Zamestnanci totiž nemajú naň zákonný nárok. Stále sa nájdu firmy, kde sa ľudia nedočkajú ani dvanástej alebo jedenástej mesačnej mzdy v roku. Ba stalo sa, že v Detve sa nevedeli domôcť ani prvej, januárovej, ale o tom neskôr.
Tohto roku sa prihodilo 300 zamestnankyniam krachujúcej Eterny v Bánovciach nad Bebravou, že vlaňajšiu decembrovú výplatu dostali až o štyri mesiace z Garančného fondu Sociálnej poisťovne. Ten chráni zamestnancov v prípade bankrotu alebo platobnej neschopnosti.
Najviac takýchto prípadov bolo v 90. rokoch a počas finančnej krízy v rokoch 2009 – 2010. Vtedy išlo o tisícky prípadov, v súčasnosti je ich, našťastie, oveľa menej, ale stávajú sa.
Na druhej strane tu máme bohaté firmy, ktoré pravidelne vyplácajú svojim zamestnancom nielen 13., ale aj 14. či dokonca 15. plat alebo nejakú obdobu tohto bonusu či benefitu. Ten štrnásty sa zvyčajne označuje ako dovolenkový príspevok a zamestnanci ho dostávajú v júni každého roku. Mimoriadna odmena nazývaná aj 15. platom je vlastne podielom na zisku firmy alebo výkonnostným či inflačným bonusom na kompenzáciu rastúcich spotrebných cien.
U nás sa tieto benefity najčastejšie vyplácajú v automobilkách, bankách alebo IT-firmách. Pritom niekde dosahuje 15. plat až 20 % ročnej mzdy.
Povedzme si na okraj, že v niektorých nadnárodných korporáciách v USA alebo Nemecku nie je výnimočným javom, ak celková ročná odmena špičkového špecialistu zodpovedá aj 18 priemerným mesačným platom. Na Slovensku sa to ešte považuje za veľký nadštandard.
Blížia sa však Vianoce, koniec roku a my sa v nasledujúcom texte chceme venovať prevažne onomu 13. platu, ktorý niekde naďalej volajú vianočnou odmenou.
Čítajte viac Európa sa opäť chystá do kasární: Bol koniec slovenskej vojenčiny pred 20 rokmi predčasný?
Premeny koncoročnej odmeny
Traduje sa, že história „vianočnej odmeny“ siaha až do stredoveku. Obuvnícki majstri vo vtedajšom Ríme darovali pred Vianocami svojim tovarišom kus kože, aby si z neho mohli vyrobiť pár topánok.
Od 17. storočia bolo v Anglicku zvykom darovať zamestnancom vo vtedajších manufaktúrach vianočný balíček. V našich končinách, v bývalom Rakúsko-Uhorsku dávali továrenskí majstri alebo majitelia obchodov zamestnancom pred vianočnými sviatkami nie peňažný, ale naturálny dar, napríklad drevo na kúrenie alebo základné potraviny, aby robotníci cez Vianoce nehladovali.
Štátni zamestnanci a vojaci dostávali zase tzv. vianočný príspevok, a to už v peňažnej forme. No nie všetci, kto mal veľa absencií alebo disciplinárnych priestupkov, o tento príspevok prišiel. A niekedy sa neušiel nikomu, ak bol štát práve v zlej finančnej situácii.
Niektoré družstevné a súkromné spoločnosti nazývali tieto bonusy vianočným „prepitným“, bola to takpovediac odmena za dobré služby, alebo „vreckovým“.
Foto: archív V. Jancuru
Od roku 1919 sa stali vianočné bonusy v kresťanských štátoch čoraz častejšie súčasťou kolektívnych zmlúv. „Ich výška sa však líšila v závislosti od povolania a bola odstupňovaná napríklad aj podľa dĺžky praxe,“ približuje rakúska historička odborov a pracovného práva Marliese Mendelová. „Keďže mnohí mali na ne nárok až po roku práce v spoločnosti, zamestnávatelia ich prepúšťali, aby im nemuseli vyplácať vianočné bonusy a po čase ich znovu prijímali do zamestnania.“
V náborových inzerátoch, ktoré uverejňovali noviny a časopisy na Slovensku, nachádzame pred sto rokmi už aj vianočný príspevok, ako jedno z lákadiel pre záujemcov o prácu. Bratislavská mestská rada informovala začiatkom decembra 1929, že robotníkom v mestských lesoch schválila „vianočnú odmenu“. Ďalšia správa oznamovala, že vedenie nemocnice v Nitre odsúhlasilo vianočnú odmenu pre tamojší administratívny personál. Obe informácie priniesol vtedy Slovenský denník.
