Dva dni pred Vianocami 2005 odišli domov z kasární v Kežmarku a v bratislavských Vajnoroch poslední vojaci základnej vojenskej služby (ZVS).
V tom období už zrušili vojenčinu alebo prezenčnú službu – ako ju ešte volajú – susedné Maďarsko a Česko, ale aj Belgicko, Holandsko, Taliansko, Španielsko, Francúzsko a Nemecko (to ju pozastavilo).
Dialo sa tak v ovzduší doznievajúcej eufórie z konca studenej vojny a hromadného prijímania bývalých socialistických štátov do NATO. Väčší ozbrojený konflikt v Európe nieže nebol na obzore, ale bol takpovediac v nedohľadne. A keby sa náhodou niečo zomlelo niekde bližšie, tak žiaden strach, boli sme predsa pod spoľahlivým „dáždnikom“ Severoatlantickej aliancie, vedenej už jedinou superveľmocou na svete – Spojenými štátmi.
Väčšina štátov nášho kontinentu ohlásila prechod na menšie profesionálne armády, ktoré mali čeliť hrozbám inej povahy a spravidla vo vzdialenejších zemepisných šírkach. Viackrát to zaznelo na rokovaniach o plnení podmienok pre vstup Slovenska do NATO. Jeho predstavitelia opakovali: „Vojaci musia byť dokonale vycvičení a pripravení na dlhodobé nasadenie v zahraničí. A to sa prakticky nedá dosiahnuť s brancami v šesťmesačnej službe“.
Niekdajšie členské štáty Varšavskej zmluvy prispôsobovali svoje ekonomiky požiadavkám trhu a s problémami odolávali tlaku na zníženie verejných výdavkov. Týkalo sa to aj armády s jej prebujnenou byrokraciou a s udržiavaním veľkých kasární, bez ktorých je však nemysliteľný masívny výcvik brancov a precvičovanie početných záloh.
Vojenčina sa ocitla na verejnom pranieri ako relikt studenej vojny. Roky alebo mesiace strávené v uniforme sa považovali za stratené. Stará múdrosť o tom, že až na vojenčine sa z chlapca stáva chlap – bola vnímaná ako rozprávka starej matere alebo mýtus bez dôkazov. Zažili sme ju kedysi na vlastnej koži, a tak o mazáckej šikane, o nezmyselnom drile „lampasákov“ a o živote v „najväčšej zašivárni“ vieme svoje. Zároveň si nemyslíme, že tak musí byť vždy a všade. (čítajte viac v pokračovaní na druhej stránke)
Ale jedno je isté: v atmosfére „divokých deväťdesiatych“ rástol odpor mladej mužskej populácie voči povinnej vojenskej službe.
Foto: TASR, Svätopluk Písecký
Šesť mesiacov a dosť
Štáty najprv vojenčinu postupne skracovali. Na Slovensku od roku 1991 na 18 mesiacov (z 24), o tri roky neskôr na jeden rok, od roku 2001 na deväť mesiacov a nakoniec, v roku 2004, na šesť mesiacov. Sociologické výskumy z prelomu 80. a 90. rokov ukázali, že pre väčšinu opýtaných strácala vojenčina zmysel, lebo na dostatočný výcvik neboli finančné prostriedky a príprava na podmienky boja sa zúžila na minimum. Najväčším výcvikovým priestorom Doupov v Čechách prešlo kedysi za pol roka 250 až 300 rôt. Za prvý polrok roku 1991 tam však cvičili len tri roty…
Posledný turnus brancov narukoval v júli 2005 – iba 1 600 mladých mužov. Pre porovnanie: za socializmu odchádzalo z civilu dvakrát ročne do kasárni po 10– až 15-tisíc slovenských odvedencov. Všetko záviselo od toho, či išlo o silný alebo slabší ročník.
Ako si vysvetliť tento takmer desaťnásobný pokles?
Čítajte viac Sitom neprešla viac ako polovica regrútov
Po roku 1990 pribudlo u nás mladých mužov s osvedčením o trvalej zdravotnej nespôsobilosti vykonávať vojenskú službu. Za bývalého režimu dostávali na základe lekárskeho posudku „modrú knižku“, teraz sa stávali jednoducho „nepovolanými“.
