Prezident USA už raz vyjednal Rusku mier: Pred 120 rokmi

Určite sa inšpiroval, ale iba nepriamom, odpovedajú západní pozorovatelia.

Podľa zasvätených zdrojov Trumpovo úsilie o mier v ruskej vojne proti Ukrajine (ale nielen v nej) ovplyvnila expozícia v Rooseveltovej miestnosti Bieleho domu. Je v nej vystavená aj Nobelova cena za mier, ktorú dostal 26. prezident USA Theodor (Teddy) Roosevelt – je tam i jeho busta – za vyjednanie Portsmouthskej mierovej zmluvy. Táto dohoda ukončila rusko-japonskú vojnu koncom augusta/začiatkom septembra 1905.

Naposledy na to upozornil George Grylls, washingtonský spravodajca britských Timesov. Napokon, Trump otvorene priznal, že nobelovka, ktorú Roosevelt pred 120 rokmi získal ako prvý Američan, je súčasťou inšpirácie pre jeho vlastné mierotvorné ambície. A vo svojom inauguračnom prejave prezradil, čo chce v dejinách po sebe zanechať: budem zjednotiteľom a mierotvorcom.

Teddy Roosevelt a Donald Trump reprezentujú odlišné politické osobnosti i ľudské bytosti. Ale majú čosi spoločné. Napríklad veľké ego, radi sa predvádzajú.

Nie je však narcis ako narcis. Psychológovia rozlišujú narcizmus sebastredný (ako je Trumpov), vynucujúci si uznanie iných, a narcizmzs heroický, idúci skôr príkladom (takýto bol Rooseveltov).

Aj samochválu môže prezentovať (ako v prípade Roosevelta) demonštrácia sily, vitality, odvahy alebo (u Trumpa) ako reklama značky.

Zo svedectiev jeho súčasníkov vyplýva, že Roosevelt sa vnímal ako rytier – bojovník za spravodlivosť, obranca slabých, moderný hrdina. Preto pred novinármi boxoval alebo sa dal fotografovať na safari s uloveným levom.

Trump vidí sám seba ako víťaza, ktorý „vie vyhrať“ a nikdy neprizná porážku.

„Chcem, aby ľudia povedali – toto bol človek, ktorý žil, ktorý sa bil, ktorý veril, že česť je viac ako pohodlie, a ktorý urobil, čo mohol,“ povedal o sebe na prahu 20. storočia Roosevelt. To mal 42 rokov a o rok sa stal (a zostáva) najmladším prezidentom USA (zatiaľ čo Trump je doposiaľ najstarším šéfom Bieleho domu).

Trumpovi životopisci, napríklad jeho neter Mary L. Trumpová, vyštudovaná psychologička, opisuje strýka ako človeka, ktorý bez obdivu publika stráca svoju identitu a jedinečnosť.

Ale nás teraz zaujíma, ako dvaja štátnici s takouto rozdielnoou mentálnou výbavou pristupujú k politickým rozhodnutiam a predovšetkým – akým spôsobom vyjednávajú mier. Ak to máme zistiť a pochopiť, musíme si aspoň stručne priblížiť rusko-japonskú vojnu a sprostredkovateľské úsilie T. Roosevelta.

Čítajte viac Ako veľvyslanec Stepan Červonenko zliepal v Prahe "revolučnú" vládu

Pád Port Arthuru. Čo bolo ďalej

Z hodín dejepisu si hmlisto pamätáme obliehanie ruskej námornej základne Port Arthur začiatkom mája 1904. Išlo však iba o jednu, hoci významnú operáciu v rusko-japonskej vojne.

O čo sa v nej vlastne hralo? Podľa súčasného ruského historika Olega Ajrapetova jej základnou príčinou bol konflikt geopolitických záujmov Ruska a Japonska týkajúci sa panstva v Kórei a Madžusku (oblasť na severovýchode dnešnej Číny).

Koncom decembra 1903 predložilo Japonsko Rusku návrh na rozdelenie sfér vplyvu na Ďalekom východe. Mandžusko by pripadlo Rusku a Kórea Japonsku. Tokio zároveň navrhovalo začať o tom rokovania. Petrohrad však trvalo mlčal celé dva mesiace. Japonci reagovali prerušením diplomatických vzťahov.

