Kedysi sa nový rok rozbiehal ešte pomalšie ako dnes. Svet práce sa po celý január nevedel dostať do bežného rytmu, chytiť druhý dych. Ako-tak sa znormalizoval až začiatkom februára.
Len čiastočne za to mohla únava po vianočných sviatkoch. Zábavy a slávnosti totiž pokračovali po Novom roku patronátnymi dňami – cechovými sviatkami, z ktorých mnohé pripadali práve na január a trvali aj niekoľko dní. Ale jedna z príčin „spomaleného januára“ by sa dala vyjadriť príslovím: aký pán, taký krám.
V práci aj na Nový rok
Prenesme sa 150 rokov do minulosti. Sme v podunajskej ríši dynastie Habsburgovcov. Píše sa január 1876, začal sa desiaty rok po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Najprv sa zastavíme vo Viedni, ktorá ostáva mocenským centrom tejto dualistickej monarchie s panovníkom Františkom Jozefom I. Už 28 rokov je rakúskym cisárom i uhorským kráľom a ešte ním bude štyri desaťročia (!), takmer do zániku tohto impéria.
Naši predkovia nemali dlhšie vládnuceho monarchu. Kvôli zdôrazneniu úcty a majestátu ho volali „cisár pán“ (v nemčine to bol oficiálny titul "der Kaiser herr“).
Je však otázne, či pri charakteristike tohto panovníka možno uplatniť latinské príslovie: qualis rex, talis grex (aký kráľ, takí poddaní). Veď František Jozef bol vlastne vorkoholik, zatiaľ čo jeho ľudia sa radi oddávali záhaľke. V pracovitosti sa rakúsko-uhorskému imperátorovi naozaj vyrovnala máloktorá iná hlava pomazaná. Pracoval od nevidím do nevidím, a to nielen v piatok, ale i vo sviatok. Dokonca na Nový rok si sadal k svojmu pracovnému stolu o 4. hodine rannej a končil s papierovaním až niekedy medzi 17. a 18. hodinou. Tak to aspoň opisuje rakúska historička Gabriela Praschl-Bichlerová na základe archívnych dokumentov.
„Vy sa máte, vy si môžete chodiť do kaviarne,“ povzdychol si cisár pred jedným novinárom. Čím chcel dať najavo, že on si podobné súkromné potešenie nemôže dovoliť.
Pracovný rozvrh dodržal František Jozef ešte aj v deň tradičného operného plesu. Zvyčajne sa konal v druhej polovici januára. Cisár ho, pravda, opustil predčasne, aby o 21. hodine mohol – ako vždy – zaľahnúť a vyspať sa. Lebo o pol štvrtej ráno už ho komorník budil do ďalšej práce.
Čo je však zvláštne, cisár sa síce vyznačoval takmer pruskou osobnou disciplínou, no neočakával rovnako intenzívny pracovný režim od svojho štátneho aparátu. V pracovitosti sa vyrovnal pruskému kráľovi Fridrichovi II. Veľkému. Ale pruská a neskôr ani nemecká byrokratická mašinéria nepoznali „hluchý január“, kým rakúska áno. Čiže aj tu mohol za neefektívny „krám“ jeho "pán“.
Keďže parlament (Ríšska rada) zasadol prvýkrát až vo februári, vláda nebola pod legislatívnym tlakom, čo sa nedá povedať o Nemecku, ale ani o Veľkej Británii. Tam mali už v 19. storočí na Vianoce jediný voľný deň, po 25. decembri sa išlo do práce. A podobne to bolo po Novom roku. Podrobne o tom píše britský historik Edward P. Thompson.
Foto: CULTURA.HU
Naopak, škandinávske štáty mali pracovný útlm od 24. decembra do 13. januára, keď sa tam slávil sviatok sv. Knuta. Dialo sa tak na počesť dánskeho princa Knuta Levarda, ktorého zavraždili v boji o trón v roku 1131. V ten deň sa v Dánsku dodnes vyhadzujú vianočné stromčeky a dojedajú vianočné sladkosti. Tradičné oslavy s koledami a maskami capa sa 13. januára zachovali hlavne v Nórsku a vo Fínsku.
