštevnosť našich veľhôr vzrástla v priebehu niekoľkých rokov natoľko, že úrady začali uvažovať o zriadení tatranskej prírodnej rezervácie, aby zabránili vážnym ekologickým škodám. Ako zistili Leonard Ambróz a Eva Greschová zo Slovenského múzea ochrany prírody a jaskyniarstva v Liptovskom Mikuláši, už v roku 1929 bolo oficiálne definované vymedzenie chráneného územia. Otvorené ostávalo len presné určenie jeho západnej hranice. Tatranský národný park sa však podarilo vyhlásiť až koncom roku 1948.
Platená dovolenka nebola jediným predpokladom využívania voľného času mimo domova, bola však veľmi dôležitým faktorom. Medzi ďalšie patril rozvoj dopravy. Kým za Rakúsko-Uhorska sa dopravné tepny na Slovensku orientovali hlavne severojužným smerom, po vzniku ČSR jednoznačne prevážilo smerovanie západ – východ.
Nezanedbateľné však bolo aj budovanie miestnej dopravnej infraštruktúry v okolí letovísk a vôbec rekreačných stredísk. Rady návštevníkov vo Vysokých Tatrách rozšírila výstavba cestného spojenia z Popradu do Starého Smokovca a neskôr i lanovky na Lomnický štít.
Foto: KUPELEBRUSNO.SK
Ako uvádza sociológ turizmu Ivan Chorvát z Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, už pred druhou svetovou vojnou zohrala významnú úlohu v rozvoji cestovného ruchu motorizácia: autobusy pre pospolitý ľud, osobné autá pre majetnejších.
Len za jedno desaťročie v rokoch 1922 až 1932 vzrástol počet motorových vozidiel v ČSR takmer 10-násobne. Pravda, najviac ich jazdilo po cestách v českých a moravských krajoch – takmer 90 500. Na Slovensku vtedy evidovali len o čosi viac ako deväťtisíc automobilov, čiže asi desatinu.
O tom, že cestovný ruch sa stával čoraz významnejšou súčasťou spoločenského života, svedčil aj rast počtu cestovných kancelárií. Český historik turizmu Jan Štemberk uvádza, že v roku 1930 ich bolo 61. Prím medzi nimi hral už vtedy Čedok, ktorý lákal aj morachtivých Slovákov: „k modrému Jadranu na 9 dní za 540 až 625 korún s pobytom v hoteloch v Jugoslávii a Itálii“.
Čo sa dalo kúpiť za 540 korún? Napríklad dámsky kostým, pánsky oblek vás vyšiel o 150 korún viac. Priemerná mzda v ČSR dosahovala v roku 1930 bezmála 790 korún. Baníci si zarobili mesačne v priemere 940, priemyselní robotníci 550 a úradníci 1 550 korún. Vyplynulo to zo štatistického prieskumu, ktorý po celý rok sledoval príjmy a výdavky 122 rodín v celom Československu.
