Historici považujú za predchodcov alebo ak chcete za kolísku firemných večierkov Veľkú Britániu 19. storočia, v časoch keď tam vládla kráľovná Viktória. Už v Dickensovej Vianočnej kolede (kniha prvýkrát vyšla v roku 1843) vystupuje postava obchodníka Mr. Alberta Fezziwiga, ktorý usporiada radostnú vianočnú zábavu pre svojich učňov a zamestnancov.
„Vošiel huslista s notovým zošitom,“ opisuje spisovateľ úvodnú scénu večierka. „Vošli všetci mladí muži a ženy zamestnaní v podniku… Bol tam koláč, bol tam horúci Toddy (klasický nápoj z čaju, brandy alebo whisky, medu, citróna a škorice, pozn. red.), bol tam veľký kus studenej pečienky, boli tam mäsové koláčiky a veľa piva.“
Skrátka, hostina ako sa patrí. Skutočné firmy zrejme organizovali vianočné párty aj pred Charlesom Dickensom, ale práve jeho obraz dobrého šéfa, ktorý pozve svojich ľudí spoločne sa zabaviť a osláviť tak celoročnú prácu, mal ohromný vplyv na šírenie tejto tradície. Myslí si to britský historik Martin Johnes, ktorý sa téme dôkladne venuje vo svojej tvorbe.
Ináč, historiografia pracovných vzťahov a manažmentu vníma pracovné vianočné večierky ako rituál sociálnej kontroly aj starostlivosti zároveň. Podľa Johnesa slúžili od svojho zrodu na posilnenie lojality zamestnancov a identity firmy ako ich druhého domova. „Firma sa vtedy ukazuje ako zábavnejšie a starostlivejšie miesto, nielen ako drsné pracovisko,“ trocha ironicky poznamenáva Johnes.
Foto: VICTORIANWEB.ORG, PHILLIP V. ALLINGHAM
Okrem toho večierky fungovali aj ako ventil napätia, hoci len krátkodobého uvoľnenia formálnosti v služobnej hierarchii. Šéf firmy zrazu nalieval podriadeným, ďalší topmanažéri obsluhovali personál a pod. To všetko paradoxne preto, aby sa v nastávajúcom roku mohli hladšie uplatňovať staré známe vzťahy subordinácie.
Niekoho možno prekvapíme, ale na území dnešného Slovenska sa prvé vianočné večierky zamestnancov konali už začiatkom minulého storočia. Hneď si o tom povieme viac.
Čítajte viac Zamotaná história vianočnej odmeny. Treba hľadať korene 13. platu vo fašistickom Taliansku?
Večierky Baťovcov – „rodiny závodu“
Také staré bratislavské firmy ako Cvernovka, Stollwerck a Kablovka usporadúvali už pred prvou svetovou vojnou obľúbené mikulášske slávnosti pre svojich zamestnancov, ich deti a priateľov. Spravidla sa vyznačovali bohatým kultúrnym programom. Nechýbal tam ani tanec, hoci tancovala prevažne mládež.
Mikulášske večierky sa vtedy konali v Prešporku aj v tanečných školách. Jedna z nich bola na Ventúrskej ulici. „Z týchto údajov vysvitá, že v mestskom prostredí sa nedodržiaval cirkevný zákaz tancovať počas adventu,“ približuje etnologička Viera Feglová.
Hudba a spev ako dôležitá kulisa sprevádzala oslavy Vianoc v slovenských mestách aj v medzivojnovom období. A to nielen v kostoloch, kultúrnych a telovýchovných spolkoch, ale aj v slávnostne vyzdobených fabrických kluboch a na verejných priestranstvách počas vianočných trhov.
Foto: ZLIN.CZ
Nič sa však nevyrovnalo večierkom, „vianočným akadémiám“ v závodoch Tomáša Baťu. V Zlíne, Otrokoviciach a neskôr aj v Baťovanoch (dnes Partizánske) a vo Svite sa tieto firemné slávnosti konali zvyčajne medzi sviatkami, 28. až 31. decembra. Začínali sa bilancovaním ročných výsledkov, vyhlasovaním najproduktívnejších dielní, odovzdávaním prémií pre najlepšie kolektívy.
Baťova škola práce mala na večierku svoj kultúrny program. Jej študenti – nazývali sa mladí muži a mladé ženy – vystúpili s divadelnými scénkami zo života dielní, s filmovými ukážkami zo spoločných expedícií, zaspieval im firemný spevokol, zahrala dychová hudba.
Súčasťou večera bola neformálna recepcia, ale zásadne bez alkoholických nápojov. Podávali sa čaj, káva, slané pečivo, koláč, limonáda.
