Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch
Ako to vôbec mohlo zájsť tak ďaleko? Bolo predsa už niekoľko mesiacov po vojne a všetci boli radi, že prežili. Nie každý sa však tešil.
Keď sa do Topoľčian vrátilo vyše 500 Židov, ktorí unikli smrti v koncentračných táboroch, v istej skupine Slovákov to vyvolalo obavy. Tí, čo cez vojnu zbohatli na arizácii židovského majetku, dostali strach, že oň prídu.
Začali sa teda stretávať na katolíckej fare a premýšľať, ako by sa Židov zbavili skôr, než si zoberú domy, byty a obchody, ktoré im za slovenského štátu skonfiškovali.
Ukázalo sa, že obyvateľov so zakoreneným antisemitizmom nie je také ťažké podráždiť. Prostí ľudia Židom závideli ich niekdajšie bohatstvo či postavenie, a to, čím si cez vojnu prešli, nechápali alebo im to bolo jedno.
Čítajte viac Vojnový zločin spáchali aj Slováci. V Bielorusku
Stačila menšia, dobre naplánovaná provokácia a o zvyšok sa už postarala davová hystéria. Na to, aby sa ľudia dali zmanipulovať, netreba veľa – iba zasiať pochybnosti a strach. A tak sa po meste začali šíriť chýry, že sa Židia chystajú pomstiť za to, čo ich postihlo a vezmú si späť všetko, čo im zhabali.
Už 22. septembra sa k tomu pridala fáma, že rehoľné sestry, ktoré učili v ľudovej škole v miestnom kláštore, musia odísť. Zostanú tam údajne iba dve, lebo do školy prídu židovskí učitelia.
Okrem toho sa povrávalo, že zatiaľ čo sa ostatní musia uskromniť, Židia majú všetkého nadostač, hoci ani nerobia a nezapájajú sa do verejných prác. Vraj sa venujú šmeline, správajú sa vyzývavo a túžia po úradníckych miestach.
Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch
Hľadanie zámienky
Do štvanice sa zapojil aj miestny farár. Namiesto toho, aby veriacich upokojil, na nedeľnej omši vyhlásil, že Židia plánujú zabrať kláštor, čo bola jasná lož.
Ľudia zvyknutí na protižidovskú propagandu, ktorou ich kŕmil Tisov režim, ľahko uverili arizátorom a bývalým ľudákom. A tak sa dohovorili, že v pondelok 24. septembra 1945 pôjdu proti tomu demonštrovať.
Tí, čo celú akciu z pozadia riadili, uvedený dátum nezvolili náhodou. V ten deň sa v meste konal tradičný jarmok, na ktorý zavítali stovky ľudí – domácich aj z okolitých dedín. Ak sa také masy dajú do pohybu, ľahko sa to vymkne spod kontroly.
Čítajte viac Zo Slovákov chceli spraviť Nemcov
Už ráno sa asi 60 žien vybralo na okresný národný výbor, aby protestovali proti vyhnaniu mníšok z kláštora, ale nepochodili. Úradníci im len oznámili, že o ničom nevedia, a odkázali ich na školský inšpektorát. S tým sa však pobúrené ženy neuspokojili. Pobrali sa k ľudovej škole a cestou verbovali ďalších ľudí.
Po meste medzitým kolovali najdivokejšie zvesti: Židia vraj z kláštora vyháňajú rádové sestry, v triedach zhadzujú kríže, pošliapali sväté obrazy a vyhodili už aj učiteľov z Kláštora milosrdných bratov v neďalekej obci Bojná…
Nenávisť proti Židom rástla, rovnako ako valiaci sa dav. Okolo pol desiatej ráno, keď sa rozhorčení ľudia za skandovania protižidovských hesiel dostali ku škole, ich už bolo zhruba 160. Väčšinu z nich tvorili ženy.
A zažili „šok“. Židovského lekára Karola Bergera „prichytili“, ako deťom z druhej triedy pichá nejaké injekcie. To, že ich práve očkoval proti záškrtu, ich nezaujímalo.
Očkuje? Podáva jed!
O tom, čo bolo ďalej, sa zachoval podrobný opis vrchného strážmajstra Michala Zidora, okresného veliteľa národnej bezpečnosti v Topoľčanoch. „Niektorá z prítomných žien vykríkla, židovský lekár im otravuje deti, lebo očkuje jedom,“ hlásil neskôr nadriadeným.
Rádová sestra, ktorá bola v triede, sa podľa Zidora snažila pomôcť lekárovi, a preto triedu zamkla. Tým však situáciu len zhoršila. Ľudia si to vyložili tak, že sa Berger s malými deťmi zavrel, aby im mohol ďalej pichať otravu.
Čítajte viac Zo študentov nacisti? Experiment zvaný Vlna
Vypukla panika a začali sa výtržnosti. Správa o podávaní jedu žiakom sa rozšírila po meste i po škole. V strachu, že aj ich chcú Židia otráviť, sa deti z iných tried rozpŕchli a s plačom utekali domov.