V roku 1990 začal navyše platiť zákon o civilnej (alternatívnej) službe. Tisíce brancov sa do nej hlásili z dôvodu výhrady vo svedomí. Slúžili síce dlhšie ako vojaci základnej služby, ale väčšinou v zdravotníctve a za odmenu. Prvý nábor sa uskutočnil v septembri – októbri 1990 a záujem bol taký veľký, že spracovanie žiadostí spôsobilo úradom značné problémy.
Odhaduje sa, že v prvom porevolučnom období si volilo „civilku“ na Slovensku každoročne až sedemtisíc odvedencov, neskôr ich počty klesali. Rozchýrilo sa, že služba sanitára v nemocnici alebo opatrovateľa v domove dôchodcov sa miestami vyrovná drilu na vojenskom cvičisku. Mnohí si aj preto vybavili odklad nástupu. Navyše, 15 rokov po revolúcii trvala ZVS už len pol roka, zatiaľ čo „civilka“ – 18 mesiacov! Nečudo, že mnohí z nej „dezertovali“…
Z vtedajších štatistík vieme, že v marci 2005 sa nachádzalo v civilnej službe 2 053 občanov a 7 715 malo odklad nástupu. Čísla o tom, koľko ich nastúpilo do posledného, júlového turnusu, nepoznáme. Kvalifikované odhady hovoria o niekoľkých stovkách.
Už o mesiac, v auguste 2005, prišlo rozhodnutie ministra obrany Juraja Lišku, že ZVS definitívne končí. Väčšina nemusela dostrihať ani tých predpísaných 150 dní na „mazáckom“ metri. Ba mnohým už nemal kto zaspievať pieseň Sedemdesiat sukní mala. Kedysi ju povinne spievali „bažanti“ „mazákom“ po 70 dňoch vojenčiny. Tentoraz však boli v kasárňach iba bažanti…
„Na rote i v celom útvare zavládli rozpaky a vo vzduchu bolo cítiť rozklad morálky a disciplíny,“ spomína priateľov synovec, ktorý to všetko zažil na vlastnej koži, ale nechce byť menovaný. „Žili sme si ako v nejakom internáte, nie v kasárňach. Bolo zrejmé, že velitelia nevedia, čo s nami, a tak nás začali potichu posielať najprv na dlhé ‚opušťáky‘ a potom aj vyraďovať do civilu.“
Väčšinu poslali domov predčasne a potichu v priebehu októbra a novembra. Na slávnostné vyradenie dňa 22. decembra 2005 zostalo len posledných 214 vojakov vo vajnorských a kežmarských kasárňach. Po 137 rokoch tým odzvonilo v našich končinách ére všeobecnej brannej povinnosti s pravidelnými odvodmi regrútov, ktoré zaviedol zákonom ešte Uhorský snem. Kým poslední odvedenci sa tešili z návratu domov, generáli – a zďaleka nielen oni – nechápavo krútili hlavami.
Nórsko to nevzdalo
Niekoľko rokov po tomto historickom medzníku sme sa zhovárali s generálom vo výslužbe Svetozárom Naďovičom, rodákom z Vrádišťa pri Skalici. V roku 1990 zabezpečoval odchod sovietskych vojsk z nášho územia, o rok neskôr velil pozemnému vojsku Československej armády a po rozdelení federácie zastával vysoké funkcie v Armáde SR.
Naďovič bol presvedčený, že sme prezenčnú službu ukončili predčasne. „Mladí muži by mali absolvovať aspoň základný výcvik, ktorý by sa mal spájať so športom, telesnou a zdravotnou prípravou,“ prízvukoval v našom rozhovore pre Pravdu. Zároveň pripomenul, že aj niektoré členské štáty NATO si zachovali základnú vojenskú službu a prepracovaný systém výcviku záloh. Napríklad také Nórsko, ktoré je navyše zakladajúcim členom Aliancie od augusta 1949 a má zhruba toľko obyvateľov ako Slovensko.
