Historici sa dosiaľ rozchádzajú v termíne vypuknutia povstania. Hlavné udalosti sa zrejme udiali od polovice januára do konca februára 1256. Zdroje sa rozchádzajú aj v tom, koľko baníkov a baníckych robotníkov sa bojov zúčastnilo: počty sa pohybujú od 500 či 800 do 2 500 osôb. Samotný útok na opevnenie mesta podnikli len vybrané skupiny, po vniknutí do mesta sa zapojili ďalšie. Navyše, k baníkom sa pridali chlapi z bližšieho okolia.
Nešlo však o beztvarú masu, ani o živelnú vzburu. Povstanie zorganizoval Zväz baníkov, ktorý vznikol z Bratstva Božieho tela. Ako by sa dali charakterizovať banícke bratstvá nazývané aj bratskými pokladnicami? Boli to prvé svojpomocné organizácie pracujúcich, priami predchodcovia odborového hnutia. Pôvodne sa starali predovšetkým o sociálne zabezpečenie svojich členov v horších časoch, neskôr sa čoraz viac zapájali do formulovania spoločných požiadaviek voči majiteľom a zamestnávateľom banských podnikov.
Názov Bratstvo Božieho tela znie ako náboženská sekta a zväz bol naďalej spojený s vierou. Aj boj za lepšiu mzdu vnímal ako boj za „Božiu spravodlivosť“ a povolal svojich členov do zbrane až po tom, keď zlyhalo vyjednávanie s predstaviteľmi banskej spoločnosti. V jednom zo zachovaných listov z tohto obdobia baníci uvádzajú, že ich boj je vedený „v mene Krista a pre chlieb ich detí“. Pripomíname, že v tom čase sa už v regióne šírilo Lutherovo učenie, ktoré baníci prijali ako reformné ľudové hnutie. Pri svojich protestoch sa odvolávali aj na staré banské právo a slobody, ktoré im udelil ešte kráľ Belo IV.( 1206 – 1270). Vodcovia povstania presviedčali váhajúcich baníkov: „Rebeli nie sme my, ale páni porušujúci staré právo.“
V baníckom zväze mali drvivú prevahu Slováci, ale boli v ňom zastúpení aj schudobnení nemeckí haviari a banskí odborníci. Historici odhadujú podiel Nemcov na 20 percent. K Bystričanom sa postupne pridávali ich kolegovia z ďalších banských miest – Štiavnice, Hodruše a Kremnice.
Pozor, haviari sa búria!
Povstalcom, ktorí tiahli zo Španej Doliny a Starých Hôr, sa postavila žoldnierska stráž na bránach a ozbrojený oddiel mestskej rady. Odpor bol intenzívny, ale netrval dlho.
Baníci mali v meste svojich informátorov a sympatizantov medzi chudobnejšími remeselníkmi. Brány boli v niektorých prípadoch otvorené zvnútra, ale obrancovia ustupovali aj pod hrozbou, že baníci podpália predmestia. K menším potýčkam prišlo na námestí a pri mestskom hrade (Barbakane).
Mestskí žoldnieri vidiac šíky odhodlaných mužov, zoradených podľa šácht, s čakanmi, oštepmi, sekerami a prvými palnými zbraňami (hákovnicami) v rukách, dali sa pred nimi na ústup. Ručnica – hákovnica síce nemala veľký dostrel ani presnosť, ale jej olovená guľa dokázala z relatívnej krátkej vzdialenosti preraziť brnenie žoldniera.
Sekery baníkov síce boli kratšie, určené na tesanie výdrev v štôlňach, ale v úzkych uličkách Bystrice poslúžili lepšie ako dlhé meče žoldnierov. Železné tyče a sochory používali povstalci zase ako páčidlá na vlamovanie sa do vytypovaných budov.
Čoskoro vyrabovali mestskú zbrojnicu, zobrali si tri najlepšie delá, pušky, bojovú výstroj a iné zbrane. Vnikli aj do niektorých meštianskych domov a pivníc a vyplienili ich. Zajali komorského grófa Bernarda Beheima, najvyššie postaveného kráľovského úradníka v tomto banskom regióne. Zobrali vyťaženú, už spracovanú meď, za ktorú im banská komora dlhovala mzdu. Bohatí mešťania (patricijovia) sa uchýlili do hradu a hradného kostola, ktoré sa baníkom nepodarilo obsadiť.
