Z rakúskeho právnického portálu Jusline sa dozvedáme, že 13. dôchodok kodifikovali u našich susedov v rámci zákona o vymeriavaní penzií v septembri 1955. O päť rokov neskôr zaviedli v Rakúsku aj 14. dôchodok. V súčasnosti sa tieto mimoriadne penzijné platby vyplácajú súčasne s riadnym dôchodkom v apríli a októbri ako plná mesačná penzia.
Malo to však svoju predhistóriu. Už v roku 1950 vypracoval Odborový zväz zamestnancov v súkromnom sektore (GPA), vedený Friedrichom Hillegeistom, projekt zásadnej dôchodkovej reformy. Neskôr ju nazvali „Hillegeistovým plánom“. Požadoval tesnejšie väzby dôchodku na posledný zárobok a zavedenie 13. penzie ako dodatočnej či mimoriadnej platby.
„Ide nám o to, aby všetci zamestnanci mohli po mnohých rokoch pracovného života stráviť svoju starobu bez starostí, biedy a ťažkostí,“ vyhlásil Hillegeist na kongrese Rakúskej odborovej federácie (ÖGB). Požiadavka 13. dôchodku sa premietla do Všeobecného zákona o sociálnom zabezpečení, ktorý rakúsky parlament prijal v roku 1955. Ale stalo sa tak až po dlhých a intenzívnych politických debatách v jeho dolnej komore – Národnej rade.
Čítajte viac Majetkové priznania: Bič na politikov, ktorý neplieska?
Valorizácia dôchodkov nestačila
V Rakúsku vtedy vládla tzv. veľká koalícia sociálnych demokratov a ľudovcov na čele s premiérom Juliusom Raabom z ľudovej strany (ÖVP). Post ministra pre sociálnu správu v nej zastával Karl Maisel za SPÖ, ktorý súčasne vykonával funkciu podpredsedu v odborárskej centrále.
V parlamente presadzoval Hillegeistov plán najmä Johann Böhm, poslanec za Sociálnodemokratickú stranu Rakúska (SPÖ) a zároveň vtedajší predseda federácie odborov.
Z archívnych materiálov rakúskeho parlamentu vyplýva, že k predlohe zákona z dielne sociálnych demokratov mali výhrady najmä ľudovci, ktorí navrhovali uspokojiť sa s valorizáciou dôchodkov. Kompromis sa našiel v nahradení dovtedajšieho tzv. príspevku na stravu – akéhosi prilepšenia k penzii – „mimoriadnou trinástou platbou“, ktorá by patrila nielen starobným dôchodcom, ale aj vdovám, sirotám a invalidom.
Rakúski experti považujú tento zákon za najvýznamnejší právny predpis v oblasti sociálnej politiky po roku 1945.
Osobnosť Friedricha Hillegeista (1895¤-¤1973) stojí za to, aby sme sa pri ňom na chvíľu pristavili. Už za prvej rakúskej republiky sa osvedčil ako zdatný odborársky predák. Začínal na poste predsedu zamestnaneckej rady vo firme Siemens-Schukert, neskôr pôsobil ako tajomník Združenia priemyselných zamestnancov.
Po pohltení Rakúska nacistickým Nemeckom v marci 1938 sa Hillegeist stal jedným z vodcov ilegálnych slobodných odborov. Zadržalo ho gestapo a osem mesiacov internovalo v koncentračnom tábore Buchenwald. Počas posledných rokov vojny pracoval na severnej Morave, kde sa tiež zapojil do protifašistického odboja.
Ide nám o to, aby všetci zamestnanci mohli po mnohých rokoch pracovného života stráviť svoju starobu bez starostí, biedy a ťažkostí.Friedrich Hillegeist, rakúsky Odborový zväz zamestnancov v súkromnom sektore, rok 1950
„Ako zamestnanec spoločnosti Mährisch-Trubau, ktorú vlastnil podnikateľ Oskar Schindler, sa podieľal na záchrane židovských robotníkov, ktorí tam boli na nútených prácach,“ píše o ňom rakúsky historik odborového hnutia Wolfgang Greif.
