Nikto tiež nemohol vedieť, že ide o poslednú veľkú výmenu počas studenej vojny na Moste špiónov. Takto dnes novinári nazývajú Glienecký most podľa Spielbergovho filmu Bridge of Spies, ktorý sa venoval prvej výmene špiónov v roku 1962.
Nás však stroj času prenesie do roku 1986. V utorok 11. februára pri Glieneckom moste, ktorý prechádzal cez železnú oponu, husto snežilo. Personál, ktorý zabezpečoval výmenu po technickej stránke, musel opakovane odpratávať z vozovky mosta sneh, aby bolo vidieť hraničnú bielu čiaru. Tá ho rozdeľovala na východnú a západnú polovicu. Prvá patrila do NDR, kým druhá fakticky (nie právne) do NSR.
Dav novinárov sa zhromaždil na konci mosta, kam mali doviezť vtedy 38-ročného Ščaranského a troch západných agentov väznených v sovietskom bloku. O Köcherovcov, ktorých odsúdili v USA, a ďalších troch východoeurópskych agentov, väznených v NSR, nebol až taký mediálny záujem.
Ščaranského odsúdili Sovieti v roku 1977 za špionáž v prospech USA na 13 rokov straty slobody. V skutočnosti však sedel za aktívny odpor proti režimu. Patril medzi najbližších spolupracovníkov Andreja Sacharova.
„Prileteli sme vo vojenskom dopravnom lietadle Hercules na letisko Tempelhof v západnom Berlíne,“ približuje proces výmeny Köcher. "Celou cestou som mal spútané ruky a sedel som obklopený siedmimi americkými agentmi. Priamo z lietadla ma posadili s Haničkou do dodávky a viezli cez mesto k tomu slávnemu mostu. Tam sme čakali na auto so Ščaranským.“
Vyjednávači dohodli ešte pred výmenou, že Ščaranský pôjde cez most ako prvý a sám. Všetkých prekvapilo, že veselo poskakoval a bielu čiaru prekročil akoby cikcakom. Čo tým chcel vyjadriť? „Počas rokov väzenia ma sovietski vyšetrovatelia učili chodiť rovno, poslušne, podľa rozkazov,“ spomínal už v Izraeli. „A tak som si povedal, že prvé kroky na slobode urobím podľa vlastnej vôle.“ Akoby chcel svojim väzniteľom odkázať: už ma neovládate. Hneď na moste prevzal Ščeranského americký veľvyslanec v západnom Nemecku Richard R. Burt.
Pre manželov Köcherovcov prišiel na svojom povestnom do zlata sfarbenom mercedese Wolfgang Vogel, východonemecký právnik, ktorý patril medzi hlavných vyjednávačov. Manželia vystúpili z dodávky, vykročili na most, prešli čiaru a potom už ich prevzal Vogel. Odviezol ich do vily Stasi, hlavnej spravodajskej služby NDR. „Tam sa už otvorilo šampanské,“ tvrdí Köcher.
Na druhý deň odleteli do Prahy strojom vládnej letky. V Prahe sa však neoslavovalo. Naopak.
Namiesto osláv „karanténa“
Prvých niekoľko týždňov po návrate do vlasti žili Köcherovci v utajenom režime. Človek by márne hľadal v českých alebo slovenských médiách nejakú správu o ich výmene za Ščaranského a o návrate domov. V ústredných denníkoch teda určite nie. Listovali sme vydania od 12. do 18. februára 1986 a nenašli sme ani noticku. Potom sme to vzdali.
Foto: ABS
Köcherovcov odviezli z Prahy do Karlových Varov a v zariadení ministerstva vnútra podrobili klasickému „debriefingu“. Niekoľko týždňov ich vypočúvali, vyhodnocovali informácie, rekonštruovali kontakt, preverovali hlásenia. Náčelník československej zahraničnej rozviedky (I. správy ZNB) Bohumír Molnár a aj jeho šéf, námestník federálneho ministra vnútra Alojz Lorenc, mohli mať obavy, či sa Američanom nepodarilo „preverbovať" Köcherovcov za dvojitých agentov. A nevedeli, čo všetko mohol Karel alebo jeho žena prezradiť počas 14-mesačného väznenia vyšetrovateľom FBI.
