Prečo hracím automatom prischlo označenie „jednorukí banditi“? Pôvodné, ešte mechanické, prístroje mali na pravej strane skrine páku pripomínajúcu ruku. Bolo treba ňou potiahnuť, ak ste chceli rozkrútiť herné disky.
Elektronické automaty už páku nemajú, stačí stlačiť tlačidlá alebo dotykový displej a môžete hrať. Napriek tomu im naďalej nadávajú do jednorukých banditov. Dokážu totiž hráča pripraviť o posledné centy.
To všetko sa dozviete od historičky Aleny Hovorkovej, ktorá sprevádza návštevníkov po mestskom múzeu v Semilách neďaleko Prahy. Medzi jeho exponátmi nechýba ani Forbes, lebo práve v tomto meste ho pred sto rokmi zostrojil podnikateľ a vynálezca Jozef Vaněk.
Čo je zaujímavé, pán Vaněk po rokoch tvrdil, že sa inšpiroval nejakým zahraničným automatom, ktorý videl v Bratislave po skončení prvej svetovej vojny. Nič bližšie o ňom nepovedal, dá sa len predpokladať, že zrejme išlo o výrobok firmy Liberty Bell zo San Francisca, ktorú vlastnil vynálezca Charles Fey. Koncom 19. storočia práve on vyvinul a začal ako prvý na svete vyrábať výherné hracie automaty na mince. Neskôr ich vyvážal aj do Európy.
Vaněkov automat bol na 20-halierové mince a už v roku 1925 bol oň záujem. Majitelia hostincov zistili, že v automate ostáva po hre plno mincí. Navyše jednorukých bandiov v tom čase nepovažovali za hazardné, ale za dovolené hry. Preto podľa platného živnostenského zákona sa na ne nevzťahovala povinnosť platiť takzvané dávky zo zábavy.
Ale už onedlho sa proti „pekelným prístrojom“ začala búriť verejnosť. V krajine sa rozmohlo gamblerstvo, trpeli rodiny, mnohé sa dostali na mizinu.
Čítajte viac Čo majú spoločné Mária Terézia, Jozef II. a komunisti? Všetci nám brali sviatky
„Najtrápnejšie zjavy života“
V novinách sa objavili správy, ktoré bili na poplach. Ako táto, ktorú pod názvom „Proti automatom v Bratislave“ uverejnil Slovenský denník koncom augusta 1926:
„Takmer v každom hostinci i v elegantných kaviarňach sú hracie automaty, do ktorých možno hádzať nielen 20-halierniky, ale aj koruny. Hra v týchto automatoch je síce mládeži do 16 rokov zakázaná, ale iba na papieri. Práve chlapci a mladíci utrácajú týmto spôsobom veľmi veľa peňazí.“
Alebo iná správa na rovnakú tému v tom istom denníku, ale o rok a pol neskôr: "Dve české firmy núkajú mestu Bratislava za podporu žiadosti o inštaláciu ich hracích automatov v pohostinstvách zvláštne poplatky, a to 50 až 100 korún mesačne z každého prístroja.“
Ešte väčšie rozhorčenie zavládlo počas veľkej hospodárskej krízy na začiatku 30. rokov. Na Slovensku vznikla masa nezamestnaných a jednorukí banditi ich pripravovali ešte aj o tú mizernú peňažnú podporu, ktorú dostávali od štátu.
Začalo pribúdať prípadov ničenia výherných automatov. Ich zákaz požadovali ženské spolky, cirkevné kruhy, odborové zväzy. Na všeobecnej nespokojnosti sa chceli priživiť aj politické strany. Bratislavská organizácia jednej z nich – agrárnej – vydala vyhlásenie: „Hracie automaty patria medzi najtrápnejšie zjavy nášho života. Treba ich odstrániť!“
Foto: SEMILY.CZ
Nakoniec v roku 1932 boli rozhodnutím Krajinského úradu v Bratislave zakázané výherné hracie automaty na celom v Slovensku. V českých krajoch a na Morave začal platiť zákaz o rok neskôr.
