Lídri 35 štátov Európy, USA a Kanady sa 31. júla a 1. augusta 1975 stretli v kongresovej sále helsinského paláca Finlandia. Slávnostne podpísali takmer 100-stránkový Záverečný akt konferencie, ktorá bola v histórii jedinečná aj svojím obsahom.
Jej účastníci sa totiž uprostred studenej vojny zišli, aby spoločne rokovali o mierovej a bezpečnej budúcnosti Európy, vtedy rozdelenej na dva ideologicky nezmieriteľné politicko-vojenské bloky. A hľadali spoločnú reč napriek zásadne odlišným názorom a prístupom k rôznym celospoločenským otázkam. Záverečnej fáze konferencie predchádzali náročné diplomatické rokovania delegácií zúčastnených strán na úrovni ministrov i expertov, ktoré prebiehali od júla 1973 striedavo v Helsinkách, Ženeve a vo Viedni.
„Helsinský akt bol pre dosiahnutie konca Sovietskeho zväzu dôležitejší ako všetky sily NATO.“Andrej Kozyrev, prvý minister zahraničných vecí Ruskej federácie
Finálny súbor dokumentov nazývaný Záverečným aktom obsahoval desať zásad zahraničnej politiky vo vzájomných vzťahoch. Išlo napríklad o princíp rovnosti a rešpektovania práv, vyplývajúci zo zvrchovanosti, ďalej princíp zdržania sa hrozby silou a použitia sily, princíp neporušiteľnosti hraníc, princíp územnej celistvosti štátov, princíp mierového urovnania sporov, princíp nezasahovania do vnútorných záležitostí atď.
Viaceré z týchto zásad priniesla už Charta OSN z roku 1945. Záverečný akt ich rozpracoval podrobnejšie, do väčšej hĺbky aj šírky.
Tematicky možno prijaté dokumenty zaradiť do troch skupín, bežne nazývaných helsinskými košmi. Prvý kôš sa týkal európskej bezpečnosti, druhý spolupráce v oblasti kultúry, hospodárstva, vedy, technológie a životného prostredia, tretí humanitných problémov, ľudských práv a výmeny informácií. Ak povieme, že konferencia trvala dlho, tak jej predpríprava prebiehala až rekordne zdĺhavo – skoro sedem rokov. Hádajte, odkiaľ prišiel prvý impulz na zvolanie tohto megasummitu? Neuhádnete – z Moskvy. A na všetkom sa veľmi aktívne podieľala Praha. O tom si teraz povieme viac.
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Otcom myšlienky bol Mister Nyet
Prvé sondáže týkajúce sa možného zvolania celoeurópskeho zhromaždenia lídrov urobil vtedajší šéf sovietskej diplomacie Andrej Gromyko počas svojej návštevy Ríma v apríli 1966. Bola to vôbec prvá oficiálna návšteva takého vysokého predstaviteľa ZSSR v Taliansku po druhej svetovej vojne. Dovtedy boli vzájomné vzťahy naštrbené účasťou Mussoliniho režimu v hitlerovskej koalícii.
Medzitým sa však rozprúdili vzájomné hospodárske a obchodné styky. Od roku 1964 to bola najmä výstavba veľkej sovietskej automobilky firmou Fiat v meste Toliati (predtým Stavropoľ nad Volgou). Od roku 1970 začala vyrábať osobné automobily Žiguli Lada.
V tom čase 56-ročný Gromyko mal už za sebou bohatú kariéru veľvyslanca v USA, a to v zlomových rokoch 1943 – 1946. Bol tiež stálym predstaviteľom ZSSR v OSN (1946 – 1948). Už vtedy si získal prezývku Mister Nyet (Pán Nie) pre svoje časté vetá na zasadnutiach Bezpečnostnej rady. Od roku 1958 viedol rezort diplomacie na Smolenskom námestí v Moskve.
