Rusínska apokalypsa? Pre stavbu storočia zbúrali 7 obcí. Čo si potopa vzala a čo dala

Málokto si to uvedomuje, ale uvedenie filmu Potopa do našich kín pripadá zhodou náhod na 50. výročie politického rozhodnutia o výstavbe našej najväčšej zásobárne pitnej vody. Čo k tomu viedlo?

V roku 1976 sa konal 15. zjazd KSČ, ktorý určil hlavné smery 6. päťročného plánu. V súvislosti s tým boli stanovené strategické úlohy aj v rozvoji vodného hospodárstva na roky 1976 – 1980. Príprava výstavby vodnej nádrže Starina patrila medzi takéto úlohy. Predchádzala tomu hĺbková analýza situácie s pitnou vodou vo vtedajšom Východoslovenskom kraji. A tá bola zlá, ba čoraz horšia.

V internom materiáli pripravenom na zasadnutie vlády ČSSR sa začiatkom roku 1976 uvádzalo: „Prudký rast miest ako Košice, Prešov, Humenné, Vranov n. T. a ďalších s masívnou výstavbou sídlisk, rýchly rozvoj priemyslu vybudovaním podnikov VSŽ Košice, Chemko Strážske alebo Bukóza Vranov výrazne zvýšili nároky na spotrebu vody. Okolité zdroje to nedokážu pokryť.“

Ale nedostatkom pitnej vody trpel slovenský východ už aj pred svojím spriemyselňovaním a urbanizáciou. Čím to bolo? Z podkladov pre rokovanie vlády, ktoré vypracovali geológovia a hydrológovia, sa dozvedáme: „Väčšinu severovýchodného Slovenska tvorí flyšové pásmo, v ktorom sa pieskovce striedajú s nepriepustnými ílovcami. Toto podložie nedokáže vo väčšom množstve akumulovať podzemnú vodu. Lokálne studne majú preto nízku výdatnosť a v lete pravidelne vysychajú.“

K tomu sa pridružila nízka kvalita podzemných vôd. V nížinných okresoch východu boli prirodzene mineralizované alebo znečistené poľnohospodárskou výrobou. Bez nákladnej úpravy sa preto voda nedala konzumovať.

Prečo kompetentné orgány lokalizovali výstavbu novej obrovskej nádrže do Bukovských vrchov pod Vihorlatom? Navyše, prečo ju umiestnili do ich prírodnej chránenej oblasti, dnes Národného parku Poloniny? Medzi akými alternatívami sa úrady pred 50 rokmi rozhodovali?

Foto: Andrej Barát, Pravda

Starina Pohľad na Starinu na jar minulého roka.

Starina alebo Adidovce?

O výbere lokality pre výstavbu vodnej nádrže rozhodovala Vládna komisia pre výstavbu a rozvoj SSR a Ministerstvo lesného a vodného hospodárstva SSR. Tento rezort vo vláde Petra Colotku viedol od roku 1976 Vladimír Margetin, funkciu zastával až do nežnej revolúcie. V polovici 50. rokov skončil na bratislavskej technike tú istú katedru vodného hospodárstva, akú – o pár rokov neskôr – absolvoval aj Rudolf Schuster. Poznali sa a dlhodobo spolupracovali. V druhej polovici 70. rokov budúci slovenský prezident už totiž pôsobil na košickej radnici a podieľal sa na riešení vodného deficitu vo východoslovenskej metropole.

Margetin bol pred vstupom do politiky uznávaným projektantom vodných diel, s jeho menom sa spája príprava a výstavba nielen Stariny, ale aj Liptovskej Mary, Domaše, Zemplínskej šíravy a Ružína. Z našich zistení vyplýva, že Štátny vodohospodársky plán ČSR už v roku 1954 uvažoval o „vodnej nádrži nad Stakčínom“ ako o strategickej rezerve. O desať rokov neskôr upozornili odborníci z Výskumného ústavu vodného hospodárstva (VÚVH) v Bratislave na reálnu hrozbu, že východoslovenské mestá budú mať čoskoro vážne problémy s pitnou vodou. O ďalších desať rokov, v polovici 70. rokov, začala v obciach na tomto území platiť stavebná uzávera – nesmel sa tam postaviť ani nový prístrešok.

Čítajte viac Kronika fiaska: Diaľnica do Košíc mešká 25 rokov. Prišli sme o miliardy

Podľa našich zistení mala Starina vo výhľadových plánoch jedinú alternatívu – neďaleké údolie rieky Udavy medzi obcami Adidovce a Papín. Dodnes koluje na východe legenda, že Adidovčania a hlavne ich susedia z Papína sa proti výstavbe nádrže búrili. Mali nejakých vplyvných známych v Prahe a vraj lobovali priamo u prezidenta Gustáva Husáka. To údajne zavážilo najviac a rozhodnutie padlo na lokalitu nad obcou Stakčín pri Snine.

