Samozrejme, vtedy to boli štátne školy pre deti príslušníkov našej národnostnej menšiny, teraz ide o školu pre deti migrantov z Ukrajiny.
Podľa údajov medzinárodných organizácií UNICEF a UNHCR sa na Slovensku nachádza okolo 33 000 školopovinných detí z Ukrajiny. Z nich by malo navštevovať slovenské základné školy približne 23 000 a stredné školy okolo 11 000 detí. Aká je skutočnosť? Do slovenských škôl nastúpilo v septembri tohto roku len niečo vyše 10 000 ukrajinských detí (z nich okolo 2 450 na stredné školy). Čiže ledva každý tretí. Čo je s ostatnými?
Približne 180 ich navštevuje tú jednu jedinú s vyučovacím jazykom ukrajinským – Spojenú školu Tarasa Ševčenka v Prešove. Tvoria už viac ako polovicu, takmer 60 percent žiakov a študentov tohto bilingválneho vzdelávacieho zariadenia, ktoré spája základnú školu a gymnázium. Bilingválne znamená, že zopár predmetov sa tam vyučuje po ukrajinsky, ostatné v slovenčine.
Riaditeľ školy Igor Andrejčák spochybňuje číslo 34 000. Podľa neho ide najskôr o nejaký odhad, ktorý sa však rýchlo mení. „Veď tí migranti sú v neustálom pohybe, jedni prichádzajú a ďalší sa vracajú do vlasti alebo sa poberajú ďalej na západ.“
Okrem toho mnohé deti, respektíve ich rodičia dávajú prednosť ukrajinskému dištančnému vzdelávaniu pred zápisom do slovenskej školy. Týka sa to najmä detí, ktoré k nám prišli s rodičmi rok či dva pred ukončením povinnej školskej dochádzky na Ukrajine. V Kyjeve sídli Medzinárodná ukrajinská škola (MUŠ) poskytujúca on-line vyučovanie študentom, ktorí sú nútení prechodne žiť v zahraničí, kam odišli pred vojnou. Podľa ukrajinského ministerstva školstva je to dnes takmer 360 000 detí a mladistvých.
Naši Ukrajinci, Rusíni a migranti
Vynára sa však nový problém: od 1. septembra platí na Slovensku povinné vzdelávanie pre školopovinné deti z Ukrajiny. Navyše školy by mali, okrem iného, zriadiť adaptačné triedy pre žiakov „nedostatočne ovládajúcich slovenský jazyk“. A to znamená ďalšie náklady, pričom máme obdobie konsolidácie…
Už počas pandémie covidu sa ukázalo viacero výhod, ale aj nedostatkov vyučovania na diaľku. A takmer nič nevieme o tom, koľko potrvá ešte rusko – ukrajinská vojna. Prezident Volodymyr Zelenskyj najnovšie tvrdí, že dva až tri roky. Pritom Poľsko sa v Bruseli usiluje o štatút krajiny, ktorá už nemusí prijímať ďalších Ukrajincov utekajúcich pred vojnou. Kam si to asi nasmerujú po zhoršení vojnovej situácie?
To by zdôvodňovalo potrebu mať v zálohe voľné školské kapacity pre nové vlny utečencov z východu. Ale už správa o dohode vytvoriť prvú štátnu školu pre nich v Bratislave vyvolala prudkú reakciu Združenia miest a obcí Slovenska. „Naše školy sú preplnené a priestorovo fungujú na hranici kapacít,“ vyhlásil predseda ZMOS-u Jozef Božík.
To platí najmä o Bratislavskom kraji, kde sa dnes zdržiava najviac ukrajinských migrantov – 47 000 (z toho 3 825 školopovinných detí). Celkovo je ich dnes na Slovensku okolo 120 000, vrátane 48 000 osôb s dočasnou ochranou (odídencov), s trvalým alebo dlhodobým pobytom (asi 30 000) a osôb so štandardným povolením.
