V októbri 1918, keď sa lámali naše i európske dejiny, mali Slováci objektívne bližšie k Budapešti ako k Prahe. A to nielen zemepisne, ale i historicky, politicky, vedomostne ba aj psychologicky. Naši predkovia vo svojej drvivej väčšine boli orientovaní – ak sa to dá tak povedať – podstatne viac na juh než na západ.
Napokon, Slováci žili v tom čase po boku Maďarov v jednom štáte – Uhorskom kráľovstve celé stáročia. Dopodrobna poznali jeho temné i svetlé stránky. Čechy boli pre nich veľkou neznámou a vidina „akéhosi“ Československa ich znepokojovala, zneisťovala.
Najmä český vidiek bol pre Slovákov hotová španielska dedina. Je to aj dosť pochopiteľné. Kým Slovensko (Horná zem, po maďarsky Felvidék) patrilo do uhorskej polovice habsburskej monarchie, do Zalitavska, Čechy a Morava boli spolu s Rakúskom súčasťou jej druhej časti – Predlitavska (podľa rieky Litavy rozhraničujúcej obe časti).
Dobre to vystihuje zážitok budúceho novinára a spisovateľa Ema Bohúňa, keď v jeseni 1917 rukoval ako 18-ročný z Ružomberka na vojnu. Povolávací rozkaz dostal do Kutnej Hory, ale prednosta ružomberskej stanice nevedel o takom meste. A tak poradil regrútovi, aby si kúpil lístok do Fiumy (dnes chorvátska Rijeka), tam mu vraj už povedia, ako ďalej. Ale ani vo Fiume nevedeli a poslali Bohúňa vlakom do Viedne. Až v metropole tohto rozľahlého dvojdomého mocnárstva si nešťastný odvedenec mohol konečne kúpil lístok do Kutnej Hory, vtedy mestečka neďaleko Prahy.
Foto: PENDULUM.444.HU
Slováci boli na začiatku prvej svetovej vojny lojálnymi podanými uhorského kráľa, ktorý bol zároveň rakúskym cisárom. Na jeho výzvu „do zbrane“ odpovedali ako vlastenci – dobrovoľne, miestami sa až manifestačne hlásili na front. Cisárska armáda postupne zmobilizovala takmer 400-tisíc mužov zo slovenských žúp. Bojovali ako draci, ale aj ich straty boli neprimerane vysoké. „Moji chrabrí vojaci sú nádherný materiál,“ vystatoval sa generál chorvátskeho pôvodu Svetozar Borojević, vtedy veliteľ VI. Košického zboru.
Jazykovo boli síce Slovákom bližší Česi, ale silná maďarizácia v poslednom polstoročí existencie Uhorska vykonala svoje. Po maďarsky sa vyučovalo už aj v ľudových školách na Slovensku a maďarčina sa stala rečou cisárskej armády na území Uhorska. Najmä väčšie slovenské mestá a mestečká už boli skrz-naskrz pomaďarčené a "zmaďarónčené“ (od maďarón – odrodilec).
„Okrem Martina, Mikuláša, Tisovca, Modry, Myjavy, Brezovej nemali sme mesta, o ktorom by sme mohli povedať, že je naše,“ spomínal Michal Bodický, spisovateľ a evanjelický kňaz (vtedy v Krajnom pri Myjave). „Všade inde buntošil maďarský duch, po uliciach i domoch ozývala sa plnozvučná maďarčina, a to či v Trnave, Trenčíne, vo Zvolene, v Bystrici, či v Kubíne, až obzerali sa ľudia za kabátošom, ktorý sa opovážil na ulici, v hostinci, v kaviarni a inde nahlas slovensky hovoriť.“
Keby to vraj trvalo ešte 50 rokov, tak slovenského národa niet. Tvrdil to nielen Bodický, ale ako prvý Koloman Tisza, vtedy ešte uhorský minister vnútra, ktorý v roku 1875 zrušil Maticu slovenskú.
Čítajte viac Majetkové priznania: Bič na politikov, ktorý neplieska?