V Ríme rokoval s kresťanským demokratom Aldom Morom, vtedy premiérom stredoľavej vlády podporovanej socialistami a zároveň (na štyri mesiace) ministrom zahraničných vecí Talianska. Morovi sa pozdávala Gromykova myšlienka usporiadať celoeurópsky summit. Odporúčal však, aby sa okrem bezpečnosti venoval aj otázkam spolupráce štátov vo všetkých oblastiach, sféru práv človeka nevynímajúc.
Na rokovaniach s Morom tlmočil Gromykovi z taliančiny Anatolij Adamišin, ktorý počas helsinskej konferencie viedol na ministerstve zahraničných vecí ZSSR sekciu všeobecných medzinárodných problémov. „Taliani presviedčali Gromyka, aby do príprav konferencie zapojili aj Spojené štáty, lebo bez ich účasti by sa sotva podarilo riešiť otázku vzťahov medzi západným (NSR) a východným Nemeckom (NDR), vrátane problému západného Berlína,“ spomínal po rokoch Adamišin.
Gromyko vtedy zavítal aj do Vatikánu a prijal ho pápež Pavol VI. Bolo to vôbec prvé stretnutie sovietskeho štátnika s hlavou katolíckej cirkvi. Je viac ako pravdepodobné, že rokovali aj o projekte celoeurópskej bezpečnosti a spolupráce. Vatikán potom podporil svojou morálnou autoritou prípravy summitu (predovšetkým rokovania o treťom koši) a presadil viaceré požiadavky do Záverečného aktu.
Bolo to len divadlo pre ľavicu?
V júli 1966 sa v Bukurešti konalo stretnutie lídrov štátov Varšavskej zmluvy. Navrhli zvolanie európskej bezpečnostnej konferencie už v mene celého východného bloku.
Prípravy konferencie spomalili najmä búrlivé udalosti v Československu – Pražská jar, obrodný proces a jeho násilné potlačenie tankami spojeneckých armád v auguste 1968. Spomalili, no nezastavili. Vzťahy medzi Moskvou a Washingtonom táto vojenská intervencia dramaticky nezhoršila. Spojené štáty považovali udalosti v Československu za vnútornú vec sovietskeho bloku a rešpektovali Jaltskú dohodu o rozdelení sfér vplyvu v povojnovej Európe. Formálne síce protestovali v Bezpečnostnej rade OSN , ale už v novembri 1968 táto otázka zmizla z ich zahraničnopolitickej agendy.
Čítajte viac Medzi vojnou a mierom niet miesta na oslavy. Mimochodom, oslavovať 8. alebo 9. máj?
V rámci politiky uvoľňovania (détente) im najviac záležalo na odzbrojovacích dohodách so Sovietskym zväzom. Plne ich vtedy zamestnávala vojna vo Vietname, kam museli presunúť značnú časť výzbroje a bojovej techniky z Európy.
Nové podnety pre konferenciu priniesla „východná politika“ západonemeckého kancelára Williho Brandta. „Ostpolitik“ sa snažila normalizovať vzťahy so socialistickými štátmi dvojstrannými zmluvami. V roku 1970 uzavrela NSR takéto zmluvy so Sovietskym zväzom a s Poľskom. Československo prišlo na rad neskôr, keďže vzájomné vzťahy zaťažovalo neblahé dedičstvo Mníchovskej dohody z roku 1938. Praha požadovala jej zneplatnenie (nulitu) od samého začiatku.
Ako posledné súhlasili s účasťou na chystanej konferencii Spojené štáty s podmienkou, že tam bude aj Kanada. Brežnev získal tento súhlas od prezidenta Richarda Nixona po podpise zmluvy SALT-1 o obmedzení strategických útočných zbraní koncom mája 1972 v Moskve.