Ale stávalo sa, že vyplácanie týchto odmien vyústilo do pracovných sporov. Začiatkom roku 1930 sa sťažovali súdni úradníci prostredníctvom svojho odborového zväzu, že viacerí nedostali túto mimoriadnu odmenu s decembrovou výplatou. Zväz niekoľkokrát intervenoval v tejto záležitosti u ministra spravodlivosti Alfréda Meissnera. Ten napokon v marci 1930 nariadil vyplatenie vianočných peňazí. Informovali o tom Robotnícke noviny.
Akú sumu vtedy predstavovali koncoročné odmeny? Záviselo to od ich majiteľa a ziskovosti firmy. Kvalifikované odhady hovoria o 10 až 50 percentách priemerného mesačného platu zamestnanca. K tým 50-percentám sa na Slovensku blížili skôr v takých veľkých a úspešných spoločnostiach ako boli bratislavská Dynamitka alebo rafinéria Apolka. Napríklad v Dynamitke dostávali robotníci pred Vianocami koncom 20. rokov 400 až 800 korún odmeny. Na porovnanie: v Bratislave stál vtedy mesačný nájom bytu zhruba 150 až 200 korún.
Čítajte viac Kronika fiaska: Diaľnica do Košíc mešká 25 rokov. Prišli sme o miliardy
Situácia sa radikálne zmenila v čase veľkej hospodárskej krízy, ktorá najviac postihla ťažký priemysel a hutníctvo. Podniky vo veľkom prepúšťali zamestnancov a medzi prvými benefitmi rušili vianočné odmeny. Železiarne Podbrezová, ako sa dozvedáme zo spomienok pamätníkov, neboli výnimkou.
A ako to vyzeralo v závodoch „kráľa obuvi“ Tomáša Baťu? Jeho systém odmeňovania nepoznal vianočné odmeny či príspevky ale podiel zo zisku konkrétneho výrobného strediska alebo dielne. Ten závisel od efektívnosti dielne, ale aj od osobného výkonu pracovníka. Kým v iných firmách sa koncoročná odmena vyplácala ako dar (sociálna dávka) majiteľa zamestnancom, v Baťových závodoch bol ročný podiel na zisku motivačným nástrojom.
Ak stredisko či dielňa zlyhali, z podielu na zisku sa stával podiel na strate a dielovedúci či majstri museli platiť kauciu. Neúspech pocítili na svojich zárobkoch aj robotníci obsluhujúci stroje. Vyplýva to z publikácií Baťovho životopisca Antonína Cekotu i zo svedectiev bývalých „baťovákov“.
Trinásty plat od diktátorov
Vráťme sa ešte na chvíľu do Ríma, kde sa náš príbeh o stredovekej vianočnej odmene začal. V roku 1937 zaviedla vláda Benita Mussoliniho povinnosť vyplácať priemyselným robotníkom ďalší mesačný plat okrem bežných dvanástich.
V čom spočíva zásadný rozdiel medzi vianočnou odmenou a 13. platom? Odmena mala pomôcť pokryť dodatočné výdavky počas sviatkov a udržať zamestnanca vo firme. Trinásty plat vyplácal zamestnávateľ zamestnancom za prácu priebežne vykonávanú počas celého roka.
Foto: DAGOSPIA.COM
Ale čo to napadlo Duceho (Vodcu) prilepšovať robotníkom v takých ťažkých časoch? Vo vojne proti Etiópii rok predtým síce Taliansko zvíťazilo, ale za cenu obrovských finančných nákladov. „Vojna sa stala fakticky čiernou dierou talianskeho rozpočtu,“ tvrdí taliansky publicista Marcello Colasanti. Mussolini sa však odvtedy dal oslovovať titulom „zakladateľ impéria“.