Týchto previerok sa určite zúčastnili zástupcovia z ústredia KGB v Moskve. Ale už nie generál Oleg Kalugin, ktorý ich preveroval v roku 1976 ako náčelník sovietskej zahraničnej kontrarozviedky. „Už vtedy som mal podozrenie, že Köcher pracuje na dve strany,“ vyhlásil o 16 rokov neskôr, keď sa natrvalo vysťahoval z Ruska do USA.
Čítajte viac So špiónom na káve v legendárnej Štefánke: Ako sa Stalin 22-krát pokúšal zlikvidovať Tita
Ináč, v rozhodujúcej fáze pôsobenia Köcherovcov na „neviditeľnom fronte“ v USA ich riadila viac sovietska ako československá rozviedka. Sovieti mali aj väčší záujem na ich oslobodení z amerického väzenia. Prečo, o tom si povieme neskôr.
Zatiaľ iba toľko, že už na prvej schôdzke Ronalda Reagana s Michailom Gorbačovom v Ženeve koncom novembra 1985 požiadal americký prezident vtedy novozvoleného sovietskeho lídra, aby umožnil prepustenie Ščaranského. „Mohli by ste ho vymeniť za vašich agentov väznených u nás,“ povedal. „Bolo by to pekné gesto.“
Vo svojich pamätiach píše o tom vtedajší štátny sekretár George Shultz, ktorý sa zúčastnil ženevského summitu. Reagan mal argumentovať najmä tým, že ak Gorbačov urobí takýto pokrok v oblasti ľudských práv, pomôže jemu, prezidentovi USA presvedčiť americký Kongres o potrebe lepších vzťahov so ZSSR. Gorbačov dal potom pokyn Eduardovi Ševarnadzemu, ministrovi zahraničných vecí ZSSR, aby s Američanmi našiel „diskrétne riešenie“ tejto záležitosti.
Prečo Sovieti vybrali na výmenu práve Köchera a jeho ženu, tiež špiónku – nelegálku, ktorú odsúdili v USA „iba“ na päť rokov väzenia? "Köcher mal cenu piatich Ščaranských,“ povedal vraj Vladimír Krjučkov, v tom čase náčelník sovietskej zahraničnej rozviedky a od roku 1988 šéf celého KGB.
Pravda, tento údajný výrok citoval len Köcher, ktorý ako každý špión rád fabuluje a neskrýva svoje „superego“. Preto sa radšej odvoláme na názor britského historika spravodajských služieb Christophera Andrewa z Univerzity Cambridge, ktorý preskúmal takzvaný Mitrochinov archív KGB, tajne vyvezený z Ruska do zahraničia v roku 1992. „Köcherovcom sa podaril zrejme najpodivuhodnejší prienik na pôdu hlavného protivníka v celej studenej vojne, čiže do CIA,“ napísal profesor Andrew.
Predpokladá sa, že „superšpión“ z Československa zmaril okolo 300 tajných akcií CIA a vyzradil množstvo sovietskych a východoeurópskych agentov, ktorí pracovali v prospech USA. Manželove materiály, získané v centrále americkej tajnej služby, doručovala Hana ako jeho kuriérka tam, kde bolo treba. Jurij Andropov, ktorý riadil KGB v rokoch 1967 – 1982, čiže najdlhšie v histórii tejto organizácie, označil mnohé z týchto materiálov ako „dôležité a cenné“.
Je načase porozprávať trocha viac o ceste tejto podarenej dvojice z Bratislavy až do Washingtonu.
Foto: POST BELLUM
Pravda a legenda o špiónovi
Na úvod treba povedať, že overených a podložených informácií o živote Hany a Karla Köcherovcov je žalostne málo. Väčšinou sú to Köcherove odpovede na otázky novinárov, navyše nezriedka protirečivé. A to, čo o Köcherovcoch doteraz sprístupnili spravodajské služby, či už z archívov ŠtB, KGB, alebo CIA, je veľmi sporé a takisto vyvoláva rôzne pochybnosti. Čo je skutočnosť, domnienka a čo už pripomína skôr prácne vytvorenú legendu pre agenta nelegála? Napokon, čo iné možno očakávať od tajných organizácií?
O tom, že Karel Köcher i jeho žena Hana (rodená Pardamcová) prišli na svet v Bratislave, verejnosť dlho nevedela. Na Západe i na Východe ich vnímali ako Pražanov a Čechov. Karel bol o 10 rokov starší, narodil sa v rodine českého poštového úradníka, ktorý po vzniku ČSR prišiel na pomoc Slovensku a oženil sa tu s jednoduchou Trnavčankou. Syn sa o matke vyjadril v jednom rozhovore doslova takto: „Hovorila čudnou, neškolenou slovenčinou, nevedela napísať ani obyčajný list, bola funkčne negramotná.“ Raz o nej hovoril ako o „Židovke“, inokedy zas ako o "Položidovke“.
