Prečo sa tak stalo, nad tým sa zamýšľajú sociológovia, kulturológovia a historici sviatkov. A pokiaľ ide špeciálne o 17. november, tak najmä českí bádatelia. Márna vec, 17. november patrí viac Čechom ako Slovákom. A zrejme aj viac ich trápi jeho "vyprázdnenie“.
Sociológ Miloslav Petrusek už na prahu nového milénia pred štvrťstoročím označil 17. november za príklad pamäťovej udalosti, ktorá sa rýchlo, v priebehu jedného desaťročia premenila na „rekreačný sviatok“. Čiže na taký, ktorý prišiel o svoju výchovnú a hodnotovú funkciu.
„Z rituálu občianskeho sa stal rituál voľného dňa,“ napísal. „Deň, keď sa oslavuje sloboda, je najčastejšie dňom, keď občania využijú slobodu na víkend mimo mesta.“
Je príznačné, že Petruskova zásadná esej vyšla v roku 2000, krátko po tom, čo český parlament vyhlásil 17. november za štátny sviatok a deň pracovného pokoja. Predtým bol „iba“ pamätným či významným dňom. O rok nato nasledovala príklad „českých bratov“ Národná rada SR. Návrh skupiny vtedajších koaličných poslancov vedených Františkom Mikloškom však spočiatku narazil na odpor nielen opozície (predovšetkým HZDS), ale aj ministerky financií za SDĽ Brigity Schmögnerovej. Ľavicoví demokrati boli vtedy vo vláde Mikuláša Dzurindu (SDKÚ).
Už len preto má význam sa pri tejto udalosti na chvíľu pristaviť. Najprv si však stručne povedzme, čo jej predchádzalo.
Kedy padol starý režim
Od roku 1990 bol 17. november na Slovensku, ako aj v celej čs. federácii, iba pamätným, resp. významným pracovným dňom, a to pod názvom Deň boja študentov za slobodu a demokraciu.
Novela sviatkového zákona, ktorú federálny parlament schválil 9. mája 1990, ponechala len tri štátne sviatky s pracovným voľnom, zdedené po socialistickom Československu. Prečo medzi ne nezaradili aj 17. november? Odpoveď: Rok 1990 bol rokom ekonomickej a rozpočtovej opatrnosti. Nové porevolučné vedenie štátu preto nechcelo pridávať do kalendára ďalší deň pracovného pokoja.
Čítajte viac November '89: Prečo mlčal Gorbačov a prečo politici Pražskej jari nemali šancu
Ale prečo sa uspokojilo so 17. novembrom? A prečo za novelu hlasovali aj slovenskí poslanci, hoci v ten deň roku 1989 sa na Slovensku ešte nič revolučné nedialo? Napokon, ani v Prahe sa 17. novembra ešte nič prelomové nestalo. A navyše bol tam ten moment s mŕtvym študentom, z ktorého sa čoskoro vykľul hoax, falošná správa (či úmyselne šírená alebo nie – to je dodnes záhada).
Foto: TASR
Prečo poslanci neposilnili v historickom kalendári radšej 29. november, ktorý by sa dal označiť aj za pád komunizmu? Veď Federálne zhromaždenie práve v tento deň zrušilo v základnom zákone štátu ustanovenie o vedúcej úlohe strany. Pripomeňme si, čo hlásal 4. článok Ústavy ČSSR: "Vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný zväzok najaktívnejších a najuvedomelejších občanov.“
Túto vetu teda z ústavy vymazali a nahradili novým textom, v ktorom prvýkrát ústavne zakotvili princíp politickej plurality a zásady demokratického štátu. Pričom postaral sa o to parlament v starom zložení, prevažne komunistický, ktorý hlasoval tak, ako bol zvyknutý – jednomyseľne. Isteže, pod tlakom „ulice“. Dva dni predtým sa konal v celej republike dvojhodinový generálny štrajk. Bleskový prieskum ukázal, že sa ho zúčastnilo okolo 75 percent opýtaných. Námestia boli plné ľudí požadujúcich zmenu ústavy.