Pritom ruská vojenská rozviedka dodala cárovi Mikulášovi II. presvedčivé informácie o dokončení modernizácie japonskej armády čakajúce iba na vhodnú príležitosť zaútočiť. Ruská vláda odpovedala nerozhodnosťou a meškala v prípravách na vojnu. „Ak máme zadržať revolúciu, potrebujeme malú víťaznú vojnu,“ preriekol sa na zasadnutí kabinetu minister vnútra Viačeslav Pleve.

Ibaže vojna zároveň s tým, ako sa stávala vyčerpávajúcou, mala opačný efekt podľa slov súčasnej ruskej historičky Jeleny Čeberiakovej podnecovala revolučné hnutie v Rusku. Už v januári 1905 zažil Petrohrad tzv. Krvavú nedeľu, keď pokojnú procesiu vedenú popom Georgijom Gaponom rozohnala cárska stráž streľbou. Na dlažbe ostalo ležať 130 mŕtvych a okolo tisícky zranených.

Na druhej strane, Japonsko síce do leta 1905 dosiahlo viacero víťazných bitiek, ale tiež si nemohlo dovoliť ďalšie predlžovanie vojny vzhľadom na vyčerpanie zdrojov – vojenských i finančných. Domáci oligarchovia i zahraniční sponzori pomaly, ale isto strácali trpezlivosť.

Ako vyplýva z výskumov americko-japonského historika Schumpeia Okamota, Spojené štáty stáli na začiatku vojny plne na strane krajiny vychádzajúceho slnka. „Veď v Mandžusku oni predsa bojujú aj za naše záujmy,“ vyhlásil T. Roosevelt. USA síce deklarovali neutralitu v tejto vojne, ale americké banky investovali značnú časť svojho kapitálu práve do japonských vojenských operácií.

Ďalšie pôžičky poskytli Japonsku anglické a nemecké banky. „Európske štáty vážne kalkulovali s tým, že vojna oslabí Rusko i Japonsko, že im zviaže ruky – prvému v Európe, druhému v Ázii,“ ozrejmuje Okamoto.

Dočkali sa však veľkého sklamania a už v roku 1905 zmenili postoj. Nebolo síce v ich záujme dopustiť úplnú porážku Japoncov na mandžuských bojiskách, ale víťazné Japonsko v spojení s Čínou by mohlo vystupňovať nebezpečnú výzvu: „Ázia len pre Ázijčanov!“

Navyše, ruské jednotky sa po porážke pod Mukdenom zdali byť síce rozdrvené, ale zakopali sa na troch dobre opevnených líniách, ktoré zabezpečovali spoľahlivý tyl pre ofenzívu. Okamoto tvrdí, že už v marci 1905 ruská armáda v Mandžusku početne prevyšovala japonskú takmer trikrát.

Preto sa nemožno čudovať, že nie Rusko, ale Japonsko sa opakovane pokúšalo dosiahnuť ukončenie vojny mierovými rokovaniami. Sprostredkovateľov hľadalo v Londýne, Paríži a vo Washingtone.

Podľa zistení Čeberiakovej sa o to isté usilovali aj anglickí, francúzski a americkí diplomati. „Obávali sa definitívnej porážky Ruska a s tým spojeného upevnenia pozícií Nemecka v Európe a Japonska na Ďalekom východe,“ vysvetľuje historička.

Ale najviac sa porážky obávalo Japonsko, a to paradoxne po krvavom víťazstve nad Rusmi pri Mukdene, kde na každej strane bojovalo proti sebe okolo 300-tisíc vojakov. Japonsko po nej už totiž nemalo rezervy, kým Rusko áno.

Nič na tom neznenila ani zdrvujúca porážka ruského vojenského ľodstva v morskej bitke pri Cušime v polovici mája 1905. Z druhej tichooceánskej eskadry sa zachránil jediný krížnik a dva torpédoborce. Ako pripomína historik Alexandr Širokorad, krajina, ktorá mala tretiu najväčšiu flotilu na svete, sa po tejto bitke zmenila na druhotriednu morskú dŕžavu.

