Vlastivedné knihy a cestopisy sa u nás pred 200 rokmi písali a vychádzali v nemčine. A aj popis máp bol v nemčine. Na mape ste nenašli rieku Váh, ale Waag. Výnimočne sa vyskytoval (najmä na vojenských mapách) dvojjazyčný nemecko-maďarský popis. Váh bol a je po maďarsky Vág.
Ľud slovenský pospolitý žijúci v dedinkách okolo rieky ju volal, samozrejme, v materinskom jazyku – Váh. Ale Ján Hollý, ktorý básnil v bernolákovčine, zostal kdesi na polceste a spieval o,,Wáhu" (pri nemeckej sadzbe tlačiari urobili z tohto slova Wah bez dĺžňa).
Nezabúdajme, že národné obrodenie Slovákov bolo vtedy ešte v plienkach a štúrovská spisovná slovenčina vznikla až v roku 1843 na fare v Hlbokom.
Skrátka, pred dvesto rokmi v Uhorsku, a teda i na území dnešného Slovenska prevládala medzi vzdelanejšími vrstvami obyvateľstva nemčina. Úradovalo sa po nemecky, najmä v mestách mal prevahu nemecký živel a medzi šľachtou sa maďarčina považovala za menej kultúrny i menej kultivovaný jazyk ako nemčina.
Pravda, na gymnáziách a univerzitách sa stále vyučovalo v latinčine, a aj v katolíckej cirkvi prebiehala liturgia po latinsky. Ale väčšina kníh vychádzala v nemčine. Medňanského dielo nebolo výnimkou.
Po tomto „jazykovom okienku“ si povedzme čo-to o dobovom kontexte Malebnej cesty.
Foto: ALBERTINUM
Život pri svojvoľnej rieke
Medňanský podnikol cestu po Váhu o štyri roky skôr, ako vyšla jeho kniha, začiatkom leta 1822. Čiže takmer desať rokov po katastrofálnej povodni na Považí. Aj vo svojom cestopise o nej píše ako o „hroznom božom dopustení“. Pokúša sa predstaviť si obrazy nočnej skazy z 24. na 25. augusta 1813 a vcítiť sa do položenia ľudí postihnutých tisícročnou vodou:
„Príšerný, všemocný živel vyrútil sa na dobrosrdečný, nič netušiaci ľud, ktorý sa stal korisťou najstrašnejšej smrti… Detí pozbavení rodičia, osirené nemluvňatá, osamotený manžel či manželka, opustené nevesty, súrodenci blúdia ako mátohy a vpadnutými očami, od márneho volania vysilení, prenikavým nárekom vyvolávajúc z ríše mŕtvych svojich milých…“
Dravý prúd rieky zahubil vtedy – podľa nepresných štatistík – najmenej 243 životov v 50 považských obciach. A zanechal po sebe materiálne škody, z ktorých sa Považie spamätávalo vlastne až do konca storočia.
Čítajte viac V Dunaji (z)mizne voda
Povodeň úplne zničila obec Ratkovo, ktorá ležala tesne pri Váhu na jeho pravej strane v severovýchodnej časti Turčianskej kotliny. „Len tri staré hrušky pripomínajú, že tu kedysi stála neveľká dedina Ratkovo, z ktorej nezostalo ani jediného domu,“ približuje Medňanský vo svojom cestopise.
