Zoberme si prípad, keď minister alebo člen parlamentu zamlčí v majetkovom priznaní vilu v zahraničí, napísanú na jeho manželku. Aký ohlas by malo zistenie tejto skutočnosti v jednotlivých krajinách Európy?
V Luxembursku a Belgicku by to zrejme nebolo ani predmetom verejnej kritiky. Majetkové priznania sa tam kontrolujú ledabolo a verejnosť má k nim menší prístup ako u nás.
Takisto v Rakúsku a Nemecku by sa z toho sotva stala veľká kauza alebo škandál. Poslanci tam priznávajú len vedľajšie príjmy, nie kompletný majetok rodiny. Manželkina vila by vyvolala rozruch jedine vtedy, keby sa ukázalo, že súvisí s lobingom alebo úplatkom.
Vo Veľkej Británii by poslanec, respektíve člen vlády nemusel uviesť takúto vilu ani do ich „registra záujmov“. Leda že by sa využívala na podnikanie alebo že by bola darom od cudzej vlády. V takom prípade sa politik stane terčom mediálnej kritiky.
V škandinávskych krajinách (vo Švédsku, v Dánsku a vo Fínsku) politici musia priznávať určité príjmy, ale systém je tam voči porušeniam zákona o konflikte záujmov značne zhovievavý. Vila poslancovej manželky nemusí byť oficiálne priznaná, ale investigatívni novinári by si to asi všimli.
V prípade úradníkov treba skúmať nielen ich činy, ale aj majetok.Platón
Najprísnejšie by sa takýto prípad riešil v Grécku a vo Francúzsku. V krajine galského kohúta musia poslanci a ministri priznávať od roku 2013 aj majetok rodinných príslušníkov. Zamlčanie spomínanej vily znamená trestný čin, stíhanie až s trojročným väznením alebo citeľnou finančnou pokutou.
Dosť podobne sú na tom talianski a portugalskí politici. Neúplné majetkové priznanie by tam vyvolalo nielen verejný škandál, ale aj súdne konanie. Skrátka, aký kraj – taký mrav.
Tieto porovnania vychádzajú z analytických materiálov Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) o majetkových priznaniach ako o nástroji na predchádzanie korupcii.
A teraz podniknime malý exkurz do histórie.
Čítajte viac Nehaňte jednorukých banditov. Vyberajú daň z hlúposti
Dvadsať rokov natvrdo. Ale naozaj?
Povinnosť pravidelne podávať čestné vyhlásenia o stave majetku prvýkrát uzákonili nie Angličania, Francúzi alebo Američania, ale Gréci pred 60 rokmi. Zákon sa nazýval príznačne: o ochrane cti v politickej sfére krajiny.
Táto povinnosť sa vtedy vzťahovala iba na vybraných verejných činiteľov a ich najbližších príbuzných. Konkrétne na predsedu vlády, predsedu parlamentu a jeho členov – poslancov, na ministrov a ich námestníkov, na vyššie postavených vládnych úradníkov, na ich životných partnerov a deti.
Grécko bolo v prvej polovici 60. rokov pomerne nestabilnou demokraciou a súčasne konštitučnou monarchiou. Kráľ Konštantín II. mal iba obmedzené právomoci.
Na Peloponézskom polostrove prekvitala korupcia, často sa hovorilo a písalo o nezákonnom obohacovaní. Medzi konzervatívcami a liberálmi prebiehali ostré politické súboje. Tí druhí boli práve pri moci, predseda ich strany Center Union 75-ročný Georgios Papandreu viedol zároveň vládny kabinet. Jeho ministri v roku 1965 prvýkrát odovzdali majetkové priznania. Grécke médiá už vtedy písali, že ide o európsky unikát.