Rozvášnený dav medzitým znova vtrhol do triedy, kde sa ukrýval doktor Berger. „Ty, Žid, otravuješ naše deti jedom!“ kričali a častujúc ho vulgárnymi nadávkami, vyvliekli lekára na ulicu. Tam ho dvaja mladí muži začali surovo biť. Nikto sa ho nezastal, všetci sa len prizerali alebo vlastnou trochou prispeli k lynčovaniu.
Ťažko zranenému Bergerovi, ktorý utrpel zlomeniny, sa napokon podarilo utiecť na žandársku stanicu. Desiatky ďalších Židov už to šťastie nemali. Pogrom sa len začínal, násilie rýchlo zasiahlo celé mesto. Rozzúrení obyvatelia zaútočili na každého Žida, ktorého našli. Vtrhli aj do viacerých židovských bytov a obchodov, bili, kradli, rabovali.
Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch
„Ešte som sa zotavovala zo zverstiev z koncentráku v Ravensbrücku. Na ulici ma dve ženy upozornili, aby som sa skryla. Z diaľky som videla, ako na námestí bijú ľudí,“ spomínala po rokoch na osudný deň Ružena Hornová.
Schovala sa doma, no ani tam nebola v bezpečí. Vrazili tam ľudia, ktorí pod zámienkou, že Židia ukrývajú zbrane, začali prehľadávať dom.
Pamätníčka, ktorú pred vyše 20 rokmi našli tvorcovia dokumentárneho filmu Miluj blížneho svojho (2004), zase priblížila, ako jej rodinu vydesila správa o pogrome.
Čítajte viac Láska v Auschwitzi? Ako sa esesák zaľúbil do Židovky
„Prichádzajú ľudia z dedín a chcú ničiť a pobiť Židov! Vtedy som si pomyslela: Čo, ja mám zase niečo také zažiť!? Ja, ktorá som prežila Auschwitz, to strašné peklo! To nie je možné,“ opísala.
Žiaľ, bolo to možné. Dav, ktorý už neriadil nikto, iba najnižšie pudy, vyťahoval Židov z ich obydlí na ulicu, kde ich lynčoval. Za bieleho dňa. A nerobili to Hlinkove gardy ani banderovci, ale obyčajní ľudia, ktorí sa ešte deň predtým modlili v kostole. Dokopy ich bolo už asi 250.
„Hnali nás ako dobytok cez celé mesto s rukami nad hlavou. Nahnali nás do jednej miestnosti a kričali, že ak nám to nestačilo, že sme neskapali vo vojne, tak že oni Židom ukážu, ako budú žiť na Slovensku. Rabínovi ostrihali pajesy a vytrhli briadku, krvácal,“ zverila sa organizácii USC Shoah Foundation pamätníčka, ktorá udalosť zažila ako osemročná.
Pridali sa i vojaci
Nebolo nikoho, kto by Židov chránil. Len pár jednotlivcov prejavilo odvahu, keď ukryli svojich židovských susedov a známych alebo sa ich zastali. Jeden zo zachránených napríklad spomínal, ako sa „dobrí kresťania“ postavili pred ich dom.
„Keď potom prišli tí, ktorí chceli biť alebo zabiť Židov, naši susedia im povedali: "Tu nie! To sú naši ľudia! Len cez naše mŕtvoly!“ Takže sa rodičom nič nestalo," priniesol jeho svedectvo časopis Pamäť národa. Také prípady však boli výnimočné. Väčšina Slovákov podľahla davovej psychóze. A strachu.
Aj žandári boli bezradní. Miestny zbor pozostával iba zo siedmich mužov. Zidor sa s nimi síce vybral von, kde sa snažil situáciu upokojiť, no proti sfanatizovaným masám nemali šancu. Požiadal preto o pomoc vojakov, ktorí sídlili priamo v meste.
Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch
Z posádky ich dorazilo asi tridsať. Ako sa však ukázalo, skôr ublížili, než pomohli. Keď sa dozvedeli klamstvá, že Židia otrávili deti v škole, pridali sa k výtržníkom. Zachovalo sa svedectvo, ako jednému mužovi rozbili hlavu kovovou tyčou, z čoho mal trvalé následky.
„Sami Židov bili, aj ich v bytoch prepadali. Márna bola potom naša snaha rozhorčený dav rozohnať. Požiadal som preto posádkové veliteľstvo o ďalšiu pomoc,“ napísal Zidor v policajnom hlásení.
Na jeho druhú výzvu prišiel už sám posádkový veliteľ, kapitán Ján Malár, zhruba so 150 vojakmi. Až po ich príchode sa okolo 12.30 h konečne podarilo rozohnať dav.
Keď aj potom prichádzali informácie o jednotlivých útokoch proti Židom, žandári spolu s vojakmi rozostavili po meste hliadky, aby zabránili ďalším výtržnostiam. Napokon sa podarilo obnoviť poriadok, a keď okolo 18. h dorazilo do Topoľčian ďalších 29 policajtov z pohotovostného oddielu v Bratislave, bolo jasné, že štvanica sa skončila.
