Uprostred leta spravidla niet o čom písať a čo vysielať. Je ideálny čas na novinárske kačice alebo povedané dnešným slovníkom na fejky a hoaxy. Ale aj na skutočné novinárske majstrovstvo, ktoré nachádza zaujímavé témy tam, kde ich oko bežného smrteľníka nevidí. Platí to dnes a platilo aj pred sto rokmi.
V lete 1925 sa však slovenskí novinári sťažovali nie na uhorkovú, ale na „ogurkovú" sezónu. Asi preto, že spisovné slovo uhorka sa ešte celkom neujalo medzi čitateľmi ani žurnalistami. Dnes je „ogurka" slovo typické pre niektoré nárečia severných okresov stredného a východného Slovenska. Vtedy sa asi hojne používalo aj v multikultúrnej Bratislave.
V 100-tisícovom meste síce stále prevládali Pressburgeri či Prešpuráci, ktorí naďalej dávali prednosť nemeckým a maďarským novinám (najstarším Pressburger Zeitung alebo Magyar Ujság). Ale odkedy sa Bratislava stala metropolou Slovenska (od februára 1919), prudko v nej stúpal podiel slovenského živlu z vidieka. A ten už preferoval dennú tlač v rodnej reči. Zvyčajne si kupoval alebo predplácal noviny podľa ich politickej orientácie. Ľudák dával prednosť denníku Slovák, sociálny demokrat Robotníckym novinám, komunista Pravde, agrárnik – Slovenskému denníku atď.
Nuž a práve v Slovenskom denníku sa 3. augusta objavil úvodník s názvom Ogurková sezóna s jej svojráznou definíciou: „Je to doba, keď redaktori nemajú do čoho pichnúť a naši politici si vyplachujú žalúdky v Karlových Varoch."
Foto: SITA/AP, Heng Sinith
Čo si v takejto dobe počať? Niektoré noviny sa začali obzerať po zahraničných, predovšetkým britských vzoroch a prinášať správy o príšere Nessie z jazera Loch Ness v Škótsku.
Našinca však nejaké tie zámorské obludy až tak veľmi nevzrušovali. Preto Slovenský denník skúsil dostať do obehu niečo našské, a pritom exotické i dostatočne strašidelné. A tak jedného horúceho júlového dňa oznámil ctenej verejnosti (bez veľkej pompy, akoby ani nešlo o senzáciu, až na 3. novinovej strane): „Na Považí sa rozšírila správa, že do Váhu sa zatárali dva krokodíly. Niektorí ľudia už ich videli a dokonca vedia odhadnúť ich dĺžku. Jeden je päť a druhý tri metre dlhý. Ušli vraj zo zverinca."
Z akého zverinca a z ktorého cirkusu, o tom noviny pomlčali. Možno aj preto „kačica" nikoho nepresvedčila a aj novinárska konkurencia ju označila za výplod „ogurkovej" sezóny. A tak sa bolo treba poobhliadnuť po niečom pravdepodobnejšom, hodnovernom…
Priviazali sa o plte a zahynuli
Ako teraz, tak aj pred sto rokmi najväčšie senzácie a trháky prinášala v lete matka príroda, presnejšie jej rozmary. Ak máme ešte chvíľu ostať na Považí, tak v roku 1925 najväčšiu letnú búrku zažil práve tento región.
Búrlivo sa valiace masy vody unášali i mŕtvoly utopených ľudí.Považské hlasy v auguste 1925
V noci z pondelka na utorok 3. augusta lomcovala krajinou okolo Váhu víchrica nevídanej sily a lialo ako z krhly. Nasledovala pohroma, ktorú plasticky opísal reportér Považských hlasov, týždenníka, vychádzajúceho v Novom Meste nad Váhom: „Ešte v noci boli všetky obce v celom Považí zalarmované správami o rýchlom stúpaní vody vo Váhu, ktorý i tak vodou bohatý sa trvalými dažďami zmenil na kilometre široký veľtok. Búrlivo sa valiace masy vody unášali celé kríže úrody, vyvrátené stromy, bez možnosti záchrany tonúce poľné i domáce zvieratá, ba i mŕtvoly utopených ľudí."