Ako si vysvetliť tento široký rozptyl v trvaní „štartovacieho“ obdobia po Novom roku v rôznych krajinách? Z výskumov vyplýva, že rozhodujúca nebola ani tak civilizačná vyspelosť, ale miera industrializácie, sila náboženského kalendára, zotrvačnosť zvykov a tradícií. „Ani vládne nariadenia a nástup priemyslu nedokázali v niektorých európskych krajinách skrátiť januárový pracovný útlm,“ konštatuje Thompson.
Čítajte viac Novému roku vždy predchádzala žatva proroctiev, veštieb a prognóz
Prvý január po zákaze Matice
V Uhorskom kráľovstve, do ktorého patrilo aj územie dnešného Slovenska, bol január ešte „ospanlivejší“ ako v druhej polovici podunajskej ríše s Rakúskom a Českom. Čím to bolo? Agrárnym charakterom hospodárstva, nedostatkom priemyslu, slabou urbanizáciou Hornej zeme (Felvidéka)? Slovenská politika, reprezentovaná vtedy najmä Slovenskou národnou stranou, si to uvedomila, ale sama sa nachádzala v útlme po strate všetkých troch slovenských gymnázií a Matice slovenskej.
V 414-člennom parlamente, v uhorskom sneme by ste v roku 1876 narátali len troch poslancov, ktorí otvorene hájili slovenské záujmy. Pritom v krajine žili takmer dva milióny Slovákov, ktorí mali zákonný nárok na 40 mandátov.
Hornú komoru snemu tvorila vyššia šľachta, cirkevní hodnostári a panovníkom doživotne vymenované osobnosti, zatiaľ čo dolnú – volení poslanci. V posledných voľbách s obrovským náskokom (ziskom 333 mandátov) zvíťazila Liberálna strana. Jej predseda Kálman Tisza mal v januári 1876 za sebou prvých 100 dní vládnutia (a bude premiérom ďalších 15 rokov!).
Program strany mal ďaleko od moderných predstáv o liberalizme a zlyhával najmä v riešení práv národnostných menšín. Mimochodom, to už za Tiszovho premiérovania, v novembri 1875 úrady zakázali Maticu slovenskú.
„V praxi vytvoril Tisza vysoko disciplinovaný a autoritatívny mocenský stroj, ktorý potláčal skutočnú politickú súťaž,“ konštatuje súčasný maďarský historik András Gerő.
Od vyrovnania malo Uhorsko s Rakúskom už len spoločného panovníka a tri ministerstvá – pre financie, armádu a zahraničnú politiku – so sídlom vo Viedni. Ostatné záležitosti si Budapešť riadila sama. „Bolo len otázkou času, kedy Uhorsko dosiahne úplnú nezávislosť,“ myslí si nemecký historik Franz Herre.
Ale uhorské elity sa s tým neponáhľali. Najprv museli vyriešiť vnútorný problém kráľovstva – po osamostatnení totiž túžili i jednotlivé národy (volali ich „národnosti“) tejto krajiny. Ich príslušníkov bolo v roku 1876 dovedna o niečo viac ako všetkých Maďarov. Ako z nich vytvoriť jednotný uhorský, ergo maďarský národ? To bola otázka. Jedine asimiláciou národností, ich maďarizáciou, znela odpoveď Liberálnej strany.
Budapešť mala nateraz ambíciu dobehnúť Viedeň aspoň v plesoch. Reprezentačný národný bál sa konal v obnovenej budove Redoute (Vigadó). Za významný sa však považoval aj ples Uhorského národného kasína. Bratislava, vtedy ešte Prešporok, Pressburg alebo Poszony nechcela za Pešťou zaostať. Honosné plesy pre mestskú smotánku sa konali v Redute a v Pressburger Casine. „Všetko, čo má v meste moc a peniaze, tam nemôže chýbať,“ písal miestny denník Pressburger Zeitung.
Prešporok mal v roku 1876 približne 48-tisíc obyvateľov a stále využíval status korunovačného mesta, hoci sa v ňom už 46 rokov nekorunovalo. Ako vyplýva zo zistení historického demografa Pavla Tišliara, v meste žili prevažne Nemci (Prešpuráci). V tom čase tvorili takmer dve tretiny obyvateľstva, ale podiel Maďarov sa postupne zväčšoval.