Bohvieakú úctu neprejavil Köcher ml. v týchto interview ani k svojmu otcovi. „Stúpenec monarchie“, „zúrivý antikomunista“, „bigotný katolík“ – to je len malá ukážka charakteristík. Čo sa z nich viac blížilo pravde?
Čítajte viac Ženy už nechceli. Tanečnica Bakerová sa však v špionáži nestratila
V roku 1939, keď v bratislavských uliciach už vyvádzali úderky Hlinkovej mládeže a Hitlerjugend, sa rodina vysťahovala do Prahy. Karel mal vtedy iba päť rokov. Pred internovaním v Terezíne rodinu vraj zachránilo to, že matka bola „len Položidovka“.
V „stovežatej“ mal Karel po vojne možnosť navštevovať anglické aj francúzske gymnázium. V roku 1949 sa ako stredoškolák zapojil do nejakých študentských protestov. Zrejme to nebolo nič vážne, lebo stačil pohovor s rodičmi a polícia ho prepustila. Vyplýva to zo zachovaných dokumentov I. správy ZNB (československej rozviedky).
V roku 1958 dokončil štúdium na Matematicko-fyzikálnej fakulte Karlovej univerzity. Mimochodom, „matfyz“ vyštudoval aj Ščaranskij, akurát že v Moskve a o štrnásť rokov neskôr. Köcher zároveň navštevoval prednášky na FAMU a AMU v Prahe, čo sa mu akiste zišlo neskôr v spravodajskej činnosti. Po skončení univerzity nejaký čas vyučoval matematiku a fyziku na strednej škole.
Podľa údajov, ktoré si o ňom zistila KGB, v roku 1960 vstúpil mladý Köcher do KSČ a československá rozviedka ho zverbovala do svojich služieb o dva roky neskôr pod krycím menom Pedro. V tom čase už pracoval striedavo v Československej televízii i v rozhlase, kde sa venoval najmä satirickej tvorbe.
Podľa nepotvrdených informácií krátko pôsobil aj v bratislavskom štúdiu. A údajne už vtedy, niekedy v roku 1960 alebo 1961, sa prvýkrát skrížili jeho cesty s budúcou manželkou (vtedy iba 16-ročnou Hankou). Ináč v spisoch ŠtB je o ňom zmienka, že z rozhlasu ho prepustili za „morálny delikt“, za čo musel rok pracovať ako „strážnik na štátnom majetku, v družstve Stavba Praha a v planetáriu PKO J. Fučíka v Prahe“. Ale nešlo už o súčasť výcviku a budovanie legendy rozviedčika?
To Hanka Pardamcová v Bratislave vyrástla (podľa všetkého v rodine zamestnanca štátnej správy) i zmaturovala, zapísala sa na Univerzitu Komenského (chcela študovať angličtinu). Odišla však za Karlom do Prahy a v roku 1963 sa tam zosobášili. Čuduj sa svete, v tom čase iba 19-ročná Hana bola už členkou KSČ. Manželstvo pravdepodobne vznikalo s požehnaním alebo pod dohľadom riadiacich dôstojníkov z rozviedky, ktorá medzitým zverbovala do svojich služieb aj Hanu. Podieľala sa s manželom na výcviku, na zakladaní mŕtvych schránok a sledovačkách, pričom si navzájom kryli chrbát, donášali na svojich známych z pražského intelektuálneho prostredia, o čom svedčí archivovaný Köcherov spis.
Foto: ABS
Dvaja „spáči“ v New Yorku
O ich vyslaní do Spojených štátov rozhodli v nemalej miere lingvistické schopnosti Köchera (ovládal štyri cudzie jazyky). Hana sa v angličtine ešte dva roky zdokonaľovala v špeciálnych rýchlokurzoch. Svoju úlohu pri rozhodovaní zohral aj kontakt Köchera na amerického profesora filozofie Georgea L. Klinea, s ktorým sa spriatelil počas jeho ciest do Prahy. Až oveľa neskôr vyšlo najavo, že Kline pracoval pre CIA ako tipér – vyhľadávač vhodných kandidátov na spoluprácu s touto spravodajskou službou.