Išlo o továreň v obci Brněnec, okres Svitavy, na sklonku vojny v nej vyrábali protileteckú muníciu. Bola tu pobočka koncentračného tábora Gross-Rosen, kde pracovali aj Židia z krakovského geta. Schindler zachránil približne tisícku z nich pred transportom do vyhladzovacích táborov. Tento príbeh je u nás známy najmä z filmu Schindlerov zoznam amerického režiséra Stevena Spielberga.
V rokoch 1945 až 1962 bol Hillegeist poslancom rakúskeho parlamentu, neskôr jeho spolupredsedom. Medzitým pôsobil aj vo vedení odborov, jedno obdobie ako viceprezident ÖGB. Mimochodom, zaslúžil sa aj o uzákonenie 14. dôchodku, ale o tom si povieme viac neskôr.
Pravidelný 13. dôchodok uzákonili v Rakúsku po tom, čo ho vyskúšali o rok skôr – v októbri 1954 – ako jednorazovú mimoriadnu platbu. Na celej veci je zaujímavé aj to, že priekopníkom nového sociálneho opatrenia sa stal štát porazený v druhej svetovej vojne, ktorý až do mája 1955 okupovali štyri mocnosti víťaznej koalície – ZSSR, USA, Británia a Francúzsko.
Čítajte viac Nehaňte jednorukých banditov. Vyberajú daň z hlúposti
13. dôchodok ako tabu
Rakúsko – na rozdiel od bývalého Československa – prijalo v júni 1947 Marshallov plán (oficiálne známy ako Plán európskej obnovy), vďaka čomu dokázalo pomerne rýchlo oživiť svoju ekonomiku. Navyše, po odchode okupačných vojsk nadobudlo úplnú suverenitu a získalo status neutrálneho štátu.
Československo a v jeho rámci Slovensko prežívalo pred 70 rokmi veľmi neisté časy spôsobené aj menovou reformou v roku 1953. Státisíce ľudí prišli vtedy o svoje životné úspory. Okrem toho sa ČSR ako krajina sovietskeho bloku musela plne angažovať v horúčkovitom zbrojení počas studenej vojny. To sa nemohlo neprejaviť na životnej úrovni najširších vrstiev. Na 13. dôchodok nebolo ani pomyslenia, problémy boli s vyplácaním bežnej, ináč dosť biednej, penzie.
Navyše, Slovensko napriek prebiehajúcej industrializácii zostávalo v polovici 50. rokov do značnej miery agrárnou krajinou. V poľnohospodárstve tu podľa kvalifikovaných odhadov pracovalo okolo 40 percent ľudí v produktívnom veku, zatiaľ čo v celej ČSR približne 33 a v Rakúsku len 27 percent. Podľa zistení historika Michala Štefanského rozpad okolo 270 jednotných roľníckych družstiev (JRD) po peňažnej reforme a zmena mnohých ďalších na „menšinové“ (s malým počtom členov) spôsobili, že počet samostatne, respektíve jednotlivo hospodáriacich roľníkov sa zvýšil na 420-tisíc osôb.
Prečo sa o tom rozpisujeme? Lebo na mnohých sa starobná renta nevzťahovala. Na rozdiel od zamestnancov, ktorých poistné odvádzal zamestnávateľ, si museli celé poistné platiť sami. Preto sa veľa z nich do systému vôbec nedostalo. Navyše, z vládneho nariadenia, prijatého v decembri 1956, vyplývalo, že nárok na dôchodok u týchto osôb vznikal až po splnení vekovej hranice 65 rokov (u zamestnancov a družstevných roľníkov to bolo 60 rokov, u zamestnaných žien dokonca len 55 rokov).
Foto: INDUSTRIALL-UNION.ORG
Ďalšou podmienkou bolo minimálne osem rokov poistenia, ale nasledujúca vyhláška to predĺžila na 15 rokov. Najmä starší súkromní roľníci si po dovŕšení dôchodkového veku nestačili od „Víťazného februára“ nazbierať potrebný počet poistených rokov. Pre ďalších bol tento systém finančne náročný alebo nejasný, a tak ostali mimo neho.
