Fenomén Sládek a bezzubý rokovací poriadok
V posledných československých parlamentných voľbách v júni 1992 sa do federálneho parlamentu dostala aj republikánska strana Miroslava Sládka (SPR-RSČ). On sám bol zvolený za Stredočeský kraj a každému muselo byť jasné, že sa stane postrachom poslaneckej snemovne.
Tento populistický politik, pôvodným povolaním knihovník, sa už predtým „preslávil“ cestou do Mukačeva, aby na miestnom hrade vztýčil československú zástavu. Bol totiž za opätovné pripojenie Zakarpatska k Československu. Zároveň hlásal, že všetkých Rómov treba vysťahovať do tohto regiónu. „Včerajšie vystúpenie Miroslava Sládka v parlamente opäť šokovalo verejnosť,“ informoval v tom čase denník Mladá fronta. „Jeho slovník sa pohybuje na hranici vulgarity a xenofóbie, urážal ním poslancov koaličných strán i predsedu snemovne.“
„Sloboda prejavu poslanca je, samozrejme, chránená, ale nemôže ísť ruka v ruke so šírením nenávisti a urážok,“ upozorňoval český ústavný právnik Vojtěch Cepl.
Spíker síce napomínal Sládka, bral mu slovo, ale viac nemohol. Rokovací poriadok Federálneho zhromaždenia prijatý ešte v roku 1969 a po nežnej revolúcii len mierne upravený neumožňoval uložiť Sládkovi finančné pokuty, tobôž ho vylúčiť z rokovania.
Foto: Archív autora
Pritom Československo preberalo po nežnej revolúcii mnohé z politického systému prvej ČSR. A jej dvojkomorový parlament (Národné zhromaždenie) fungoval predsa s rokovacím poriadkom, ktorý mal na podobných „sládkov“ účinné páky. Za ťažkú urážku predsedu snemovne alebo senátu mohol poslanec (senátor) prísť o svoj mesačný plat. Ak vyprovokoval výtržnosť v parlamente, mohli ho vylúčiť z celej schôdze alebo mu dokonca zakázať účasť až na 10 schôdzach. V prípade, že odmietol odísť z rokovania, vyviedla ho zo sály parlamentná stráž.
Áno, najvyšší zákonodarný orgán v časoch masarykovskej demokracie mal svoju políciu, ktorá dozerala na dodržiavanie parlamentnej etiky. Rokovacie poriadky Národného zhromaždenia po roku 1945 postupne zmierňovali postihy za neprístojné správanie sa poslancov. Napríklad poriadok z roku 1945 umožňoval predsedovi vylúčenie poslanca za marenie rokovania už len z troch schôdzí.
O päť rokov neskôr, po ďalšej úprave rokovacieho poriadku, bolo možné vylúčiť poslanca len z jednej schôdze a od roku 1960 ani z jednej. V tých časoch sa však už nedalo hovoriť o skutočnej politickej opozícii v parlamente. Zavládla v ňom jednomyseľná hlasovacia mašinéria.