Z Köcherovcov sa stali svetobežníci pod krycími menami Tulian a Adrid (išlo čisto o kódy bez hlbšieho významu). V roku 1965 ich rozviedka vysadila najprv v Rakúsku (Hana tam mala strýka) a o niekoľko mesiacov v Spojených štátoch.
Spočiatku boli len „spiacimi“ agentmi, rozviedka ich nechala usadiť sa a integrovať do americkej spoločnosti. Svojimi známosťami im v tom pomohol najmä profesor Kline. Karlovi sprostredkoval prácu pre stanicu Slobodná Európa a zároveň umožnil študovať na Kolumbijskej univerzite v New Yorku. Köcher tam navštevoval Inštitút komunistických vied vedený Zbignievom Brzezinským, neskorším poradcom amerických prezidentov. Po roku 1990 už bývalý špión tvrdil, že Brzezinski bol vedúci jeho dizertačnej práce. Keď si to však americkí novinári overovali, slávny politológ odpovedal, že na takéto meno si nespomína.
Hana si v New Yorku našla prácu v obchode s diamantmi a údajne v tejto brandži prejavila mimoriadny talent. Vraj voľným okom dokázala rozpoznať odtiene a chyby drahých kameňov.
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa zastihla Köcherovcov v Portugalsku, kde spoločne nakrúcali humoristickú reláciu o migrantoch pre Slobodnú Európu. Na začiatku normalizácie prebehli čistky v ŠtB, pričom neobišli ani zahraničnú rozviedku a jej rezidentúry. Praha Köcherovcov vyzvala, aby sa vrátili domov. Odmietli sa vrátiť. Bolo to v čase, keď získali americké občianstvo. V pražskej centrále však vznikol dojem, že Köcherovci ako spolupracovníci sú odpísaní.
Ale už o dva roky ich riadiaci dôstojníci začali meniť názor. Kontrola korešpondencie Adrid a Tuliana s ich príbuznými ukázala, že sa im v Amerike darí a Karel dokonca postúpil. Neskôr sa potvrdilo, že začal pracovať na ministerstve obrany vo Washingtone, v oddelení zameranom na ZSSR a jeho satelity. A to začalo zaujímať už aj ľudí z KGB. Najprv však bolo treba overiť, či Köcher medzitým nezradil a nedal sa zverbovať CIA.
Ako vyplýva z výskumu českého historika Pavla Žáčka, konala sa schôdzka povereného rezidenta československej rozviedky s Köcherom, ktorá vyvrátila všetky pochybnosti. Tulian súhlasil s pokračovaním v spolupráci. Spečatilo sa to jeho novým krycím menom. Odteraz figuroval aj v evidencii sovietskej rozviedky už ako Rino. Hane ponechali jej pôvodné krycie meno Adrid.
Čítajte viac Agent Minařík: Československý James Bond alebo babrák?
Cez sexkluby do CIA?
Köcherovci ako spiaci agenti v skutočnosti toho veľa nenaspali. Voľný čas trávili na rôznych swingers párty, kde sa striedali partneri, alebo pri skupinových orgiách v newyorských sexkluboch Plato's Retreat a Hell Fire.
„Boli asi sexuálne najvýkonnejšími nelegálmi v histórii prosovietskej špionáže,“ napísal o nich profesor Andrew po preskúmaní archívov KGB.
Foto: HISTORY.COM
Obdobie konca 60. a celých 70. rokov – pred príchodom AIDS – sa totiž nieslo v znamení sexuálnej revolúcie. Kvitla voľná láska a neviazanosť. „New York bol vtedy hlavným mestom sexu na svete,“ spomínal po rokoch Köcher.
Oveľa zaujímavejší bol však aj v tomto ohľade Washington, kde Rino v roku 1974 pracovne znovu postúpil. Z Pentagonu sa dostal do sovietskej sekcie CIA, kde mal prístup k najtajnejším materiálom. Stal sa z neho „krtko“. Tak označujú v špionážnom žargóne agentov, ktorí sa prekopali z „podzemia“ až do centrály znepriatelenej spravodajskej služby. Köcherovi to trvalo takmer desať rokov.
Najprv im len prekladal rôzne materiály z ruštiny alebo češtiny do anglického jazyka, neskôr, keď prejavil analytické schopnosti, mu nadriadení zverovali náročnejšie úlohy – spracovával odpočúvania, komentoval získané informácie, vytváral profily záujmových osôb.