Je zaujímavé, že Henry Kissinger, vtedy hlavný Nixonov poradca pre národnú bezpečnosť, zaujímal voči pripravovanej konferencii rezervovaný a spočiatku až pohŕdavý postoj. „Je to len divadlo pre ľavicu, my sme to nikdy nechceli,“ vyhlásil pri návšteve NSR. Napriek tomu v prípravnej fáze konferencie viackrát o jej obsahu rokoval, s Gromykom. Od roku 1973 už ako minister zahraničných veci USA a laureát Nobelovej ceny mieru za vyjednávacie úsilie v prospech ukončenia vietnamskej vojny.
Nixon sa stretol s Brežnevom celkovo štyrikrát, striedavo v Moskve a vo Washingtone. Tých stretnutí by bývalo zrejme ešte viac, ale v auguste 1974 musel Nixon v dôsledku aféry Watergate odstúpiť z funkcie – ako zatiaľ jediný prezident USA.
Písané tridsiatimi piatimi perami
Ale nepredbiehajme. V novembri 1972 sa v Helsinkách začali mnohostranné konzultácie na úrovni splnomocnených veľvyslancov. Trvali takmer deväť mesiacov a začiatkom júla 1973 sa v metropole Fínska zišli ministri zahraničných vecí 35 štátov.
Nechýbala tam delegácia Svätej stolice na čele s významnou osobnosťou vatikánskej diplomacie arcibiskupom Agostinom Casarelim (neskorším štátnym sekretárom).
V Helsinkách však chýbal zástupca komunistického Albánska. Jeho líder Enver Hodža už v roku 1961 rozviazal vzťahy s Moskvou po tom, čo Nikita Chruščov odsúdil „kult osobnosti“ Stalina, a čoraz viac sa orientoval na Peking. Mao Ce-tung totiž takisto odmietal kritiku Stalinových metód vládnutia a úplne sa kvôli tomu rozkmotril s „revizionistom“ Chruščovom.
Foto: SEURA.FI
Po stretnutí ministrov zahraničných vecí v Helsinkách pokračovali rokovania expertov v Ženeve o finálnych dokumentoch KBSE. Išlo o mimoriadne náročnú prácu, vyžadujúcu si konsenzus všetkých účastníkov. „Záverečný akt sa písal akoby tridsiatimi piatimi perami,“ spomínal Adamišin, ktorý vtedy pôsobil v Ženeve ako sovietsky expert. „Stačilo, aby sa niekomu znepáčilo jedno jediné slovo a musela sa meniť celá veta alebo odsek.“ Preto postupovali podľa starorímskej zásady vzájomných ústupkov „do ut des“- dávam, aby si dal.
Najväčšie spory sprevádzali formulovanie zásady neporušiteľnosti hraníc. Riešenie sa našlo v takzvanej mierovej klauzule, ktorá počítala s možnosťou zmeny hraníc medzi štátmi ich priateľskou dohodou. Teoreticky je takáto dohoda nenapadnuteľná, ale kto by dal pred 50 rokmi súhlas na zjednotenie NSR a NDR? Nikto si vtedy nevedel ani vo sne predstaviť situáciu, ktorá o pätnásť rokov nastala po páde Berlínskeho múru.
Ako sa dalo očakávať, ďalším jablkom sváru sa stal celý tretí kôš. Zástupcovia Západu sa obrátili na východoeurópskych partnerov s požiadavkou: „Vyšli sme vám v ústrety v otázke povojnových hraníc, teraz by ste vy na revanš mali prejaviť dobrú vôľu, čo sa týka slobody pohybu, šírenia informácií a uvoľnenia politických pomerov vo vašich krajinách.“
Čítajte viac Československo patrilo medzi najväčších exportérov zbraní na svete. Bude Slovensko opäť zbrojárskou veľmocou?
Gromyko verejne vyhlásil, že zasahovanie do vnútorných záležitostí zvonku je červenou čiarou, ktorú nemožno prekročiť. Brežneva však presvedčil, že nedodržiavanie prijatých záväzkov z tretieho koša nebude stíhateľné.