Len v priebehu niekoľkých mesiacov zhabali finančné úrady 950 automatov. Ich majitelia vytvorili združenie, ktoré urobilo ministerstvu financií ponuku: „Ak nám ich vrátite, zaručíme štátu ročný príjem 20 miliónov korún z ich prevádzkovania.“
Ministerstvo financií však malo iné riešenie. V januári 1934 udelilo istému Josefovi Burdovi licenciu na otvorenie prvej stávkovej kancelárie v Československu. Nazval ju Sposak, kde „Spo“ znamenalo šport a „sak“ sazka. Bookmakerská licencia oprávňovala Sposak uzatvárať stávky na výsledky športových zápasov – s výnimkou dostihov – na území celej republiky. Po roku sa od Sposaku oddelila ďalšia kancelária pod názvom Vernon. Prevádzkoval ju Burdov spoločník.
Podľa českého historika Martina Pelca mali Sposak i Vernon vzor v britských stávkových kanceláriách. U nás uzatvárali stávky najmä na výsledky futbalových zápasov. Ale už začiatkom roku 1936 ich ministerstvo financií zrušilo. Dôvod? Boli vážnou konkurenciou štátnej lotérii. O tej si teraz povieme viac, ale vyžiada si to malý exkurz do dávnejšej histórie.
Čítajte viac Uhorková sezóna pred sto rokmi: krokodíly vo Váhu a bitka na púti v Šaštíne
Lósy – čertove obrázky?
Už niekoľko mesiacov po vzniku ČSR prijal parlament zákon, ktorý zrušil všetky číselné lotérie (obdobu dnešného lota alebo kena), známe ešte z Rakúsko-Uhorska. Vzápätí vláda rozhodla, že na území mladej republiky možno organizovať len triednu a dobročinnú lotériu.
Na vysvetlenie netipujúcim. Pre triednu (holandskú) lotériu je charakteristická séria ťahov, odborne nazývaných triedami, s vopred pevne stanovenou cenou za lotériový lístok (lós, žreb), ako aj s nemenným množstvom možných výhier.
Po zlých skúsenostiach z čias monarchie však boli mnohí československí poslanci za zrušenie všetkých lotérií. Stúpenci triednej lotérie namietali, že sa potom rozšíri pašovanie žrebov z okolitých štátov, kde ju nezakázali. Ale v kuloároch kládli otázku, ktorú sa báli vysloviť verejne: „A čím potom naplníme štátnu kasu?“ Okrem toho mali obavy z nekontrolovaného šírenia nelegálneho hazardu.
Experti znalí histórie pripomínali, čo sa stalo po Francúzskej revolúcii koncom 18. storočia. Jedno z jej prvých opatrení sa týkalo hazardných hier. Revolucionári vyhlásili kráľovskú lotériu za „metlu špekulácie a podvodu“, za „nechutný finančný trik, ktorý sa zmocňuje výsledkov driny človeka a prináša zúfalstvo nespočetným rodinám.“
Lotériu teda zrušili, ale už o štyri roky ju bez mihnutia oka obnovili. Povedané dnešným slovníkom – bolo treba neodkladne konsolidovať verejné financie.
Foto: Oblastné Múzeum v Ústí nad Labem/Jiří Preclík
Ďalší z československých znalcov si spomenuli na skúsenosť Márie Terézie. Tiež zakázala viaceré hazardné hry, ale z iného dôvodu. Ich pravidlá sa sústavne porušovali a odvody štátu z ich výnosov sústavne meškali napriek prísnym pokutám. Panovníčka si však bola istá, že jej ľud potrebuje okrem chleba aj hry, len ich treba správne zorganizovať. Potom sa stanú výdatným zdrojom príjmov cisárskeho dvora. A tak prevádzku hry, vtedy populárnej v celej Európe, s názvom „lotto di Geneva“ dala do dlhodobého prenájmu grófovi Ottaviovi di Cataldi. Išlo o číselnú lotériu – bolo treba uhádnuť päť čísel z 90. Cataldi dokázal zúročiť jej potenciál. Na výhry vyčlenil tretinu výťažku a cisárskemu dvoru odvádzal sumu rovnajúcu sa približne polovici z tejto tretiny. Išlo o miliónové sumy.