Prúdy vody strhávali ľudské príbytky a mosty, jeden z okolia Piešťan odniesli až do Hlohovca. O to viac prekvapuje, že úrady nezverejnili základné údaje o počte obetí a o materiálnych škodách. Už vtedy však volali po regulácii Váhu, ktorý takto vystrájal nie prvýkrát a, žiaľ, ani nie naposledy.
Prietrž mračien spôsobila v tom čase prudké zvýšenie hladín riek a potokov aj na Kysuciach. Rozvodnená Čierňanka zanechala po sebe v Čadci utopenca a miliónové škody. „Od domu Ruffeisena až po majer bolo všetko jedno more," zaznamenal miestny kronikár.
Vo Svrčinovci dokázala veľká voda strhnúť most s masívnou oceľovou konštrukciou dlhou 32 metrov. Na viacerých miestach podmyla hradskú i železničnú trať a zobrala so sebou niekoľko domov.
Čítajte viac Chvála uhorkovej sezóny
O tejto povodni sa dodnes píše ako o najničivejšej na Kysuciach v 20. storočí. Najviac utrpeli miestni roľníci, ktorých rozvodnený Váh pripravil o úrodu. Správy o prírodnej katastrofe prichádzali aj zo Žilinského okresu a z horného toku našej najdlhšej rieky, v tom čase ešte nesputnanej sústavou priehrad a nádrží.
O skaliská pod Strečnom sa rozbilo viacero pltí. „Niektorí pltníci sa priviazali o plte a tak zahynuli. Počet a ich mená nemohli byť dosiaľ ustálené, lebo Váh ich dosiaľ nevydal," informoval 5. augusta Slovenský denník.
Akoby toho bolo málo, o týždeň neskôr zasiahla veterná smršť a katastrofálny lejak úzky pruh Čiech od prameňa rieky Otavy cez Brdy až po Šluknovský výbežok. Noc z 11. na 12. augusta 1925 sa zapísala do miestnych kroník ako noc hrôzy. Vznikli miliónové škody a vyčíňanie prírodného živlu sa neobišlo bez ľudských obetí.
O nešťastí písali aj slovenské noviny. České opozičné denníky žiadali mimoriadne zvolanie parlamentu. Poslanci a senátori však mali politické prázdniny, niektorí trávili dovolenku pri Jadrane, iní až na francúzskej Riviére.
To len „tatíček Masaryk", ako pospolitý ľud volal vtedajšieho prezidenta republiky, znovu odišiel oddýchnuť si z Prahy na Slovensko. A stal sa tu stredobodom novinárskeho záujmu.
Foto: archív TASR
Masarykov kôň sa každému klaňal
Letným sídlom prvého československého prezidenta bol zámok v Topoľčiankach. Prvýkrát do tejto obce pri Zlatých Moravciach pricestoval 28. júla 1923 v salónnom vlaku s celou rodinou. Zvyčajne tam trávil dovolenku až do konca septembra. A opakovalo sa to ďalších deväť rokov, kým Masaryk vážne neochorel, potom už (až do smrti) „,letoval" v zámku Lány, na pol cesty medzi Prahou a Kladnom.
Topoľčianky mal však asi radšej. „Všade v prírode je krásne, ale jeseň v Topoľčiankach je najkrajšia," povedal pri jednej príležitosti. Spisovateľovi Karlovi Čapkovi, ktorý v Topoľčiankach pripravil slávne Rozhovory s TGM, sa zdôveril: „Ja jsem byl vlastně napůl Slovačisko." Veď áno, otca mal Slováka z Kopčian, matka pochádzala s ponemčeného moravského prostredia. Básnik Ján Smrek napísal, že Masaryk aj cítil slovensky, len „to mal dať aspoň z času na čas znať".
Čítajte viac Škandál ako hrom: vlajka s kalichom nad Pražským hradom. Hus bol predsa kacír...