Zákon spočiatku nebol prísny a kontroloval sa dosť nepravidelne. Hlavné bolo preukázať legálny pôvod majetku. Až neskôr vláda i parlament legislatívu sprísňovali. Vedomé podanie nepravdivého priznania sa trestalo nielen stratou mandátu alebo funkcie, ale aj odňatím slobody najmenej na tri roky. A navrátením neoprávnene získaného majetku v plnej hodnote, ak tomu predchádzal súdny verdikt. Vyplýva to z informácií portálu poradenskej spoločnosti Grekos Consulting.
Pripomíname, že táto legislatíva nevznikla v Grécku náhodou ani na pustom mieste. Už slávny starogrécky filozof Platón vo svojom diele „Zákony“ (Nomoi) požadoval od ľudí v štátnych službách, aby osobné záujmy nestavali nad záujmy štátu a spoločnosti.
„V prípade úradníkov treba skúmať nielen ich činy, ale aj majetok,“ písal Platón v roku 345 pred Kristom. Filozof sa obával, že ak by úradníci (verejní funkcionári) bohatli počas výkonu funkcie, viedlo by to k nespravodlivosti a ku korupcii. Z tohto dôvodu zdôrazňoval starostlivý výber ľudí do štátnej služby. Mal sa zakladať na ich cnostiach a schopnostiach.
Foto: ROBERT D. WARD
Hoci ešte nešlo o ucelený systém, aténska demokracia už poznala inštitúty „dokimasia“ (predbežná kontrola úradníka) a „euthyna“ (záverečné zúčtovanie). V rámci toho sa bral do úvahy aj majetok. Novodobí Gréci vnímajú odkaz Platóna ako súčasť národnej tradície a v tomto duchu pristupovali v 60. rokoch minulého storočia aj k formulovaniu ustanovení zákona „Pothen Esches“ (,,o ochrane cti v politickej sfére“).
Počas vojenskej diktatúry alebo „režimu plukovníkov“ – ako ho nazvali Gréci – v rokoch 1967 až 1974 zákon „o ochrane cti v politickej sfére“ prestal platiť. Znovu nadobudol účinnosť obnovením civilnej vlády. Jeho základ sa zíce zachoval, ale po troch novelizáciách v nasledujúcich rokoch sa všetko ostatné dosť zásadne zmenilo. Predovšetkým okruh osôb, na ktoré sa zákon vzťahoval, prekročil 150-tisíc! Obsiahol aj úradníkov na nižších stupňoch štátnej správy a komunálnych poslancov. Kontrola ich majetkových pomerov však bola viac menej formálna.
Dnes je nepriznanie majetku v hodnote viac ako 73-tisíc eur v Gréckej republike trestným činom. O navrátení neoprávneného majetkového prospechu rozhoduje senát Účtovného súdu.
Vari najväčšou aférou tohto druhu bol prípad bývalého gréckeho ministra obrany Akisa Tsochatzopoulosa. V roku 2013 ho odsúdili na 20 rokov väzenia za nepravdivé údaje v majetkovom priznaní a za daňový podvod. V oznámení o majetkových pomeroch neuviedol skutočnú cenu vily v prestížnej aténskej štvrti, ktorú kúpil za jeden milión eur získaných od zahraničných spoločností. Navyše, stalo sa to v období, keď parlament schválil sériu úsporných opatrení spojených s eurovalom. Tsochatzopoulosa však predčasne prepustili na slobodu po piatich rokoch zo zdravotných dôvodov.
Čítajte viac Čo majú spoločné Mária Terézia, Jozef II. a komunisti? Všetci nám brali sviatky
Slovensko medzi Britániou a Gréckom
V tom istom roku ako Grécko obnovilo svoj zákon o konflikte záujmov a deklarovaní pôvodu majetku, prijala britská Dolná snemovňa uznesenie o Registri záujmov. No vzťahovalo sa iba na vedľajšie príjmy (z konzultácií, darov, podielov v rôznych spoločnostiach) poslancov či lordov a teda i ministrov, ktorí bývajú na Britských ostrovoch zároveň členmi parlamentu.
