Nasledovali technické otázky: Aké široké bude pásmo a aké dlhé? Kto ho bude monitorovať a kto strážiť? Experti i vyjednávači začali hľadať historické paralely a poučenia.
V súvislosti s možnou demilitarizovanou zónou (DMZ) sa najčastejšie spomína Donbas. Kto ešte nemá celkom deravú pamäť a zaujíma sa o rusko-ukrajinský konflikt dlhodobo, určite si spomenie na roky 2014 – 2015. A na Minské dohody. Aj počas rokovaní, ktoré im predchádzali, sa ustavične skloňoval Donbas. Už vtedy prebiehali ťažké boje medzi regulárnymi jednotkami ukrajinskej armády a proruskými separatistami, podporovanými z Moskvy.
Vo februári 2015 podpísali dohodu Minsk II a vlastne celý „balík opatrení“ v hlavnom meste Bieloruska zástupcovia Trojstrannej kontaktnej skupiny (TKG) a lídri dvoch samozvaných separatistických republík – Doneckej a Luhanskej.
Pripomeňme, že lídri Nemecka (Angela Merkelová), Francúzska (François Hollande), Ruska (Vladimír Putin) a Ukrajiny (Petro Porošenko), ktorí o dohode rokovali v takzvanom Normandskom formáte, iba vydali spoločné vyhlásenie na jej podporu.
Čo teda nájdeme v tejto dohode o „nárazníku“, čiže o DMZ?
Našej misii zamietli prístup
„Balík opatrení“ dohody Minsk II obsahoval základné parametre zakázaného pásma. Malo byť dlhé 450 km od Azovského mora po Luhansk, široké minimálne 50 km, ale miestami až 140 – 280 km. Prečo takýto veľký rozptyl? Lebo ťažké zbrane sa mali od kontaktnej línie, ktorá rozdeľovala DMZ, odsunúť na odlišné vzdialenosti. Povedzme taktické rakety Točka-U na vzdialenosť 140 km, zatiaľ čo 100-milimetrové delá na 25 km. Suma sumárom: DMZ mala byť úplne bez ťažkých zbraní.
Dohoda Minsk II ďalej predpisovala, že zóna musí byť pod neustálym monitoringom a že odsunutá technika sa umiestni v overiteľných skladoch. Kontrolu dodržiavania prímeria mala kontrolovať misia OBSE. Čo však nasledovalo? Bojujúce strany naozaj odsunuli a uskladnili podľa dohody iba časť zbraní. Ďalšie sa opakovane vracali do zakázaného pásma. Inšpektori OBSE mali prístup ani nie do polovice kontrolovaného územia. V správach tejto organizácie z rokov 2015 – 2021 často čítame hlásenia: „Našej misii zamietli prístup“, „Zostrelili nám monitorovací dron“, „Ozbrojení muži zablokovali našu hliadku“.
Foto: Pravda
V konečnom dôsledku misia OBSE nemala možnosť overiť si reálny stav veci. Mohla však potvrdiť, že prímerie porušujú obe strany, ale častejšie separatisti. Ich elektronický boj prebiehal aj v zakázanom pásme, presúvali doň tanky aj raketomety, používali DMZ na rotáciu svojich jednotiek a podobne. Zakázané pásmo, oná „zem nikoho“ sa časom zmenila na vojnovú zónu. Protivníci si v nej kopali zákopy, zakladali si bunkre, až tam nakoniec vznikla sieť opevnení dlhá 400 – 450 km.
Už v roku 2017 označili experti pásmo za „papierovú“ DMZ. Aj prímerie existovalo iba na papieri. Načo sa potom podpisovali dohody? Pred tromi rokmi, už po agresii ruskej armády, odpovedala na túto otázku v rozhovore pre nemecký týždenník Die Zeit bývalá kancelárka Merkelová: „Minské dohody boli pokusom poskytnúť Ukrajine čas, ktorý využila aj na to, aby sa stala silnejšou, čo je dnes už očividné.“ Neúspešný pokus vytvoriť na Donbase nárazníkové pásmo ako nevyhnutný predpoklad udržania prímeria nebol však zďaleka prvým v dlhej histórii vojen. Ak sa obmedzíme iba na minulé „krvavé“ storočie, narazíme už na jeho začiatku na versaillské mierové zmluvy a na DMZ v Porýnsku.