Masarykova dcéra Alice otvorila v Topoľčiankach poradňu pre budúce mamičky, ktorá sa tešila veľkej obľube. Kedysi sme sa o tom zhovárali s Máriou Laktišovou, ktorá mala pri prvom topoľčianskom pobyte Masarykovcov pätnásť rokov. „Masaryka sme často vídali v dedine alebo na poli, väčšinou na jeho hnedom koníkovi Hektorovi, bol to dobráčik, každému sa klaňal," spomínala. Nikdy nezabudla na filmové predstavenia v jazdiarni zámku, kde prezident zriadil prvé miestne kino. „Sám tam chodieval pobaviť sa na dobrej veselohre. Pri komických scénach obecenstvo burácalo smiechom, nebolo počuť ani vlastného slova," dodala.
Masaryk aj Topoľčiankach vykonával svoju funkciu a v zámku prijímal hosti. Na lúkach Lazy zriadili dočasné poľné letisko. Niektorí návštevníci pricestovali lietadlom, iní vlakom a do zámku sa presúvali kočom.
Novinári striehli najmä na zahraničných návštevníkov. Na sklonku leta 1925 navštívil prezidenta britský veľvyslanec George Clark, zastavil sa tu aj rumunský princ Karol. Pri oboch príležitostiach nechýbal minister zahraničných vecí Edvard Beneš.
Približne v tom istom čase prijal Masaryk v Topoľčiankach skupinu slovenských umelcov. Viedla ich spisovateľka Elena Maróthy-Šoltésová, prezidentova rovesníčka. Básnika Štefana Krčméryho prekvapilo, že prezident čítal jej román Proti prúdu, a to ešte v čase keď vyšiel prvýkrát v roku 1894. Poznal aj jej autobiografické dielo Moje deti (vydané vtedy iba pred rokom). „Spomínali sme Vajanského i Hviezdoslava, pán prezident si však najviac cenil Kalinčiakovu Reštavráciu," napísal Krčméry o tomto stretnutí do Slovenských pohľadov.
Pútnici takmer ubili kňaza
Uhorková, respektíve „ogurková“ sezóna odjakživa priala kriminálnemu spravodajstvu a všetkému, čo spadá do rubriky čierna kronika. Dokonca sa dá povedať, že práve zásluhou týchto nezriedka tragických udalostí sa noviny počas letných mesiacov ako-tak držali nad vodou. Lebo už vtedy platilo, že v médiách je dobrou len zlá správa.
V Berehove na Podkarpatskej Rusi, ktorá vtedy bola súčasťou ČSR, sa štrajkujúci tehliarski robotníci postavili četníkom (policajtom). Tí bránili štrajkokazov, ktorí chceli nastúpiť do práce. Skončilo sa to streľbou. Jedna robotníčka ostala ležať na dlažbe mŕtva, boli aj zranení. Pravda uverejnila otvorený list ministrom vnútra a spravodlivosti s touto výzvou: „Ste neschopní vládnuť, odstúpte!“
Ale na slovenských cestách vo veľkých mestách sa už vtedy umieralo aj bez streľby. V Bratislave a Košiciach začali automobily v roku 1925 vážnejšie konkurovať kočom. Stačila neopatrnosť šoféra a bol z toho škaredý karambol, ako nazývali autonehodu. Ak sa nejaký stal, a navyše, ak v ňom „lietal" papaláš, bola to správa na titulnú stranu aj s palcovými titulkami. Ako v prípade, ktorý Slovenské ľudové noviny priblížili svojím čitateľom ako Strašné nešťastie.
Foto: SITA, Martin Medňanský
Všetko sa zbehlo 26. júna v Košiciach. Automobil tamojšej štátnej nemocnice s jej riaditeľom „uháňal nedovolenou rýchlosťou 60 km/h (!) hlavnou ulicou k železničnej stanici", aby tam počkal na rýchlik z Prahy. Mal ním pricestovať minister zdravotníctva Jan Šrámek. V tom čase prechádzal cez cestu úradník skladového družstva Matej Kozák. Auto ho zrazilo a „hodnú chvíľu vlieklo za sebou". Obeť utrpela početné zranenia, ktorým po prevoze do nemocnice podľahla.
Za kriminálny príbeh so silným politickým podtextom možno označiť to, čo sa udialo na sviatok Nanebovzatia Panny Márie 15. augusta 1925. V Šaštíne pred tamojším kláštorom saleziánov dav pútnikov napadol Jána Vanáka, 36-ročného rímskokatolíckeho kňaza, bývalého správcu Spolku sv. Vojtecha, a zbil do krvi. Niektoré noviny informovali, že ho dokonca „dobili".
