V starom Ríme vojne predchádzal presne stanovený rituál. Postupovalo sa v zmysle ius fetiale (fetiálneho práva) a obrad vykonával osobitný zbor kňazov – fetiálov. Rituál, ako ho opisuje starorímsky historik Titus Livius, mal zabezpečiť, aby každá vojna, ktorú antický Rím viedol, bola spravodlivá (lat. bellum iustum) v očiach bohov.
Najprv sa vybraný kňaz, zvaný pater patratus, vybral k hraniciam cudzieho štátu. Tam nahlas predniesol sťažnosti Ríma a požiadal o zadosťučinenie, napríklad o vrátenie lupu alebo o vydanie vinníkov: „Počuj Jupiter, som štátny posol rímskeho ľudu a žiadam, aby mi boli vydaní títo muži a tieto veci…“
Ak druhá strana okamžite nevyhovela, začala plynúť lehota. Väčšina historikov uvádza 33 dní, niekedy rozdelených na tri 10-dňové úseky a tri dni na konečné rozhodnutie. V priebehu tejto lehoty kňaz opakovane vyzýval bohov za svedkov, že Rím je v práve.
Ak ani po 33 dňoch neprišlo k náprave, kňazi sa vrátili do Ríma, kde informovali o situácii senát a ľud. Ak ich rozhodnutie bolo v prospech vojny, kňazi sa znovu vybrali k hranici. Vyhlásenie vojny sa spečatilo rituálnym hodom oštepu s hlavicou z kaleného dreva (alebo namočeného v krvi) na územie nepriateľa.
Vo vojne právo mlčí
Ako dlho sa udržala táto povinná „predohra“ vojny? Podľa viacerých historikov prežila aj prechod od Rímskej republiky k Rímskej ríši na začiatku nášho letopočtu za vlády cisára Augusta. Práve on v roku 32 pred n. l. slávnostne oživil starý rituál, keď vyhlásil vojnu Kleopatre, poslednej panovníčke Ptolemaiovského Egypta. Hoci sa rituál s oštepom vykonal, historici dosť pochybujú o tom, že by Augustus reálne čakal 33 dní na odpoveď Egypťanov.
S nástupom kresťanstva tento rituál postupne zanikol. Dôvod? Bol hlboko spätý s pohanským božstvom, predovšetkým s Jupiterom, ktorý v rímskej mytológii bol nielen najvyšším bohom, ale aj bohom hromu a blesku a ochrancom štátu a práva.
Foto: IMDB
Oveľa skôr zanikla 33-dňová lehota. Vo vojnách v Afrike alebo v Grécku by totiž nestačila na presun kňazov – poslov. Okrem toho novšie vojny si vyžadovali moment prekvapenia, ktorý 33-dňové čakanie na odpoveď vylučovalo. Navyše, kňazov fetiálov nahradili postupne politickí vyslanci (legáti), ktorí neboli kňazmi a mali širšie právomoci. Nemuseli všetky problémy, ktoré sa objavili počas vyjednávania na hranici cudzieho štátu, konzultovať osobne s Rímom. Mohli sami dať nepriateľovi ultimátum.
Rimania postupne „aktualizovali“ aj ďalšie časti rituálu. Keď sa rímske impérium rozšírilo ďaleko za hranice Itálie, bolo nepraktické, aby pater patratus cestoval týždne k hraniciam len kvôli hodeniu oštepu. Vonkoncom sa to vylučovalo v dobe, keď sa Rím stal stredomorskou veľmocou po víťazstve v troch punských vojnách v roku 146 pred Kr.
A tak, aby vyhoveli podmienkam fetiálneho práva, označili pozemok v blízkosti chrámu bohyne vojny Bellony v Ríme ako „nepriateľskú pôdu“ a donútili istého zajatca, aby si ju kúpil. Tým sa pozemok stal právne „cudzím územím“. V prípade vyhlasovania vojny poverený kňaz hodil oštep do tohto vyhradeného priestoru, čím Rím splnil rituálnu podmienku a jeho légie, vzdialené stovky kilometrov od mesta, mohli zaútočiť na nepriateľa.
Pre Rimanov bolo dôležité, aby litera zákona zostala zachovaná. Duch zákona až tak veľmi nezavážil. Známy je výrok znamenitého rímskeho rečníka Marca Cicera: "Vo vojne právo mlčí.“
Čítajte viac Hľadá sa „zem nikoho“ pre mier na Ukrajine. Prečo minulé pokusy o pásma mieru skončili katastrofou?