Drancovanie rozpočtu pokračovalo výdavkami na španielsku vojnu, v ktorej Duce podporoval generála Francisca Franca. Až do roku 1939 bojovalo na jeho strane 50-tisíc vojakov regulárnej talianskej armády, vydávali ich však za dobrovoľníkov.
„Neustále zbrojenie a vojnové kampane nútili Mussoliniho Národnú fašistickú stranu udržať hospodársky rast a stabilizovať predovšetkým ťažký priemysel,“ myslí si Colasanti. Preto vláda zaviedla 5. augusta 1937 v rámci Národnej kolektívnej zmluvy o práci „tredicesimu“, 13. plat. V predvečer Vianoc sa mal vyplácať len zamestnancom priemyslu. Robotníci, ktorí sa nenachádzali v zamestnaneckom pomere – a takých bolo veľa – trinásty plat nedostali.
Navyše, kolektívna zmluva stanovila nekresťanské pracovné podmienky. Pracovný čas trval 10 hodín denne s možnosťou nadčasov až do 12 hodín, ktoré pracovník nemohol odmietnuť.
Zaviedlo 13. plat aj nacistické Nemecko? Nie, Hitlerov režim ponechal pracovnoprávne a mzdové otázky v právomoci Nemeckého pracovného frontu (DAF), ktorý nahradil odbory. Ten vyvíjal silný politický tlak na zamestnávateľov predovšetkým vo veľkých a ziskových firmách, aby vyplácali pracovníkom „vianočnú odmenu“. Mali tým upevňovať ich lojalitu k podniku. O zákonnom nároku však nemohlo byť ani reči.
Ale áno, v tých časoch prijímali zákony o 13. plate ako prvé autoritárske režimy. Francovo Španielsko ho takisto zaviedlo v roku 1944. O rok neskôr nariadil Juan Perón prezidentským dekrétom vyplácanie 13. platu v Argentíne. Jeho príklad nasledovali ďalšie juhoamerické režimy.
V Portugalsku za vlády diktátora Antónia Salazara zakotvili zamestnávateľom povinnosť zaviesť 13. plat v Zákonníku práce. Salazar si podobne ako Franco získaval takto priazeň pracujúcich. Obaja diktátori totiž vládli tvrdou rukou a sociálnymi ústupkami chceli vyvažovať reštrikcie v oblasti občianskych práv a slobôd. V oboch štátoch sa však koncoročné a neskôr aj dovolenkové príspevky uzákonili ako legislatívne minimum. Zamestnávatelia ich mohli navýšiť, nie však zrušiť. Vo väčšine spoločností nedosahoval 13. plat ani polovicu bežnej mesačnej mzdy.
Zavedenie 13. platu bolo triumfom systému, nie jednotlivcov, ktorý vytvoril politický rámec na dohodu odborárov so zamestnávateľmi.Marliese Mendelová, rakúska historička
Ako upozorňuje profesorka Ruth B. Collierová z Univerzity v Berkeley (USA), až do 70. rokov sa k takýmto „medovým motúzom“ pre ľudí práce utiekali väčšinou režimy v južnej Amerike a južnej Európe. V juhovýchodnej Ázii ich presne pred 50 rokmi nasledoval režim filipínskeho vládcu Ferdinanda Marcosa. Diktátor zaviedol 13. plat prezidentským dekrétom počas stanného práva. Mala to byť náplasť na vysokú infláciu a nízke mzdy. Spočiatku ho aj vyplácali iba zamestnancom pod určitou mzdovou hranicou, až neskôr tento strop zrušili.
Podľa Collierovej podobné sociálne benefity pomohli diktátorom a populistom udržať sa pri moci, zároveň však prežili prechod týchto režimov k demokraciám. Napríklad na Filipínach dnes patrí zákon o 13. plate medzi najpopulárnejšie.
Čítajte viac Drzé čelá proti parlamentným poriadkom. Koľko by Matoviča stál výkrik „klamár“ vo Francúzsku?