Pritom práve v Bratislave a okolí sú školy už natoľko preplnené, že mnohé ukrajinské deti hlásiace sa na zápis museli odmietnuť. Pomohlo by zriadenie ukrajinskej štátnej školy v hlavnom meste situáciu riešiť? Čiastočne áno, ale vyžadovalo by si to zrejme dodatočné investície a financie.
Žeby to bol neprekonateľný problém?
Čítajte viac Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier
Znie to až neuveriteľne, ale ešte aj v školskom roku 1990/1991 sme mali na Slovensku 70 základných škôl a 4 stredné školy, v ktorých sa vybrané predmety vyučovali po ukrajinsky. Tých škôl už síce nebolo 250 ako koncom 50. rokov, ale aj tak pomerne dosť. Nachádzali sa predovšetkým v dnešnom Prešovskom kraji, v okresoch Medzilaborce, Svidník, Humenné, Bardejov a Stará Ľubovňa. Presnejšie – v obciach s prevažne rusínskym obyvateľstvom.
Podľa dochovaných archívnych záznamov tieto školy navštevovalo dovedna 908 žiakov (približne toľko školopovinných detí z Ukrajiny sa dnes zdržiava so svojimi rodičmi v Prešovskom kraji). Mali okolo 100 tried a učilo v nich okolo 150 učiteľov. Čiže boli to väčšinou málotriedky alebo „ukrajinské“ triedy v školách s vyučovacím jazykom slovenským. Prípadne ukrajinské školy, kde sa v ukrajinčine vyučoval iba predmet „ukrajinský jazyk a literatúra“ alebo ešte občianska výchova a telocvik.
Uplynulo len päť rokov a dobové štatistiky zaznamenali prudký pokles záujmu o národnostné ukrajinské školstvo aj v lokalitách s prevahou menšiny. V školskom roku 1996/1997 tam napočítali už len 10 základných škôl s vyučovacím jazykom ukrajinským, ktoré navštevovalo spolu menej ako 700 žiakov. Dá sa predpokladať, že medzitým sa rušili málotriedky v zanikajúcich dedinkách na Hornom Zemplíne a Šariši.
Malo to však ešte jeden dôvod. Rozhodnutím Slovenskej národnej rady už v januári 1991 u nás oficiálne uznali rusínsku národnosť a o štyri roky neskôr bol kodifikovaný rusínsky spisovný jazyk. Pri Prešovskej univerzite založili Ústav rusínskeho jazyka a literatúry. Vyšli prvé školské učebnice v rusínčine. Predpokladalo sa, že vzniknú rusínske základné školy a nahradia školy s vyučovacím jazykom ukrajinským. Ale nestalo sa. Prvú takúto školu otvorili až v roku 2008 v malej obci Čabiny (okres Medzilaborce).
Foto: Cabiny.sk
Pritom Kyjev oficiálne nazval podobné pokusy v Zakarpatskej oblasti Ukrajiny, kde si v ostatnom sčítaní zapísalo rusínsku národnosť 10 000 ľudí, „politickým rusínizmom“ a „rusínskym separatizmom“. Aj akademická obec v Kyjeve dodnes považuje Rusínov len za etnografickú skupinu, jednu z vetiev ukrajinského národa, a rusínčinu za dialekt ukrajinského jazyka. Známy kyjevský jazykovedec profesor Ljubomyr Belej žiada úrady, aby zakázali používať pojem „Rusín“ vo význame „Neukrajinec“. Ak máme tento citlivý problém aspoň stručne ozrejmiť, musíme sa ponoriť do dávnejšej minulosti.
Za čo mohli Masaryk a Novomeský
Slovensko už totiž zažilo jednu veľkú vlnu migrácie z Ukrajiny. Bolo to pred vyše sto rokmi, po boľševickej revolúcii a občianskej vojne na území bývalého cárskeho Ruska. V mladom Československu päť rokov po jeho vzniku našlo útočisko vyše 20 000 Ukrajincov a ich detí. V Prahe vtedy zásluhou prezidenta Tomáša G. Masaryka vznikla Ukrajinská slobodná univerzita a Ukrajinský vyšší pedagogický inštitút. V roku 1925 pri ňom začalo pôsobiť aj ukrajinské gymnázium. Po jeho presťahovaní do Modřan pri Prahe (dnes jej súčasť) tam zriadili aj základnú školu. V stredočeskom kúpeľnom mestečku Poděbrady zasa Ukrajinská hospodárska akadémia pripravovala ekonómov, finančníkov, obchodníkov.