Ako dobehnúť protivníka
Normy rímskeho vojnového práva sa veselo obchádzali bez toho, aby ich Rimania formálne porušili. Prekonávali sa pri hľadaní dier v textoch medzinárodných zmlúv. Ak zmluva zakazovala poslať „lode“ do určitej oblasti, poslali tam vojsko po súši alebo použili lode spojencov. Podobné „kľučkovanie“ uplatňovali aj pri výklade dohôd o prímerí.
Quintus Fabius Labeo, významný rímsky vojvodca z 2. storočia pred Kr. uzavrel s nepriateľom vo vojne v Sýrii prímerie na 30 dní. Keď napriek tomu dal v noci spustošiť jeho polia, obhajoval sa slovičkárením: „Prímerie platí pre dni, nie pre noci,“ vyhlásil.
Rimania sa neštítili vyvolať vojnu rôznymi provokáciami. Napríklad vyslali na hranice cudzieho štátu poslov s takými nesplniteľnými a urážlivými požiadavkami, že druhá strana ich musela odmietnuť alebo dokonca na poslov zaútočiť. A práve o to Rimanom išlo. Začali sa vydávať za „obete“ a „so súhlasom bohov“ sami zaútočili na protivníka plnou silou. Aké nadčasové, aké moderné!
Jedným z najkrutejších trikov Rimanov s využitím fetiálneho práva bola požiadavka, aby obliehané mesto sa vzdalo Rímu „do jeho vôle“ (lat. in dedicionem). Rimania často sľubovali za to obliehaným milosť. V rímskom práve však „milosť“ neznamenala slobodu!
Foto: ANCIENT-ORIGINS.NET
Podobne Rimania postupovali pred zničením 200-tisícového Kartága. Kartágincom najprv odkázali: "Ak nám odovzdáte 300 rukojemníkov – detí z vašich najváženejších rodín a splníte ďalšie príkazy, ponecháme vám vašu slobodu, zákony a územie.“ Všimnime si, ako rafinovane Rimania formulovali svoj sľub: zákony a územie áno, ale mesto (budovy) už nie. Žiaľ, Kartáginci túto lesť prehliadli. Len čo mali Rimania vo svojej moci rukojemníkov, začali stupňovať požiadavky: Odovzdajte zbrane! Vyprázdnite mesto!
Keď Kartáginci konečne vytriezveli a pochopili, že sadli na lep planým sľubom, bolo už neskoro. Odmietli odísť a začali svoje mesto brániť. Vtedy ešte netušili, ako neskutočne dlho bude obliehanie trvať.
Nakoniec sa však naplnila požiadavka rímskeho politika Cata Staršieho, vyjadrená jeho okrídleným výrokom: „Kartágo musí byť zničené!“ Pozostatky kedysi slávneho mesta ležia na území dnešného Tuniska.
Čo žiadal Hugo Grotius
Čo si odniesli z rímskeho vojnového práva národy Európy a ako to uplatnili v konfliktoch, na ktoré bol náš kontinent taký bohatý?
Hoci sa už symbolicky nehádzalo oštepom, tradícia dávať na známosť nepriateľovi vojnový stav sa zachovala aj v stredoveku. Podmienkou začatia vojny bolo, okrem formálneho vyhlásenia alebo „listov cti“ či „listov vzdoru“ (letters of defiance) aj ultimátum, ktoré nasledovalo po vyčerpaní miernejších prostriedkov.
Čítajte viac Európa sa opäť chystá do kasární: Bol koniec slovenskej vojenčiny pred 20 rokmi predčasný?
Významný holandský učenec Hugo Grotius už začiatkom 17. storočia upozorňoval, že vojna nemôže byť „súkromnou výpravou lúpežných dobrodruhov“, ale musia ju „verejne potvrdiť zvrchované autority na oboch stranách“.
Ultimáta často oznamovali znepriateleným stranám poslovia alebo vyslanci, ktorých vtedy nazývali heroldi. Vyhlásenie vojnového stavu bolo skôr politickým manifestom, obhajobou pred svetom, než čistou právnou nevyhnutnosťou.
Foto: RIJKSMUSEUM AMSTERDAM
Mimochodom, Grotiusa nazývajú aj zakladateľom medzinárodného práva. Nedávno uplynulo 400 rokov od vydania jeho kľúčového diela Tri knihy o práve vojnovom a mierovom. Autor okrem iného žiadal, aby štáty v útočných vojnách niesli zodpovednosť za spôsobené straty a škody.