Foto: VIRTUALMINE.NET
Povstalci však vtrhli do radnice, kde zničili mestské záznamy, zajali dôležitých úradníkov a niektorých členov mestskej rady. Boli v týchto potýčkach aj straty na životoch? Áno, a to na oboch stranách. Pričom ani nie tak v dôsledku boja, ako skôr chaosu a ojedinelých výstrelov z okien domov patricijov. Presné údaje nemáme, ale z neskorších zápisov kronikárov sa dozvedáme o „strašných dňoch“, keď mesto nepatrilo rade, ale „ľudu z hôr“.
Mimochodom, v dobových kronikách sa banskobystrické povstanie nazýva aj „veľkým tumultom“ (chaosom). Rady banských miest si v korešpondencii vymieňali správy o revolučných udalostiach: „Dajte si pozor, bystrickí haviari sa búria, môže to prísť aj k vám.“ Levočský kronikár Konrad Sperfogel si zapisoval svedectvá, s ktorými prichádzali utečenci: „Dav si podmanil Bystricu.“
Povstalci deväť dní ovládali mesto, nakoniec však museli ustúpiť pred privolaným kráľovským vojskom. Oddiely pod velením Gašpara Horvátha, splnomocnenca uhorského kráľa Ľudovíta II., pozostávali z profesionálnych žoldnierov a ťažkej jazdy. V otvorenom boji na mestských hradbách a na námestí nemali povstalci proti vycvičenému vojsku s delostrelectvom šancu. Stiahli sa z mesta práve včas, Horváthove oddiely im totiž mohli odrezať ústupové cesty do bezpečia hôr.
Čítajte viac So špiónom na káve v legendárnej Štefánke: Ako sa Stalin 22-krát pokúšal zlikvidovať Tita
Bystrica ako veľkomesto
Ak máme pochopiť, o čo baníkom išlo, musíme poznať širší kontext povstania. Najprv si skúsme priblížiť mesto a región, kde vypuklo.
Banská Bystrica (vtedy bol zaužívaný jej nemecký názov Neusohl) mala v roku 1526 približne 4 000 obyvateľov. S banskými osadami v blízkom okolí – Špaňou Dolinou, Starými Horami, Pieskami – sa celkový počet pohyboval od 6 000 do 8 000. Vyplýva to z výskumov historika Mariana Skladaného.
Hoci sa to nezdá, ale začiatkom 16. storočia a v uhorských pomeroch to bolo veľkomesto. Veď Prešporok (budúca Bratislava) mal vtedy len približne 5 000 a Budín (historická časť budúcej Budapešti) – zhruba 12 000 obyvateľov.
Bystrica bola v tých časoch nemecko-slovenské mesto. Slovákov (Sclaven alebo Slawen) v nej žilo síce viac – okolo 60 percent, ale išlo zväčša o mestskú a prímestskú chudobu. Elitu mesta tvorili Nemci (Sasi). Patrili do nej bohatí ťažiari (waldburgeri), obchodníci a remeselnícki majstri. Ovládali mestskú radu, nemčina bola jazykom obchodu a banskej administratívy (komory).
Kým v mestskej rade jasne dominovali Nemci, v Zväze baníkov, ktorý zorganizoval povstanie, mali drvivú prevahu Slováci. Tí tvorili srdce a svaly organizácie, Nemci boli jej mozgom. A tak i v radoch povstalcov sa nemčina miešala so slovenčinou. Slováci po boku Nemcov bojovali proti Nemcom v mestskej rade, kým banícky zväz nezískal moc nad Bystricou.
Striebro nad meď i zlato
Prv, než sa pohneme v opise povstania ďalej, stojí za to pristaviť sa na chvíľu pri otázke, kde sa vzalo v stredoveku na strednom Slovensku (vtedy Hornom Uhorsku) toľko Nemcov?