Foto: VHÚ Praha
„Nórsko je malý štát na okraji NATO, má dlhú hranicu s Ruskom (196 km, pozn. red.), a tak si nikdy nemôže dovoliť úplne sa spoliehať len na profesionálnu armádu,“ vyhlásil v októbri 2005 Jens Stoltenberg, vtedy nastupujúci premiér Nórska a v rokoch 2014 – 2024 generálny tajomník Aliancie.
Nórsko je už 75 rokov verné doktríne Totálnej obrany, ktorá predpokladá úzku spoluprácu armády, civilnej ochrany a spoločnosti, a tiež zavádza povinnosť občanov byť pripravení na službu v oblasti vojenskej, zdravotníckej a logistickej. Doktrína počíta s rýchlou mobilizáciou v prípade vojnového ohrozenia.
Čo je zvlášť zaujímavé, od roku 2015 má Nórsko povinnú vojenskú službu aj pre ženy, ako prvá krajina na svete. „Vojenská služba formuje vedomie zodpovednosti za krajinu, a to je hodnota, ktorú profesionálna armáda nemôže nahradiť,“ tvrdí bývalý nórsky minister obrany Bjørn Tore Godal.
Čítajte viac Veľký návrat k vojenčine. Čo nám dávala a čo brala?
Nórsko aj pričinením tohto politika modernizovalo v rokoch 1995 – 2005 základnú službu, ale nikdy ju nezrušilo. Jej dĺžku však nórski zakonodarcovia upravili – namiesto striktných 12 mesiacov pre všetkých odvedencov na šesť až 12 mesiacov podľa špecializácií a funkcií. Neskôr Nóri zaviedli selektívnu povinnosť, čo znamená, že povolávajú do kasární len časť ročníka – 15 až 20 percent brancov.
Nórska generalita považuje ZVS za „investíciu do zdravej populácie“. Náčelník generálneho štábu Erik Kristoffersen to pred tromi rokmi vyjadril nasledovne: „Základná vojenská služba dáva mladým ľuďom niečo, čo spoločnosť už inde neposkytuje – fyzickú výzvu, sebazaprenie, rytmus, schopnosť spolupracovať a učí konať pod tlakom.“
A tu je názor nórskeho sociológa Gunnara Ødegárda: „V čase individualizmu a digitálnej uzavretosti je povinná služba jedným z mála inštitútov, ktorý učí mladých spolužiť s inými, rešpektovať autoritu, niesť zodpovednosť za kolektív a zvládať stres.“
Ako to vnímajú bývalí branci? Podľa reprezentatívneho prieskumu z roku 2021 až 82 percent oslovených uviedlo, že po absolvovaní služby boli „v lepšej fyzickej a psychickej kondícii než pred ňou“.
Foto: archív
Švédi sa k nej vrátili, Poliaci nie
V súčasnosti viaceré členské štáty NATO už obnovili alebo sa chystajú obnoviť ZVS. Využívajú pritom skúsenosti z modernizácie tejto služby v Nórsku a v Dánsku, ktoré je ďalším štátom, kde ZVS nikdy nezrušili.
Až do vlaňajška bola služba povinná len pre dánskych mužov a trvala iba štyri mesiace. Od júla tohto roku ju zvýšili zákonom na 11 mesiacov a zaviedli povinnosť aj pre ženy od 18 rokov (dovtedy sa mohli zapojiť dobrovoľne). Povolávajú však len toľko brancov, koľko ich momentálne potrebujú.
Fínsko takisto nezrušilo prezenčnú službu. Každý rok povoláva do armády až 70 percent regrútov z odvodového ročníka, vďaka čomu má dnes najpočetnejšie rýchlo mobilizovateľné zálohy v Európe (na počet obyvateľov).
Prezenčnú službu nikdy nezrušili ani v malom Estónsku. Akurát ju skrátili, dnes trvá osem až 11 mesiacov v závislosti od funkčného zaradenia branca. Ale Estónsko púta pozornosť aj niečím iným – veľkosťou rýchlo mobilizovateľnej rezervy pre prípad vojny. Krajina s 1,3 milióna obyvateľov má národnú gardu Kaitseliit s 28-tisíc vycvičenými dobrovoľníkmi (s cieľom mať ich 40 000).