Čítajte viac Zabudnutý pogrom v Pobedime
Zločin bez vinníka
Koľko ľudí padlo do rúk rozhorčeného davu a koľko z nich zbili, nie je známe. Podľa Zidorovej správy zranili 47 Židov (vrátane rabína), z toho 15 ťažko. Tých previezli do nemocnice. Väčšina utrpela poranenia hlavy a končatín.
Málo sa hovorí o tom, že fámy o údajnom zabíjaní detí lekárom prenikli aj do okolitých dedín, kde vyvolali podobný ošiaľ – aj keď s oveľa miernejšími následkami.
V Žabokrekoch nad Nitrou sa napríklad zhromaždili húfy ľudí, ktorí napadli a okradli niekoľko Židov, dokonca vtrhli do ich domov.
Čítajte viac Adolf Eichmann. Masový vrah od písacieho stola
„Aj na týchto výtržnostiach sa zúčastnili vojaci… Ani v Žabokrekoch nezakročili žandári,“ upozornil vo svedectve Ernest Kohn. Násilností proti Židom sa v ten večer podľa neho dopúšťali tiež obyvatelia v neďalekých obciach Chynorany, Nedanovce a Krásno.
Už na druhý deň polícia zadržala deväť podozrivých mužov, ktorí mali byť vodcami akcie v Topoľčanoch, no trestu sa napokon vyhli. V apríli 1950 ich síce odsúdili, ale vďaka amnestii sa nedostali za mreže. Boli to vraj robotníci, partizáni a komunisti, ktorých iba „zviedol“ dav.
Za pogrom nakoniec nepykal nikto. Vedenie mesta Topoľčany aj predstavitelia štátu sa obetiam násilností ospravedlnili, no popreli, že za to môže antisemitizmus. Židov dokonca nepriamo obvinili, že si to spôsobili sami, pretože ľudí provokovali.
Čítajte viac Protižidovský pogrom. Noc, keď hitlerovci ničili, čo sa dalo
Vyšetrovanie udalostí pritom zistilo, že žiadna z rozšírených správ o Židoch nebola pravdivá. V škole síce naozaj mali zostať iba dve rádové sestry učiteľky, lenže o tom rozhodlo povereníctvo školstva. Ani v kláštore v Bojnej sa nedialo nič nečestné.
A čo sa týka očkovacej látky, chemický rozbor potvrdil, že išlo o normálnu vakcínu proti záškrtu. Niektoré deti na ňu mohli reagovať bolestivo, žiadne však nezomrelo ani neochorelo. Vymyslené boli tiež chýry o znesvätení obrazov či ničení krucifixov.
Hoci Topoľčany už 29. septembra navštívil námestník predsedu československej vlády Viliam Široký a 2. októbra sa pogromom zaoberala vláda, ktorá sa obávala najmä kritiky zo zahraničia, k nijakému ráznemu kroku nedospela.
Násilnosti odsúdila a zhodla sa, že sa nesmú opakovať, ale slovenskí členovia kabinetu nezabudli pripomenúť, že Židia nemajú „kladný vzťah k republike“.
Foto: Tribečské múzeum v Topoľčanoch
Výhra arizátorov
Honba na židovských spoluobčanov, aká sa odohrala v Topoľčanoch, nie je v povojnovej Európe až taká nezvyčajná. K podobným výčinom dochádzalo aj v iných „kresťanských“ štátoch, napríklad v Poľsku, kde pri viacerých útokoch zabili desiatky Židov.
Ako je možné, že ľudí dokážu sfanatizovať hlúpe povery a bludy, je skôr otázka pre psychológov. V Topoľčanoch sa ukázalo, že Židov bili aj vlastní susedia a známi. Tí istí, čo sa s nimi deň predtým pokojne rozprávali. Napokon, podľa svedkov sa i na druhý deň všetci v meste tvárili, akoby sa nič nestalo.
Čítajte viac Protižidovské pogromy? Ani Poliaci nie sú bez viny
„Nepoviem, že som tam nebol. Ale stojíš tam a ide to, chceš-nechceš. Keby tam bol biskup, aj toho by stiahli,“ snažil sa po rokoch obhájiť jeden z tých, čo Židov mlátili. „Videl som dav. Išiel som s davom. Nejdeš? Zbabelec!“ priznal sa vo filme Miluj blížneho svojho.
Plán arizátorov však vyšiel. Ak chceli Židov vyhnať z mesta, dokonale sa to podarilo. Po tom, čo im predviedli ich „blížni“, dala Topoľčanom väčšina Židov zbohom. Pred vojnou tam žilo necelých 9 000 obyvateľov, z toho asi 3 200 židovského vierovyznania.
Až tri štvrtiny z nich zahynuli v koncentračných táboroch. Prežilo ich len 550. Dnes už vraj v Topoľčanoch nijakých Židov niet.