Prednosti 29. novembra
Zasadnutie Federálneho zhromaždenia trvalo 29. novembra len niekoľko hodín, ale podľa niektorých historikov, napríklad Ľubomíra Liptáka, malo dejinný význam porovnateľný s 28. októbrom 1918 (vznik ČSR) alebo 9. májom 1945 (oslobodenie krajiny spod nemeckej okupácie). Označujú ho za "koniec totalitného režimu de iure“.
Český historik Jiří Suk nazval zmenu ústavy z 29. novembra "kľúčovým krokom, ktorým revolúcia odstránila mocenský monopol KSČ“.
Z tohto hľadiska by teda bol 29. november presnejším a aj univerzálnejším symbolom víťazstva demokracie ako 17. november. Ak 17. november dal v Prahe impulz k nežnej revolúcii, tak 29. november priniesol jej najvýznamnejší výsledok, najväčší obrat v dejinách Československa od 25. februára 1948. Komunistická strana prišla o ústavne garantovanú moc, umožnilo to vznik nových politických strán a hnutí, pluralitného politického systému.
Prečo sa potom zákonodarcovia, o pol roka neskôr, v máji 1990 tak upli na 17. november?
Novelou sviatkového zákona chceli zákonodarcovia v máji 1990 vzdať poctu študentom. Nielen tým, ktorí sa 17. novembra 1989 postavili „červeným baretom“ z pohotovostného pluku VB na Národnej triede v Prahe a po pol roku tvrdili že im „revolúciu ukradli“. Ale aj tým deviatim českým študentom, ktorých popravilo 17. novembra 1939 gestapo za ich verejné protesty proti nemeckej okupácii.
„Slovensko si nevybojovalo svoj november, ale prijalo spoločný. Tým prijalo aj jeho dátum, aj jeho neurčitosť.“historik Ľubomír Lipták
Zo strany poslancov federálneho parlamentu to bolo aj trocha pohodlné. Zabili takpovediac dve muchy jednou ranou. A nemuseli vymýšľať nič nové, lebo 17. november sa pripomínal už v socialistickom Československu ako Medzinárodný deň študentstva na pamiatku tragických udalostí v jeseni 1939.
Po zániku federácie sa samostatná Slovenská republika vymedzovala voči druhému následníckemu štátu – Českej republike. Zrejme aj preto premenovala 17. november na Deň boja proti totalite (v Česku ostal Dňom boja študentov za slobodu a demokraciu) a ponechala ho v kalendári ako pamätný deň bez pracovného voľna.
Foto: 1989.SNG.SK/AHOJ-EUROPA
„Nebudeme ho oslavovať!“
Dostávame sa k ďalšej zmene, ktorá bola zásadná. V októbri 2001 zdôvodňovala skupina koaličných poslancov v Národnej rade nevyhnutnosť „povýšenia“ 17. novembra z pamätného dňa na štátny sviatok a deň pracovného pokoja jeho symbolickou hodnotou a potrebou dôstojného pripomenutia. Poslanci zároveň argumentovali českým príkladom. "Je potrebné zachovať symbolickú kontinuitu a rovnocennosť s českým partnerom, keďže nežná revolúcia bola spoločným aktom.“
A načo bolo treba uzákoniť aj pracovné voľno? Malo sa tým umožniť občanom, aby sa zúčastňovali spomienkových podujatí, pietnych aktov a slávnostných zhromaždení.
Čítajte viac November nebol pravicovou revolúciou
Ministerstvo financií vedené Brigitou Schmögnerovou namietalo čisto ekonomicky. Stratu vyčíslilo sumou približne 3,7 miliardy vtedajších korún. O toľko mal prísť štátny rozpočet zavedením ďalšieho dňa pracovného pokoja. Iný argument: Slovensko má v porovnaní s viacerými európskymi krajinami už aj tak vysoký počet voľných dní. Nový štátny sviatok ešte viac zníži ročnú produktivitu práce a konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky.