Nikde nepočuť slovenského slova
Významný britský historik minulého storočia Carlile A. Macartney, dôverný znalec strednej Európy, bol presvedčený, že aj v plebiscite pod medzinárodným dohľadom by Slováci hlasovali za spolužitie v spoločnom štáte s Maďarmi. Prečo? Jednoducho preto, že si zvykli za predchádzajúce stáročia na Uhorsko i na nadvládu Maďarov. A pomaďarčovanie uhorských Slovákov i Rusínov sa zdalo nezvratným procesom. Český historik Jan Rychlík, uznávaný odborník na česko-slovenské vzťahy, v podstate súhlasí s Macartneym. „Slovákom bolo veľmi ťažko si predstaviť, že by odišli z takého štátu, ktorý trval už tisíc rokov, ako bolo Uhorsko.“
Isteže, veľa by záviselo od formulovania referendovej otázky a od podmienok všeľudového hlasovania. „Všetka administratíva na Slovensku bola v tom čase ešte v rukách Maďarov a maďarónov,“ pripomína slovenský historik tohto obdobia Dušan Kováč. "Nie je ťažké si predstaviť, ako by asi títo úradníci plebiscit zorganizovali.“
Mimochodom, boli to tí istí úradníci, ktorí o osem rokov skôr organizovali posledné predvojnové sčítanie ľudu v Uhorsku, a teda i v jeho severnej, slovenskej časti, nazývanej vtedy Felvidékom. V atmosfére maďarizácie a honby na „panslávov“ úrady kládli dôraz na „správny“ výber sčítacích komisárov. Hoci podľa sčítacích hárkov sa mali ľudí pýtať na ich materinskú reč, oni sa v mnohých prípadoch pýtali, či človek vie po maďarsky a či maďarčinu používa v dorozumievacom styku. Ak áno, tak ho zapísali ako Maďara. Len tak sa mohlo stať, že v čisto slovenskom Turci napočítali títo komisári manipulátori z celkového počtu 55 703 obyvateľov až 5 560 príslušníkov maďarskej národnosti, teda celých desať percent.
Na celom území dnešného Slovenska malo podľa tohto sčítania žiť len 1,7 milióna Slovákov ale zato 855-tisíc Maďarov.
Foto: SZOMBAT.ORG
Ale bez ohľadu na vierohodnosť získaných údajov maďarizácia prinášala svoje plody. Keď v lete 1917 navštívil lekár a politik Vavro Šrobár starobylú Nitru, ostal zhrozený. „Nikde nepočuť slovenského slova,“ podelil sa s dojmami v memoároch. "Na slovenskú objednávku kávy čašník nereaguje, ba pozrie na mňa opovržlivým okom.“
Pomaďarčená bola aj početná židovská menšina. Ako vyplýva z výskumov historikov Romana Holeca a Tatjany L. Holubkovej, najmä mestské židovstvo v Bratislave a Košiciach inklinovalo viac k Budapešti. Obávalo sa, že v novom česko-slovenskom prostredí príde o právnu istotu a stretne sa s antisemitizmom. Svoju úlohu zohrali aj väzby židovských podnikateľov a obchodníkov na maďarský trh.
Československý štát bude utvorený, pretože náš národ má vôľu ho utvoriť.Milan Rastislav Štefánik
Otázka spoločného česko-slovenského štátu vtedy zamestnávala len hŕstku slovenských intelektuálov a politikov, väčšinou evanjelického vierovyznania. Verejne zaznela ako požiadavka prvýkrát až 1. mája 1918 na oslavách v Liptovskom Mikuláši v rezolúcii, ktorú prečítal práve Šrobár. Vlastne on vtedy prvý charakterizoval slovenský národ ako "uhorskú vetvu československého kmeňa“. Použil výraz, ktorý sa o pol roka dostal aj do Martinskej deklarácie. A zapadal do masarykovskej koncepcie jednotného "československého národa“.