V tom čase už bol Gromyko členom 15-členného politbyra, čiže užšieho vedenia strany a rovnakým spôsobom tam ovplyvňoval kolegov konzervatívcov. Tí síce potichu, ale plne súhlasili skôr s varovaním Envera Hodžu: "Záverečný akt podkope základy socialistického zriadenia a Varšavskú zmluvu zbaví sily, premení ju na vaječnú škrupinu.“
Proti generálnemu tajomníkovi sa však nikto neopovážil postaviť. V skutočnosti sa Gromykovi dalo veriť, lebo v dokumentoch z helsinskej konferencie bolo možné objaviť jedinú vetu, ktorá sa blížila právnej zásade a možnosti vymáhať plnenie dohodnutých princípov. „Svedomité plnenie záväzkov podľa medzinárodného práva,“ tak znela táto veta, na ktorú svojho času upozornil aj slovenský historik Jozef Žatkuliak.
Je zaujímavé, že podobne ako Gromyko Brežneva, upokojoval zase Kissinger Nixona. A po jeho abdikácii nového prezidenta USA Geralda Forda. Samozrejme, nie v súvislosti s tretím, ale skôr prvým a druhým košom Záverečného aktu. „Sú to samé slová, na Ameriku nebude mať konferencia nijaký dosah,“ tvrdil Kissinger ešte v roku 1974.
Podľa amerického historika Johna R. Greena mal Ford najväčšie obavy z klauzuly Záverečného aktu o nemennosti hraníc v Európe. Domáca opozícia v jeho Republikánskej ale najmä v Demokratickej strane ho varovala, že svojím podpisom uzná definitívne rozdelenie Nemecka a sovietsku nadvládu vo východnej Európe.
Vecnejšia ako Viedenský kongres
Socialistické štáty postupovali v príprave na helsinský summit koordinovane pod taktovkou Moskvy. Československej delegácii, vedenej ministrom zahraničných vecí Bohuslavom Chňoupkom, pripadla úloha presadiť pokračovanie helsinského procesu aj po konferencii. V jednej svojej štúdii to uvádza český historik Jindřich Dejmek.
Ale pokus o nejakú formu jeho inštitucionalizácie (konzultačný výbor alebo sekretariát) nevyšiel. Sám Chňoupek v spomienkovej knihe Memoáre in claris ho označil za „absolútny neúspech“. V Záverečnom akte sa však predpokladalo organizovanie ďalších konferencií v budúcnosti.
V jarných mesiacoch roku 1975 sa expertom podarilo doladiť návrhy dokumentov a koncom augusta sa mohlo konať finále vyše dvojročného diplomatického maratónu.
„Skvelým festivalom všetkých diplomatov sveta“ nazval Viedenský kongres jeden z nich, slávny Francúz Charles-Maurice de Talleyrand-Périgord. Údajne to myslel aj trocha ironicky, lebo chcel poukázať aj na pompéznosť a okázalosť zhromaždenia, kde sa viac sa hodovalo, tancovalo na početných plesoch a banketoch, než rozhodovalo. Helsinská konferencia sa niesla v striedmejšom i vecnejšom duchu. Ústrednými postavami dvojdňového stretnutia v paláci Finlandia boli Brežnev, Ford a hostiteľ – fínsky prezident Urho Kekkonen.
Francúzi a západní Nemci vyslali do Helsínk prezidentov – Valéryho Giscarda d'Estaing a Waltera Scheela. Veľká Británia – premiéra Harolda Wilsona.
Československo zastupoval Gustáv Husák, len pred dvomi mesiacmi zvolený za prezidenta republiky (po Ludvíkovi Svobodovi, ktorý odstúpil pre chorobu).
Okrem ceremoniálu s príhovormi všetkých štátnikov a ich podpismi na Záverečnom akte sa na summite uskutočnilo množstvo dvojstranných rokovaní. Napríklad Husák sa zišiel s rakúskym kancelárom Brunom Kreiskym. Hoci to znie až neuveriteľne, išlo prvé oficiálne stretnutie najvyšších predstaviteľov dvoch susediacich štátov od roku 1918!