Toto uznesenie z roku 1974 malo viac politicko-etický charakter, jeho cieľom bolo zvýšiť transparentnosť príjmov ľudí z vrcholnej politiky voči verejnosti a médiám. Kládlo dôraz na povesť, reputáciu, nie na trestnoprávnu zodpovednosť ako grécky zákon.
Britský Register záujmov nevyžadoval od poslancov a členov vlády kompletný súpis majetku (nehnuteľnosti, úspory na účtoch, akcie, dlhopisy). Bol však verejný, kým grécke majetkové priznania neboli v niektorých obdobiach verejnosti prístupné.
Podstatná odlišnosť britského modelu však spočíva v tom, že tamojší vrcholní politici môžu aj počas vykonávania svojich verejných funkcií podnikať. Pritom viaceré aféry ukázali, že systém „povolíme podnikanie, ale deklarujme ho v registri“ sa môže zneužívať.
Kým vyhlásenia o vedľajších príjmoch v britskom registri kontroluje parlamentná „etická komisia pre štandardy“, grécke majetkové priznania overovali okrem parlamentu aj súdy (dnes to robia osobitné komisie).
Dotýkal sa Register záujmov nejakým spôsobom aj rodinných príslušníkov poslancov? Áno, ale v obmedzenej miere a tak je to podnes. Napríklad poslanec musí priznať pracovné postavenie manželky, ak súvisí s politikou alebo keď jej majetkové podiely, či „drobné pozornosti“ (drahé letenky, vstupenky a pod.) od lobistov by mohli ovplyvniť rozhodovanie poslanca.
Aspoň jeden príklad, navyše pomerne čerstvý. Konzervatívny člen Dolnej snemovne David Duguid neuviedol do Registra záujmov, že jeho manželka má akcie v hodnote 50-tisíc libier v spoločnosti British Petroleum. Zistilo sa to vo februári minulého roku počas parlamentnej debaty o rope a plyne, v ktorej sa poslanec dostal do konfliktu záujmov. Komisár „pre štandardy“ rozhodol, že Duguit sa za to verejne ospravedlní a doplní register o príslušné údaje, čo sa aj stalo.
Britské sankcie sú v tomto ohľade naozaj oveľa miernejšie ako grécke. Za nepravdivé alebo neúplné vyhlásenie o majetku hrozí poslancovi, resp. ministrovi prinajhoršom vylúčenie z rokovaní parlamentu na 10 až 30 dní a od roku 2018 aj finančná pokuta.
Len pred štyrmi rokmi takto vylúčili na 30 dní konzervatívneho poslanca Owena Petersona za lobovanie v prospech dvoch spoločnosti (platili mu viac ako 100-tisíc libier ročne). Nakoniec sám rezignoval a vzdal sa mandátu.
Čo viedlo Dolnú snemovňu k prijatiu takéhoto uznesenia? Na začiatku 70. rokov sa v Británii opakovane objavovali podozrenia, že poslanci a lordi berú finančné odmeny alebo iné výhody od firiem a lobistov za interpelácie alebo podporu určitej legislatívy. Britskí novinári písali o „peniazoch za otázky“ (cash for questions) skôr, ako sa tento pojem stál známym v 90. rokoch aj v iných štátoch Európy. Vyvrcholilo to „Stonehouseho aférou“ v roku 1974.
Kto bol John T. Stonehouse? Viacnásobný minister vo vláde Harolda Wilsona a poslanec za labouristickú stranu. Svoje vedľajšie príjmy zamlčoval alebo výrazne skresľoval a keď zistil, že ich preverujú, fingoval vlastnú smrť. Nechal šaty ležať na pláži, ušiel do Austrálie, kde ho zadržali a eskortovali do Británie. Tam ho v roku 1976 odsúdili na sedem rokov za podvody, ale už po troch rokoch prepustili na slobodu – zo zdravotných dôvodov. Oxfordský slovník národných biografií zverejnil heslo o Stonehouseovi pod názvom: „Politik a podvodník s dôverou“.