V minulých dňoch sme sa na to spýtali inžiniera Juraja Motyčku. Na stavenisku v Starine bol od začiatku, nastúpil hneď po skončení SVŠT (dnes Technická univerzita v Bratislave). Ako stavbyvedúci pracoval pre generálneho dodávateľa stavby – Inžinierske stavby Košice (dnes Colas Slovakia). Po sprevádzkovaní nádrže sa stal správcom povodia. Pred štyrmi rokmi odišiel do dôchodku.

Foto: Colas Slovakia

Juraj Motyčka Juraj Motyčka bol na stavbe vodnej nádrže od samého začiatku.

Motyčka legende neverí a výber Stariny vidí z odstupu času ako pozitívum: „Onen konkurz vyhrala najmä preto, lebo ponúkala nižšie náklady na vysídlenie obcí a na vyvolané investície než Adidovce,“ hovorí. „Čiže na výstavbu prístupových ciest, na preložky inžinierskych sietí, na postavenie náhradných bytov pre vysídlencov a podobne. Okrem toho Cirocha mala vodu čistejšiu ako Udava, čo bolo rozhodujúce.“

Navyše, starinské údolie predstavovalo „ideálny lievik“ – úzke hrdlo pre postavenie priehradného múru so širokou kotlinou za ním. Starina mala tiež väčšiu zbernú plochu (povodie), čo sľubovalo vyšší objem akumulovanej vody (121 miliónov kubíkov). „Ak výber padne na Udavu a Adidovce, bude treba po čase stavať na východe ešte jednu nádrž s pitnou vodou,“ parafrázujeme závery z dobových expertíz. A dve nádrže by znamenali okrem iného vysídlenie ešte väčšieho počtu ľudí, či už Rusínov alebo Slovákov, ale pravdepodobne jedných aj druhých…

Stavba storočia na východe

A tak sa v roku 1981 začalo stavať nie v Adidovciach na rieke Udave, ale v 33 kilometrov vzdialenom údolí na hornom toku Cirochy, na miestach po zbúranej Starine a ďalších šiestich obciach.

Dávno pred začatím výstavby sa zrodil projekt vtedy najväčšej zásobárne pitnej vody v Európe. Išlo o investíciu za jednu miliardu vtedajších korún, dnes by to bolo bezmála 600 miliónov eur. Dobová tlač písala o „stavbe storočia na východe republiky“.

Projektanti navrhli priehradný múr vysoký 50 metrov, široký 345 metrov. Rátalo sa s tým, že vodná plocha bude dosahovať dĺžku 8 až 10 kilometrov a v najširšom mieste dva kilometre pri maximálnej hĺbke 55 metrov.

Foto: TASR, Svätopluk Písecký

ČSSR Starina vodárenská nádrž výstavba Na archívnej snímke zo 4. októbra 1985 výstavba vodárenskej nádrže Starina. Pohľad na vežový objekt z vtáčej perspektívy.

Kapacita nádrže mala stačiť na zásobovanie vodou 600-tisíc obyvateľov východného Slovenska. Vzhľadom na to, že išlo o zdroj pitnej vody, musel mať tri pásma ochrany. Prvé, 100 metrov široké pozdĺž celej vodnej plochy s absolútnym zákazom vstupu nepovolaných osôb, širšie na rozlohe 120 kilometrov štvorcových so zákazom akejkoľvek výstavby, hnojenia a skládkovania odpadu. Napokon tretie pásmo zahrňovalo celé zberné povodie rieky Cirocha a jej prítokov a obmedzovalo hospodársku činnosť.

Práve preto bolo treba zbúrať všetkých sedem obcí, hoci šesť z nich sa malo nachádzať mimo vodnej plochy nádrže. Ich intravilán ležal v ochrannom pásme 2. stupňa. Margetin trval na striktných pravidlách hygieny v ochranných pásmach. V starinskom údolí nesmela zostať jediná maštaľ, jediný fungujúci septik. Nasledovala totálna asanácia.

Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko

Zachránili zvony a ikony

Skôr, než v apríli 1981 urobili na mieste budúcej nádrže slávnostný výkop a do zeme sa zahryzli prvé bagre a buldozéry, bolo treba vysídliť obce a zrovnať ich so zemou. Okrem samotnej Stariny ešte Daru, Ostrožnicu, Smolník, Veľkú Poľanu, Zvalu a Ruské. Boli to rusínske dedinky, založené zväčša v 16. storočí, niektoré s drevenými kostolíkmi. Tie, mimochodom, zmizli ako prvé, a to v značnom predstihu. Pamiatkari a múzejníci sa od známych dozvedeli už v 60. rokoch o plánovanej priehrade a usilovali sa zachrániť z kultúrneho dedičstva, čo sa len dalo. Dva kostolíky zo Stariny a Dary rozobrali a „preniesli“ do práve vznikajúcich skanzenov a do múzeí v Humennom a Bardejove.

Z ďalších chrámov zachránili aspoň cenné ikonostasy a ikony. Zvony preniesli do Sniny a Stakčína. Tam zvonia v novopostavených kostoloch. Na sninskom cintoríne vznikol osobitný sektor so symbolickými hrobmi, kam previezli exhumované telesné ostatky z cintorínov v zaniknutých obciach.

Vysídľovanie trvalo až do roku 1986. Prečo tak dlho? Zdalo by sa, že Slovensko si medzitým na tento jav už zvyklo. Veď začiatkom 60. rokov pri výstavbe priehrady Veľká Domaša (len 43 km vzdušnou čiarou od Stariny) zaniklo šesť obcí, z ktorých vysťahovali takmer 2 700 ľudí. A v rokoch 1968 – 1975 muselo v Liptove opustiť vyše 4 000 obyvateľov 13 obcí, aby uvoľnili miesto vodám Liptovskej Mary.

Ale na to sa asi nedá zvyknúť. Aj tak sa zdá, že ľudia z Bukovských vrchov niesli stratu domovov bolestivejšie ako Liptáci. Prečo? Určite nie preto, že by Rusíni lipli na rodnej hrude väčšmi ako Slováci. Jedno z vysvetlení, ktoré sa natíska, je takéto.

Vo viacerých obciach postihnutých výstavbou vodného diela prevládalo súkromné hospodárenie na pôde až do druhej polovice 70. rokov. Dôvod? Podhorské a horské obce na severovýchode Slovenska sa predtým nepovažovali za vhodné na združstevňovanie. Preto tam socialistická kolektivizácia dorazila až vo svojej poslednej vlne. Skrátka, jednotné roľnícke družstvá (JRD) sa pod Vihorlatom nestihli do roku 1981 etablovať. Nevstúpili do nich ani zďaleka všetci miestni gazdovia. A tak onen „súkromnovlastnícky pomer k pôde“, vtedy oficiálne taký zatracovaný, ešte nestihol degradovať.

Inými slovami: mnohí ľudia v Starine, Smolníku či Veľkej Poľane naďalej usilovne obrábali svoje úzke pásiky málo úrodnej pôdy. Aká bola, taká bola, ale odmietali ju opustiť: bola to ich dedovizeň a živiteľka. Platilo to však najmä o staršej generácii.

„Mnohí sa snažili na mieste zomrieť, skôr ako ich vysťahujú,“ porozprával nám vlastné zážitky akademický maliar Andrej Smolák, ktorý vyrástol v Starine. „Nie, nesiahali si na život. išlo o nejaký psychický fenomén, ktosi si dodnes neviem vysvetliť. Títo ľudia nemali ešte sedemdesiat, ani neboli ťažko chorí, a zomierali jeden po druhom. Na nesmierny smútok a žiaľ? Na zlosť a bezmocnosť? Neviem. Boli to však zrejme tí, ktorí sa s rodnou obcou lúčili najťažšie.“

Pre nich znamenalo vysídlenie do bytovky v neďalekej Snine naozaj životnú drámu, ak už nie tragédiu. Iných museli vysťahovať z rodnej obce nasilu, keď sa už chystalo napúšťanie nádrže vodou.

Čítajte viac Keď Košice boli hlavným mestom: Vo východnej metropole sídlila Slovenská národná rada. V Bratislave vládol Tiso

Koniec a nový začiatok

Pred pätnástimi rokmi sme sa o tom zhovárali s Františkom Kirňákom, vtedajším predsedom Združenia presídlencov v Snine. „Niektorí obyvatelia sa s tým nedokázali zmieriť a odmietali odísť,“ začal. „Odišli až po tom, keď do ich dediny prestal jazdiť autobus, keď tam zatvorili poslednú predajňu a vypli elektrinu. Počas jedného víkendu vybili v dedine všetky hospodárske zvieratá – do paneláku sa nehodili. Pri opustených domoch dymili hromady vecí, ktoré vysídlenci pálili, lebo do bytu v Snine by sa nezmestili.“

Niektorí sa však zaťali a ostávali žiť uprostred ruín rodnej obce, na dne budúcej nádrže. Vysídlenci spomínajú na Máriu Kriškovú z Ruského a Jána Fečíka z Ostrožnice. Boli už veľmi starí, a tak ich úrady blahosklonne nechali v rodných miestach dožiť. O dva roky bolo po nich.