Takmer o 270 rokov neskôr sa bojová činnosť medzi štátmi bez vyhlásenia vojny považovala za pirátstvo. Aspoň tak to charakterizoval na začiatku čínsko-japonskej vojny (1894) uznávaný britský právnik Thomas E. Holland.
Ale už v čase napoleonských vojen (1799–1815) sa postupy vedúce k vyhláseniu vojnového stavu viac formalizovali. Súviselo to aj so vznikom profesionálnej diplomacie. Vypovedanie vojny nasledovalo po prerušení vzťahov, po vznesení ultimáta a po vypovedaní či ignorovaní vzájomných zmlúv o spojenectve. Ukážeme si to na britsko – francúzskej vojne, ktorá prepukla v máji 1803. O rok skôr jej predchádzala zmluva medzi Francúzskom, Španielskom a Spojeným kráľovstvom, ktorá ukončila vzájomné nepriateľstvo. Dohoda priniesla do Európy jediný, hoci len 14 mesiacov trvajúci mier počas celého obdobia napoleonských vojen (1799 – 1815).
„Od samého začiatku to bol veľmi krehký a falošný mier,“ tvrdí americký historik David K. Johnson. „Neustále vyvolával spory o správny výklad ustanovení zmluvy.“ Jablkom sváru sa stala Malta, Británia sa jej odmietla vzdať v prospech tamojších rytierov, hoci sa zmluvne k tomu zaviazala.
Po neúspešných diplomatických rokovaniach Londýn vydal Parížu ultimátum: "Žiadame ponechať Maltu Británii minimálne 10 rokov.“ Britská vláda zároveň nariadila veľvyslancovi Charlesovi Whitworthovi, aby opustil Francúzsko, ak tamojšia vláda neustúpi do 36 hodín. V tom čase sa už stiahnutie ambasádora považovalo za takmer posledný predvojnový akt.
O sedem desaťročí neskôr vypukla francúzsko-pruská vojna. Druhé cisárstvo na čele s Napoleonom III. chcelo zabrániť zjednoteniu Nemecka, o ktoré sa usilovalo Prusko pod vedením kancelára Otta von Bismarcka.
Kým v predohre k britsko-francúzskej vojne pripadla hlavná úloha kabinetnej diplomacii, v tomto prípade sa na vyvolaní ozbrojeného konfliktu už výraznejšie podieľali masové médiá. Jeho bezprostrednou zámienkou bola totiž depeša o obsadení španielskeho trónu. Bismarck šikovne upravil správu pre nemecké noviny o rokovaniach v tejto záležitosti.
„Bismarck vmanévroval Francúzsko do pozície agresora tým, že zverejnením skráteného textu zmenil zdvorilú diplomatickú komunikáciu na strohé a drsné odmietnutie francúzskych požiadaviek,“ píše uznávaný nemecký historik Helmut Müller.
Prusko pôsobilo v očiach sveta ako napadnutá strana.
Čítajte viac Nad hlavami nám lietali už dávno. Vojny dronov: dlhá cesta od mechanickej včely k útočnému roju
Koniec barbarstvu vo vojnách?
Koncom 19. storočia sa vojnové konflikty vo svete množili aj v dôsledku chýbajúcich pravidiel a limitov pri ich zahajovaní i vedení. To v roku 1899 viedlo k zvolaniu prvej a o osem rokov neskôr druhej medzinárodnej haagskej konferencie. Najmä tá druhá priniesla zásadné riešenia a dohovory. Je málo známe, že ju zvolal ruský cár Mikuláš II. na podnet prezidenta Theodora Roosevelta (pozor, nemýliť si s Franklinom D. Rooseveltom). Čím si vysvetliť takúto úzku súčinnosť Rusov a Američanov v otázkach vojny a mieru?
Obaja štátnici mali čerstvé skúsenosti z ozbrojených medzištátnych konfliktov. Mikuláš sa stále vyrovnával so zdrvujúcou porážkou vo vojne s Japonskom (1904 – 1905), Roosevelt bol zase pod ťaživým dojmom z americko-filipínskej vojny (1899 – 1902), ktorú začal jeho predchodca a ktorá sa zmenila na partizánsku vojnu. Američania v nej prvýkrát zriadili koncentračné tábory pre civilné obyvateľstvo podporujúce gerilu.