Ešte v 13. storočí po mongolskom vpáde kolonizovali spustošený región Nemci zo Saska. Do slovanskej osady Bystrica ich priviedol sprostredkovateľ (lokátor), istý Ondrej, aby sa tam venovali obchodu a spracovaniu drahých kovov. Už v roku 1255 uhorský kráľ Belo IV. udelil nemeckým kolonistom v „novej Bystrici“ meštianske výsady, vrátane práva ťažby týchto kovov.
O tri storočia neskôr bolo z niekdajšej osady stredoveké mesto, ktoré patrilo medzi najvýznamnejšie hospodárske strediská celého Uhorska. Stalo sa ním najmä vďaka svojmu mediarskemu podniku, ktorý patril v tam čase medzi najväčšie obchodné spoločnosti v strednej Európe – veď ovládal takmer 40 percent vtedajšieho svetového trhu s meďou.
Foto: PLENUM.SK
No nielen to. Medená ruda vyťažená v Španej Doline a na Starých Horách bola prirodzene bohatá na prímesi striebra (tzv. strieborná meď). Aby bol podnik ziskový, museli sa tieto dva kovy od seba oddeliť, čo sa dialo v banskobystrickom podniku na tie časy modernou technológiou sciedzania. Do medi sa pri určitej teplote pridávalo olovo, ktoré na seba naviazalo striebro. Táto zmes sa potom tavila, olovo so striebrom sa „scedilo“ a v peci ostávala čistá meď.
Ale práve striebro tvorilo obrovskú časť zisku spoločnosti. Kým čistá meď sa vyvážala do sveta, striebro končilo v kráľovských mincovniach alebo slúžilo panovníkovi na splácanie úverov. Ako vznikla bystrická mediarska spoločnosť? V roku 1495 sa Jakob Fugger, podnikateľ a bankár z bavorského Augsburgu („preto psy z Augsburgu“) spojil s banským magnátom z Levoče Jánom Thurzom. Fuggerovci predstavovali v tých časoch vari najbohatší rod v Európe. Vlastnili bane, huty, lesy a ďalšie nehnuteľnosti, Thurzovci sa zase vyznali v banských technológiách. V novej mediarskej spoločnosti (neskôr ju nazývali Uhorskou obchodnou) mali rovnaké podiely.
Na vrchole svojho rozmachu vyrábala Bystrica viac ako 1 000 ton medi ročne a k tomu ešte dve tony striebra. Podnik sa stal najväčším svojho druhu v strednej Európe.
V čase povstania bol nízky zárobok hlavným dôvodom, prečo pracujúce ženy vyšli do ulíc Banskej Bystrice a patrili k najradikálnejším účastníkom nepokojov.
Väčšinu týchto údajov preberáme z doposiaľ neprekonaného výskumu slovenského historika Petra Ratkoša. Jeho dve diela o baníckom povstaní (vrátane zbierky dokumentov) vydala u nás naposledy v rokoch 1957 a 1963 Slovenská akadémia vied. Z neznámych dôvodov sa odvtedy nedočkali ďalších knižných vydaní, hoci nové generácie bádateľov sa na Ratkoša ustavične odvolávajú a márne ho zháňajú po antikvariátoch.
„Výsmech Bohu a ľuďom“
Rok 1526 však bol zlomový nielen v dejinách Uhorska, ale celej strednej Európy. Niesol sa v znamení provokácií a vpádov Turkov z Osmanskej ríše do „Uhier“. Už pred štyrmi rokmi dobyli niektoré uhorské pohraničné pevnosti, medzi nimi Belehrad, dnešnú srbskú metropolu. Tým si otvorili cestu do uhorských nížin.
Osmanskí Turci mali stotisícovú armádu, mnohonásobne väčšiu, než bolo uhorské vojsko. Snem v Budíne preto rozhodol o výbere osobitných daní na najímanie žoldnierov. Práve vtedy sa v Kremnici aj ďalších menších mincovniach prešlo na razenie „nových denárov“ s nižším obsahom striebra. Niektorí historici to nazývajú devalváciou meny. Mincovne však zároveň razili aj staré denáre, ktoré však držali feudáli, medzi nimi aj banskí magnáti. Novými mincami (takzvanými ľahkými peniazmi) vyplácali mzdy baníkom, banským robotníkom, drobným remeselníkom, skrátka pospolitému ľudu.