Slováci boli v budúcej Bratislave len 12-percentnou menšinou. Ich plesy organizoval najmä Slovenský spevokol. Občas sa konali v hostinci U zeleného stromu, ktorý stál na mieste dnešného hotela Carlton, v januári však býval veľmi obsadený. V takomto prípade sa musel spevokol uspokojiť s niektorým zo zájazdných hostincov v „slovenských štvrtiach“ mesta.
Školy mali „vianočno-novoročné“ prázdniny. Z denníkov historika Ľudovíta V. Riznera, ktorý bol vtedy učiteľom v Zemianskom Podhradí, sa dozvedáme, že sa začínali 23. decembra a trvali 16 dní. Keď mu 9. januára neprišla polovica detí do školy, iba mávol rukou. Veď na slovenskej dedine boli práve v plnom prúde zabíjačky, priadky, páračky, začínali sa fašiangy…
Čítajte viac Veštice a predpovede: Silvestrovská noc mala zvláštnu moc
Chytanie rozhlasových vĺn
Cestujme v čase ďalej, ale už opačným smerom. Zastavíme sa na začiatku roku 1926. Čím sa vyznačoval u nás január presne pred 100 rokmi? Zrýchlil sa alebo spomalil?
Československá republika sa už dostala z plienok, jej ekonomika sa po prekonaní povojnovej krízy stabilizovala, a vykryštalizoval sa politický systém.
Parlamentné voľby v novembri 1925 sa pri prebujnenom straníctve nemohli skončiť ináč ako vládou širokej koalície z piatich politických subjektov. Agrárnikovi Antonínovi Švehlovi sa ju podarilo pozliepať ešte pred Silvestrom, a tak v januári 1926 si vrcholná politika mohla dopriať oddych.
Aj „prezident osloboditeľ“ Tomáš G. Masaryk opustil Hradčany a presunul sa do rezidencie v Lánoch. Čo tam robí? Neúraduje, ako to robil František Jozef I. Číta filozofické spisy, píše memoáre a prijíma súkromné audiencie. Ale z dobových opisov i výkladov historikov vyplýva, že TGM v niečom predsa len prevzal maniere panovníka. Rád sa ukazuje v sedle, dáva sa oslavovať. „Vedel, že občan nového štátu potrebuje známu podobu autority, preto občas použil starú formu pre nový obsah,“ vysvetlil znalec prvej ČSR historik Zdeněk Kárnik.
Foto: Ponitrianske múzeum
Čo je dôležité, ani Masaryk, podobne ako predtým František Jozef, nenabáda vládu a celý štátny aparát k vyššiemu tempu: zachováva pomalý, dôstojný rytmus výkonu moci takmer po celý január.
A čo Slovensko naše rodné? Aj v medzivojnovej ČSR ostávalo prevažne agrárnou krajinou, január tu bol preto málo „produktívnym“ mesiacom. Na rozdiel od Čiech a Moravy, ktoré nielen v ekonomike, ale aj v spôsobe života už držali krok s priemyselnými štátmi.
Prejavilo sa to aj v oblasti médií a zábavy. Zatiaľ čo z Prahy už tri roky vysielal rozhlas, Bratislava sa na spustenie „radiofonie“, ako nazývali vtedy rozhlasové vysielanie, iba pripravovala (spustila ho 3. augusta 1926).
Na západnom Slovensku sa vlny z Prahy dali síce chytiť, ale iba za priaznivých poveternostných podmienok, so správnou anténou (s dlhými často až 20-metrovými drôtmi) a s kvalitným prijímačom (najlepšie značky Telefunken alebo Radiola). Ceny sa pohybovali od 3 000 do 5 000 korún, čo bol ročný plat robotníka.
V januári 1926 malo preto Slovensko len okolo 200 rozhlasových koncesionárov. Tí si zrejme mohli vypočuť aj novoročný koncert alebo koledy z Prahy. Po sprevádzkovaní bratislavského vysielača sa počet koncesionárov zvýšil takmer na 1 000, zatiaľ čo Česko ich malo už okolo 30 000. Tieto údaje čerpáme z výskumov českých historikov médií Jana Jiráka a Barbary Köpplovej.