A čo Poľsko? Naši severní susedia zrušili ZVS až v roku 2010, a zatiaľ ju neplánujú obnoviť. Stavili na budovanie silnej profesionálnej armády (má dosiahnuť až 300-tisíc mužov v zbrani) a na rozšírený záložnícky systém. Vláda verí, že práve takto vytvorí potrebnú obrannú silu.
Aj Švédsko chcelo prejsť na plne profesionálnu armádu a v roku 2010 takisto zrušilo vojenskú prezenčnú službu, ale už o sedem rokov ju obnovilo. Čo sa stalo? Krajina patrí medzi najbohatšie štáty, úlohu by finančne hravo zvládla, ale… „Neboli sme schopní naplniť požadované stavy vojakov dobrovoľným náborom,“ priznal vtedajší minister obrany Peter Hultqvist. K tomu sa pridala bezpečnostná hrozba po anexii Krymu.
Čítajte viac Večný rebel s generálskou hodnosťou
Povinná alebo dobrovoľno-povinná?
Ostatné európske štáty sa teraz pozerajú na Nemecko. Ako sa rozhodne Bundestag? Do nemeckého parlamentu smeruje vládny návrh zákona, podľa ktorého by od roku 2027 bola zavedená v Nemecku povinná šesťmesačná vojenská služba. Zo všetkých zaregistrovaných brancov by sa lotériou vyberalo ročne 15-tisíc mužov, ktorými by dopĺňali chýbajúce tabuľkové počty.
„Najviac sa nám hodí nórsky model základnej služby,“ priznal minister obrany Boris Pistorius. Do roku 2035 by práve absolventi tejto služby tvorili silnú asi 200-tisícovú rezervu 260-tisícovej profesionálnej armády – Bundeswehru (dnes má 182-tisíc vojakov).
Nemcov zrejme budú čoskoro nasledovať Francúzi. ZVS tam zrušili v roku 1997. Pred desiatimi rokmi zaviedli dobrovoľnú vojenskú službu, ktorá slúži dobrovoľníkom na základný výcvik, podobne ako je to na Slovensku. Od budúceho roku by mala mať „širší záber“, povedané slovami prezidenta Emmanuela Macrona. Či bude dobrovoľno-povinná, o tom sa zatiaľ špekuluje. Ale do roku 2030 chce Paríž zväčšiť svoje rýchlo mobilizovateľné rezervy z dnešných 40– na takmer 200-tisíc. A to sa pravdepodobne nepodarí len morálnymi výzvami a finančnými stimulmi.
Foto: TASR
Jadro takýchto rezerv tvoria v každej armáde bývalí vojaci základnej služby alebo zmluvní vojaci, ktorí prešli výcvikom. Takých možno rýchlo nasadiť do bojovej činnosti. Väčšina záloh v štátoch, ktoré iba pred pár desaťročiami začali budovať profesionálne armády, existuje iba na papieri, a chýba im pravidelné precvičovanie.
A ako to bývalo napríklad v Československej ľudovej armáde počas studenej vojny? „Dôstojníci v zálohe sa zúčastňovali štyroch cvičení po päť týždňov,“ priblížil generál Naďovič. „Okrem toho sa konali mimoriadne cvičenia záložákov v obdobiach vyhrotenia medzinárodnej situácie.“
Studená vojna však mala aj svoje odmäky a uvoľnenia. V tom čase boli manévre pre otcov a manželov s rastúcimi bruškami celkom vhodným spestrením zabehaného spôsobu života. Aspoň tak na to po rokoch mnohí spomínajú.
Dnes jedni politológovia hovoria a píšu o druhej studenej vojne, kým ďalší tvrdia, že prvá sa vlastne ani neskončila, len v nej nastalo dlhšie prímerie, prerušené pred desiatimi rokmi Ruskom.
Ako pred svetovou vojnou
Známi anglosaskí historici ako Paul Kennedy, Christopher Clark, Margaret MacMillanová či Lawrence Freedman prirovnávajú súčasnú situáciou k obdobiu, ktoré bezprostredne predchádzalo prvej svetovej vojne.