O čo vtedy išlo?
Čítajte viac Ostreľovač nemieri na hlavu. Snajperská realita má od filmovej romantiky ďaleko, najmä tá na ukrajinskom fronte
Odvážnym patrí svet
Najprv zmluvy v Paríži a potom ďalšie podpísané v roku 1925 v švajčiarskom Locarne mali potrestať Nemecko za rozpútanie prvej svetovej vojny a zabezpečiť mier a stabilitu v Európe. Ich súčasťou bola dohoda, ktorá mala garantovať povojnové hranice Nemecka s Francúzskom a Belgickom.
Ľavý breh rieky Rýn spočiatku okupovali jednotky víťazných mocností, neskôr ho opustili s podmienkou, že tam vznikne DMZ. Išlo o zhruba 50 km široký pás, v ktorom Nemecko nesmelo mať žiadne ozbrojené sily, opevnenia ani vykonávať v ňom vojenské cvičenia.
Na plnenie podmienok mala dozerať štvorstranná spojenecká komisia pod vedením francúzskeho komisára. Zástupca USA bol v nej iba ako pozorovateľ, lebo Spojené štáty neratifikovali mierové zmluvy. Britská zahraničná politika už na konci 20. rokov uprednostňovala ústupky Nemecku v nádeji, že tým zabezpečí mier.
„V tejto situácii a najmä po nástupe Hitlera k moci bolo porušovanie dohôd z Locarna na dennom programe,“ napísal americký historik Edward M. Bennet. „Nemci sa nezmierili s existenciou demilitarizovaného pásma, ani s obmedzeniami v oblasti výstavby ozbrojených síl a zákazy sústavne porušovali.“
Foto: ANNEFRANK.ORG
Hitler išiel ďalej a 7. marca 1936 poslal 19 práporov vojska s podporou letectva obsadiť celé Porýnsko. Rozhodol sa tak napriek mienke niektorých svojich generálov. Podľa svedectiev jeho okolia síce dlho váhal, predsa len išlo o riskantný krok. Keď sa rozhodol, najvyšším armádnym veliteľom, ktorí ho odrádzali od tohto kroku, namietol: „Odvážnym patrí svet!“ Napokon, mohol si dovoliť takúto trúfalosť, veď Nemecko medzitým tajne a horúčkovito zbrojilo, čím beztrestne porúšalo všetky dohody z Versailles.
Ako na to zareagovali Paríž a Londýn? Mlčaním, pritom takzvaný rýnsky garančný pakt z roku 1925 oprávňoval obe mocnosti vyhlásiť Nemecku vojnu. Ako neskôr spomínal prezident Edvard Beneš, Československo by sa v takomto prípade pridalo na stranu svojho hlavného spojenca. „Francúzsko sa tu dopustilo najhanebnejšej chyby poškodzujúcej Európu,“ napísal. „Tam bol začiatok Mníchova a kapitulácie Francúzska v júli 1940.“
Podľa viacerých historikov obsadenie Porýnia nemeckou armádou predstavovalo jediný okamih v dejinách, keď bolo možné Hitlera zastaviť. Samotný Hitler neskôr v úzkom kruhu priznal, že by sa stiahol z nárazníkového pásma, keby Francúzi na nemecké jednotky zaútočili.
Súčasní vojenskí experti považujú dohodu o zakázanom pásme v Porýnsku za príklad úplného zlyhania DMZ.
Čítajte viac Prímerie býva predzvesťou mieru. Ťažko sa vyjednáva, ľahko porušuje. Ani Kórejský polostrov dodnes nepozná mier
Vietnam ako varovanie
Takmer o štyri desaťročia neskôr nevyšiel ani pokus o vybudovanie funkčnej nárazníkovej zóny vo vojnou zmietanom Vietname. Malo sa tak stať po dosiahnutí mierovej dohody v Paríži. Vlastne išlo o modernizáciu pôvodnej DMZ, ktorá vznikla po porážke Francúzska v Indočíne na základe Ženevskej dohody v roku 1954. Oddeľovala Severný a Južný Vietnam päťkilometrovým pásom na každej strane rieky Ben Hui.