„Alkohol narúša pracovný výkon, bezpečnosť a morálku,“ tvrdil zakladateľ firmy a v roku 1924 to dal zapísať do interných pokynov firmy.
Baťa budoval svoj podnik aj ako sociálny organizmus, mal vo zvyku hovoriť o „rodine závodu“. Koncoročná zábava bola zároveň školením. Premietali sa počas nej krátke filmy o produktivite práce v najlepších amerických firmách alebo o nových technológiách.
Foto: ZLIN700
Na záver posedenia vystúpil Baťa s príhovorom, v ktorom povedal, čo sa v odchádzajúcom roku podarilo, v čom vedenie a kolektív zlyhali a čo všetkých očakáva v novom roku. Nevyhýbal sa pritom ani nepríjemným číslam a faktom. Spravidla nehovoril dlho. Podľa podnikového časopisu Zlín nie dlhšie ako 10–12 minút a samotný večierok trval maximálne dve hodiny. Na záver si jeho účastníci zaspievali podnikovú „hymnu“ Pracujme pilně alebo pieseň My mladí Baťovci.
Keď večierky vychovávali
Po roku 1948 sa v bývalom Československu hromadne preberali sovietske sviatky a rituály. Namiesto Mikuláša a Ježiška začal nosiť darčeky deťom dedo Mráz so Snehulienkou a boli pokusy zrušiť aj Vianoce. A namiesto nich vo veľkom oslavovať Nový rok, ako sa to dialo v ZSSR.
Premenou prešli aj koncoročné podnikové slávnosti. Ruskí boľševici zaviedli kedysi Večery pracovnej cti a slávy. Prečo ich neskopírovať, ale tak, aby to pôsobilo ako doma vynájdený socialistický obrad? Preto naši plagiátori len doplnili sovietsku predlohu o niekoľko prvkov prevzatých z Baťových podnikových večierkov.
V znárodnených fabrikách, kde sa stali riaditeľmi absolventi Baťovej školy práce, sa takýto „večer pracovnej slávy“ podobal viac na „vianočnú akadémiu“ mladých mužov a mladých žien v Zlíne alebo v Otrokoviciach. Napríklad Jozef Lenárt začínal ako majster v Zlíne, po vojne šéfoval chemickým závodom vo Svite a po kariére v straníckom aparáte sa v roku 1963 stal najmladším premiérom v ČSSR. Baťovskú manažérsku stopu zanechal aj v tejto funkcii.
Foto: archív V. Jancuru
Svoje vrcholné obdobie zažili „večery pracovnej slávy“ na Slovensku v prvej polovici 50. rokov, keď sa konali nielen v závodných kluboch ROH, ale aj v obecných a mestských kultúrnych domoch. Čo bolo ich hlavným účelom? Podľa straníckych a odborárskych smerníc mali mobilizovať pracujúcich do „socialistického súťaženia“, vytvárať vzor úderníka – rekordéra v lámaní pracovných noriem, ale aj posilniť pocit príslušnosti ku kolektívu.
Výchovná funkcia týchto podujatí bola kľúčová. Vtedajší odborník na socialistické obrady Jozef Kopčan to vyjadril slovami: „Večery pracovnej slávy sú dôležité najmä pri výchove mladej generácie.“
Veľkú časť večera – 40 až 60 percent programu – preto tvorili politické prejavy a príhovory. A to nielen riadiacich pracovníkov podniku, ale aj funkcionárov mestského alebo okresného výboru KSS. Ostatný čas vypĺňali „kultúrne vložky“ – zväčša vystúpenia folklórnych súborov a recitácia budovateľskej poézie.
Čítajte viac Pandoro či panettone? Vianoce na taliansky spôsob
Národné podniky organizovali tieto podujatia v decembri ako súčasť vyhodnotenia ročného plánu. Hodne sa na nich hodovalo, ale v 50. rokoch – najmä v ich prvej polovici – väčšinou bez alkoholu. Málo sa to pripomína, ale už v roku 1949 ministerstvo vnútorného obchodu zakázalo na verejných zábavách čapovať čokoľvek iné než pivo, želateľne nízkostupňové. Alkohol vyhlásili stranícke orgány za buržoázny prežitok. Pritom prvý robotnícky prezident Klement Gottwald sa od roku 1951 opíjal aj na štátnych recepciách, jeho osobný lekár MUDr. Vladimír Haškovec mu musel – ako neskôr spomínal – stáť za chrbtom a dozerať, aby súdruhovi „Klemovi“ nedolievali…
Až v roku 1962 sa u nás pomery aj v tomto ohľade uvoľnili, zákon č. 120 umožnil podávať na verejných zhromaždeniach už aj víno.
