Lesk a bieda slovenského novinárčenia
Pojem „slovenské novinárčenie" vraj vymyslel Svetozár Hurban Vajanský, ktorý bol ešte pred prvou svetovou vojnou niekoľko rokov šéfredaktorom martinských Národných novín. Okrem iného chcel tým odlíšiť novinársku tvorbu vo finančne podvyživených slovenských periodikách od neporovnateľne výnosnejšieho nemeckého a najmä maďarského „novinárčenia", za ktorým stál silný kapitál a vplyvné politické strany.
Vyskytli sa celé obdobia, keď bol Vajanský šéfom sám sebe a musel pripraviť do každého čísla všetko – počnúc úvodníkom, hlavným článkom cez správy z domova i zo zahraničia, končiac komentárom či fejtónom. A to všetko popri vlastnej románovej a literárnokritickej tvorbe. A, samozrejme, bez nároku na honorár.
„Čo nevynášalo na honorároch, to vynieslo na honore. Národná pospolitosť uznala, že novinár vykonal pre ňu kus užitočnej práce," spomínal jeden z vtedy najznámejších slovenských novinárov Karol Hušek.
Zo spomienok Hušekovho žiaka Františka Veselého (dlhoročného redaktora i šéfredaktora Slovenského denníka) sa dozvedáme, že systém „slovenského novinárčenia" sa v podstate udržal aj po vzniku Československej republiky. Redakcia tohto populárneho denníka zamestnávala síce roku 1925 „až" osem redaktorov, ale najmä v čase dovoleniek, ktoré obyčajne pripadali na letnú, čiže uhorkovú sezónu, musel každý robiť všetko, o nejakej špecializácii nemohlo byť ani reči.
Čítajte viac Malý sprievodca dejinami najstaršieho slovenského denníka: Slová pravdy chceli rozsievať medzi ľud
„Bolo nás málo a novinových strán veľa. Sám som musel týždenne zaplniť päť a niekedy aj šesť strán," spomínal Veselý. Slovenské noviny sa v tomto smere nemohli ani zďaleka porovnávať s českými. Kým napríklad Lidové noviny, ktoré vychádzali v Brne, mali tucet súdničkárov, z toho štyroch zamestnaných a ôsmich externých, naopak, Veselý bol v Slovenskom denníku aj na správy zo súdnych siení a na kriminálnu rubriku úplne sám.
Zamestnaný slovenský novinár dostával už aj plat, ale taký, že z neho určite nezbohatol. Básnik Ladislav Novomeský, ktorý roku 1925 nastúpil pracovať do Pravdy, bol často bez peňazí. A ako zistil jeho životopisec Štefan Drug, keď bol 20-ročný Novomeský na tom najhoršie, nosil do záložne jediné dedičstvo po otcovi – zlaté dvojplášťové hodinky.
V tých časoch sa povrávalo, že každý nedoštudovaný chlapík ide k divadlu alebo k novinám. Čo však neznamenalo, že novinári boli nevzdelaní, len nemali vysoké školy. A napríklad František Votruba, ďalší z redaktorov Slovenského denníka, nemal skončenú ani strednú školu. Napriek tomu to dotiahol až na akademika SAV a Univerzita Komenského mu po druhej svetovej vojne udelila čestný doktorát.