Čo je však dôležité, táto aféra vyvolala potrebu transparentného registra záujmov – verejného zoznamu všetkých vedľajších príjmov poslancov, ktoré mohli ovplyvniť ich nezávislosť. „Register záujmov predstavoval novú úroveň parlamentnej samoregulácie,“ tvrdí lord Philip Norton, považovaný dnes za najväčšieho britského experta na parlamentarizmus.
„Na rozdiel od kontinentálnej Európy, kde sú majetkové priznania zakotvené v zákone, je účelom registra odhaľovať finančné záujmy, a nie ich zakazovať,“ dopĺňa britský politológ Matthew Flinders z univerzity v Sheffielde.
Čítajte viac Prezident USA už raz vyjednal Rusku mier: Pred 120 rokmi
Odtajniť majetok a vystaviť sa mafii?
Britský model riešenia konfliktu a zisťovania pôvodu majetku politikov sa stal vzorom pre západnú a severnú Európu. Grécky model ovplyvnil najmä juh kontinentu a neskôr i postkomunistické štáty pri ich vstupe do EÚ.
Do značnej miery to platí aj o Slovensku, ktoré si však pred vstupom do únie vyskúšalo aj čo-to z britského mechanizmu kontroly.
Už v máji 1992 prijala vtedy ešte Slovenská národná rada (SNR) zákon „o niektorých opatreniach súvisiacich s ochranou verejného záujmu“. Bolo to ešte za „spíkera“ Františka Mikloška a na sklonku vlády Jána Čarnogurského. Slovensko bolo stále súčasťou čs. federácie a opatrenia sa vzťahovali iba na poslancov národného parlamentu a národnej vlády.
Všetci mali povinnosť „neprijímať v súvislosti s výkonom svojej funkcie dary alebo iné výhody“. Okrem toho museli Predsedníctvu SNR oznámiť, či vykonávajú podnikateľskú, alebo inú zárobkovú činnosť. Druhopis daňového priznania mali do 1. marca každého roku odovzdať Kancelárii daňového priznania. Čiže podnikateľská činnosť poslanca alebo ministra sa a priori nezakazovala, a vedenie parlamentu alebo vlády malo rozhodnúť, či je v súlade so zákonom. Ak rozhodlo, že nie je, politik musel podnikanie zanechať alebo sa vzdať mandátu.
Povedať a napísať do novín, koľko máme peňazí a kde, to ma na druhý deň napadnú mafiáni.Roman Vavrík, poslanec za SDKÚ v roku 2001
Takýto poriadok trval zhruba tri roky. V marci 1995 vypracovala skupina poslancov (ľavicových demokratov a zástupcov Mečiarovho hnutia) návrh nového zákona. Ten jednak rozšíril okruh ústavných činiteľov a vyšších štátnych funkcionárov na bezmála 230 a zriadil výbor Národnej rady na preskúmanie nezlučiteľnosti ich funkcií. Mal skúmať či konanie politika nie je v rozpore s týmto zákonom.
Nová legislatíva sprísnila podmienky preukazovania pôvodu majetku. Ak ústavný činiteľ alebo štátny funkcionár neoznámil včas svoje majetkové pomery, výbor ho vyzval, aby tak dodatočne urobil do 30 dní. V opačnom prípade začal s ním konanie.
Zákon zakazoval vybraným osobám z vrcholnej politiky podnikateľskú činnosť a vedľajšie príjmy prevyšujúce minimálnu mesačnú mzdu. Ak poslanec alebo minister podnikal, musel do 30 dní od vymenovania do štátnej funkcie túto činnosť zanechať. Ak to nesplnil v stanovenej lehote, prichádzal o funkciu.
Napriek týmto zmenám neustávali výhrady k platnej legislatíve.
Týkali sa najmä rozsahu pôsobnosti právnych úprav v oblasti konfliktu záujmov, vrátane funkcionárov z komunálnej sféry, ale aj najbližších pokrvných príbuzných politikov. Bolo predsa verejným tajomstvom, že značnú časť majetku prepisujú na svojich životných partnerov.