Čítajte viac Nehaňte jednorukých banditov. Vyberajú daň z hlúposti
Medzi Prahou a Budapešťou
V októbri 1918 to už vrelo nielen v Prahe, ale aj v Budapešti, chystala sa Astrová revolúcia (jej účastníci mali astry alebo chryzantémy pripnuté na klobúkoch). V piatok osemnásteho vystúpil Ferdiš Juriga v Uhorskom sneme (parlamente) a žiadal sebaurčovacie právo pre slovenský národ:
"Aby celkom slobodne a bez akéhokoľvek cudzieho vplyvu, sám si mohol určiť svojimi ustanovizňami svoj štátny poriadok a svoju štátnu príslušnosť,“ vyhlásil tento poslanec, jeden z dvoch Slovákov v celom zákonodarnom zbore, ináč rímskokatolícky kňaz vo Vajnoroch.
O týždeň vznikla v Budapešti Maďarská národná rada ako protiváha vládnemu kabinetu Istvána Tiszu. O päť dní nato sa sformovala nová vláda na čele s grófom Mihályom Károlyim, zástancom federalizácie Uhorska. Ten už nadviazal kontakty s Dohodou – s víťaznými mocnosťami prvej svetovej vojny a prispôsoboval sa zmenám geopolitiky. O dva týždne vyhlásil republiku a stal sa jej prvým i posledným prezidentom. Medzitým rozvášnený dav zabil Tiszu.
Foto: SZOMBAT.ORG
Bolo to tri dni po vyhlásení Československej republiky v Prahe. Tohto aktu sa tam zúčastnil jediný Slovák, Vavro Šrobár, aj to náhodou, lebo navštívil Prahu s úplne iným cieľom.
V ospalom, vtedy len päťtisícovom Turčianskom Sv. Martine, v tejto „mekke národného života“ sa vtedy ešte len chystalo zhromaždenie zvolané Slovenskou národnou radou (SNR). V snehom poprášených martinských uliciach sa prechádzali honvédske hliadky s nasadenými bodákmi. A silný oddiel maďarských vojakov sa utáboril priamo na námestí. Pešť dávala jasne najavo: Felvidék si nedáme!
Integritu Uhorska sa však Károlyiho vláda pokúšala zachrániť aj individuálnymi rokovaniami s kľúčovými postavami slovenskej politiky.
„Od vás autonómiu nechceme a neprijmeme, lebo by sme ju pred vami neubránili,“ povedal Károlyimu na schôdzke v Pešti Emil Stodola, známy advokát a predstaviteľ Slovenskej národnej strany.
Na martinské zhromaždenie priniesol Stodola návrh rezolúcie o výlučných právomociach Slovenskej národnej rady vystupovať za celý národ v týchto prelomových časoch.
Bol miernejší ako návrh, ktorý vypracoval Samuel Zoch, budúci bratislavský župan, ale aj on sa prihováral za tesnú spoluprácu s Čechmi. Bol však proti okamžitému odtrhnutiu od Uhorska. Čo ak Pešť odpovie na podobný radikalizmus streľbou a krviprelievaním? Prečo nepočkať na príhodnejšiu chvíľu?
Čítajte viac Otázka po žltačkách: Kedy sa už naučíme umývať si ruky. Infekcia sa šíri, je to hanba na celý svet
Márne pokusy Oszkára Jásziho
Už po prijatí Martinskej deklarácie, ktorá sa prihlásila k myšlienke Československého štátu, vyslal Károlyi k jej kľúčovým signatárom svojho ministra pre národnosti Oszkára Jásziho.
Sľuboval im zhruba to, čo obsahoval vládny manifest pod názvom „Posolstvo národnostiam“, ale aj čosi navyše. Čo najširšiu samosprávu vo veciach školstva a kultúry v rámci federatívneho Maďarska. Používanie slovenčiny v úradoch, na súdoch a v bohoslužbách, zachovanie hospodárskych väzieb (,,český priemysel zničí vaše hospodárstvo“). Jászi varoval pred „pražským centralizmom“ a „českým liberalizmom“, čoho sa obávali najmä niektorí zástupcovia slovenských katolíckych kruhov, napríklad František Jehlička, kňaz a publicista.