Foto: MARTINJOHNES
„Večer pracovnej slávy? To bola jedna veľká hra, ktorú okrem zopár zapálených funkcionárov a horlivých členov strany nikto nebral vážne,“ spomínal už ako dôchodca Ivan Panenka, bývalý pracovník Slovenského hydrometeorologického ústavu v Bratislave. „Nikto nevedel, ako má takýto večierok vlastne správne vyzerať, a tak sa improvizovalo. Zjavila sa muzika, spočiatku len harmonika, v malej zasadačke bol šenk, nalievalo sa víno, hlavne vajnorské, a spievalo sa. Bože, ako sa vtedy vedelo s citom spievať a niekedy aj hulákať súčasne.“
Kapustnica a rum s čajom
Dostávame sa k predvianočným posedeniam pri kapustnici na pracoviskách. Zdalo by sa, že je to nejaká obdoba firemných večierkov a že vznikla až za bývalého režimu. Ale podľa etnografov majú akiste dávnejšiu históriu.
U baníkov, lesníkov, stavbárov sa už pred sto rokmi konali koncom decembra posedenia so spoločným varením kapustnice. Organizoval ich majiteľ, správca, na vzdialenejších pracoviskách aj majster. Pri mnohých farnostiach takéto vianočné večierky usporadúvali miestni farári pre chudobných farníkov. Z toho sa zrejme vyvinula novodobá tradícia podávať kapustnicu bezdomovcom v mestách. Do tanierov im z hrnca naberajú radní páni, ak už nie sám primátor a pani primátorová.
S tým sa však možno stretnúť aj inde v Európe. Čo je u nás na týchto posedeniach špecificky slovenské, tak to je práve kapustnica. Prečo sa varí? Je lacná, sviatočná, tradičná, veľmi jednoduchá, umožňuje pripraviť v kotle množstvo porcií. Okrem toho, kapustnica evokuje „teplo domova“ aj v pracovnom prostredí.
Napríklad v Čechách v tamojších firmách sa v rovnakom čase varil „vánoční guláš“, v Poľsku podniky oddávna usporadúvajú firemné štedré večere s „barszcom“ (červenou polievkou), v Maďarsku sa na takýchto večierkoch podávalo „halászlé“ (rybacia polievka) a tak by sme mohli pokračovať.
Podľa jedných zdrojov v 60., podľa iných v 70. rokoch sa zvyk predvianočných posedení s kapustnicou rozšíril u nás aj do veľkých priemyselných podnikov. Pod patronátom odborovej organizácie. Išlo vlastne o spoločné večere v závodnej jedálni s príhovorom a prípitkom vedenia podniku a s kolektívnym jedlom – vianočnou kapustnicou.
Čítajte viac Kedysi stačilo jabĺčko a orechy. Nebolo dôležité, koľko darček stál, najmä, že bol od srdca
V banskobystrických Závodoch výpočtovej techniky (ZVT) ich mávali uprostred decembra v podnikovom kultúrnom dome.
„Taký večer bol spojený s vyhodnotením celoročných výsledkov a s udeľovaním odmien najlepším pracovníkom,“ spomínal, kým ešte žil, náš priateľ Peter Podracký. „Odbory v spolupráci s vedením podniku usporadúvali toto podujatie pre štyristo až päťsto zamestnancov. Po oficiálnej časti nasledoval spravidla slávnostný koncert alebo tanečná zábava.“
Jednotlivé útvary podniku sa však stretávali pred sviatkami ešte osobitne v neformálnej atmosfére na svojom pracovisku. „Rozprávali sa zážitky z ciest, jedla sa voňavá kapustnica a popíjalo dobré vínko alebo čaj s rumom, ktorý na konci posedenia vystriedal rum s čajom,“ smial sa inžinier Podracký. Firma ZVT v roku 1994 zanikla, ale jadro bývalého kolektívu z odboru plánu technického rozvoja sa na vianočnej kapustnici stretávalo naďalej. „Tí, čo bývajú na dedine, donesú do kapustnice čerstvú klobásku z domácej zabíjačky. Rumu síce vypijeme už podstatne menej ako čaju, o to viac spomíname na roky mladosti,“ porozprával nám štyri roky pred odchodom na večnosť.
Christmas party po slovensky
Dnes sa uspokoja s posedením pri vianočnej kapustnici na pracovisku už len menšie firmy, výskumné ústavy, kultúrne alebo umelecké spolky a združenia.