Veľké veci nezačínaj v zime
Slovensko výrazne zaostávalo za českými krajmi aj v počte kín. Ich sieť bola u nás veľmi riedka a nerovnomerne rozložená. V januári 1926 mali sme len 160 stálych kín – biografov, aj to len vo väčších mestách (v Česku ich vtedy bolo už bezmála 1 000). Humoristický časopis Kocúr sa síce kinám posmieval, lebo premietali nemé filmy (,,Sú to divadlá pre hluchonemých"), pohyblivé obrázky však boli počas dlhých zimných večerov prijemným rozptýlením.
Slovenská dedina však bola odkázaná na príchod putovného „kinematografu“. Okolo dvadsať takýchto kočovných kín malo v roku 1926 už štátnu licenciu, čo bolo zárukou určitej kvality. Predovšetkým vlastnili benzínové generátory na výrobu elektriny. Premietalo sa v krčmách alebo i v stodolách. Majiteľ kina musel často čítať divákom v odľahlejších dedinkách titulky, lebo väčšina nevedela čítať ani písať. Najväčšie „biografy“ putovali aj s klavírom alebo aspoň gramofónom a nemý film sprevádzali hudbou. Okrem chvály prinášali médiá aj prvú kritiku mobilných kín. „Najmä tie, čo k nám prichádzajú z Moravy, šíria rôzny brak, krváky a nemravnosti,“ sťažoval sa jeden učiteľ na stránkach týždenníka Považské hlasy.
Foto: Stará Bratislava na fotografiách a obrazoch
Zaostávanie elektrifikácie Slovenska bolo vari najväčšou brzdou v rozvoji siete „kamenných“ kín. Podľa zistení historika Miroslava Sobola elektrinu nemalo takmer 90 percent slovenských obcí a svietili petrolejkami. Na porovnanie: v Čechách bolo v tom čase elektrifikovaných takmer 60 % obcí, na Morave a v Sliezsku – okolo 45 %.
Zatiaľ čo Bratislava už osvetľovala elektrinou hlavné ulice a mala ju zavedenú do stovák domácností, menšie mestá, napríklad Banská Štiavnica, Michalovce či Bardejov sa na tento revolučný skok v januári 1926 len pripravovali. S výstavbou začali, pravda, neskôr, lebo Slovensko sa držalo normy, takej silnej v jeho ľudovej kultúre: nezačínať veľké veci v zime. „Čo sa má začať, začni na jar," čítame v Zátureckého zbierke prísloví a porekadiel.
V januári, hneď po Troch kráľoch sa slovenský vidiek plne venoval fašiangom. Tie nemali konca kraja, lebo vrcholili až v poslednú nedeľu pred Popolcovou stredou, ktorá v roku 1926 pripadla na 17. februára. Mnohým bolo za zimnými radovánkami smutno, začínalo sa predsa 40-dňové obdobie pôstu. „Fašiangy, fašiangy, míňate sa veľmi, ešte som sa málo zabavil s priateľmi“, veršoval básnik a publicista Peter Kompiš.
Čítajte viac Generál Zima nechával na seba dlho čakať
Stále dopředu – zpátky ni krok
Posuňme sa v čase o ďalšie tri desaťročia a sme v januári 1956, v zlomovom roku našich dejín, hoci jeho súčasníkom takýmto nepripadal. Uplynuli takmer tri roky od smrti Josifa Stalina, ale do odhalenia zločinov stalinizmu v zle utajenom prejave jeho nástupcu Nikitu Chrušova ostával ešte mesiac. O päť mesiacov neskôr prepuknú nepokoje v Poľsku a o ďalšie tri – povstanie v Maďarsku, ktoré rozvíri hladinu verejnej mienky aj na Slovensku.
Začiatok roku 1956 však ešte neveštil – aspoň navonok – nič dramatické. Rozhlasový novoročný prejav si vypočuli občania ČSR v nedeľu 1. januára o 13. hodine. Stalo sa tak už po siedmykrát. Začal s tým komunistický prezident Klement Gottwald na prahu roku 1949. A táto tradícia sa zachovala do našich čias.