Podľa českého experta na sociálne právo Igora Tomeša štát aj týmto spôsobom vyvíjal na samostatne hospodáriacich roľníkov tlak, aby vstupovali do JRD.
Týkalo sa to tiež remeselníkov, ktorým ponechali živnosť, hoci ich po roku 1948 bolo čoraz menej. Vtedajšia ČSR, na rozdiel od niektorých iných štátov východného bloku, chcela poštátniť všetko a všetkých. Bezprostredne po februárovom prevrate pôsobilo na Slovensku bezmála 150-tisíc živnostníkov. Museli sa však sami poistiť, spĺňať prísnejšie podmienky ako remeselníci zamestnaní v štátnom sektore a napriek tomu mali nižšie dôchodky.
„V roku 1957 štát prestal udeľovať nové živnostenské povolenia a do roku 1960 súkromné podnikanie u nás takmer zmizlo,“ uvádza Tomeš.
Ale diskriminovaní boli aj družstevní roľníci. V porovnaní so zamestnancami v priemyselných odvetviach poberali len polovičné dôchodky.
Pre lepšiu predstavu: V roku 1955 dostával pracovník v čs. priemysle priemerný dôchodok vo výške okolo 640 korún mesačne, zatiaľ čo družstevník – 260 a súkromne hospodáriaci roľník (iba ten, ktorý spĺňal prísne podmienky) – 270 korún. V tom čase priemerná mzda v čs. ekonomike dosahovala 1 190 korún, čiže priemerný dôchodok u nás predstavoval len 30 až 40 percent mzdy.
V alpskej krajine mali v tom čase priemernú mzdu 1 457 šilingov čistého mesačne a priemerná starobná renta dosahovala 550 šilingov. Navyše ju vyplácali 13-krát v roku. Ale o tom sa u nás vtedy nesmelo verejne hovoriť.
Čítajte viac Čo majú spoločné Mária Terézia, Jozef II. a komunisti? Všetci nám brali sviatky
Slávna Evita a mimoriadny dôchodok
Rakúsko bolo teda prvé v Európe, ale ktorý štát bol priekopníkom 13. dôchodku na celom svete? Napodiv ako prvá ho zaviedla Argentína, a to už pred 80 rokmi!
Viaceré hodnoverné zdroje uvádzajú Argentínu. Najväčšiu zásluhu na tom mal prezident Juan Domingo Perón, ktorý už ako šéf rezortu práce a sociálnych vecí pripravoval reformu dôchodkového systému od roku 1943. Podľa španielsko-americkej historičky Marysy Navarrovej, významnú úlohu v celej záležitosti zohrala jeho manželka, slávna Evita Duarteová (Eva Perón), ktorá bola generálnou tajomníčkou argentínskych odborov.
Trinásty dôchodok schválil spolu s 13. platom argentínsky parlament v decembri 1945. Dva mesiace predtým sa Perón a Duarteová zosobášili, Perón podpísal zákon v nasledujúcom roku napriek odporu zamestnávateľov, ktorí vyhlásili dokonca trojdňový lockout – dočasne bránili zamestnancom v prístupe do výrobných prevádzok.
„Bolo to opatrenie, ktoré okrem iného pomohlo udržať sociálne protesty na uzde,“ myslí si argentínsky historik Juan Pablo Csipka. „Išlo o súčasť benefitov pre pracujúcich ľudí a zároveň impulz pre domáci trh, lebo vyššie príjmy ľudí zvyšovali dopyt po tovaroch.“
Foto: CARAS Y CARETAS
Od roku 1968 vyplácajú v Argentíne 13. plat i 13. dôchodok v dvoch polročných splátkach.
V Argentíne nejde o veľké sumy. Podľa aktualizovaných údajov, ktoré uverejnil denník Il Confediencial, je to v prepočte 320 až 350 amerických dolárov. Takýto dôchodok poberá mesačne takmer päť miliónov Argentínčanov.