Ministerstvo financií ČSR vedené reformátorom Aloisom Rašinom zvolilo inú cestu. Zriadilo Riaditeľstvo štátnych lotérií, ktoré cenu jedného žrebu stanovilo najprv na 200, neskôr na 400 korún. Herný plán určil na výhry až 75 % celkovej hernej istiny vytlačených lósov. Bolo to o päť percent viac, ako povoľovali predchádzajúce rakúsko-uhorské zákony. Vyhrávala však celá polovica vytlačených lósov, čo prilákalo do lotérie masy hráčov.
Ďalším lákadlom bolo stanovenie najnižšej výhry v jednotlivých žrebovaniach. Najväčšou atrakciou bola hlavná výhra – rovný jeden milión korún. Na šťastný lós ste mohli vyhrať ešte ďalší milión ako prémiu. Slovákom, ktorí lósy odnepamäti považovali za „čertove obrázky“, zrazu učarili.
Najvyšší výťažok dosiahla československá triedna lotéria v rokoch 1926 a 1927, keď sa vydalo 240 000 lósov po 400 korún. Najvyššiu hernú istinu zaznamenala 17. lotéria v druhom polroku 1927. Vklady vtedy dosiahli takmer 85,5 milióna korún a na výhrach vyplatili bezmála 60 miliónov. Na svoje si však prišiel aj štát.
Čítajte viac Kedy sa začali dovolenky? Medzi prvými v Európe zaviedlo platené voľno Československo
Preč s hazardom! Sláva hazardu!
Československí komunisti po nástupe k moci najprv likvidovali všetok hazard. Vyrovnali sa v tomto ohľade francúzskym revolucionárom i ruským boľševikom, akurát že našim to trvalo takmer päť rokov. Ale koncom roku 1953 už ani u nás nemohlo byť reči nielen o súkromných stávkových kanceláriách či výherných hracích automatoch, ale ani o štátnej lotérii.
Pamätníci si ešte pamätajú, ako sa vtedy tipovalo: načierno – v hostincoch, u holiča alebo dokonca vo fabrických dielňach. „Hazardné hry prešli fakticky do ilegality, hoci ich postihovali veľmi prísnymi sankciami,“ konštatuje český historik Filip Wittlich.
Každému hráčovi hrozila pokuta až do výšky 25-tisíc korún, verejné pokarhanie alebo jeden mesiac odňatia slobody. Oveľa tvrdšie tresty mohli dostať tí, čo organizovali nelegálny hazard – pokuty až do 250-tisíc korún alebo šesť mesiacov väzenia.
Štát však prichádzal o milióny. A tak už koncom roku 1956 dala vláda súhlas na zriadenie štátneho podniku Sazka, ktorý začal prevádzkovať číselné lotérie. A v marci 1957 obnovila triednu Československú štátnu lotériu.
Desiateho júna sa u nás opäť po štyroch rokoch konalo losovanie peňažnej lotérie. Hlavná výhra: 50-tisíc korún. Pre lepšiu predstavu: táto suma vtedy stačila na kúpu rodinného domu so záhradkou. Za 10-tisíc ste si mohli kúpiť motorku Jawa 250 a za päťtisíc televízor Tesla Mánes.
Tretia emisia tejto lotérie vyšla o pol roka v neskutočnom náklade tri a pol milióna kusov (pri 13 a pol milióna obyvateľov ČSR), pričom mnohým záujemcom sa neušli. Lósy sa stali nedostatkovým tovarom.