Na Nový rok 1956 rečnil prezident Antonín Zápotocký a prvýkrát v našej histórii prejav vysielala aj televízia. Na Slovensku, pravda, bolo v tom čase iba pár stoviek koncesionárov a televízny signál z pražského Petřína slabol už nad riekou Moravou. Vysielač na bratislavskom Kamzíku iba budovali s termínom spustenia prevádzky v polovici roku.
Foto: ARCHIVNÍ A PROGRAMOVÉ FONDY ČESKÉHO ROZHLASU
O čom rečnil Zápotocký? Ako bolo vtedy zvykom, predovšetkým o dosiahnutých úspechoch a svetlých zajtrajškoch. Rokom 1956 sa začínala druhá päťročnica (päťročný plán), na jej konci mala sa ČSR premenovať na ČSSR – socialistickú republiku. Predtým sa však mala dokončiť kolektivizácia poľnohospodárstva, v slovenskom priemysle sa mali postaviť nové závody ťažkého priemyslu (najmä zbrojovky) a mal sa rozostavať hutnícky gigant – Východoslovenské železiarne (VSŽ), dnešný U.¤S. Steel Košice.
Prezident vyzval občanov, aby v záujme dosiahnutia „týchto smelých cieľov“ nestrácali čas a pustili sa s vervou do spoločnej práce od prvého dňa v novom roku. „Musíme stále dopředu – zpátky ni krok!“ zvolal na záver prejavu tento človek z ľudu, rodák od Kladna, bývalý kamenár a odborársky predák, prezývaný „Náš Tonda“, alebo aj „Ušatý Tonda“ pre svoj vzhľad.
A skutočne, rok 1956 mal u nás pomerne ostrý štart. Rodičia nastúpili na pracoviská a deti do škôl už v pondelok 2. januára. Žiaci a študenti mali teda len týždeň vianočných prázdnin, zatiaľ čo podniky a úrady fungovali aj v sobotu 31. decembra 1955. Totiž voľné soboty sa u nás zaviedli až v roku 1968 a takzvané náhradné dni voľna za štátne sviatky, ktoré pripadli na víkend, vláda povoľovala až koncom 70. rokov.
Január sa „zrýchlil“ aj v dôsledku zrušenia mnohých cirkevných sviatkov ako dní pracovného pokoja vrátane Troch kráľov ešte v roku 1950. Aj fašiangy na slovenskom vidieku sa ideologicky i administratívne obmedzili. Z verejného života ich vytlačili novo zavádzané sviatky či rituály. Niekde išlo len o vytretie zraku okresným úradom a straníckej vrchnosti. Povedzme pod zámienkou výročnej schôdze Jednotného roľníckeho družstva (JRD) sa konala tradičná fašiangová zábava.
V mestách sa neplesalo, považovalo sa to za buržoázny prežitok. Až v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sa niektoré vysoké školy a nočné podniky pokúsili oživiť plesovú tradíciu.
A čo priniesol ostrý štart do nového roku 1956 v duchu Zápotockého výzvy? Stručne povedané: zvýšil plánované ukazovatele v objeme výroby, podpísal sa však pod zhoršenie jej kvality. A nielen to. Ako zistil historik Michal Štefanský, podobné „kvaltovanie“ spôsobilo v slovenských zbrojovkách i ďalších fabrikách mimoriadne udalosti – priemyselné havárie.
Čítajte viac Bývali to veselé fašiangy. A ešte raz budú!
Zrýchľuje sa čas?
Práce kvapná, málo platná, hovoria bratia Česi. Slováci im drukujú vlastnou ľudovou múdrosťou: pomaly ďalej zájdeš. Politickí vedci varujú: pozor, pomalosť môže byť síce známkou rozvahy, v krízových obdobiach však býva na škodu. A vraj už vonkoncom nesvedčí 21. storočiu.
Nemecký sociológ Hartmut Rosa hovorí v tejto súvislosti o „sociálnej akcelerácii“, čiže o zrýchlení sociálneho času. Všetko musíme mať tu a zaraz. To vedie k pocitu, že času nemáme nazvyš napriek vyspelým technológiám.
No to je už o niečom inom…