Prirodzene, rieka ešte nebola sputnaná priehradami Vážskej kaskády, nikomu sa vtedy o nich ani nesnívalo. Váh si tiekol údolím meandrovito, ako sa mu chcelo. „Menlivosť koryta je taká veľká, že v rokoch, keď voda často stúpa, rieka veru až tri či štyri razy mení riečište,“ upozorňuje autor. „Príčinou sú všeobecne a všade nerovnaké brehy, na jednej strane vysoký, a na druhej celkom nízky.“
Dôsledkom bola neustála zmena hlavného toku Váhu. Stačilo, aby trochu stúpla voda a rieka sa rozlievala do nížiny, razila si cestu aj štyrmi novými ramenami. Tým však zároveň ničila dlhodobú úmornú prácu roľníkov. Odnášala ornicu, zaplavovala donedávna úrodnú pôdu pieskom, bahnom, štrkom. Všetko zlé je však na niečo dobré. Vrchnosť, úrady sa začali vážne zamýšľať nad tým, čo so „svojhlavou riekou“, ako ju nazval Medňanský. Ale až v 70. rokoch 19. storočia vznikli konkrétne plány na reguláciu Váhu. Ich realizácia sa musela odročovať pre zlé hospodárske pomery. O dve desaťročia neskôr sa začali vymeriavacie práce na splavnenie rieky loďami – a využitie jej vodnej sily na priemyselné účely.
Muselo však dolu Váhom odtiecť ešte veľa vody, kým v roku 1930 vypracovali v Bratislave pri Krajinskom úrade projekt pätnástich energeticko-plavebných stupňov. Smelé plány zmarila svetová vojna. Rozostavali sa len priehrady v Ilave a v Dubnici. Dokončili ich a do prevádzky uviedli až po vojne.
Ale vráťme sa takmer o 150 rokov späť. O zničujúcej vážskej povodni koncom augusta 1813 informovala tlač v celej Európe, hoci mimo Uhorska len stručne, lebo živelná pohroma sa ocitla v tieni napoleonských vojen. Aj novinové správy však pripravili pôdu na zvýšený čitateľský záujem o Považie, a teda i o Medňanského knihu.
Foto: Rytina z vydania Alojz Medňanský: Malebná plavba dolu Váhom, Tatran 1971
Ako nepredražiť knihu
Je načase si povedať, kto vlastne bol Alojz Medňanský (tiež Mednyánszky). Ľudia si ho často zamieňajú s Ladislavom Medňanským, ale to bol jeho vnuk, slávny uhorský maliar.
Alojz Medňanský zanechal v dejinách stopu ako verejný činiteľ a učenec i popularizátor vied, predovšetkým poľnohospodárskych, vlastivedy a etnografie. Je zaujímavé, že encyklopédie a biografické slovníky v nemecky hovoriacich krajinách ho charakterizujú ako spisovateľa. V slovenskej historiografii sa mu najviac venoval Ján Tibenský. V predslove k slovenskému vydaniu Malebnej cesty napísal:
„Barón Medňanský patril v prvej štvrtine 19. storočia nesporne k najplodnejším spisovateľom – publicistom v Uhorsku z radov vysokej šľachty, pričom prevažná časť jeho produkcie priamo alebo nepriamo súvisí so západným Slovenskom.“
Narodil sa v roku 1784 v Priekope (dnes súčasť Martina) potomkom starého šľachtického rodu, ktorý do našich končín doputoval v 13. storočí z Haliča (dnes je toto historické územie rozdelené medzi západnú Ukrajinu a juhovýchodné Poľsko).
Otec Alojza Medňanského zomrel, keď mal chlapec iba osem rokov, a tak vyrastal pod dohľadom starého otca v Beckove pri Novom Meste nad Váhom. Vychodil piaristické gymnázium v Trenčíne, potom slávne Theresianum vo Viedni, vari najprestížnejšiu súkromnú školu v habsburskej monarchii, zameranú na štátnu službu a výuku cudzích jazykov. Štúdiá zavŕšil ako 20-ročný na Právnickej akadémii v Prešporku, budúcej Bratislave. Ako je možné, že ich absolvoval tak rýchlo? Lebo šľachtickí synovia nastupovali na vyššie školy skôr a končili ich v kratšom čase – spravidla po dvoch rokoch.
Čítajte viac Sieť, bez ktorej neprežije nik, čelí masívnemu výpadku. Nikto to nerieši, spamätá sa ľudstvo?
