Revolúciám nesvedčia referendá
Po parlamentných voľbách v júni 1992 a zverejnení Deklarácie o zvrchovanosti Slovenskej republiky Havel abdikoval z funkcie hlavy spoločného štátu Čechov a Slovákov. Slovenskí „federalisti“ mu ešte dlho po tom vyčítali, že nepresadil referendum o zániku, respektíve o pretrvaní spoločného štátu Čechov a Slovákov.
Výskumy verejnej mienky totiž ukazovali, že väčšina občanov oboch národných republík bola aj v roku 1992 za zachovanie spoločného štátu. „To však znamená len toľko, že väčšina v oboch republikách bola proti úplnému rozdeleniu,“ myslí si český historik Jan Rychlík. „Čo však ešte nedávalo možnosť Československo reálne udržať." Prečo nie? „Lebo medzi Čechmi a Slovákmi sa nedal dosiahnuť konsenzus o tom, ako by mal ten spoločný štát vyzerať.“
Otázka referenda sa znovu stala témou dňa pred 33 rokmi, keď sa mal v celoštátnom parlamente schvaľovať zákon o zániku čs. federácie a delení jej majetku. Zo slovenských parlamentných strán požadovali referendum do poslednej chvíle predovšetkým KDH a maďarská koalícia (MKDH).
Čítajte viac Kedy sa začali dovolenky? Medzi prvými v Európe zaviedlo platené voľno Československo
Vladimír Mečiar a Václav Klaus zhodne tvrdili, že referendom bolo vlastne hlasovanie v júnových parlamentných voľbách. Klaus navyše dodával, že referendum by dopadlo úplne ináč v Česku a na Slovensku, čím by vznikla neriešiteľná situácia.
Nakoniec sme sa rozdelili bez referenda. Jeden z duchovných otcov hnutia za samostatné Slovensko spisovateľ a publicista Roman Kaliský o tom v rozhovore pre Pravdu pred 23 rokmi povedal:
"Referendum nebolo potrebné. V revolučných situáciách sa referendum nikdy nerobí. Ľudia, ktorí sú na čele politiky, majú vtedy plnú zodpovednosť rozhodovať. A tu nerozhodovali vlády – rozhodol najvyšší orgán štátnej moci, federálny parlament. Celkom legálne, legitímne, podľa ústavy a medzinárodného práva i podľa prirodzeného práva národov na sebaurčenie.“