Rakúsko vs. Slovensko: nebe a dudy
V ďalších štátoch nemajú pracujúci na 13. ani 14. plat zákonný nárok. Tam sa extra platy vyvinuli postupne z kolektívneho vyjednávania medzi zamestnávateľmi a odbormi. V Rakúsku sa tento proces rozbiehal začiatkom 50. rokov a už na ich konci bol 13. plat považovaný za neoddeliteľnú súčasť mzdy v celej krajine. V 60. rokoch sa rakúske odbory sústredili na presadenie dovolenkového bonusu, teda 14. platu.
V ďalšej dekáde ho už obsahovala väčšina kolektívnych zmlúv v základných sektoroch ekonomiky. Na tomto úspechu mali zásluhu tri osobnosti: Anton Proksch, dlhoročný šéf odborárskej federácie (ÖGB), neskôr minister sociálnych veci. Ďalej Fritz Klenner, ktorý v ÖGB pôsobil ako hlavný stratég kolektívneho vyjednávania. A do tretice Julius Raab, rakúsky kancelár za ľudovú stranu v rokoch 1953 – 1961. „Jeho politika konsenzu a sociálneho partnerstva umožnila dohody medzi ÖGB a Zväzom zamestnávateľov,“ prízvukuje Mendelová. Zároveň však nezabúda dodať: „Zavedenie 13. platu bolo triumfom systému, nie jednotlivcov, ktorý vytvoril politický rámec na dohodu odborárov so zamestnávateľmi.“
Foto: Wikipedia
Do roku 1961 zostavil Raab štyri kabinety, zakaždým na pôdoryse veľkej koalície ľudovcov so sociálnymi demokratmi. Práve oni prichádzali s návrhmi sociálnych reforiem, vrátane 13. platov a dôchodkov. Rakúsko bolo – a naďalej i je – v tomto ohľade dosť výnimočné, lebo jeho extra platy sú daňovo zvýhodnené (zdanené nižšou sadzbou než bežná mzda), čím sa inšpirovalo aj Slovensko. Pravda, u nás je oslobodených od dane maximálne prvých 500 eur 13. alebo 14. platu a zvyšná suma je plne zaťažená daňami a odvodmi ako bežná mzda. V Rakúsku sú však zdanené len šiestimi percentami, kým bežná mzda až 55.
Dnes obsahuje nárok na 13. plat v Rakúsku 95 % kolektívnych zmlúv, ktoré pokrývajú 98 % zamestnancov, čiže podstatne viac ako na Slovensku. U nás vypláca tento extra plat pracovníkom 40 až 50 percent firiem. Sú však odvetvia, kde je to menej ako uvedený priemer. Predovšetkým v obchode, školstve a vo verejnej správe, kde ho zaviedlo len 10 až 20 percent právnických subjektov.
Ako si vysvetliť spomínané rozdiely medzi Rakúskom a Slovenskom?
Problém spočíva už v rozdielnej hustote členstva v odboroch. V Rakúsku je dvaapolkrát viac odborárov medzi zamestnancami ako u nás. Na Slovensku sú silné odbory len v kľúčových priemyselných firmách. Tam dokážu vyjednať aj nadštandardné – na naše pomery – podmienky pre zamestnancov, vrátane 13. a 14. platu. Lebo majú vysoké krytie kolektívnymi zmluvami, ktoré sú záväzné aj pre nečlenov odborov. O malých a stredných firmách to neplatí alebo platí len čiastočne.
Ale všetko má hlbšie korene. Významný expert na pracovné vzťahy, britský profesor sociológie Richard Hyman poukazuje na hlbokú inštitucionálnu slabosť odborov nielen na Slovensku, ale vo všetkých postsocialistických štátoch: „Čelia dvojitému bremenu. Ešte si nezískali plnú dôveru zamestnancov, ktorí ich dlho považovali za inštitúciu starého režimu. Zároveň sa stále iba učia ako fungovať v trhovom hospodárstve a prekonávať odpor manažmentu, ktorý je naďalej silný.“
To nás núti vrátiť sa ešte na chvíľu do päťdesiatych rokov…
Mimoriadne odmeny pre úderníkov
V čase, keď v kapitalistickom Rakúsku odborári uzatvárali so zamestnávateľmi kolektívne zmluvy, v centrálne riadenej ekonomike Československa platili iné zásady. Odbory tu hrali druhoradú úlohu „prevodovej páky KSČ“. V mzdovom systéme existovali namiesto 13. platu odmeny za plnenie plánu (vyplácané na konci roka) a podiely na hospodárskych výsledkoch (často nižšie ako odmeny, dosť kolísavé a vyplácané až v jari nasledujúceho roku).