Ináč, spolupráca cára Mikuláša s americkým prezidentom sa začala skôr. Dnes sa T. Roosevelt spomína najmä ako pokračovateľ doktríny Monroea v úsilí o dominanciu USA v Južnej Amerike (v čom pokračuje Donald Trump). Menej sa vie, že práve Roosevelt v roku 1905 sprostredkoval Portsmouthský mier, ktorý ukončil rusko-japonskú vojnu.
Podľa amerického historika práva Johna Q. Barreta, prezident T. Roosevelt veril, že „civilizované“ národy musia nastaviť jasné pravidlá, aby sa predišlo zbytočnému barbarstvu v budúcich vojnách. „Tým by sa zároveň legitimizoval americký vplyv vo svete,“ dodáva historik.
Foto: TRUMAN LIBRARY
Stojí za zmienku, že na príprave dokumentov konferencie, ktorá trvala od 15. júna do 18. októbra 1907 a zúčastnilo sa jej 44 štátov, sa významne podieľal ruský diplomat s nemeckými koreňmi Fiodor Martens (známy aj pod menom Friedrich Martens). Jeho fundamentálne dielo „Medzinárodné právo civilizovaných národov“ vyšlo v roku 1885 v nemčine. Martens sa v ňom výrazne opieral o tzv. Lieberov kódex, vydaný ešte prezidentom USA Abrahamom Lincolnom počas americkej občianskej vojny Severu proti Juhu v roku 1863. V tom čase sa kódex považoval za najlepší súhrn obyčajov vojnového práva.
Druhá konferencia v Haagu priniesla celý súbor dohovorov, z hľadiska našej témy však najdôležitejšie boli dva. V Dohovore č. 3. sa hovorilo o povinnosti štátov vyhlásiť vojnu. "Zmluvné mocnosti uznávajú, že nepriateľstvá medzi nimi nemajú sa začať bez predchádzajúceho jednoznačného upozornenia.“ To sú úvodné slová článku 1 dohovoru.
Vojny sa už nemohli začať bez varovania. Po novom jedine formou oznámenia, deklarácie alebo ultimáta s podmieneným vyhasením vojny. To malo zabrániť zákerným, vierolomným útokom bez právneho rámca. Pravda, dohovor nestanovil lehotu na odpoveď ohrozenej strany po tom, čo jej protivník doručil ultimátum. Dožadovali sa toho viaceré štáty, najmä tie menšie, ale neuspeli. V texte dohovoru sa uvádza, že varovanie musí predchádzať útoku. V praxi to znamenalo, že mohol – hoci nemusel – nasledovať okamžite po vydaní ultimáta.
Práve táto neurčitosť umožnila Rakúsko-Uhorsku v júli 1914 stanoviť Srbsku 48-hodinovú lehotu, aby pristúpilo na ponižujúce, takmer neprijateľné podmienky. Ultimátum ich obsahovalo 10, vrátane čistiek v štátnej správe a armáde.
Napriek tomu Belehrad všetky podmienky prijal, až na jednu – aby sa Viedeň mohla zúčastniť na súdnom vyšetrovaní údajného sprisahania súvisiaceho s atentátom na následníka rakúskeho trónu v Sarajeve. „Srbsko to odmietlo ako neprijateľný zásah do svojej zvrchovanosti a navrhlo namiesto toho medzinárodnú arbitráž,“ konštatuje významná rakúska historička Christa Hämmerleová. „To Viedni stačilo, aby prerušila so Srbskom diplomatické styky a vypovedalo Belehradu vojnu, čo následne viedlo k celosvetovému vojnovému požiaru.“
Čítajte viac Prezident USA už raz vyjednal Rusku mier: Pred 120 rokmi
Hitler už nič nepredstieral
Po Veľkej vojne – ako ju vtedy nazývali – a po Parížskej mierovej konferencii vznikla Spoločnosť národov (SN), predchodkyňa OSN. Jej Pakt v článku 12 riešil obchádzanie diplomacie stanovením povinného moratória na vojnu.
Členovia SN (Československo patrilo medzi zakladajúcich členov) súhlasili s tým, že v prípade územného či iného sporu predložia záležitosť arbitráži alebo na vyšetrenie Radou SN. Predovšetkým sa však zaviazali neuchýliť sa k vojne v priebehu troch mesiacov, kým Rada SN o ňom nerozhodne. Bol to pokus zaviesť povinnú lehotu po varovaní či ultimáte, ktorá v Haagskom dohovore chýbala.