Ako vyplýva zo spomienok spoluzakladateľa týchto škôl, ukrajinského politika a historika Mykytu Šapovala len ukrajinskými strednými školami prešlo v rokoch 1921 – 1931 bezmála 1 060 študentov. Počet vysokoškolákov odhadoval v tomto období na 1 900 až 2 000. Mnohí absolventi týchto škôl našli uplatnenie na Slovensku.
Významnú úlohu pri výchove ukrajinskej inteligencie v emigrácii zohrala najmä Ukrajinská slobodná univerzita v Prahe. Jedného jej absolventa sme spoznali až v jeho pokročilom veku. Mikuláš Nevrlý (1816 – 2019) sa narodil matke Ukrajinke a otcovi českému železničiarovi v Rostove na Done. Rodina sa začiatkom 30. rokov presťahovala po mnohých peripetiách do Československa. Zo syna sa stal po vojne významný slovenský ukrajinista. V polovici 50. rokov však pôsobil ako metodik Výskumného ústavu pedagogického pri zakladaní ukrajinských škôl na východnom Slovensku.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Keď sme sa pred jedenástimi rokmi naposledy zhovárali, to už mal 98 rokov, skúsil som Nevrlého nakriatnuť, aby zaspomínal aj na toto obdobie svojho života, ale nechcelo sa mu. „Škoda, všetko úsilie vyšlo nazmar, ale, ako vidíte, ani rusínčina sa neujala,“ prehodil a pripomenul, že už v medzivojnovom Československu viedla miestna inteligencia na východe republiky vášnivé diskusie o tom, čomu dať prednosť: spisovnej ruštine, jazyčiu (tak nazývali zmes cirkevnej slovančiny, ruštiny a miestnych dialektov) alebo ukrajinčine. Z úradných miest bola navyše snaha presadiť v školách v rusínskom prostredí slovenčinu ako vyučovací jazyk.
Ruskí porevoluční emigranti vtedy ovládli učiteľský ústav i gymnázium v Prešove. A ich odchovanci presadili v 30. rokoch v národnostnom školstve ako vyučovací jazyk ruštinu (nezriedka v kombinácii s miestnymi rusínskymi dialektmi).
Čítajte viac Vzostupy a pády tranzitnej veľmoci. Plynovod cez Slovensko je už viac než dva týždne odstavený
V mnohých prípadoch išlo o cirkevné gréckokatolícke školy. Ako uvádza Jaroslav Coranič, historik z Prešovskej univerzity, táto cirkev vtedy zriadila okrem základných škôl aj dve meštianky, učiteľský ústav a v roku 1936 prešovské gymnázium. Všetko s vyučovacím jazykom ruským.
Počas slovenského štátu síce mnohé ruské školy zanikli, ale po oslobodení krajiny spod nemeckej okupácie Červenou armádou proruská orientácia v rusínskom prostredí a v tamojšom národnostnom školstve znovu prevládla. Zároveň však z iniciatívy Ukrajinskej národnej rady Priaševčiny (UNRP) sa začali objavovať ako huby po daždi základné školy s vyučovacím jazykom ukrajinským. Podľa zistení historika Mariána Gajdoša, ktorý sa problému venuje dlhodobo, do roku 1948 vzniklo na východnom Slovensku 276 týchto škôl. V ďalších dvoch rokoch k nim pribudlo vyše 50 ukrajinských stredných (meštianskych) škôl.