„Dnešná Európa pripomína Balkán pred rokom 1914 viac ako Európu roku 1938,“ tak to vyjadril profesor histórie Clark z Univerzity v Cambridge, znalec Veľkej vojny a všetkého, čo jej predchádzalo. V súčasnom multipolárnom svete, podobne ako vtedy, rýchlo rastú vojenské rozpočty, rozbiehajú sa preteky v zbrojení, regionálne konflikty hrozia lavínovou eskaláciou, zvyšuje sa tlak na mobilizačné schopnosti armád.
Pripravuje sa Európa na veľkú vojnu? „Ešte nie, ale pripravujeme sa na svet, v ktorom sa veľká vojna zdá o niečo pravdepodobnejšia,“ váži slová britský akademik Freedman.
Dnes tu máme ozbrojený rusko-ukrajinský konflikt, vtedy, v rokoch 1912 – 1913, sa bojovalo v balkánskych regionálnych vojnách. Spomeňme aspoň konflikt medzi Bulharmi, Srbmi a Turkami. Začiatkom leta 1914 však nič navonok nesvedčilo o tom, že Európa stojí na pokraji globálnej vojny. A väčšina ľudí si to ani neuvedomovala. Veď takmer polstoročie (od francúzsko – pruskej vojny) vládol na väčšine kontinentu mier. Ak sa bojovalo, tak iba na jeho okrajoch a krátko. Prečo by sa to zrazu malo zmeniť?
„Leto bolo prekrásne ako už dávno nie a sľubovalo, že bude ešte krajšie,“ spomínal na kritické júlové dni roku 1914 rakúsky spisovateľ Stefen Zweig, ktorý vtedy dovolenkoval v belgických prímorských kúpeľoch. „Všetci sa bezstarostne pozerali na svet.“
Čítajte viac Nemám nohy a nevidím na jedno oko. Môžem však montovať drony
Šírili sa síce rôzne správy o prípravách na vojnu, málokto im však venoval väčšiu pozornosť. A najmä, málokomu sa chcelo bojovať, tobôž nie so zbraňou v ruke. „Vôľa brániť vlasť“ – pričom nielen slovami, ale predovšetkým skutkami – bola vo vtedajšej mnohonárodnostnej spoločnosti na biednej úrovni.
Napokon, dnes je na tom rovnako alebo ešte horšie väčšina európskych štátov. Bodaj by aj nie, keď skúsenosť s vojenským výcvikom má mizerné percento mužov v produktívnom veku! Mimochodom, lepšie sú na tom (podľa prieskumu Gallupovho ústavu z minulého roku) krajiny, predovšetkým severské, ktoré nezrušili vojenčinu.
Panovnícke dvory a vlády sa však začiatkom 20. storočia horúčkovito pripravovali na veľký konflikt. Jedným z dôležitých opatrení v Rakúsko-Uhorsku, kam vtedy patrilo aj dnešné Slovensko, bolo nielen zvyšovanie vojenského rozpočtu na nákup zbraní a výstroja, ale aj zmeny v zákone o brannej povinnosti.
Ako vyplýva z výskumov slovenského vojenského historika Petra Chorváta a jeho maďarského kolegu Róberta Hermanna, podunajská ríša sa vtedy vrátila k trojročnej povinnej vojenčine (predtým sa praktizovala prevažne dvojročná) a prudko, o tretinu zvýšila počty odvedených regrútov.
Zo slovenských žúp Uhorska povolávali každoročne podľa odhadov okolo 13-tisíc brancov, po zvýšení takzvaných prezenčných kontingentov to bolo až vyše 17-tisíc.
Ešte niečo: vojakov prezenčnej služby, ktorým v lete 1914 končila vojenčina, už neprepúšťali do civilu. Práve oni totiž tvorili najlepšie vycvičenú časť armády.
Rok pred vypuknutím vojny nariadilo velenie rakúsko-uhorskej armády mimoriadne cvičenia pre záložné ročníky. Sústredenie záloh vo výcvikových táboroch slúžilo v podstate ako skrytá čiastočná mobilizácia.
Vojna sa mohla začať, stačila iskra. Tou sa stala správa o atentáte na následníka trónu v Sarajeve. Otázka znie: Čo by asi mohlo byť povestnou iskrou na rozpútanie veľkého vojnového požiaru v súčasnosti?