Americký diplomat Henry Kissinger vyjednal so svojimi partnermi v roku 1973 dohodu, podľa ktorej sa táto stará DMZ mala rozšíriť tak, aby sa v nej nemohla pohybovať ťažká technika ani vojenské jednotky znepriatelených strán. Vznikla dokonca Medzinárodná kontrolná komisia so zástupcami Kanady, Indonézie, Poľska a Maďarska. Znepriatelené strany jej však nedovolili vykonávať činnosť. Nezmohla sa ani na minimálne monitorovanie situácie.
Vďaka tomu mohli severovietnamské jednotky používať DMZ ako logistický priestor. Vyhĺbili pod ňou tunely, zásobovacie cesty pre diverzné skupiny, ostreľovačov a pod. Parížske dohody pritom neobsahovali mechanizmus sankcií za porušenie stanovených podmienok.
Diplomati vedeli, že dohodou o prímerí sa vojna ešte nekončí, len sa tým umožní úplný odchod amerických vojakov z Vietnamu.
A naozaj, v decembri 1974 začali severovietnamské jednotky útok na provinciu Phuoc Long severne od Saigonu a 6. januára obsadili jej správne stredisko. V marci 1975 nasledovala nová ofenzíva Severného Vietnamu a 30. apríla padol Saigon. Krátko predtým dokázali ešte vrtuľníky americkej námornej pechoty evakuovať tisícku pracovníkov veľvyslanectva USA a asi sedemtisíc vietnamských utečencov, ktorým hrozila smrť za kolaboráciu. Až do evakuácie Kábulu koncom augusta 2021 to bola najväčšia americká operácia tohto druhu.
Igor Khrestin z Bushovho inštitútu v Dallase, americký analytik s ukrajinskými koreňmi, preto varuje: „Spojené štáty už viackrát v histórii uzavreli dohody o prímerí, ktoré ukončili americkú účasť vo vojnách a zachraňovali česť USA, ale nezabezpečili prežitie spojencov. To nechajú napospas aj Ukrajinu?“
Kórejský nárazník ako vzor?
Naopak, za príklad vydarenej DMZ a úspešného prímeria možno považovať jeho kórejský variant. Napokon, aj viacerí vojenskí experti a diplomati označujú práve kórejský scenár – v jeho rôznych modifikáciách – za vhodný aj na riešenie ukrajinskej krízy.
Vojna na kórejskom polostrove sa začala v júni 1950 inváziou vojsk komunistického režimu, ktorý vtedy podporovala hlavne Čína. O dva dni vyhlásila OSN kolektívnu obranu Južnej Kórey.
Foto: Jeong Seung-ik
Už po roku nadobudli bojové akcie charakter pozičnej vojny. Znepriatelené strany sa čoraz pevnejšie zakopávali okolo 38. rovnobežky, kde vznikali zložité obranné opevnenia, a navzájom sa ostreľovali. V tom čase sa začali tajné rokovania o zastavení paľby a možnom prímerí. Takmer dva roky potom pracovali skupiny expertov na podmienkach prímeria a kontrolných mechanizmoch jeho dodržiavania.
Detailne určili demarkačnú čiaru, ktorou sa stala „zmrazená“ frontová línia. Demilitarizované pásmo sa rozprestieralo 2 km od nej na severnej i južnej strane. Bolo teda široké 4 km a dlhé 238 km. Bojujúce jednotky sa mali stiahnuť za túto prísne stráženú zónu.
Dohodu o prímerí podpísali 27. júla 1953 americký generál William K. Harrison Jr. za velenie vojsk OSN a generál Nam Il za Severnú Kóreu a Čínu, ktorá režimu v Pchjongjangu aj vojensky pomáhala. Prečo dohodu nepodpísal aj predstaviteľ Soulu? Prezident Južnej Kórei I Sing-man to odmietol, lebo trval na úplnom zjednotení polostrova pod svojou vládou.
Podľa dohody vznikla vzápätí Dozorná komisia neutrálnych štátov, ktorá mala kontrolovať dodržiavanie prímeria. Znepriatelené strany mali možnosť navrhnúť do oboch komisií po dva štáty. Pchjongjang sa rozhodol pre Československo a Poľsko, kým Soul pre Švédsko a Švajčiarsko.
Členovia dozornej komisie sa často striedali a ustavične sa tiež znižoval ich počet. V roku 1954 mala československá misia 110 osôb a rok neskôr – už len 41. Nie preto, že by nebolo čo kontrolovať, ale neprestajne sa komplikovali podmienky a možnosti kontroly na oboch stranách demarkačnej čiary.