Foto: Pedagogická encyklopédia Slovenska
Jav o to nepochopiteľnejší, že v školstve sovietskej Ukrajiny sa práve vtedy rozbiehal proces rusifikácie – prechod na vyučovanie v ruskom jazyku. U nás sa, naopak, rušili ruské školy a pribúdalo žiadostí rodičov požadujúcich návrat k vyučovaniu v slovenčine. Povereníkom školstva bol vtedy básnik Ladislav Novomeský, ktorý nabádal na rozum a vyzýval viac načúvať argumentom rodičov. Tí sa pýtali: „Čo bude s našimi deťmi, keď sa po skončení ukrajinských škôl rozhodnú pokračovať na slovenských alebo českých univerzitách?“ Navyše, ako sa ukázalo, väčšina učiteľov nemala potrebnú kvalifikáciu a vlastne nevedeli po ukrajinsky. V rýchlokurzoch cez prázdniny sa jazyk nenaučili.
Keď sa v roku 1951 začal pohon na tzv. buržoáznych nacionalistov, vrátane Novomeského, vtedajšie vedenie KSS im kládlo za vinu aj prechod mnohých ukrajinských škôl na vyučovanie v slovenčine. A spustilo „reukrajinizáciu“ národnostného školstva na východnom Slovensku. V školskom roku 1953/1954 už tam zase bolo vyše 200 základných a 44 stredných škôl. Neskôr vyšlo najavo, že ukrajinské málotriedky vznikli aj v troch prevažne maďarských obciach Veľkokapušianskeho okresu. Prečo? Aby umožnili krajskému výboru strany plniť plán reukrajinizácie.
Foto: Matica slovenská
Ukrajinci, Indovia a Filipínci
Pred desiatimi rokmi sme podnikli vlastný novinársky prieskum s otázkou, kde na Slovensku sa ešte vyučuje ukrajinčina a kde rusínčina. Okrem prešovskej školy udržiavali ukrajinčinu – ale už len ako učebný predmet – málotriedky v obciach Jarabina a Údol (obe v Staroľubovnianskom okrese). Jediná rusínska málotriedka v Čabinách už nemohla otvoriť prvý ročník, v ďalších troch ročníkoch bolo spolu len sedem (!) žiakov. V nasledujúcom roku škola zanikla.
A to bolo všetko, ak nepočítame Radvaň nad Laborcom, tam sa ukrajinský jazyk vyučoval ako nepovinný predmet – jednu hodinu týždenne. V niekoľkých rusínskych obciach ešte vegetovali tzv. večerné školy rusínčiny, ktoré fungovali raz týždenne vďaka občianskemu združeniu Kolíska.
Odvtedy sa situácia nezlepšila, naopak. Pritom nemecké firmy v prvej polovici „divokých deväťdesiatych“ počítali pri svojom expandovaní na ohromný ukrajinský trh s pravidelným prísunom absolventov z ukrajinských škôl na Slovensku. Potrebovali ich nielen na prekladateľské, ale aj obchodné a manažérske pozície. A boli sklamané, keď zistili, že tie školy už vlastne neexistujú. Svojho času som sa o tom rozprával s najvýznamnejším spisovateľom našej ukrajinsko – rusínskej menšiny Michalom Šmajdom (1920 – 2017). Svoje prozaické diela napísal literárnou ukrajinčinou, výsledky jeho etnografických výskumov vyšli v rusínčine. „Rozdvojenie“ národnostnej menšiny na Ukrajincov a Rusínov však považoval za nešťastie. „Triešti to sily i prostriedky, odčerpáva energiu. A ako to už býva pri každom rozdvojení, profituje z neho niekto tretí,“ povedal.
Foto: Ivan Majerský, Pravda
Ukázali to aj ostatné sčítania ľudu. Kým v roku 1950, 1970, 1980 sa hlásilo k ukrajinskej národnosti na Slovensku okolo 42 000 ľudí, v roku 1991 to bolo už len 13 280. Mnohí Ukrajinci sa začali označovať za Rusínov alebo Slovákov. Tento trend sa prejavil aj v ďalších dvoch sčítaniach. Obrat nastal až vo výsledkoch ostatného sčítania pred štyrmi rokmi. V porovnaní so sčítaním v roku 2011 vzrástol počet príslušníkov ukrajinskej menšiny na Slovensku o 27 % a počet Rusínov poklesol o 29 %.