Čítajte viac Trinásty dôchodok je vo svete bežná vec. Má už 80 rokov
Tieto pohyblivé zložky mzdy neboli ničím garantované a záviseli od toho, ako výrobný podnik, družstvo či iná organizácia plnili stanovené ukazovatele plánu, schváleného nadriadenými orgánmi. Pri oceňovaní individuálnych výkonov sa najmä v 50. rokoch uplatňovali okrem pracovných a ekonomických aj politické kritériá. Osobitne sa podnecovalo a potom aj oceňovalo mnohonásobné prekonávanie pracovných noriem. Mnohí z „rekordérov“ – úderníkov a stachanovcov dostávali za svoje neraz pochybné „supervýkony“ mimoriadne odmeny. Len v roku 1956 ich bolo na Slovensku vyše 55 000, z toho 13 000 dostalo peňažnú odmenu (zvyčajne koncom roka), iných ocenili vecnými darmi (väčšinou nedostatkovým spotrebným tovarom).
Zlé jazyky hovorili – v médiách sa o tom nesmelo informovať – že na úderníka často pracovala celá dielňa. Priemerná mesačná mzda robotníka v priemysle sa vtedy pohybovala v rozmedzí 800 – 1 200 korunami a priemerná údernícka odmena dosahovala okolo 1 000 korún, čiže bol to kvázi ďalší plat. Odkiaľ na to brali podniky finančné prostriedky? Z Fondu odmien, ktorý si museli vytvoriť. Spomedzi slovenských historikov sa výskumu úderníctva a záväzkového hnutia venuje najmä Miroslav Londák. Vcelku sa však u nás za socializmu uplatňovalo rovnostárstvo v odmeňovaní. Sociologické výskumy už v 60. rokoch signalizovali vyrovnanie miezd robotníkov a technickej inteligencie vo výrobných podnikoch – konštruktérov a vývojových pracovníkov.
Foto: Robert Hüttner, Pravda
V decembri nemali januárový plat
Nežná revolúcia skoncovala so socialistickými odmenami. Odštátnením priemyselných podnikov, ich postupnou privatizáciou a s príchodom zahraničných investorov sa aj u nás začalo udomácňovať kolektívne vyjednávanie, kolektívne zmluvy a nový systém odmeňovania za prácu.
Pred 25 rokmi uverejnila Pravda túto správu: „Podľa čerstvého prieskumu agentúry Trexima z výberovej vzorky 1 183 organizácií iba 369 – čiže ani nie každá tretia – vypláca tohto roku svojím pracovníkom tzv. vianočný plat. Pritom nie je pravidlom, aby sa toto prilepšenie rovnalo tarifnej mzde. V skúmaných organizáciách dosahovalo v priemere 62,4 percenta jej úrovne.“
Naše noviny však týždeň pred Vianocami 2002 priniesli aj článok pod názvom „Niektoré firmy nevyplatili dvanásty plat, iné ani prvý“. Išlo v ňom predovšetkým o bývalých zamestnancov Detvianskych strojární, ktorých podnik sa dostal v máji 2002 do konkurzu, oni sa ocitli na ulici a koncom roka márne čakali ešte len na januárovú výplatu.
Odvtedy sa teda predsa len niečo zmenilo k lepšiemu a, dúfajme, že prípad z Detvy sa už tak skoro nezopakuje. Naše rozprávanie by sme však radi ukončili otázkou na zamyslenie.
Nebolo by rozumnejšie – najmä vo firmách s nízkymi základnými mzdami – usilovať skôr o zvýšenie tejto pevnej, garantovanej zložky platu ako o zavedenie pohyblivej a nestálej vianočnej odmeny? Tým skôr, že 13. extra plat býva nezriedka zastierací manéver zamestnávateľov, ktorí tým v skutočnosti môžu ušetriť na mzdových nákladoch…