Už bolo po slávnostnej omši i po zhromaždení Slovenskej ľudovej strany, na ktorom vystúpil jej vodca Andrej Hlinka a ďalší poprední politici strany. Vanák bol predtým ľudák, ale rozišiel sa s Hlinkom a prestúpil k agrárnikom.
Tvoj článok je plný hnevu a luhaniny. Ja sa už postarám o to, aby bol o veci správne informovaný aj Rím.Ján Vanák, zbitý kňaz v odkaze šéfovi ľudákov Antonovi Hlikovi
V Šaštíne rozdával pútnikom nejaké brožúry vydané vlastným nákladom, ktoré jeden z nich označil za „husitské". Vraj sa bol poradiť s Hlinkom, ktorý práve obedoval v miestnom hostinci, a ten odkazuje, že Vanák je „nepriateľ ľudovej strany". Strhla sa bitka, niekto udrel kňaza palicou po hlave tak, že začal krvácať. Všetko mohlo dopadnúť lynčovaním, keby Vanáka nezachránil mladý mních, ktorý ho ukryl do kláštora.
V novinách sa k prípadu vyjadrili Hlinka i Vanák celkom protichodne. „Poriadok byť musí a keď ho nerobia orgány k tomu určené, robí si to ľud sám," napísal Hlinka v denníku Slovák. Vanák mu odpovedal v Roľníckych hlasoch: „Tvoj článok je plný hnevu a luhaniny. Ja sa už postarám o to, aby bol o veci správne informovaný aj Rím."
Katolícky publicista Jur Koza-Matejov označil v denníku Slovenský národ prípad za „radikálny spôsob odstrieľovania, ktorý znevažuje kňazský stav".
Čítajte viac Prežili vojny aj morové epidémie, dnes sú na lopatkách. Z mapy Slovenska zmizli stovky obcí. Ďalšie vymierajú
Keď rozhlas bol rádiofóniou
V USA nie náhodou nazývajú uhorkovú sezónu obdobím „pomalého spravodajstva". Chýbajú relevantné udalosti, preto treba preladiť na menej dôležité, dokonca na okrajové témy, ktoré by si inokedy novinári možno ani nevšímali.
Napríklad viac pozornosti sa dostáva novinkám vedy a techniky. V lete 1925 to boli informácie o blížiacom sa rozhlasovom vysielaní na Slovensku. Ale stále sa nerozhodlo, či vysielač so štúdiom bude sídliť v Brne, alebo v Bratislave.
V prospech Brna hovorilo to , že tam štát už medzitým dal postaviť vysielač (druhý po pražskom). Bratislava teda mohla chytať signál z Brna, kde by sídlilo aj slovenské štúdio. S tretím vysielačom sa uvažovalo v Košiciach, kde sa už pripravovalo prvé pokusné vysielanie na Slovensku.
Nakoniec si Bratislava vybojovala vlastnú vysielačku, ktorú začali stavať na Špitálskej ulici. Išlo vlastne o staré vysielacie zariadenie, ktoré predtým vyradili z prevádzky v Kbeloch pri Prahe. Bolo v značne zlom stave.
Mimochodom, slovo „rozhlas" sa vtedy ešte v širšej verejnosti neujalo. Slováci v tom čase vlastnili nie viac ako stovku rádioprijímačov (v roku 1924 tu bolo iba 20 koncesionárov!) Noviny písali o „rádiofónii" alebo už aj skrátene o „rádiu". V letných mesiacoch 1925 ho slovenské noviny často propagovali, hoci tým nechtiac ohrozovali vlastné záujmy. Malá ukážka z jedného popularizačného článku, ktorý uverejnil štiavnicky týždenník Hlasy spod Sitna: „Rádio sa vo svete stáva náhradou denníkov, lebo vďaka nemu sa ľudia dozvedajú o aktuálnych udalostiach o deň skôr a na odľahlom vidieku dokonca o niekoľko dní skôr."