Spravodajcom predkladaného návrhu novely bol opozičný poslanec Ján Cuper za HZDS. Jeho úloha však bola čisto technická. Vyplývala z predpísanej procedúry – Cuper zastupoval parlamentný výbor, ktorý legislatívnu predlohu v predstihu posúdil a odporučil ju na rokovanie pléna Národnej rady. Ináč, v rozprave patril Cuper k najtvrdším kritikom navrhovanej novely:
„Vy nám zoberiete štátotvorné sviatky a hodíte nám sem 17. november!“ pohoršoval sa. „To je len zastierací manéver, aby ste ukázali, že Slovensko neuznáva svoje vlastné dejiny. HZDS vám tento sviatok odhlasuje, ale nebude ho oslavovať!“
A tak sa hľadal kompromis: aby 17. november mohol prejsť ako štátny sviatok, museli poslanci zrušiť iný existujúci sviatok s dňom pracovného voľna. Po búrlivej diskusii padlo rozhodnutie na 28. október – Deň vzniku samostatného československého štátu.
Za nový štátny sviatok potom hlasovali aj poslanci SDĽ, hoci ich ministerka financií sa stavala proti nemu. Zaujíma vás ako hlasoval Robert Fico? Vtedy bol nezaradeným poslancom (dva roky predtým vystúpil z SDĽ a založil mimoparlamentný Smer) a podľa dostupných informácií sa zdržal hlasovania.
Voľno na protesty?
Predpoklad, že zmena pamätného dňa na štátny sviatok s voľným dňom zaplní každý rok 17. novembra námestia našich obcí a miest, sa nepotvrdil. Drvivá väčšina ľudí ho venovala vo veľkých mestách odpočinku, pobytu v prírode. Vidiečania sa zvyčajne v tento deň venujú práci okolo domu alebo v záhrade – prípravám na zimu.
Dobové policajné štatistky, ale často i odhady organizátorov podujatí, hovoria o tom, že ani po roku 2001 Námestie SNP v Bratislave nepraskalo 17. novembra vo švíkoch. Obyčajne sa na ňom zišlo pár stovák ľudí vrátane náhodných zvedavcov. A niekedy, za zlého počasia, dokonca len niekoľko desiatok spomedzi tých, čo v revolučných dňoch na tom istom námestí štrngali kľúčmi alebo rečnili z tribúny.
Iný obraz by mali poskytnúť – aspoň teoreticky – okrúhle výročia nežnej revolúcie. Ale v roku 2009 pri jej 20. výročí odhadli organizátori počet účastníkov zhromaždenia na 1 000 (polícia – na niekoľko stovák). Pri moci bol síce Ficov Smer, ale opozícia mala v tom čase zlú kondíciu – bola roztrieštená a aj pomerne apatická.
Čítajte viac Spomienka redaktora Pravdy na November a udalosti po ňom: Ako sa Dubček stal sólokaprom
Pri 30. výročí sa na Námestí SNP zišlo 15 000 ľudí, ale vtedy sa spomienková akcia spojila s protivládnym protestom po vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice. A vôbec, ukázalo sa, že protivládne protesty dokážu mobilizovať ľudí aj – ak už nie predovšetkým – 17. novembra. Pravda, veľa pritom závisí od organizátorov. Potvrdilo sa to aj pri bežných výročiach nežnej revolúcie pred šiestimi a siedmimi rokmi. Na Námestie SNP v hlavnom meste vtedy prišlo 5 000–10 000 ľudí.
Masové protesty organizovala občianska iniciatíva Za slušné Slovensko. Ale najviac účastníkov od roku 2001 – takmer 17-tisíc – malo 17. novembra vlaňajšie zhromaždenie. Aj v tomto prípade išlo o jasný protivládny protest, ktorý pre zmenu zorganizovali opozičné strany PS, SaS a KDH.
Možno sa však pýtať, či je 17-tisíc takmer v polmiliónovom meste dosť alebo málo? A čo to je v porovnaní so 60 tisícmi, ktoré zaplnili Námestie SNP v novembri 1989?
Deň vhodný na nákupy
Praha a Česká republika nie sú na tom oveľa lepšie. Podľa prieskumov verejnej mienky (agentúra CVVM, 2019) až 70 percent opýtaných „neslávi 17. november nijako“, a väčšina ho chápe ako „deň voľna“. Len šesť percent sa zúčastňuje na pietnych akciách.