Japonský minister vojenstva Masatake Terauči si zrejme povedal, že „v najlepšom treba prestať“ a požiadal amerického veľvyslanca v Tokiu Llyoda C. Griscoma, aby odovzdal Teddovi Rooseveltovi odkaz, že Japonci sú pripravení rokovať o mieri. Griscom onedlho informoval Teraučiho o prezidentovom stanovisku: „Náš prezident sa domnieva, že nastal čas ukončiť tento strašný a poľutovaniahodný konflikt.“

Čoskoro sa Tokio oficálne obrátilo na Roosevelta s prosbou, či by sa neujal sprostredkovateľstva. Ten súhlasil…

Čítajte viac Celú pravdu o skaze Hirošimy dlho tajili. Bola strašná

Mier z pozície sily podľa Roosevelta

Roosevelt sa nikdy predtým ani potom nestretol s cárom Mikulášom, ale nemal o ňom dobrú mienku. V súkromnej korešpondencii, ktorú cituje Griscom vo svojej spomienkovej knihe Diplomaticky povedané označoval prezident posledného ruského panovníka ako „symbol úpadku Ruska.“ Považoval ho za slabého, nerozhodného a neschopného vládcu.

Ale v dochovaných listoch, ktoré mu adresoval v lete 1905, sa správal korektne a úctivo. Vedel, že len Mikulášov podpis dá mierovej zmluve legitimu.

Napríklad v liste datovanom 8. júnom 1905 prezident cárovi písal: Vaše Veličenstvo, je mojím presvedčením, že pokračovanie vojny medzi Ruskom a Japonskom by neprinieslo žiadny osoh ani jednej zo strán a bolo by na ujmu celého civilizovaného sveta. Doveľujem si s najväčšou úctou navrhnúť, aby sa zástupcovia Vášho Veličenstva a cisára japonského stretli a spoločne preskpmali podmienky mieru.

„To je aj moje presvedčenie a myslím si, že máte absolútnu pravdu,“ odpovedal Mikuláš.

Ani s japonským cisárom Mucuhitom (posmrtným menom Meidži) sa Roosevelt nikdy nestretol a nikdy nenavštívil Japonsko. Jeho prvý list cisárovi však svedčí o tom, že k nemu prechovával určité sympatie. „Dovoľujem si vyjadriť svoj hlboký obdiv nad disciplínou a odvahou Vášho ľudu v prebiehajúcej vojne,“ napísal Roosevelt už v úvode. Napriek tomu „naliehavo“ žiadal japonského panovníka, aby vyslal svojich splnomocnencov na spoločné rokovanie.

Cár bol spočiatku proti mieru, lebo Japonci stanovili veľmi tvrdé podmienky, ale Roosevelt opakovane presviedčal Mikuláša o nevyhnutnosti dohody. Mucuhita zase prosil, aby zľavil zo svojich požiadaviek.

Trump sa dnes pri riešení ruskej vojny proti Ukrajine usiľuje viesť mierové rokovania „z pozície sily“. Možno aj v tomto ohľade sa aspoň čiastočne inšpiroval Rooseveltovou taktikou „big stick diplomacy“ („hovor potichu, ale maj veľkú palicu“).

Ako tvrdí americký politický vedec Andrew E. Bush, prezident Roosevelt zachovával v komunikácii s ruským cárom a japonským cisárom rovnováhu medzi horzbami a lichôtkami. Na rozdiel od Trumpa však uprednostňoval zákulisnú diplomaciu. Ani mu nenapadlo byť priamym účastníkom mierových rokovaní, nesníval o nejakom trojstretnutí lídrov. Radšej ostával v pozadí, ale o to intenzívnejšie využíval korešpondenciu a emisárov.

Trump postela do Moskvy k Putinovi Steva Witkoffa, svojho blízkeho priateľa a realitného investora ako mimoriadneho vyslanca USA. A do Kyjeva k Zelenskému v rámci kyvadlovej diplomacie generála Keitha Kellogga, exporadcu pre národnú bezpečnosť viceprezidenta Mikea Pencea.

Koho využíval na tieto účely koncom rusko-japonskej vojny T. Roosevelt?

Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko

Mier vybojovali uprostred vojny

Roosevelt sa zaobišiel bez osobitných vyslancov, vystačil si so stálymi americkými ambasádormi v Rusku i Japonsku. V Petrohrade vtedy pôsobil ako veľvyslanec George von L. Meyer, ale prezident občas využíval aj kontakty francúzskeho veľvyslanca Jeana Jusseranda. Francúzsko bolo v tých časoch spojencom Ruska a mohlo zmierniť Mikulášovu neústupčivosť.