Foto: DAS BUNDESARCHIV
Ale Liga národov, ako niekedy volali SN, išla ešte ďalej a v roku 1928 prijala tzv. Kollogov-Brandtov pakt. Ten úplne zakázal útočnú vojnu ako nástroj štátnej politiky. Všetky mierové plány medzinárodného spoločenstva však zmaril nástup Adolfa Hitlera k moci. O niekoľko mesiacov neskôr vystúpilo Nemecko zo SN. A už v roku 1938 použil Hitler brutálnu formu vojnových ultimát s extrémne krátkymi lehotami na odpoveď.
V prípade anšlusu Rakúska (marec 1938) išlo o sériu varovaní s niekoľkohodinovou lehotou (do večera toho istého dňa) a hrozbou okamžitej vojenskej intervencie. V prípade Sudetskej krízy bol „veľkorysejší“: ultimátum vydal 24. septembra 1938 s požiadavkou odstúpenia českého pohraničia a pohrozil vojnou. Krízu „vyriešila“ Mníchovská konferencia bez účasti Československa. Jeho spojenci dosiahli v Mníchove len to, že Sudety sa odovzdajú Nemecku do 10. októbra 1938, čo sa aj stalo. „Hitler zástupcom Francúzska a Veľkej Británie sľúbil, že to bude posledný expanzívny postup nacistického Nemecka,“ pripomína český historik Michal Pehr.
Pri obsadení Čiech a Moravy v marci 1939 už Hitler nič nepredstieral. Vyzval prezidenta ČSR Emila Háchu na koberec do Berlína, aby mu hodinu po polnoci 15. marca oznámil, že nemecké vojská prekročia štátnu hranicu o 6. hodine ráno.
Pred vpádom do Poľska, čím sa začala druhá svetová vojna, zvolil Hitler ešte zákernejšiu taktiku. V posledných augustových dňoch 1939 síce predložil Varšave sériu 16 požiadaviek, ale fakticky išlo o fingované ultimátum, ktoré poľskej strane nebolo ani oficiálne doručené. Nasledovalo fingované prepadnutie rozhlasového vysielača v sliezskom meste Glivice s väčšinovým nemeckým obyvateľstvom esesákmi v poľských uniformách. Jedného rozhlasového technika esesáci zastrelili a do éteru oznámili: „Pozor, tu je Glivice, stanica je v poľských rukách.“
Provokácia splnila svoj účel. Hitler dostal „casus belli“, ako sa v latinčine a diplomatickej reči označuje dostačujúci dôvod na vypovedanie vojny.
Na druhý deň Nemecko zaútočilo na Poľsko zo vzduchu i po zemi pozdĺž celej spoločnej hranice, hoci v „ultimátach“ požadovalo len Gdansk a tzv. poľský koridor.
Nuž a do Sovietskeho zväzu už Hitler vtrhol bez varovania a vyhlásenia vojny. Zároveň tam vpadol „vierolomne“, ak berieme do úvahy aj nemecko – sovietsky pakt o neútočení.
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
Márny pokus zakázať vojnu
Po najstrašnejšej vojne v dejinách ľudstva sa Spojenci rozhodli urobiť koniec všetkým vojnám. V októbri 1945 založili Organizáciu Spojených národov (OSN), ktorej Chartu – na rozdiel od Paktu Spoločnosti národov – už ratifikovali aj Spojené štáty. Charta v článku 2, odsek 4 hlása: "Všetci členovia sa zdržia hrozby silou alebo použitia sily…
Čiže vojna bola zakázaná, napriek tomu od založenia OSN do súčasnosti prepuklo vo svete 285 ozbrojených konfliktov, z toho 33 ich malo charakter medzištátnych vojen. Ako je to vôbec možné? Niet sa čomu čudovať. Ak je vojna sama osebe zakázaná, jej vyhlásenie nedáva agresii legitimitu. Nemôže byť dokonca priznaním porušenia medzinárodného práva. Inými slovami: vyhlásenie vojny na začiatku moderných ozbrojených konfliktov chýba nie preto, že by ju štáty „zabudli“ deklarovať, ale preto, že sa vojna stala právne neobhájiteľnou.
A tak od roku 1945 tu máme ozbrojené konflikty bez deklarácií i manifestov, ktoré sa začínajú spravidla pod rúškom tmy a pod pláštikom „vojenských operácií“ či dokonca „policajných akcií.“ Jedných štátov proti iným štátom. Áno, suverénnych. Napokon, svedkami toho bezprávia sme my sami, lebo sa to deje pred zrakom sveta v ostatných rokoch, mesiacoch a týždňoch.