V júli 1962 nasledovala argentínsky vzor ďalšia juhoamerická krajina – Brazília. V tom čase tam bol prezidentom João Goulart, zvaný Jango, v mladosti hráč futbalového klubu v Porto Alegre. Súčasní brazílski politológovia ho označujú ako ľavicovo orientovaného reformátora. Už vo funkcii ministra práce sa zaslúžil o prebudovanie systému sociálneho zabezpečenia v krajine.
„Už vtedy bol Goulart známy ako politik s úprimným postojom proti diskriminácií ľudí,“ píše jeho životopisec, súčasný brazílsky historik Jorge Ferriera. „Zameriaval sa na sociálne a štrukturálne zmeny, ktoré mali pomôcť najchudobnejším a pracujúcej triede.“
Samotný zákon o 13. plate a súčasne i 13. dôchodku predložil do parlamentu poslanec za Brazílsku robotnícku stranu Aura Steinbruch, v júni 1962 ho podpísal prezident Goulart. „Tým zároveň ratifikoval svoj záväzok voči robotníckemu a odborovému hnutiu, ktoré za prijatie tohto práva dlho bojovalo,“ dodáva Ferriera.
Po Brazílii nasledovalo Mexiko, Kolumbia, Peru, Čile, Ekvádor, Bolívia… Dnes sú 13. dôchodok a jeho ekvivalenty najviac rozšírené práve v Latinskej Amerike. Jedny zdroje uvádzajú, že ho zaviedli v 20, ďalšie – až v 30 štátoch.
Ale vráťme sa späť do Európy
Čítajte viac Prezident USA už raz vyjednal Rusku mier: Pred 120 rokmi
Od Rakúska až po Švajčiarsko
Rakúsky príklad rozvíril diskusie na túto tému v susednom západnom Nemecku. Podporovatelia 13. dôchodku však nepochodili. Neprešiel ani návrh poslanca za SPD Georga Schelenberga, z decembra 1961, aby Bundestag schválil vianočný príspevok pre dôchodcov a obete vojny. Niektoré spolkové krajiny však začali s jednorazovými vianočnými platbami pre dôchodcov s najnižšími penziami. Nemecko dodnes neuzákonilo 13. dôchodok ani nejakú jeho obdobu.
Zato v Taliansku zaviedli vianočný príspevok už v novembri 1953 a prvýkrát ho vyplatili všetkým dôchodcom o mesiac neskôr.
Každá európska krajina má trocha – a niekedy aj dosť – odlišný daňový systém, spestrený rôznymi príspevkami a bonusmi. Navyše, štáty majú rozdielnu životnú úroveň, preto je ťažké porovnávať. Posúďte sami:
V roku 1958 schválil povinný vianočný príspevok (,,doro") pre gréckych seniorov tamojší parlament. Zákon z roku 1963 stanovil, že má byť vo výške pravidelnej mesačnej penzie. Zároveň schválil aj veľkonočný bonus s dôchodkom v polovičnej sume vianočného príspevku.
V Španielsku zaviedol Francov režim takýto príspevok pre dôchodcov síce nie zákonom, iba vládnou vyhláškou, zato už v roku 1945! Poskytoval sa vo výške jednej priemernej mzdy v národnom hospodárstve. „Vzhľadom na ťažkú sociálnu situáciu dôchodcov počas povojnovej krízy, sprevádzanej prudkým rastom maloobchodných cien, to bolo určité prilepšenie, pre najchudobnejšie vrstvy,“ tvrdí Marcos Montalbán na portáli Infobae Spain.
O dva roky nato španielska vláda zaviedla ďalšou vyhláškou druhý takýto príspevok, letný, ktorý sa dôchodcom vyplácal v júli. Postupom času sa obe platby spolu vyrovnali priemernej mesačnej mzde v národnom hospodárstve a vyplácajú sa takto dodnes .,,Sú zdaňované najnižším 1– až 15 -percentnými daňovými tarifami podľa výšky dôchodku," približuje španielsky poradenský web pre seniorov Santa Lucia.