Ako dokázal 40-ročný emigrant z Prahy získať takúto dôveru nadriadených, medzi ktorými boli také legendy spravodajskej komunity ako David Murphy alebo George Kalaris? Jednak už mal za sebou doktorát z prestížnej americkej univerzity a jednak sa osvedčil na večierkoch privátneho klubu voľného sexu vo Virginia's Place. Údajne sa tam stretávalo najmenej desať agentov CIA, predstavitelia Pentagonu a sem-tam aj nejaký senátor. Zaujal ich ani nie tak Karel, ako jeho očarujúca manželka Hana.
Známy americký autor literatúry faktu Ronald Kessler zisťoval pre svoju knihu o Köcherovcoch (Spy vs. Spy) fakty takpovediac po horúcich stopách. Vyspovedal aj organizátorov spomínaných večierkov. Jeden z nich opísal Adrid ako „neuveriteľne prekrásnu, vrelú, sladkú ženu s neuveriteľnými orgazmami“. Rino mu pripadal, naopak, chladný: „Ženy s ktorými sa stýkal, o ňom hovorili, že bol mizerný milenec, veľmi necitlivý.“ Často sa vraj stávalo, že kým v susednej miestnosti sa Adrid hlučne zabávala v posteli s cudzím mužom, Rino donekonečna "mudroval“ s jeho znudenou partnerkou.
Keď „spadla klec“
Centrála KGB bola nadšená výsledkami práce oboch agentov, mala však pochybnosti o spôsobe získavania informácií i o celkovom ich správaní. Zo zistení historika Žáčka vyplýva, že Sovieti si nevedeli vysvetliť najmä komunikáciu Rina a Adrid s ich príbuznými v ČSSR i vo Švajčiarsku (kde údajne žila Hanina sesternica), pravidelné cesty oboch do Európy a dokonca návštevu ich rodičov v New Yorku. „FBI predsa o tom nemohol nevedieť!“ varovali československých kolegov.
Köcherovci si však nedali povedať a nakoniec – ako vravia Česi – „spadla klec“. Neskôr vysvitlo, že FBI oboch sledovala prinajmenšom od roku 1982. Zatkli ich v decembri 1984. „Vedeli o mojej práci toľko detailov, až to nebolo pekné,“ priznal po rokoch Köcher.
Po výmene a nevyhnutnej „karanténe“ sa v Prahe hľadalo pre oboch manželov vhodné pracovné zaradenie, veď mali ešte ďaleko do dôchodku. Pre zahraničnú rozviedku už boli navždy stratení, preto Karla umiestnili do Prognostického ústavu, čiže na akademické pracovisko, ktoré „dodalo“ viacerých vodcov nežnej revolúcie. Köcher sa v búrlivých novembrových dňoch pohyboval aj v zákulisí Občanského fóra. Postupne ho však z neho vytlačili.
Hane sa podaril husársky kúsok iného druhu. Zamestnala sa na obchodnom oddelení britskej ambasády v Prahe. Vďaka perfektnej angličtine ju prijali ako sekretárku. Keď po čase vyšlo najavo, že je to vlastne Adrid, bol z toho škandál až v Londýne.
Dnes žijú obaja na okraji Prahy, vo vile, ktorú im po návrate daroval bývalý štát za zásluhy. Hana sa úplne izolovala, manželia nemali deti. Karel dlho poskytoval rozhovory, naposledy pre občianske združenie Post Bellum v rámci projektu Paměť národa v roku 2020. Teraz už len mlčí. Napokon, má už 91 rokov.
A čo Anatolij Ščaranskij, v Izraeli známy ako Natan Sharansky? V polovici 90. rokov tam urobil politickú kariéru. Založil stranu, dostal sa s ňou už po roku do parlamentu, bol v niekoľkých vládach, dotiahol to až na ministra vnútra a vicepremiéra. Z praktickej politiky odišiel po desiatich rokoch rozčarovaný a začal sa venovať politickej vede, písal knihy. Má 76 rokov, žije v Jeruzaleme s manželkou Avital, ktorá pred štyrmi desaťročiami bojovala za jeho prepustenie z gulagu. Majú dve dcéry a niekoľko vnúčat.
Naozaj, je to na niekoľko románov.
Čítajte viac Volali ju Trixi. Príbeh slovenskej špiónky