Podobné výsledky namerala vo svojom prieskume verejnej mienky na Slovensku agentúra Focus v tom istom roku. Okrem iného jej vyšlo, že až 73 percent ľudí využíva 17. november "na návštevu rodiny alebo na nákupy“.
Žijeme predsa v konzumnej spoločnosti. Nemeckí kulturológovia Aleida a Jan Assmanovci už dávnejšie dospeli k záveru, že v takejto spoločnosti sa kolektívna pamäť udržiava len formálne. "Rituál sa mení na prázdnu oslavu a spomienka na minulosť na – spotrebný zážitok, rekreáciu.“
Český sociológ Jiří Přibáň uvažuje podobne, keď sa vo svojej eseji pýta, prečo revolúcia, ktorá obnovila demokraciu, nemá spoločensky prežívaný rituál. "A demokracia bez rituálu je demokracia bez pamäti.“
„Tento sviatok sa premenil na rituál bez rituálu – na symbolický deň, ktorý oslavujeme neprítomnosťou vo verejnom priestore,“ tvrdí. "Demokracia sa oslavuje ako dovolenka.“
Podľa česko-francúzskeho historika kultúry Karla Bartoška 17. november stratil pátos: „Stal sa povinným dňom pokory, nie občianskej hrdosti.“
Ešte ďalej ide historik česko-slovenských vzťahov Jan Rychlík, keď hovorí: „Oslavy 17. novembra majú čím ďalej, tým viac charakter dňa voľna než dňa občianskeho uvedomenia.“
Čítajte viac 17. november: Pôvod štátneho sviatku siaha do roku 1939
Stálo by za osobitný výskum, nakoľko sa na diskreditácii 17. novembra podieľal vymyslený príbeh o mŕtvom pražskom študentovi Šmídovi, ktorého po zákroku polície na Národnej triede zahral eštebák Ludvík Žifčák.
Z krátkodobého hľadiska tento fejk zohral kľúčovú úlohu aj pri mobilizácii ľudí na Slovensku a vzniku hnutia VPN. Viacerí jeho zakladatelia priznali, že ich postavila na nohy až „správa“ o smrti študenta, odvysielaná Hlasom Ameriky a Slobodnou Európou.
A čo tak 16. novembra?
Väčšine Slovákov sa 17. november odcudzil skôr, ako mohol prirásť k srdcu. Napokon, v piatok 17. 11. 1989 sa na Slovensku ešte nič revolučné nedialo. Možno preto si v posledných rokoch najmä Bratislavčania ochotnejšie pripomínajú 16. november a nájdu sa medzi nimi aj takí, ktorí tento dátum vydávajú za začiatok nežnej revolúcie na Slovensku. „U nás sa režim začal rútiť skôr ako v Prahe,“ tvrdia.
Ale čo sa vlastne odohralo v Bratislave vo štvrtok 16. 11.1989? Približne dve stovky študentov sa vydali na pochod mestom z Hodžovho námestia (vtedy Mierového) k budove ministerstva školstva na Suvorovovej ulici (dnes Dobrovičova) a dožadovali sa dialógu o školskej reforme. Vyšiel medzi nich mestský tajomník KSS, vypočuli si ho a pokojne sa rozišli.
Foto: TASR, PRESPURCINA
Historik Dušan Kováč označuje akciu za „predstupeň novembrových udalostí“. Politológ a historik Juraj Marušiak považuje pochod bratislavských študentov za „signál rastúcej občianskej odvahy“, nie však za revolučný prelom. "Nemal politickú silu a odozvu, ktorá by mohla sama spustiť zmeny. Tie prišli až po pražských udalostiach 17. novembra.“
Bol však ešte jeden dátum, spoločný pre Čechov i Slovákov, ktorý sa núkal ako revolučný sviatok a mal aj potrebný rituál: 10. december 1989.
