Sviatky revolúcie a revolúcia sviatkov
História nás učí, že oficiálne sviatky sa hromadne rušili a nahrádzali novými najmä po prevratoch a revolúciách. Zoberme si ako príklad Francúzsku revolúciu z roku 1789.
Výročie jej začiatku, dobytie Bastily sa oslavuje 14. júla dodnes, hoci mala krvavý priebeh a padali pritom aj hlavy pomazané. Mladá republika dokonca zaviedla nový kalendár a zrušila všetky cirkevné sviatky.
Ale ako uvádza francúzsky historik Rémi Dalisson, už o 15 rokov, po nástupe Napoleona I. a „vyprchaní revolučného ducha“, sa všetko začalo vracať do starých koľají. Ani 14. júl sa neslávil pravidelne, a dokonca sa stal nežiaducim. "Malý kaprál“ zaviedol nové sviatky a rituály.
Po obnovení monarchie vo Francúzsku v roku 1815 a návrate Bourbonovcov na trón, oslavy 14. júla oficiálne zrušili. Namiesto Dňa dobytia Bastily sa slávili meniny kráľa Ľudovíta (Saint Louis).
Po korunovácii Ľudovíta Filipa v roku 1830 sa slávnostne pripomínal jeho nástup k moci, a to dokonca tri dni (od 27. do 29. júla). V priebehu takzvaného druhého cisárstva (1852 – 1870) dával Napoleon III. prednosť oslavám svojich narodenín pred oslavami revolúcie.
Foto: TASR/AP
Až počas takzvanej tretej republiky za vlády prezidenta Jula Grévyho v roku 1880 – čiže bezmála sto rokov po revolúcii – sa 14. júl stal oficiálnym štátnym sviatkom a dňom pracovného pokoja. Tak to odvtedy trvá do súčasnosti s výnimkou rokov 1940 – 1944, keď Francúzsko okupovali hitlerovci.
Ešte pripomeňme, že s hromadným rušením cirkevných sviatkov neprišli ako prví francúzski revolucionári. Už o 150 rokov skôr, po občianskej vojne vo Veľkej Británii, po víťazstve parlamentných síl a poprave kráľa Karola I. podobné opatrenia presadilo tamojšie puritánske hnutie.
Krátke obdobie republiky (1649 – 1660) známej ako Commonwealth za vlády Olivera Cromwella sa nieslo v znamení obmedzovania biskupskej moci, odstraňovania zvyškov katolíckej liturgie a zavádzania kalvinisticky orientovaných bohoslužieb. Podrobne o tom píše britský historik Tony Lane v knihe Dejiny kresťanského myslenia, ktorá vyšla aj v češtine.
Tieto reformné snahy sprevádzal zákaz cirkevných sviatkov. Parlament zrušil Vianoce, Veľkú noc, Turíce a ďalšie sviatočné dni. Dokonca nedele nahradili pracovnými dňami. O 11 rokov neskôr, po opätovnom nastolení monarchie sa panovník Karol II. Stuart vrátil k cirkevnému zriadeniu, ktoré panovalo pred popravou jeho otca.