V neskorších rokoch sa lukratívnou cenou stál prednostný odber automobilov Spartak (Škoda 440). Záujemcovia o kúpu na ne čakali v poradovníku. Podľa experta na lotérie Iva Kasalu len v rokoch 1957 až 1977, čiže za dve desaťročia tržby štátnej lotérie, dosiahli takmer dve a pol miliardy korún, z čoho polovicu vyplatili výhercom. Pritom viac ako polovica výhercov dostala prednostne automobily.ň
Druhá polovica utŕžených peňazí skončila na účtoch štátu a jeho inštitúcií.
Počas normalizácie sa síce obnovili diskusie o tom, či sú hazardné hry zlučiteľné so socializmom a s novým spôsobom života, ale požiadavky ideologickej čistoty ustúpili potrebám štátnej pokladnice. Podľa zákona z roku 1973 mohol číselné a triedne lotérie prevádzkovať iba štát a jeho organizácie. Právomoc na udelenie povolenia ohľadne tombol a vecných lotérií štát zveril národným výborom – krajským a okresným. Základná podmienka socialistického hazardu znela: výťažok z hier sa využije na verejnoprospešné účely. A ešte niečo: zákon výslovne zakazoval prevádzku výherných hracích automatov.
Čítajte viac Eutanázia pred bránami Slovenska. A kto má byť tým verejným katom?
Raj pre automaty. A opäť stop
Krátko po nežnej revolúcii začal u nás platiť nový zákon „o lotériách a iných podobných hrach“. Navrhovatelia ho zdôvodňovali "akútnou potrebou“ uvoľnenia prevádzky hazardných hier do komerčnej sféry.
Pred prijatím tohto zákona totiž domáci trh zaplavili herné automaty z dovozu, ktoré súkromné osoby prevádzkovali vlastne nelegálne. Jednorukí banditi našli na Slovensku doslova raj, mohli lúpiť bez povolenia, nebolo treba za ne platiť správne poplatky a dochádzalo k značným daňovým únikom.
Novým zákonom sa to zmenilo, ale podľa jeho kritikov dosť nedôsledne. Štát si totiž ponechal „monopol“ na prevádzkovane číselných a triednych lotérií. Až novelami zákona sa liberalizovala aj táto oblasť hazardu.
Po rozdelení federácie vznikla na Slovensku lotériová spoločnosť Tipos ako predĺžená ruka ministerstva financií. Súčasne začali vznikať súkromné stávkové kancelárie – Niké, Tipsport, Fortuna a iné.
Aj tá malá suma, ktorú ľudia vložia do hazardnej hry, je podstatne vyššia, ako stojí vyhliadka na veľkú výhru.Adam Smith, ekonóm
Ale vráťme sa k automatom. V roku 2002 nazbíjali jednorukí banditi na Slovensku takmer deväť a štvrť miliardy korún. Čiže takmer polovicu zo sumy, ktorú za celý rok nechávali Slováci v maloobchode s potravinami. Na Slovensku v tom čase fungovalo okolo 11-tisíc hracích automatov, za každý z nich vyberalo mesto správny poplatok 40-tisíc korún ročne.
Niektoré obce a mestá však zvážili aj straty a pokúsili sa postaviť do cesty automatom. Už vtedy bolo známe, že plodia najrozšírenejší druh patologického hráčstva. Jeho liečba stála v tom čase okolo tisíc korún denne a trvala sedem týždňov.