Foto: archív TASR
Slovenskej periodickej tlači takáto konkurencia ešte dlho nehrozila. Bratislava síce začala vysielať v auguste 1926, ale signál zo starej vysielačky ledva pokryl samotné mesto. Výkonnejší vysielač dostala slovenská metropola až na konci dvadsiatych rokov minulého storočia.
Prudký rozvoj zaznamenal aj telefón. V roku 1925 sa dobudovalo káblové spojenie medzi Prahou a Bratislavou. „Kábel" skrátil čakaciu dobu telefonujúcim z týchto dvoch miest mnohonásobne: z jednej až troch hodín na štyri až dvanásť minút!
Káble sa vtedy využívali iba na spájanie vzdialených a väčších miest. Inde si museli ešte dlho vystačiť s drôtmi na drevených stĺpoch. „Výhodou podzemných káblov je to, že poveternosť nemá vplyv na kvalitu telefonovania," vysvetľovala dobová tlač.
Ja som letec, kto je viac?
Celebritami uhorkovej sezóny v tých časoch neboli herci ani speváci, ale letci. Každú chvíľu niekde padol nejaký rekord. Niekto letel ešte rýchlejšie a iný doletel ešte ďalej. V roku 1925 dosiahol slovenský národný rekord na klzáku Nitra III podporučík Nikolaj Šapošnikov. Preletel na ňom 1 714 metrov…
Kto bol Šapošnikov? Ruský porevolučný emigrant, konštruktér malých športových lietadiel. Prijali ho do československej armády podobne ako ďalšieho ruského letca Ivana Kňažikovského, ktorý sa postupne stal najlepším tunajším stíhačom (zahynul počas vojenského cvičenia v roku 1930).
A prečo Šapošnikov nazval svoj klzák Nitra III? Lebo mesto pod Zoborom bolo kedysi mekkou slovenského vojenského letectva. Po vzniku ČSR tam dislokovali 3. stíhací pluk, ktorý dostal meno po generálovi M. R. Štefánikovi. Pod Zoborom vznikli aj letecké opravárenské dielne.
Vďaka týmto i ďalším priaznivým okolnostiam sa práve v Nitre začali postupne klásť základy bezmotorového lietania na Slovensku. Skupina vojenských pilotov, medzi nimi aj podporučík Šapošnikov, sa v tamojších leteckých dielňach pustila do zhotovovania série klzákov, ktoré pomenovali Zobor a Nitra. Zároveň sa začali zúčastňovať na celoštátnych súťažiach.
Šapošnikov sa v Nitre aj oženil, vzal si dcéru majiteľa miestneho železiarstva Ľudmilu Trejbalovú. Vraj už ako 15-ročná túžila lietať. Hneď za ich domom boli lúky a vojenské letisko, čo len posilňovalo odhodlanie dievčiny. O niekoľko rokov sa tam zoznámila s fešným vojenským letcom a to predurčilo jej ďalší osud. Stala sa prvou slovenskou pilotkou. „Pravá emancipácia žien nastane až vtedy, keď sa ženy naučia lietať, a nielen v kuchyni sa zvŕtať," povedala v rozhovore pre Slovenský denník.
Okrem letcov a letkýň si noviny pred sto rokmi osobitne všímali šľachticov a šľachtičné. Prečo? Možno zo zotrvačnosti, v dôsledku podvedomej nostalgie, alebo aj tichého protestu, Mladá republika totiž monarchizmus a aristokratizmus odsudzovala. Zákon o zákaze šľachtických titulov patril medzi prvé zákony prijaté československý parlamentom. Jeho porušenie sa trestalo i väznením, ale na zahraničné korunované hlavy sa to, prirodzene, nevzťahovalo.
Každá ich návšteva Bratislavy alebo už vtedy svetoznámych piešťanských kúpeľov sa považovala za vzácnu, novinári jej venovali zvýšenú pozornosť. Rumunského princa sme už spomenuli, v hoteli Thermia Palace na Kúpeľnom ostrove sa vystriedali bulharsky cár Boris, vojvodkyňa z Manchestru (členka britskej kráľovskej rodiny), princezná Oľga Romanovová (sestra posledného ruského cára) a takto by sme mohli pokračovať…