Svojho času sme o tom hovorili s Alexandrom Pereszlenyim z Bratislavy, ktorý sa na práci dozornej komisie zúčastnil ako spojár dokonca dvakrát a spolu strávil v Kórei takmer tri roky.
Čítajte viac Časť jeho nohy visela na zvyškoch nohavice. V takej situácii myslíš len na to, že chceš zostať nažive, hovorí Ukrajinec Saša
„V tom čase mala komisia desať inšpekčných skupín, ktoré vykonávali krížovú kontrolu na vojenských základniach v Južnej a Severnej Kórei,“ rozprával. „Okrem toho fungovali mobilné skupiny na vrtuľníkoch, ktoré mali oprávnenie vykonávať náhodné, neohlásené kontroly a velenia základní im museli sprístupniť všetky zbrojné či muničné sklady.“
V lete 1956 sa však krížové kontroly skončili. Inšpekčné skupiny už potom nikam nechodili, museli sa uspokojiť – bez akéhokoľvek overovania reálneho stavu veci – s tým, čo im nahlásili obe znepriatelené strany.
Predchádzali tomu protestné demonštrácie v juhokórejských mestách proti porušovaniu prímeria a zneužívaniu jeho podmienok severným susedom a jeho spojencami.
Zásady prímeria porušovali podľa Pereszlenyiho obe strany. Severokórejčania už vtedy podkopali DMZ, túto „zónu nikoho“ sieťou tunelov, v ktorých mali ukryté zbrane a všeličo iné. Sám však zažil aj prechod pásma vyzvedačmi z juhu. „Severokórejčania ich zastrelili pri pokuse dostať sa na druhú stranu,“ spomína, „a jeden z ich generálov pred členmi komisie pripustil, že to nebolo nevyhnutné.“
Tak to pokračovalo až do konca roku 1992, do zániku Československa. Dohodu o prímerí mala do 70 dní od jej podpísania spečatiť mierová zmluva. Tú sa však nepodarilo uzatvoriť ani po 72 rokoch. Napriek tomu ani hrozivo vyzerajúce krízy vo vzťahoch medzi oboma štátmi neprerástli do väčšieho ozbrojeného konfliktu. Prímerie v zásade dodržuje Pchjongjang i Soul.
Na Cypre to funguje
Ďalší experti dávajú do pozornosti skôr cyperský scenár prímeria. Pripomeňme si, o čo išlo pred vyše 60 rokmi na ostrove v Stredozemnom mori.
Po tom, čo Cyprus získal v roku 1960 nezávislosť (dovtedy bol pod britskou správou), začali sa spory o jeho budúcnosť medzi gréckou väčšinou a výrazne menším etnikom cyperských Turkov. Na Vianoce 1963 po nepokojoch medzi oboma komunitami nakreslil britský generál Peter Young v Nikózii zelenou ceruzkou na mape deliacu čiaru, ktorou oddelil bojujúce štvrte (odtiaľ názov Green Line).
O rok neskôr poslala Bezpečnostná rada OSN na ostrov ozbrojené misie (UNFICYP), aby dohliadali na prímerie a na „návrat k normálnym pomerom“. Postupne prevzali zodpovednosť za líniu prímeria nielen v hlavom meste Nikózia, ale aj na ďalších úsekoch Cypru, ale stále nešlo o rozdelenie celého ostrova.
Foto: ATLASOBSCURA.COM
V júli 1974 sa cyperskí Gréci pokúsili o zjednotenie ostrova s Gréckom. Nasledovala vojenská operácia Ankary, po ktorej Turecko kontrolovalo približne 37 % území Cypru. Následne vzniklo pod egidou OSN nárazníkové pásmo naprieč celým ostrovom, ktoré ho rozdelilo na grécky juh (medzinárodne uznanú Republiku Cyprus) a na sever kontrolovaný Ankarou (Tureckú republika Severného Cypru).
Na pohľad to dosť pripomína situáciu na Ukrajine. DMZ dnes meria na Cypre 180 km, v Nikózii je široká maximálne 20 m, ale v niektorých úsekoch mimo hlavného mesta (napríklad pri Athienou) až 7 km. Na Donbase by to, samozrejme, nestačilo.