Čítajte viac Rusínska apokalypsa? Pre stavbu storočia zbúrali 7 obcí. Čo si potopa vzala a čo dala
Tým sa vraciame k baníckym protestom. Sprvoti sa pokúšali dohodnúť s majiteľmi spoločnosti podobrotky. Zväz opakovane pohrozil zastavením prevádzky, čiže – novodobým jazykom – vyhlásil štrajkovú pohotovosť. Prerušenie práce však vtedajšie právo považovalo za vzburu. Preto banícky zväz postupoval uvážlivo – upozorňoval, že v baniach prestanú čerpať vodu, zatopia šachty a banská spoločnosť utrpí obrovské škody.
V polovici mája 1525 však baníci začali štrajk – jeden z prvých v strednej Európe a po krátkej prestávke ho znovu obnovili 2. júna. Vynútili si dvojnásobné zvýšenie miezd, lebo medzitým dvakrát vzrástli aj ceny potravín. V tom čase sa Thurzovci z mediarskeho podniku stiahli a novú nájomnú zmluvu na ťažbu rudy v baniach podpísali s panovníkom už len Fuggerovci. Nuž a tí sľuby dané baníkom na ich mzdové požiadavky prestali plniť. Ba zašlo to až tak ďaleko, že „zabúdali“ vyplácať splatné „hladové“ mzdy baníkom.
Foto: THE YORCK PROJECT
Medzitým sa denáre ďalej znehodnocovali. Obchodníci na trhu ich už vôbec neprijímali. Podľa niektorých zdrojov hodnota striebra v minciach klesla z pôvodných 92 % až na 33 % i menej. Začali im hovoriť „diabolské“ a „čierne“ mince". V archívoch Augsburgu, ktorý bol sídlom Fuggerovcov, sa dochovali hlásenia banského úradu s neskrývanými obavami: „Ľud sa búri a žiada striebro.“
Pritom banícke rodiny sa už pred menovou krízou stravovali veľmi skromne. Pohánková alebo ovsená kaša, strukoviny, chlieb a dosť. Mäso bolo vzácnosťou, na stole sa objavilo zväčša iba v nedeľu. Pritom banícka práca pod zemou bola ťažká, vyčerpávajúca. Pracovalo sa 10 aj 12 hodín denne. A išlo spravidla o mnohodetné rodiny. Bolo treba nakŕmiť minimálne šesť hladných krkov. Banícka žena síce porodila aj desať či dvanásť detí, ale až polovica z nich zomrela v ranom veku na rôzne choroby.
Ťažiari zapriahli do práce celé banícke rodiny. Ženy a deti sa zúčastňovali mechanickej úpravy rudy na povrchu, v bezprostrednej blízkosti šachty. Sedem- až 12-roční chlapci (volali ich „pochopovia“) tam kladivkami rozbíjali veľké kusy horniny a oddeľovali bohatú rudu (s vysokým obsahom striebra) od jalového kameňa hlušiny. Podmienka: museli mať dobrý zrak, aby rozoznali strieborné žilky v kameni.
Zárobky? Málokedy dosahovali úroveň polovice haviarovej mzdy, častejšie štvrtinu. Chlapci vo veku 12 až 15 rokov už vykonávali fyzicky náročnú prácu „vozičov“ v podzemí. Počas menovej krízy to boli práve ženy a deti, ktoré dostávali medzi prvými za odvedenú prácu „čierne peniaze“. Považovali ich za „výsmech Bohu a ľuďom“, píše sa v starých kronikách. Spočiatku sa za tieto falošné peniaze dalo ešte čo-to nakúpiť, ale iba v banských obchodoch, ktoré zriadili ťažiari v blízkosti baní. Neskôr už ani v tých nie. Fuggerovci potom zaviedli plechové známky, čosi na spôsob novodobých potravinových lístkov. Ale kupujúci dostávali za ne nanajvýš znehodnotenú múku alebo skazenú slaninu. Baníci boli zvyknutí po ťažkej šichte zastaviť sa v krčme na pivo. Krčmári však odmietali čapovať za takýto „plech“.