Boli svedkami demolácie susedných budov, demolácie všetkého, čo vyčnievalo zo zeme. V Starine ako poslednú zbúrali miestnu faru. Budovatelia nádrže tam totiž mali svoje kancelárie. V obci Zvala padol medzi poslednými – v roku 1986 – murovaný Kostol sv. Petra a Pavla. Zbavili sa ho odstrelom za bieleho dňa pred očami obyvateľov, ktorí ešte neodišli. Na internete sa dnes šíria zábery vybuchujúceho chrámu s komentármi o „barbarstve komančov“. Vari ho nešlo zachrániť, ako to urobili s gotickým kostolom v Koši pri Prievidzi? „Nešlo, taká bola vtedy doba,“ povzdychne si inžinier Motyčka. Je fakt, že v Koši zachraňovali svätostánok v roku 2000.

Ako jedna z posledných sa vysťahovala rodina Skirčákovcov z Veľkej Poľany. Keď vypli elektrinu, vyrábala si ju vlastným dynamom. Ale začiatkom roku 1988 museli aj Skirčákovci preč – onedlho sa začalo s napúšťaním nádrže.

„Nie je však pravda, že pre všetkých vysídlencov to bola tragédia a celoživotná trauma,“ tvrdí inžinier Motyčka. "Mnohí mladí dokonca uvítali sťahovanie do mesta, bolo to pre nich vyslobodenie.“ Napokon, aj hlavná hrdinka filmu Potopa 15-ročná Mara chce preč, sníva o lietaní a dostáva sa tým do ostrého konfliktu s otcom, ktorý sa zubami-nechtami drží pôdy.

Povedané slovami producenta filmu Tomáša Giča: „Mladá generácia vnímala koniec svojich dedín menej ako tragédiu, viac ako nevyhnutnosť hľadať nový začiatok.“

Foto: Colas Slovakia

Nápis na plote domov odsúdených na zbúranie: Nová adresa: Snina Sídlisko Mier. Nápis na plote domov odsúdených na zbúranie: Nová adresa: Snina Sídlisko Mier.

Nová adresa: sídlisko Mier

Všetkým vysídlencom (takmer 770 rodín, 3 500 osôb) poskytol štát náhradné byty na sídlisku Mier v Snine alebo im pridelil pozemky na stavbu nového rodinného domu inde. Za zbúrané alebo zatopené domčeky odškodnili presídlencov v rozsahu 80 000 až 150 000 korún v závislosti od znaleckých posudkov. Podľa Smoláka tento rozdiel vo výške odškodnenia býval častým jablkom sváru a zrejme aj korupcie. Jeho rodičom ohodnotili úrady dom nižšou sumou ako susedovi, hoci bol novší a vybavený už aj kúpeľnou, WC a pod. Keď maliarov otec s posudkom nesúhlasil, dali úrady dom vyvlastniť, čo sa stalo stovke ďalších vysídlencov.

„Vložili sme sa do toho s bratom a dosiahli prehodnotenie posudku, ale práve takéto prípady zvyšovali pocity krivdy, nepravdivosti z vysídlenia,“ uzatvára Smolák.

Za 150-tisíc sa už dal v 80. rokoch postaviť svojpomocne rodinný domček, za 80-tisíc ešte nie. Ale za 10-tisíc korún ste kúpili nábytok do obývačky, za päťtisíc do spálne. Nová automatická práčka vás vyšla na 6 500 korún, televízor na 4 000, Škoda 105 L – 57 000, základný žigulík (VAZ 2101) – 58 000 korún.

Mimochodom, priemerný mesačný plat sa v tých časoch pohyboval v rozpätí 2 600 – 3 100 korún. Motyčka hovorí, že pri výstavbe nádrže boli platy i celkové zárobky vyššie. Preto nemala problémy s nedostatkom pracovníkov, čo sa nedá povedať o slovenskom stavebníctve ako celku.

Čo je zaujímavé, na výstavbe sa zúčastňovali aj mnohí vysídlenci. „Zažil som s nimi aj kuriózne príbehy,“ spomína Motyčka. „Jedného z bagristov vyhlásili za najlepšieho pracovníka a až potom zistili, že nemá papiere potrebné na prácu s bagrom.“

Foto: archív Andreja Smoláka

Andrej Smolák Andrej Smolák: Na Starinu myslím mimoriadne často.