Foto: ARCHÍV
Triumfálne zavŕšenie helsinského fóra pripadalo niektorým pozorovateľom ako pohreb studenej vojny. V nasledujúcich rokoch však prebiehal skôr útlm celoeurópskeho mierového procesu.
Áno, aj u nás vláda vydala celé znenie Záverečného aktu ako brožúru v 1,5-miliónovom náklade. Uverejnili ho tiež ústredné stranícke denníky. Oživila sa hospodárska spolupráca medzi Východom a Západom, neprekonateľným problémom sa však stala realizácia zámerov obsiahnutých v treťom koši helsinského procesu.
Čítajte viac November '89: Prečo mlčal Gorbačov a prečo politici Pražskej jari nemali šancu
Helsinky povzbudili disidentov
Československo nebolo v tomto ohľade výnimkou. V marci 1976 síce československý parlament ratifikoval dva medzinárodné pakty o ľudských, sociálnych a kultúrnych právach prijaté Valným zhromaždením OSN ešte v roku 1966, ale vyšli len ako súčasť jednej ministerskej vyhlášky, s ktorou sa bežný občan sotva mohol oboznámiť.
Podobný vzťah vlád k prijatým záväzkom v rámci tretieho helsinského koša bolo možné pozorovať v celom sovietskom bloku. Reakciou bol rozvoj disidentského hnutia. Ako prvá vznikla Moskovská helsinská skupina. Časť jej členov onedlho pozatvárali, ďalších donútili emigrovať.
„Budeme upozorňovať na konkrétne prípady porušovania ľudských práv a navrhovať riešenia,“ uvádzalo sa v prvom vyhlásení Charty 77. Podpisy pod vznik tejto občianskej iniciatívy sa v Prahe začali zbierať už pred Vianocami 1976.
"Po Helsinkách bolo to, čo Sovieti a ich lokaji vo východnej Európe naďalej robili, podľa medzinárodného práva nelegálne,“ napísal v pamätiach Alexander Dubček. Upozorňoval na to aj v listoch, ktoré začal posielať Husákovi a ústrediu komunistickej strany.
Prezident Ford po návrate z Helsínk musel čeliť ostrej kritike a vysvetľovať, ako to myslel s nemennosťou povojnových hraníc v Európe. Ubezpečil americkú verejnosť, že USA nikdy neuznajú anexiu pobaltských štátov – Litvy, Lotyšska a Estónska – Sovietskym zväzom. Pri inej príležitosti kritizoval praktiky Sovietov vo východnej Európe. Nebolo mu to nič platné. Prezidentské voľby 2. novembra 1976 Ford prehral a musel uvoľniť miesto v Bielom dome demokratovi Jimmymu Carterovi.
Foto: THE PITTSBURGH PRESS
Koncom 70. rokov po vpáde sovietskych vojsk do Afganistanu nasledovalo takmer zmrazenie vzťahov medzi superveľmocami. Sprevádzalo ho ďalšie kolo horúčkovitého zbrojenia. Zlom nastal po nástupe politiky prestavby a nového myslenia Michaila Gorbačova. Prestalo sa rušiť vysielanie západných rozhlasových staníc na území ZSSR, vedúci disidenti ako napríklad Andrej Sacharov sa vracali z vyhnanstva a zaujímali miesta dokonca v parlamente. Ochrana ľudských práv a slobôd sa dostávala do popredia, a to s odkazom na záväzky z Helsínk. Gorbačov odmietol zasahovať do vnútorných záležitostí nielen Nemecka, ale aj členských štátov Varšavskej zmluvy.
Nasledoval pád Berlínskeho múra a séria pokojných revolúcii (s výnimkou krvavej rumunskej). Prišlo na prorocké slová Envera Hodžu. Reálny socializmus v sovietskych satelitoch stál zrazu na hlinených nohách a pripomínal prázdne vajce zbavené obsahu. A čo sa stalo s "ríšou zla“, ako nazval kedysi Sovietsky zväz Ronald Reagan? Zrútila sa ako domček z karát.