Mimochodom, ženy a deti málokedy videli pri týždennom odmeňovaní práce mince, či už strieborné alebo medené. Ich mzda sa často započítavala rovno do rodinného dlhu v banskom obchode. V čase povstania bol nízky zárobok (navyše v „čiernych minciach“) hlavným dôvodom, prečo pracujúce ženy vyšli do ulíc Banskej Bystrice a patrili k najradikálnejším účastníkom nepokojov.
Čítajte viac Keď vojna ešte bola vojnou. Časy, keď si ju štáty oznamovali, sú preč. Kde vojnu kedysi vyhlásili a zabudli na to?
Obnovenie poriadku a chaos
Kráľovské vojsko neľútostne obnovilo poriadok v meste. Viacerí vodcovia povstania ušli za hranice, masa povstalcov sa rozpŕchla do okolitých hôr. Kráľ Ľudovít II. poslal do Bystrice komisárov s vojenským sprievodom. Mali súdiť najaktívnejších účastníkov „neporiadkov“, ktorých sa podarilo uväzniť.
Súd sa konal vo Zvolene za účasti šľachticov z celej stolice. Ako uvádza súčasný historik povstania Pavol Maliniak z Univerzity Mateja Bela, počas procesu odznela žaloba mesta Banská Bystrica i sťažnosti baníkov. Na svoju obranu svorne tvrdili, že ich pobúrilo znehodnotenie peňazí, správanie sa „psov z Augsburgu“ a hrozba hladomoru.
Foto: NUMIZMATICI.SK
Rozsudok vyniesol 13. apríla 1256 palatín Štefan Verbóczy. Pôvodcovia povstania boli odsúdení na trest smrti. Tým, ktorí ušli, mal byť skonfiškovaný majetok. Ostatných súd omilostil. „Z pohľadu dovtedajšej organizácie baníkov bol určujúci prvý bod rozsudku, ktorý im zakazoval akékoľvek spolky a sprisahania,“ myslí si Maliniak. „Podľa rozsudku baníci nesmeli kvôli vymáhaniu mzdy vstupovať do miest nepriateľským spôsobom s puškami a inými zbraňami.“
Napriek tomuto pokorujúcemu rozsudku haviari znovu zaútočili na Banskú Bystricu 26. júla 1526 a z miestnej fary si odniesli bohaté zásoby potravín. Dôvod? Páni znovu otáľali s výplatou baníckych miezd.
V noci na 3. augusta, povzbudení predchádzajúcim úspechom, podnikli ďalší, už generálny útok na mesto. Ich terčom bol tentoraz majetok a životy bystrických boháčov – patricijov. Na troch miestach založili požiare a niektorí sa zastrájali, že Bystricu vypália do tla. Povstalci však boli nútení ustúpiť pred privolanými posilami kráľovského vojska. Vzápätí komisár Mikuláš Thuróczy, kráľovský splnomocnenec s osobitným poslaním pre mimoriadne situácie, vydal zatykač na najaktívnejších účastníkov útoku. Piatich chytili, uväznili a odsúdili na smrť obesením.
„Popravu vykonal 3. septembra 1526 bystrický kat Vavrinec na Šibeničnom vŕšku, kde skončili svoj život Ondrej Kolár, Ondrej Kocko a Mac Sigel,“ približuje historik práva Ján Holák. „O tri dni neskôr boli obesení ďalší dvaja – Ján Skoncko a Jakub Koler.“
Ale to už bolo po bitke pri Moháči (29. augusta 1526), v ktorej Turci rozdrvili uhorské vojsko na prach. Z bitky nevyšiel živý ani 20-ročný kráľ Ľudovít II. Zahynul pri úteku, keď spadol do potoka a utopil sa. Ťažké brnenie mu znemožnilo vstať a zachrániť sa.
V krajine potom na istý čas zavládol chaos a hoci banskobystrický magistrát vyhlásil poľovačku na ďalších povstalcov, už ich nemal veľmi kto naháňať. Ale moháčskej bitke a jej následkom sa budeme venovať až niekedy nabudúce.
Čítajte viac Zápotocký hnal ľudí do roboty, František Jozef síce pracoval, ale nechal ich dospať plesy. Príbeh januárovej (ne)pracovitosti