V dňoch 12. a 13. novembra 1918 rokoval Jászi s Milanom Hodžom, budúcim ministrom v pražskej vláde. Hodža o tom informoval v liste Edvarda Beneša, ministra zahraničných vecí: „Jászi sa dovoláva historického spoločenstva a žiada, aby sme prijali federatívne zväzky s Maďarskom. Ponúka nám krajinskú samosprávu.“
Čo obsahovala? Uznanie SNR ako orgánu vlády na území 26 okresov s väčšinou obyvateľstva slovenskej národnosti. V sporných mestách s maďarskou väčšinou, predovšetkým v Bratislave a v Košiciach, by sa uskutočnilo referendum. „Nech ich obyvatelia sami rozhodnú, kto bude územia spravovať,“ navrhoval Jászi.
Foto: GENCE DE PRESSE MONDIAL PHOTO-PRESSE
Slováci by podľa tohto návrhu mali primerané zastúpenie vo federálnych orgánoch Maďarskej republiky. V celoštátnom parlamente mali mať 8 až 10 percent mandátov, a prinajmenšom dve kreslá vo federálnej vláde (Jászi spomínal posty ministrov školstva a územnej správy).
Všetko záviselo od počtu samosprávnych regiónov alebo kantónov tejto federácie či skôr konfederácie, lebo Jászi hovoril o švajčiarskom modeli, doslova o „Švajčiarsku v Karpatoch“. Sám však musel pochybovať o tom, či sa Budapešti podarí integrovať do Maďarska okrem Slovenska aj rumunské Sedmohradsko, srbskú Vojvodinu, Banát a Báčku, chorvátsku Slavóniu a Medzimurje a rusínske Podkarpatsko. "Ak všetkých nie, bude účasť Slovákov vo federálnych orgánoch prirodzene vyššia,“ dodával minister pre národnosti.
Károlyiho vláde však najviac záležalo na Slovensku, ktoré od stredoveku bolo – na rozdiel napríklad od Sedmohradska – integrálnou súčasťou Uhorska, a nie jeho „okrajovým územím“. Bolo hlavnou vyhňou krajiny a zásobárňou uhlia, s prirodzenou obrannou líniou na jej severnej hranici (Karpaty).
V memoároch, ktoré vydal o šesť rokov, Jászi napísal: "Boli sme pripravení im poskytnúť značnú autonómiu, ale slovenskí priatelia už boli rozhodnutí a odvolávali sa na medzinárodné záruky a na československý štát.“
Hodžovo odmietnutie však Jásziho neodradilo od ďalších pytačiek a vytasil projekt kondomínia. Na spornom území Horného Uhorska (Slovenska), kde žilo vtedy prevažne maďarské obyvateľstvo, navrhovala Károlyiho vláda zaviesť dočasnú dvojitú správu pod patronátom Maďarskej a Československej republiky. Garantmi by boli mocnosti Dohody. Jászi sa najviac spoliehal na Francúzsko, ktoré malo vtedy v tomto regióne veľký vplyv.
Z hľadiska Budapešti do sporného územia patrila Bratislava s okolím, Košice s okolím, Žitný ostrov a južné Podunajsko, pás územia pozdĺž Ipľa. Dovedna pätina až štvrtina územia súčasného Slovenska. V 16. až 18. storočí fungovalo takto Kuronské vojvodstvo, vtedy lénne (darované) územie Poľsko-litovskej únie v Pobaltí. Rozprestieralo sa na západe a v strede dnešného Lotyšska.
Hodža aj o tomto návrhu informoval Beneša. „Zo strany Budapešti je to zdržovacia taktika,“ reagoval v liste šéf československej diplomacie.