S príchodom bohatých nadnárodných spoločností na Slovensko po roku 1990 sa aj u nás rozmohla západná korporatívna a nie zlínska baťovská firemná kultúra. Aj väčšie domáce firmy, ktoré prežili privatizačné a reprivatizačné vlny, začali kopírovať americký „HR štýl“, vrátane teambuildingu, čiže zážitkových aktivít, ktoré pomáhajú „posilňovať tímového ducha“. Ich súčasťou sa stali aj koncoročné firemné večierky „corporate event“ v štýle anglosaského modelu „Christmas party“, ak už máme napodobniť reč ich usporiadateľov.
Foto: Misterneo.com
Preto sa preniesli z pracovného prostredia, zo závodných jedální a klubov do reštaurácií, kaviarní a hotelov.
Keď sme sa kedysi, na prahu nového milénia pýtali nestora slovenských čašníkov Jána Šimka z Bratislavy, čo si o tom myslí, len začudovane krútil hlavou: „To predsa nikdy nebývalo. Za mojich mladých čias ani tie najväčšie a najbohatšie podniky si nedovolili usporiadať pre svojich zamestnancov také pompézne vianočné oslavy, ako si dnes trúfajú vystrojiť aj menej známe firmy.“
Šimko vedel, o čom hovorí, veď ešte pred vojnou krátko pracoval v bratislavskej Grandke a po vojne v hoteloch Carlton i Devín. Tam už mal na starosti aj štátne bankety a recepcie. „Bolo však bežné,"pokračoval v spomienkach, "že kolegovia z jedného pracoviska vyrážali tesne pred Vianocami na pánsku jazdu, a to aj do nóbl podnikov.“
V decembri 2002 sme sa pokúsili novinárskym prieskumom zistiť, kam až dospel vývoj „Christmas party“ v slovenskom prostredí.
V päťhviezdičkovom bratislavskom hoteli Carlton (dnes Hotel Radisson Blu Carlton) i v ďalších nočných podnikoch na okolí sa takmer denne konali takéto večierky pre zamestnancov bohatých firiem. Okrem jedla a nápojov sa stal súčasťou posedenia pestrý zábavný program. Jeho zlatým klincom býva vystúpenie obľúbených spevákov, ale čoraz častejšie aj striptízová šou.
Čítajte viac 100 rokov a 100 metrov: Preteky o najvyšší vianočný strom majú dlhú históriu. A taký strom dokázal aj zabiť
Sprostredkovateľské agentúry, ktoré zabezpečujú podobné podnikové párty takpovediac na kľúč, neskrývali problémy. „Keďže takmer všetky firmy chcú mať posedenie až tesne pred Vianocami, vznikajú ťažkosti so zaobstaraním vhodných priestorov, ale aj požadovaných spevákov a bavičov,“ priznala Katarína Hojová z agentúry Snowball communications.
Každý chcel vtedy Žbirku alebo Kirschnerovú, hoci účasť hviezdy takejto veľkosti na podnikovej oslave vyšla organizátorov podľa zistení Pravdy na 100– až 120-tisíc korún (takmer 4 000 eur).
Ešte hlbšie museli siahnuť do vrecka organizátori vianočných večierkov v mestách mimo Bratislavy. Podľa Aleny Ďurkovičovej z nitrianskej agentúry Trip stálo v tom čase jedno vystúpenie známej zabávačskej dvojice na takomto podujatí až okolo 400-tisíc korún (asi 13 200 eur).
Vidiek sa ukázal konzervatívnejší ako hlavné mesto a väčšina firiem sa tomu chtiac-nechtiac prispôsobila. „Striptíz na firemné večierky sem z Bratislavy ešte nedorazil, uprednostňuje sa niečo striedmejšie, napríklad vystúpenie známej kapely,“ povedala nám Ďurkovičová.
Mimochodom, „večierkovému“ striptízu už v tom čase prestali holdovať aj na Západe. Na ústupe bol napríklad v Rakúsku, kde niektoré odborové organizácie označili objednávanie striptízovej šou na párty za porušenie pravidiel pri čerpaní prostriedkov z fondov podnikových rád a prihovárali sa za návrat k tradičnému punču.
Na slovenských firemných večierkoch tiekol potokom skôr tvrdý alkohol. V istej zahraničnej telekomunikačnej firme, ktorá si neželala byť menovaná, ho však zakázali podávať. Jeho konzum mal vraj priamu súvislosť s ďalšími nešvármi na firemných oslavách, predovšetkým so sexuálnym obťažovaním a s vybavovaním si účtov podriadených so šéfmi.
Čitatelia nech sami posúdia, ako sa situácia odvtedy, takmer za štvrťstoročie, zmenila. A zmenila sa vôbec?
Čítajte viac Bez živého kapra? Ako sa vôbec kapor ocitol na vianočnom stole?