Aj v Tokiu odovzdával prezidentove odkazy cisárovi predovšetkým americký veľvyslanec Griscom. Ale jestvujú dôkazy, že Roosevelt občas komunikoval s japonským ministrom zahraničných vecí Komurom Džutárom, ktorý to tlmočil cisárovi Mucuhitovi.

Vo Washingtone zase prezident sondoval možnosti ďalších rokovaní u japonského veľvyslanca Takahira Kogoru. Podobne konzultoval aj s ruským veľvyslancom v USA Romanom Rozenom, ktorý predtým dvakrát pôsobil ako ambasádor v Japonsku a naliehavo varoval Petrohrad pred agresívnymi plánmi Tokia.

Je zaujímavé, že všetky tri strany od samého začiatku vylúčili z rokovaní možnosť prímeria, zastavenia paľby alebo „zmrazenia“ konfliktu na líniách dotyku bojujúcich strán. Nezvažovalo sa to ani ako predstupeň, ani ako samostatná dohoda. Roosevelt od začiatku presadzoval dohodu o trvalom mieri.

Japonsko sa totiž obávalo, aby Rusko „zmrazením“ konfliktu nedostalo čas na reorganizáciu armády a doplnenie zásob. Rusko zasa dúfalo, že v prípade pokračovania vojny získa výhodnejšie postavenie v Madžusku, a preto nechcelo žiadne „zmrazenie“ konfliktu.

Už od prvých Rooseveltových iniciatív sa koncom mája až začiatkom júna 1905 rokovania viedli výlučne o mierovej konferencii. A keď delegácie oboch bojujúcich strán pricestovali 9. augusta do Portsmouthu, mesta v štáte New Hampshire na severovýchode USA, rokovalo sa len o podmienkach mieru: o územných otázkach, prípadnom odškodnení atď.

Vojna pokračovala dokonca počas mierovej konferencie. Síce už bez veľkej ofenzívy na súši či väčšej námornej bitky, Japonci však pokračovali v obsadzovaní celého ostrova Sachalin, na ktorý sa vylodili ešte v júli, a v Mandžusku prebiehali menšie boje a potýčky. Trvali až do konca augusta, počas celých rokovaní.

Ako je to možné? V duchu vtedajšej diplomacie neexistovala predstava prímeria či „dočasného zmrazenia“, po ktorej tak volajú v prípade ukrajinskej vojny Zelenskyj a viacerí európski lídri. Tá sa objavila až pri riešení kórejského konfliktu o polstoročie neksôr. Na začiatku 20. storočia platilo, že ak sa nedohodne mierová dohoda, vojna bude pokračovať naplno.

Čítajte viac Bojové plyny mali len odstrašovať, nakoniec rozosievali smrť. Tajne ich vyrábali v Žiline i Kostoľanoch

Ďaleko od hlučného davu

Prečo Američania zvolili za miesto konferencie Portsmouth, vtedy vari 20-tisícové historické prístavné mestečko a nie Washington alebo niektoré veľké americké mesto?

Možno preto, že Portsmouth sa nachádza na východnom pobreží Atlantického oceánu, kam mohli relatívne pohodlne priplávať obe delegácie. Rusi cestovali loďou z Petrohradu cez Atlantik, Japonci po pristátí na západnom pobreží mohli využiť transkontinentálnu železnicu, čím sa vyrovnali vzdialenosti oboch cestujúcich delegácií.

Roosevelt dal zámerne vyhľadať pokojné prístavné miesto, kde by sa dalo nerušene rokovať bez prehnaného záujmu médií a tlaku verejnosti. Samotná konferencia sa konala na námornej základni Portsmouth Navy Yard na ostrove Seavey's, ktorá sa nachádzala hneď oproti prístavu v Portsmouthe. Malo to garantovať neutrálnu pôdu a bezpečnosť účastníkov konferencie. Okamžite vzniká asociácia s nedávnou schôdzkou Trump – Putin na vojenskej základni v Anchorage na Aljaške…

Roosevelt sa na konferencii nezúčastnil, nachádzal sa však relatívne blízko na svojej jachte Mayflower, ktorá kotvila v malom meste Newport na juhozápade ostrova Rhode Island. Priamo na rokovaniach prezidenta zastupoval asistent štátneho tajomníka Herbert H. D. Peirce. Účastníci konferencie však navštívili Roosevelta na jeho jachte viackrát.