Sily OSN sa však usilujú, aby pozdĺž línie dotyku oboch armád na Cypre bolo „územie nikoho“, bez ťažkých zbraní a vojenských opevnení. V širších úsekoch DMZ sa nachádzajú opustené obce (napríklad slávne „mestečko duchov“ Varosha). Priamo v pásme však nájdeme grécko-tureckú obec Pyla, kde žijú vedľa seba obyvatelia oboch etník. Je to akési „laboratórium“ ich možného spolužitia na celom ostrove pod dohľadom UNIFICYP.
Prímerie tam trvá už vyše 50 rokov a, ako je známe, do mierovej misie OSN na Cypre sa dlhodobo zapája aj Slovensko.
Čítajte viac Malý štát za svoje chyby zaplatí takmer vždy. Platí však účty aj za omyly veľkých krajín
Kto to všetko skontroluje
Experti upozorňujú, že DMZ navrhovaná v dohodách o prímerí v Kórei, Cypre, ale aj v dohode Minsk II už nezodpovedá súčasným požiadavkám. Vtedajšie nárazníkové pásmo nepočítalo predovšetkým s bezpilotnou hrozbou. Čiže s dronmi a rojmi dronov, ktoré v súčasných ozbrojených konfliktov hrajú kľúčovú úlohu.
Ak je DMZ užšie než 30 – 40 km, drony ju úplne ignorujú, ak je užšia ako 70 km, nechráni pred systematickými útokmi na logistiku a veliteľstvo protivníka. „Až model s 80 až 120-kilometrovou šírkou DMZ berie drony vážne,“ tvrdí americký vojenský analytik Michael Kofman. „Ale optimálna antidronová DMZ je široká 200 km, čiže 100 km na každú stranu.“
Lenže po vzniku takejto širokej DMZ pozdĺž kontaktnej línie na Donbase by vznikli vlastne tri Ukrajiny: východná, centrálna a západná. Pritom centrálna by sa nachádzala pod ustavičným tlakom širokej nárazníkovej zóny siahajúcej od Pokrovska takmer až po rieku Dneper, v každom prípade by zasiahla Dnepropetrovskú oblasť, veľmi dôležitý logistický uzol.
Takáto široká DMZ by si vyžadovala silnú protivzdušnú obranu, početnú vojenskú i monitorovaciu misiu a vplyvných garantov.
No nielen to, tento scenár vyvoláva prinajmenšom dve ďalšie otázky. Prvá: Kde vziať územie na takúto obrovskú DMZ?
Zelenského poradca Mychajlo Podoľak nedávno nečakane vyhlásil, že to môže byť územie Donbasu, ktoré dnes ešte kontroluje ukrajinské vojsko. Stiahnu sa z neho, ak odvelí svoje jednotky do vnútrozemia aj ruská armáda. Ale Moskva očividne preferuje iné riešenie – výmenu území. Údajne je ochotná stiahnuť svoje jednotky zo Sumskej a Charkovskej oblasti, ak Kyjev stiahne svoje z Doneckej. To znamená, že nárazníkové pásmo by potom viedlo územím mimo Donbasu, ktoré dnes okupujú Rusi?
Putinov pomocník Jurij Ušakov, ktorého nahrávky telefonátov nedávno unikli do médií, dnes všetko popiera, dokonca aj to, že by sa americkí a ruskí vyjednávači vôbec rozprávali o nejakej DMZ.
Zhovorčivejší sú ruskí vojenskí experti. Realisti medzi nimi (napríklad Fiodor Lukianov) v podstate súhlasia s uznávanými západnými kolegami, uveďme za všetkých aspoň Jacka Watlinga: DMZ musí byť viacvrstevná, musí počítať s dronmi a musí sa dôsledne kontrolovať. Kým? To je zatiaľ hlavolam. Ruská strana vylučuje najnovšie nielen ukrajinské, ale aj svoje kontingenty regulárnej armády, namiesto nich však navrhuje svoju národnú gardu (Rossgvardiju) ako jedinú „inšpekciu“. Kyjev to odmieta. Pristúpia obe strany napokon na mierotvorcov OSN?
Stále ide o príbeh s otvoreným koncom. Nevylučuje ani dramatickú, ani veľmi horúcu koncovku.