V tento deň – ináč už vtedy mal status Medzinárodného dňa ľudských práv – sa udialo niekoľko významných udalostí. Jednak prezident Gustáv Husák vymenoval federálnu vládu Mariána Čalfu, v ktorej už väčšinu netvorili komunisti (z 21 členov kabinetu len 10 za KSČ). A po tomto akte Husák podal demisiu. „Revolúcia sa v tento deň inštitucializovala, bolo to jej vyvrcholenie,“ myslí si Jiří Suk. Na Slovensku sa navyše konal pod názvom Ahoj Európa! masový pochod z Bratislavy na hranicu s Rakúskom s jej prekročením a pokračovaním do neďalekého Hainburgu. Odhady počtu účastníkov sa líšia, od 30 000 do 50 000. Išlo vlastne o symbolické prelomenie železnej opony.
Neskôr sa ozvali hlasy, že 10. december „by si zaslúžil byť pamätným dňom slobody“ či „dňom vstupu do slobody“, ale nezaznamenali sme ani jeden vážny pokus zapísať ho do sviatkovalo kalendára. Nestalo sa tak ani po osamostatnení sa Slovenska, ktoré prevzalo z „federálu“ ako pamätný deň 17. november. O osem rokov neskôr ho dokonca povýšilo na štátny sviatok s voľným dňom.
Čítajte viac Kto naplánoval 17. november?
„Slovensko prijalo 17. november ako symbol revolúcie, hoci revolúcia sa v Bratislave začala i skončila trochu inak,“ skonštatoval historik Ivan Kamenec. „Chýbala vôľa hľadať vlastný symbol.“ Historik Ľubomír Lipták pritvrdil, keď v jednej zo svojich skvelých esejí napísal: „Slovensko si nevybojovalo svoj november, ale prijalo spoločný. Tým prijalo aj jeho dátum, aj jeho neurčitosť.“
Ako obnoviť jeho obsah
Miloslav Petrusek vo svojej štúdii napísanej pred štvrťstoročím vyslovil sociologický paradox v súvislosti so sviatočným voľnom.
„Čím viac sa sviatok inštitucionalizuje, predovšetkým prostredníctvom pracovného voľna, tým viac stráca spontánny obsah,“ tvrdí sociológ. " Ľudia ho prestávajú sláviť, začínajú odpočívať."
Zdá sa, že to postihlo aj 17. november. Stal sa akoby kolektívne uznaným právom na nečinnosť. Pracovné voľno postupne vytláča potrebu spoločného prežívania sviatku. Dlhodobo to možno pozorovať na „slávení“ Sviatku práce, Dňa víťazstva nad fašizmom, i Dňa ústavy. „Prvý máj oslavujme prácou a sedemnásty november – tichou revoltou,“ vyzýva neznámy autor tohto bonmotu. Oba sviatky však charakterizuje hlavne v mestách administratívna rutina, oficiálnosť, nuda a formalita.
Logicky vzniká otázka, či zbavenie sviatku statusu dňa pracovného pokoja neprivedie k jeho „ozdraveniu“ alebo aspoň zastaveniu procesu degradácie. Vlani zbavili zákonodarcovia voľna Deň ústavy, a celkom nedávno aj Deň boja za slobodu a demokraciu. Uvidíme, čo to s nimi urobí.
Nemecký teoretik kultúry Jan Assmann tvrdí, že ak sa sviatku odoberie pracovné voľno, začne strácať svoj „rekreačný magnetizmus“ a ľudia ho prestanú vnímať len ako predĺženie víkendu. Ako príklad môže slúžiť poľský Deň solidarity a slobody, pripadajúci na 31. augusta. Je analogický nášmu Dňu boja za slobodu a demokraciu, je však pracovným dňom, ale pre väčšinu Poliakov ma trvalý symbolický význam aj silný emocionálny náboj.
Odborníci však prízvukujú, že zbaviť občiansky sviatok pracovného voľna nemusí vôbec stačiť. Žiada sa rekonštrukcia jeho obsahu, jasná odpoveď na otázku: čo vlastne oslavujeme? Okrem toho školy, médiá, samosprávy musia žiť takýmto sviatkom.
Ináč sa stane len sviatkom-nesviatkom. Zmeniť ho na skutočný národný sviatok predpokladá obnoviť jeho obsah, dostať ho z ulity domovov do verejného priestoru prostredníctvom spontánnych, spoločensky orientovaných rituálov.
A to býva veľký problém…