Delegáciu poverenú cárom Mikulášom rokovať s Japoncami viedol historicky prvý predseda ruskej vlády Sergej Witte, známy svojím reformným úsilím (zaslúžil sa o vznik konštitučnej monarchie v Rusku, tamojšej Dumy). Na čele japonskej delegácie bol šéf diplomacie Džutaró Komura.

Prečo takýto nepomer: premiér v. minister? „Mikuláš nemal triezvejšie mysliaceho a skúsenejšieho človeka vo vedení zložitých rokovaní, ako bol Witte,“ tvrdí súčasný ruský historik Oleg Nazarov. „Len takýto človek mohol preukázať maximálnu vytrvalosť a vyjednať prijateľné podmienky mieru.“

Mimochodom, aj Roosevelt sa neskôr vyjadril o Witteovi priaznivo. Griscomovi povedal, že je to „jediný Rus, s ktorým sa dá dôstojne rokovať“.

Cár prikázal svojmu premiérovi pred odchodom do USA v žiadnom prípade nepristúpiť na dve japonské podmienky – odstúpenie od ruských teórií a vyplatenie reparácií. Ale práve o ne Tokiu išlo v prvom rade.

Požadovalo od Ruska Sachalin aj s priľahlými ostrovmi, Vladivostok a celý Prímorský kraj, náhradu vojenských výdavkov, kontrolu nad Kóreou, evakuáciu ruských vojsk z Mandžuska atď. V dôsledku toho sa rokovania v Portsmouthe dostali čoskoro do slepej uličky.

A v tej chvíli vstúpil do hry Roosevelt a poslal listy cisárovi i cárovi, z ktorých sme už kúsky odcitovali. Mikulášovi pohrozil, že „ak v niečom Japoncom neustúpi, môže prísť o všetky územia na východ od Bajkalu“. Macuhita zase nástojčivo žiadal, aby upustil od miliardových reparácií.

Ktovie, aka by sa všetko skončilo, keby Komura práve nedostal depešu z Tokia, v ktorej mu minister financií oznamoval: „Vo vojne sa nedá pokračovať, lebo v štátnej pokladnici už niet peňazí. Aj cisár si želá rýchlu mierovú dohodu.“

Japonská delegácia išla teda do ústupkov. Uspokojila sa s južnou časťou Sachalinu, s kontrolou Kórei a južnej časti Transsibírskej magistrály (prechádzala cez Mandžusko). Už však nepožadovala reparácie, Vladivostok či celý Sachalin.

Čítajte viac Obchodné vojny nemali víťazov. A bývali predohrou veľkých ozbrojených konfliktov medzi štátmi

Kto bol nakoniec víťazom

Rokovania sa úspešne skončili 30. augusta, zmluvu podpísali 5. septembra 1905.

„V tejto vojne nebolo víťazov a teda ani porazených,“ vyhlásil Witte. V Petrohrade vraj zavládla úľava, ale neoslavovalo sa. Zato v uliciach Tokia prepukli trojdňové nepokoje. „Prehrali sne očividne víťaznú vojnu,“ tvrdili odporcovia mierovej zmluvy.

Napokon sa víťazom mohol cítiť jedine Teddy Roosevelt. V nasledujúcom roku ho nórsky parlament a niekoľko amerických právnikov nominovali na Nobelovu cenu za mier. Do Osla však nevycestoval, cenu zaňho prevzal Peirce.

Roosevelt sa dostal do Európy až o štyri roky. V máji 1910 predniesol v Oslo svoj oneskorený nobelovský príhovor. „Svet potrebuje nielen mierumilovných ľudí,“ povedal. „Skutočný mier môže zavládnuť len tam, kde sa dodržiavajú spravodlivosť a právo.“

Medzi Japonskom a Ruskom (neskôr Sovietskym zväzom) trval mier takmer 33 rokov – až do ozbrojeného konfliktu pri jazere Chasan v auguste 1938.