Takmer trojtisícová obec Nová Ľubovňa (vzdialená od Starej Ľubovne len štyri kilometre) dala automatom stop už v roku 1998. „Nič sme nezakazovali, stačilo vydať všeobecné záväzné nariadenie o tom, že v budúcnosti sa nebude dávať súhlas na prevádzku výherných prístrojov,“ vysvetli nám vtedajší starosta Juraj Kaleta. „Dôvodom boli množiace sa sťažnosti manželiek a matiek na chorobnú vášeň svojich manželov a synov, ktorá rozvracala rodiny.“
Mnohé obce a mestá však boli už vtedy nekresťansky zadlžené. Ich starostovia a primátori považovali príjmy z hazardných hier do mestskej pokladnice za dôležitý zdroj v tejto finančnej núdzi.
Asociácia prevádzkovateľov hracích automatov, poučená skúsenejšími zahraničnými partnermi, sa začala súdiť s nespratnými obcami. Veď nerešpektovali základný princíp kapitalizmu – slobodu podnikania. Aby asociácia otupila ostrie odporu, začala – tiež podľa zahraničného vzoru – prispievať z peňazí získaných jednorukými banditmi na liečbu gamblerov. Každoročne na to vyčlenila 500-tisíc korún.
Čítajte viac Jún 1965: Ako sme si pomáhali. Slováci, Maďari a Česi proti veľkej vode
Hry vo virtuálnej realite
V roku 2019 vznikol aj u nás Úrad na kontrolu hazardných hier. Nečakané kontroly jeho pracovníkov v herniach a všade, kde prevádzkujú hracie automaty, môžu odhaliť aj patologických hráčov, ktorí majú zakázaný prístup k hazardu. Podľa prieskumu agentúry Focus z predminulého roku sa najčastejšie utiekajú práve k automatom. Ale koľkých takto odhalia? Nanajvýš tých, ktorí sú v registri liečených gamblerov. Ten istý prieskum ukázal, že takmer 60 % oslovených je za prísnejšiu reguláciu výherných automatov, pričom 42 % sa prihovára za ich úplný zákaz.
Niektoré mestá v ostatných rokoch zakazovali hazard na svojom území. Napríklad mestské zastupiteľstvo Bratislavy vydalo takéto všeobecné záväzné nariadenie ešte v roku 2020. Za tri roky sa počet prevádzok (herní, kasín a podobne) znížil z bezmála 100 na približne 70. Ďalším by sa mala platnosť licencií skončiť do konca tohto roka a nemali by im ju obnoviť.
Medzitým sa však ťažisko hazardu aj u nás presunulo na internet. Časť hráčov sa „premiestnila“ do internetových herní a kasín. Predvlani malo podľa prieskumu skúsenosť s on-line hrami už 15 percent Slovákov, dvakrát viac ako pred pandémiou covidu.
Foto: Slovenský denník
V súvislosti s tým sa opäť rozmohol nelegálny hazard. Odhaliť ho a zakázať na internete je oveľa ťažšie ako v kamenných prevádzkach. Namiesto jedného zablokovaného webu vzniknú dva nové.
Nestačí zablokovať weby s hrami alebo zatvoriť kamenné herne, ak neklesá počet hraniachtivých ľudí, ochotných platiť "daň z hlúposti“. Dopyt aj tu určuje ponuku.
Čoskoro uplynie 250 rokov odvtedy, čo zakladateľ klasickej ekonómie Adam Smith vydal svoje najznámejšie dielo Bohatstvo národov. Obsahuje myšlienku, ktorá má bezprostredný vzťah k našej téme: „Aj tá malá suma, ktorú ľudia vložia do hazardnej hry, je podstatne vyššia, ako stojí vyhliadka na veľkú výhru.“ V takom Lote existuje takmer 14 miliónov rôznych kombinácií čísel. Uhádnuť šesť "správnych“ zo 49, ktorými rozbijete jackpot, je skutočne vec veľkej náhody. Napriek tomu tisíce a tisíce ľudí si ani dnes nedajú poradiť a riskujú, že v slepej honbe za bohatstvom prídu o všetko. To štát s chorými verejnými financiami nemôže netešiť, lebo ich potrebuje ozdraviť aj za takúto vysokú cenu.