Odborníci, napríklad Ľubica Voľanská z Etnologického ústavu SAV, to pripisujú aj migrácii Ukrajincov z Krymu a Donbasu po roku 2014 a ich naturalizácii na Slovensku. Ďalšia slovenská etnologička Katarína Popelková okrem toho upozorňuje na „štiepenie identity“.
„Zvlášť u rusínskej menšiny sa prejavuje postupná slovakizácia,“ konštatuje. „Ide nielen o zmiešané manželstvá, ale aj posun identifikácie u mladšej generácie.“
Bude tento trend pokračovať? Pomôžeme si metodikou, ktorú vlani navrhli americkí bádatelia Herbert Susmann a Adrian E. Raftery na predpovede počtu utečencov a ich premenu na občanov hostiteľského štátu. Pri realistickom scenári vychádza, že v roku 2035 možno očakávať dvojnásobný rast ukrajinskej komunity. Veľa závisí od toho, ako dlho ešte bude trvať vojna na Ukrajine, koľko jej štátnych príslušníkov sa bude chcieť vrátiť domov, koľko z nich požiada o slovenské občianstvo, a ako „štedro“ ho budú naše úrady udeľovať.
O tom, že Slovensku dnes akútne chýba kvalifikovaná pracovná sila, už vari nikto nepochybuje. Ale prečo by firmy mali dovážať pracovníkov z Indie (v septembri ich u nás bolo vyše 7 400), z Pakistanu alebo Filipín, keď sa im núkajú jazykovo, nábožensky i mentálne blízki Ukrajinci? Už dnes pracuje na Slovensku vo výrobe a službách podľa odborných odhadov okolo 48 000 štátnych príslušníkov Ukrajiny, z nich približne 20 000 odídencov. Ďalší v prieskumoch uvádzajú, že „vedia nastúpiť ihneď“.
Foto: Jana Vargová
Ako na to idú v Poľsku a Česku
Historik a bývalý poslanec Národnej rady za SNS Anton Hrnko reagoval na správu o ukrajinskej škole pre deti ukrajinských migrantov v Bratislave odmietavo a odkázal na poľský príklad. „Ukrajinci z Ukrajiny môžu navštevovať výlučne poľské školy,“ napísal na portáli SK správy.
Treba však dodať, že v Poľsku už existuje sieť neštátnych ukrajinských škôl financovaných z dobročinného fondu Nezlomná Ukrajina. Navyše, od tohto školského roku rozhodnutím poľskej vlády sa v štátnych školách, ktoré navštevujú deti ukrajinských utečencov, zavádza poľština ako druhý cudzí jazyk. Vládny program zároveň počíta s prizvaním učiteľov z Ukrajiny, ktorým umožňuje nostrifikovať (uznať) vysokoškolské diplomy.
Čítajte viac Kto oslobodil Slovensko: Rusi alebo Ukrajinci?
A ako je to v Česku? Naši západní susedia prišli hneď na začiatku ruskej agresie vo februári 2022 s projektom „Ukrajinské jednotriedky“. Vznikali vo vybraných školách, spravidla v mestách s väčším počtom utečencov.
Desiatky takýchto jednotriedok fungujú podľa informácií českého ministerstva školstva dodnes, ale vlastne už len dobiehajú. Ministerstvo totiž vlani zastavilo zakladanie nových a nalieha na plnej integrácii detí Ukrajincov do českého vzdelávacieho systému.
Na záver jedno, pre mnohých čitateľov asi prekvapujúce zistenie. Nikde v okolitých štátoch sme nenašli školu, akú ponúka deťom ukrajinských migrantov hlavné mesto Slovenska. Volá sa „Ukrajinská škola v evakuácii“, je neštátna a existuje už tri a pol roka. Venujeme jej menší text.