V pamätiach, ktoré Hodža vydal v americkom exile v roku 1942, hodnotil Jásziho ako zásadového a dôsledného politika, ktorý si v roku 1918 ako málokto v maďarskej elite uvedomoval dôležitosť národnostnej politiky. O Károlyim zase napísal: „Mohol byť užitočný pre svoju krajinu, keby sa dostal k moci o desať rokov skôr.“
Čítajte viac Čo majú spoločné Mária Terézia, Jozef II. a komunisti? Všetci nám brali sviatky
Slovensko bolo treba dobiť
O tom, že Budapešť zmeškala vlak historických zmien so svojou ponukou autonómie Slovákom a vôbec s federalizáciu Maďarska, boli a sú presvedčení viacerí historici. „Každý týždeň oneskorenia oslaboval možnosti Károlyiho vlády presvedčiť Slovákov o autonómii,“ tvrdí maďarský historik László Szarka. „Rýchla integrácia Slovenska do ČSR zničila šancu na federatívne riešenie Maďarska.“
„Keby sa rozhodovalo až na parížskej mierovej konferencii (začala sa v polovici januára 1919 – pozn. red.), tak Slovensko ešte bolo možné považovať za sporné územie,“ myslí si ďalší maďarský historik Ignác Romsics. „Ale Slováci jasne deklarovali svoje rozhodnutie už 30. októbra 1918 v Martine.“ Podobne uvažuje Dušan Kováč: „Ak by Slováci čakali na výsledok mierovej konferencie, mohlo by Slovensko zostať v provizóriu s Budapešťou, alebo dokonca stratiť južné oblasti.“
Ľubomír Lipták to v jednej zo svojich skvelých esejí napísal, parafrázujúc, že podstatná bola rýchlosť, s akou československá politika prešla v otázke „komu bude patriť Slovensko?“ od deklarácií k faktickému prevzatiu moci.
V čase, keď Jászi vábil v Martine a Žiline predstaviteľov slovenskej národnej elity do maďarského košiara, československé vojsko začalo obsadzovať mestečká na západnom Slovensku a vytláčať z nich maďarské jednotky. Čakalo sa ešte na československých legionárov a vojakov, ktorí sa už vracali z frontov svetovej vojny domov. Do konca roku 1918 vytlačili maďarské jednotky aj zo Spiša, Šariša a Zemplína. Povedané s Liptákom – Slovensko bolo treba pre ČSR najprv vybojovať, "doslova dobyť“.
V tejto súvislosti stojí za zmienku často obchádzaný historický fakt, že zahraničný exil plánoval vyhlásiť Československú republiku v Prahe až v novembri 1918. „Pražský prevrat“ – ako volajú niektorí historici udalosti 28. októbra a vyhlásenie tamojšieho Národného výboru – sa odohral spontánne, domáci odboj ho nekoordinoval s odbojom zahraničným. Tomáš G. Masaryk sa vtedy nachádzal vo Washingtone, Edvard Beneš v Ženeve a Milan R. Štefánik v Tokiu.
Podľa americkej historičky Mary Heimannovej chceli exiloví vodcovia slávnostne vyhlásiť ČSR 8. novembra alebo možno až 14. novembra, keď v Prahe prvýkrát zasadol československý parlament – Revolučné národné zhromaždenie. Ale čo ak práve toto nechcené „urýchlenie“ historických udalostí pripravilo Budapešť o dôležité karty v nadchádzajúcich rokovaniach?
„Pražský prevrat 28. októbra predbehol maďarské ponuky,“ píše Heimannová. „Keby Česi vyhlásili nezávislosť neskôr, Spojenci by mohli serióznejšie zvažovať maďarské návrhy autonómie alebo plebiscitu na Slovensku.“
J. Rychlík však upozorňuje, že pre západné mocnosti a celý svet bola rozhodujúca Washingtonská deklarácia, ktorú vydal Masaryk v hlavnom meste USA už 18. októbra 1918 a v ktorej vyhlásil úplnú nezávislosť československého štátu. Oznámil ju v mene prechodnej vlády ČSR, ktorá vznikla štyri dni predtým a tvorili ju len traja členovia. Okrem Masaryka ešte Beneš a Štefánik. Práve on nabádal Masaryka, aby vydal takéto vyhlásenie.
„Československý štát bude utvorený, pretože náš národ má vôľu ho utvoriť,“ písal Štefánik Masarykovi 1. októbra 1918 z Honolulu na ceste do Japonska, kde chcel zohnať zbrane pre légie na Sibíri. „Toto bude treba povedať spojencom jasne.“
Masaryk spísal a vydal Washingtonskú deklaráciu dva dni po tom, čo posledný habsburský cisár Karol I. vyhlásil manifest o federalizácii celej monarchie. Robil tak v obave, že domáci politici naletia panovníkovým sľubom.
„Z medzinárodného hľadiska tak Československo vzniklo vlastne o desať dní skôr ako v skutočnosti,“ uzatvára profesor Rychlík.
Vzniklo, ako aj definitívne zaniklo po 74 rokoch – bez referenda.