Foto: ANDREAS LEHNER
Na porovnanie, v Rakúsku sa zo súčtu 13. a 14. dôchodkov a po odpočítaní zdravotného poistenia nezdaňuje prvých 620 eur. Zvyšná suma sa zdaňuje paušálne sadzbou šesť percent. Na Slovensku, ako vieme, je 13. dôchodok oslobodený od akýchkoľvek daní.
Je zaujímavé, že Francúzsko, ktoré stále nemá uzákonený 13. dôchodok, zaviedlo vianočný príspevok až v roku 1998, ale iba pre dôchodcov s veľmi malými príjmami (poberajúcich sociálne minimá). Belgicko a Holandsko nevyplácajú ani takéto bonusy.
Škandinávske štáty s ich vysokou životnou úrovňou nemajú 13. dôchodok. Niet sa čo čudovať, priemerná starobná renta v takom Nórsku alebo vo Švédsku dosahuje 70 percent posledného platu dôchodcu. „Ale nízkopríjmovým seniorom štát pomáha rôznymi sociálnymi doplatkami, napríklad príspevkom na bývanie,“ dopĺňa informáciu švédsky web pensionsmyndigheten.se.
Zato v nemenej blahobytnom Švajčiarsku schválili voliči na návrh odborov 13. dôchodok vo vlaňajšom referende. Dôvod? Vyššie životné náklady, ktoré znížili kúpnu silu dôchodcov. Účasť v hlasovaní dosiahla 58 percent, pritom zriedkakedy býva nad 50. Úspešné referendum bolo podľa tamojšieho politického analytika Georgea Lutza zlomovým historickým okamihom. „Je to prvýkrát za 176 rokov, čo švajčiarski voliči v referende schválili zvýšenie nejakej sociálnej dávky,“ povedal.
A vyplácať ju začnú od budúceho roku. Pripomeňme, že v krajine helvétskeho kríža je už teraz minimálna starobná a vdovská penzia 1 070 a maximálna – 2 622 eur mesačne (v prepočte zo švajč. frankov).
Čítajte viac Kedy sa začali dovolenky? Medzi prvými v Európe zaviedlo platené voľno Československo
Slovensko – áno, Česko – nie
Po spoločensko-politických zmenách začali 13. dôchodok prijímať aj vlády a parlamenty niektorých postkomunistických krajín. Ako prvé Maďarsko v roku 2003 počas vlády Pétera Medgyessyho. V roku 2019 zaviedli 13. dôchodok – a o dva roky aj štrnásty – v Poľsku.
Slovensko zaviedlo 13. dôchodok v októbri 2020 zákonom Národnej rady. Predtým, od roku 2006 sa vyplácal všetkým kategóriám dôchodcov vianočný príspevok v závislosti od výšky ich pravidelnej mesačnej penzie.
Pri zbežnom porovnaní dostávajú najviac vo dvoch dodatočných dávkach poľskí starobní dôchodcovia (v prepočte 876 eur), kým maďarskí a slovenskí sú na tom približne rovnako (625, resp. 667 eur). Štvrtý člen Visegrádskej štvorky – Česko zatiaľ iba pokračuje v diskusiách, či zaviesť 13. dôchodok, alebo sa bez neho radšej zaobísť. Opakujú sa argumenty „za“ a „proti“, známe z podobných debát u nás alebo v iných štátoch.
Foto: Facebook
Kritici 13. dôchodku dôvodia zvyšujúcimi sa fiškálnymi nákladmi a jeho neadresnosťou, kým obhajcovia zdôrazňujú sociálnu spravodlivosť, solidaritu a stimuláciu spotreby.
Babišovo hnutie ANO, čerstvý víťaz nedávnych volieb, nemá vo svojom programe zavedenie dodatočnej penzie. Dôraz kladie na lepšiu valorizáciu riadnych dôchodkov a zastropovanie odchodu do penzie 65. rokom veku.