Pitná voda nad zlato

Výstavba Stariny bola od začiatku pod neustálym politickým tlakom straníckych a štátnych orgánov. Začiatkom 80. rokov dosiahol totiž smäd Košíc a Prešova po pitnej vode kritický bod.

Stavba však mala celoštátnu prioritu, prednostne bola zásobovaná materiálom, strojmi a mechanizmami. Vyžadovala si to – zopakujeme – zlá situácia s pitnou vodou vo Východoslovenskom kraji.

Vo vrcholnom období v Starine pracovalo 1 500 ľudí, predovšetkým na sypanej hrádzi a priehradnom múre. Keď v roku 1986 začali nádrž napúšťať, Košice už museli vyhlasovať regulačné stupne pre odber vody.

V praxi to znamenalo, že voda tiekla len v určitých hodinách. Na horných poschodiach panelákov na košickom sídlisku Ťahanovce bol tlak taký nízky, že ľudia si museli robiť zásoby vody do vane a vedier, kým tiekla, aby mali z čoho variť a čím sa umývať. Výnimočným javom nebol – najmä pri väčšej poruche alebo počas suchých letných mesiacov – ani rozvoz vody cisternami po sídliskách.

Z tohto dôvodu dostala prednosť stavba diaľkovodu zo Stariny do Košíc, pred pôvodne plánovaným diaľkovodom do Trebišova. Pri jeho výstavbe musela vypomôcť armáda.

Čítajte viac Zápotocký hnal ľudí do roboty, František Jozef síce pracoval, ale nechal ich dospať plesy. Príbeh januárovej (ne)pracovitosti

O kritickosti situácie vypovedá aj tento fakt: nádrž začali napúšťať vodou v auguste 1987, a už o štyri mesiace začali prvé dodávky vody do potrubí, hoci VN Starina nebola ešte ani zďaleka naplnená. V tom čase už bol Schuster predsedom Výchoslovenského krajského národného výboru (KNV), šéfom štátnej správy na území, ktoré je dnes rozdelené na dva kraje – Košický a Prešovský. „Starina bola pre východ a zvlášť pre Košice záchranou,“ spomína.

Jej slávnostné uvedenie do riadnej prevádzky sa konalo 28. novembra 1989. Termín bol dlho plánovaný, organizátori slávnosti nemohli počítať s tým, že slávnosť sa ocitne v tieni dozvukov generálneho štrajku a pádu režimu. Na podujatí sa nezúčastnili vopred ohlásení vysokí stranícki a štátni funkcionári. V Prahe i Bratislave mali v ten deň celkom iné starosti.

Foto: Smolak.com

A. Smolák: Zima v Starine, akvarel A. Smolák: Zima v Starine, akvarel

Zanikajú ďalšie obce

Na záver už iba niekoľko viet o „rusínskej apokalypse“, ktorú vraj spôsobilo vysídlenie siedmich obcí v starinskej doline. Tak to stojí v titulku recenzie o filme Potopa na portáli Film.sk. Samozrejme, že to nesedí. Vysídlenie obyvateľov týchto obcí do neďalekej Sniny a Humenného nemohlo znamenať katastrofu, či dokonca koniec národnosti, ktorá mala vyše 20-percentné zastúpenie v obyvateľstve ďalších takmer 280 mestečiek a dedín.

Táto menšina sa dlhodobo scvrkáva z mnohých príčin, vrátane demografických a ekonomických. Hlavné sú však asimilačné tlaky. „Naši“ Rusíni či Ukrajinci naďalej kompaktnejšie žijú v „tmavých kútoch“ severovýchodného Slovenska, kde – parafrázujúc už okrídlený výrok politika – nič nie je. A to vrátane škôl s vyučujúcim jazykom ukrajinským alebo rusínskym. Ešte pred 35 rokmi ich tam bolo 74, dnes – jedna jediná v Prešove.

Mimochodom, v okolí Sniny zanikajú v ostatných dvoch desaťročiach – doslova vymierajú – ďalšie obce, hoci medzitým sa tam nepostavila iná nádrž. Spomeňme aspoň Brezovec, Michajlov či Parihuzovce. A tak to je s vidiekom vo všetkých okresoch takzvaného rusínskeho pásma od Medzilaboriec po Starú Ľubovňu. O týchto dedinách už dávnejšie platí: čo mladé – zutekalo, čo staršie – nevládalo. A čo zutekalo, to sa už v druhej generácii úplne poslovenčilo.