Začiatkom apríla 2001 to otvorene zaznelo v jednej parlamentnej debate. „Je predsa viac ako pravdepodobné, že prípadné podiely v obchodných spoločnostiach prevádzajú poslanci na svojich príbuzných a potom sú krytí,“ vyhlásil poslanec za ANO Jirko Malchárek.
Zmeny si vyžadovala aj prístupnosť majetkových priznaní. Po odovzdaní do Národnej rady sa tam „uschovávali“ vo výbore pre nezlučiteľnosť funkcií. To vylučovalo verejnú kontrolu deklarovaných oznámení. Ich sprístupnenie médiám a tým i verejnosti narážalo na odpor v poslaneckých laviciach. „Povedať a napísať do novín, koľko máme peňazí a kde, to ma na druhý deň napadnú mafiáni,“ namietal vtedajší poslanec za SDKÚ Roman Vavrík.
„U občana to musí vzbudzovať zvláštny pocit, že ani najvyšší predstavitelia štátu nemajú odvahu čeliť organizovanému zločinu,“ komentoval podobné výroky právny expert mimovládok Pavel Nechala.
Čítajte viac Hnali ich ako dobytok. Židia na Slovensku zažili pogrom aj po vojne
Slovenský zákon je bezzubý
Napokon v roku 2000 vznikol návrh skupiny poslancov pod vedením ústavného právnika Ladislava Orosza. Ten síce v parlamente neprešiel, ale neskôr si ho osvojila druhá Dzurindova vláda a rozšírila o ďalšie ustanovenia.
Poslanci schválili predlohu až v máji 2004 ako ústavný zákon „o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov“. Ich okruh však zákon rozšíril na takmer desaťtisíc. Pri takomto rozsahu býva kontrola formálna, čo potvrdzujú aj zahraničné skúsenosti. Navyše, už o dva roky sa ukázalo, že z majetkových priznaní sa veľa nedá dozvedieť. Napríklad stav na bankových účtoch, cenu hnuteľného a nehnuteľného majetku, či výšku finančných záväzkov verejného funkcionára. Na tieto položky sa totiž nepýtal ani dotazník, podľa ktorého priznanie písali. Napriek tomu sa mnohí poslanci s deklarovaním skutočností, ktoré zákon vyžadoval, opakovane oneskorovali, hoci predseda výboru sa zastrájal, že „za každý deň meškania prídu o jeden mesačný plat“.
Nasledovali novelizácie ústavného zákona, od roku 2004 ho menili a dopĺňali štyrikrát, v roku 2019 dokonca trikrát! Napriek tomu musela OECD pred tromi rokmi o ňom vo svojej správe „Hodnotenie integrity Slovenskej republiky“ konštatovať: "Zákon nemá účinné mechanizmy overenia. Sankcie, vrátane možnosti straty mandátu, sa takmer nepoužívajú.“
Foto: TASR
A ak sa aj použijú, nemajú žiaduci účinok, dodávame. Pritom skutočných postihov bolo ako šafranu. Jeden, svojho druhu ojedinelý prípad sa prihodil Igorovi Matovičovi. Parlamentný výbor mu v júni 2016 uložil pokutu vo výške šiestich mesačných platov poslanca – takmer 12 000 eur. Dôvod? – 21 dní po výzve si Matovič nepozastavil živnosť, čím porušil zákon. Sám sa potom obrátil na Ústavný súd, ktorý o rok nato potvrdil platnosť pokuty. Kancelária NR SR neskôr pristúpila k exekúcii pokuty, pretože Matovič ju neuhradil dobrovoľne.
Inými slovami, slovenskí politici môžu „lietať“ v konfliktoch záujmov a navzdory tomu sa udržia pri moci. Vyhodiť zo sedla ich dokážu jedine ďalšie voľby alebo – paradoxne – koaliční partneri.