„Helsinský akt bol pre dosiahnutie konca Sovietskeho zväzu dôležitejší ako všetky sily NATO.“ To povedal Andrej Kozyrev, posledný šéf diplomacie v ZSSR a prvý – v Ruskej federácii. Od roku 2010 žije tento liberálny politik v USA (dnes vo Washingtone).
Jeho bývalý, o generáciu starší (má 93 rokov a žije v Moskve) námestník Anatolij Adamišin to iste vyjadril menej emocionálne: „Helsinky boli jedným z mocných katalyzátorov tektonických zmien, ktoré zmenili európsku a globálnu politickú mapu na nepoznanie.“
Hodnotenie helsinskej konferencie napokon zmenil aj „guru“ svetovej diplomacie Henry Kissinger. Priznal, že „urýchlila rozpad sovietskeho impéria“.
Dnes pripomína KBSE organizácia s podobnou skratkou – OBSE, ktorá je vlastne pokračovaním helsinského procesu. Má však už aj svoj vlastný aparát a 57, nie 35 členov. Medzi nimi je, mimochodom, i Albánsko.
Čítajte viac Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier
Oneskorený škandál okolo helsinskej konferencie
Počas Helsinskej konferencie v paláci Finlandia sa našiel čas aj na tajné dvojstranné rokovania lídrov zúčastnených krajín. Obsah jedného z nich sa dostal na svetlo sveta až po 42 rokoch.
Išlo o dôverný rozhovor medzi najvyšším predstaviteľom Sovietskeho zväzu Leonidom Brežnevom a prezidentom USA Geraldom Fordom počas prestávky v rokovaní v odľahlom trakte paláca. Zúčastnil sa ho iba tlmočník Viktor Suchodrev. Reč bola o prípadnom ovplyvnení budúcich amerických volieb Moskvou. „Chcem vám úplne úprimne povedať, že aj my v sovietskom vedení podporujeme vaše zvolenie za prezidenta na nové funkčné obdobie,“ oznámil Brežnev. „A zo svojej strany urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sa tak stalo.“
Foto: NV.UA
„Očakávam, že budem zvolený a myslím si, že to zodpovedá záujmom ďalšieho rozvoja sovietsko-amerických vzťahov a posilneniu uvoľnenia napätia,“ reagoval Ford.
Suchodrev v podobných prípadoch zaznamenával tesnospisom obsah rozhovoru a zápis potom odovzdával na papierikoch šéfovi. Tentoraz ho podal Brežnevovi, keď už sedel v rokovacej sále. Ten si lístok prečítal, skrkval ho a papierovú guľôčku hodil do popolníka na stole.
To si však všimol Jan M. Lodal, expert na kontrolu zbrojenia z Fordovho tímu. Po odchode sovietskej delegácie si obsah popolníka nebadane vysypal do vrecka saka a inkriminovaný lístok potom ukázal Peterovi W. Rodmanovi, osobnému asistentovi ministra Henryho Kissingera. Ten prikázal zápis dobre uschovať a o jeho obsahu sa nerozširovať.
Desaťročia potom ležal v tajnom archíve Rady pre národnú bezpečnosť (NSC), poradného orgánu prezidenta USA. Ležal tam ako časovaná bomba, kým v roku 2017 informácie z neho neunikli do časopisu The Atlantic a spôsobil menší škandál.
Analytici zo záznamu vyvodili záver, že sovietsky líder tajne sľúbil podporu 38. prezidentovi USA v novembrových voľbách roku 1976. Zároveň zapochybovali o jej poskytnutí. Verejnosť Fordovi 11 rokov po jeho úmrtí (zomrel vo veku 93 rokov) vyčítala, že obsah rozhovoru zatajil. Tak či onak, republikán Ford vtedy prezidentské voľby prehral, porazil ho demokrat Jimmy Carter.