So svojím rodokmeňom a vzdelaním mal mladý barón otvorenú cestu do vysokých štátnych funkcií pri cisárskom dvore. Nastúpil do Uhorskej dvorskej kancelárie vo Viedni a pôsobil tam do roku 1810, kým mu nezomrela prvá manželka Maria Antonia Bolza z rodu Schwarzenbergovcov. Medňanskému po nej ostali tri malé deti, s ktorými sa utiahol do rodinného kaštieľa vo Veselom pri Piešťanoch. A vlastne tomu vďačíme aj za jeho Malebnú cestu dolu Váhom a za ďalšie spisy, lebo vo Veselom sa takmer dve desaťročia venoval bádateľskej a literárnej činnosti.
V tomto období napísal monografiu o Nitrianskej stolici, zbierku „Rozprávok, povestí, a legiend z uhorskej minulosti“ i cestopis. Stojí za zmienku, že ešte pred Medňanským absolvoval cestu plťou po Váhu iný uhorský učenec a šľachtic, o generáciu starší Gregor Berzevici z Veľkej Lomnice. Uskutočnil ju dokonca v lete 1813, ale ešte pred augustovou povodňou.
Foto: Rytina z vydania Alojz Medňanský: Malebná plavba dolu Váhom, Tatran 1971
Kým Medňanský napísal o svojej ceste literárnu esej, Berzevici ponúkol oveľa kratšiu a dosť suchopárnu "topograficko-štatistickú " štúdiu, ktorá vyšla v jednom viedenskom zborníku. V predhovore k prvému vydaniu svojej knihy ju Medňanský nespomína, zato priznáva, že ho predbehol Josef Fischer, známy viedenský výtvarník, ktorý o Považí vydal niekoľko rokov predtým zbierku akvarelových medirytín.
Medňanského cestopis uzrel svetlo sveta na rozhraní januára a februára 1826 v Pešti. Pravda, pri prvom vydaní si autor počínal šetrne. Kniha mala iba 120 strán (takmer dvakrát menej ako ďalšie vydania) a použil v nej iba niekoľko Fischerových rytín (v ďalších vydaniach ich bolo oveľa viac). Dôvod? V predhovore uvádza, že nechcel knihu predražiť, aby si ju mohlo kúpiť čo najviac čitateľov. Napriek tomu išlo o luxusný tovar, akým bol vtedy každý ilustrovaný cestopis, hoci aj brožovaný. Predpokladá sa, že kniha vyšla v náklade okolo 500 exemplárov. Výtlačok stál tri až štyri zlatky, čo bol polovičný plat vidieckeho učiteľa a tretinový – nižšieho úradníka. Čiže Medňanského knihu si mohli dovoliť kúpiť len ľudia z majetnejších vrstiev.
Slalom medzi Margitou a Besnou
Čo môže súčasného čitateľa zaujať z obsahu Malebnej cesty? Napríklad pasáže o pltníkoch a pltníctve. Medňanský ich asi ako prvý v uhorskej literatúre vylíčil dôkladne, plasticky a pútavo.
Váh bol pred dvomi storočiami významnou dopravnou tepnou. „Táto rieka umožňuje vrchárovi obkolesenému vysokými horami styk s ostatným svetom a zadovažuje mu poživeň,“ približoval autor.
Barón si zrejme dobre naštudoval umenie stavby pltí a dal si aj poradiť od skúsených pltníkov. Pri opise tohto vtedy významného dopravného prostriedku zachádza až do technických detailov. „Plte sa skladajú z desiatich až pätnástich brvien pospájaných vpredu i vzadu priemou, ktorá je ku každému kmeňu pripevnená mocným dreveným klinom.“ Ale čo je priema, to už nevysvetlil. Z náučného slovníka sa dozvedáme, že ide o priečnu väzbu, trám alebo žrď, ktorá slúžila na pevné spojenie pozdĺžnych kmeňov do jedného celku.
Plte na Váhu boli v tom čase široké dve siahy (3,8 metra) a dlhé od 12 do 15 metrov. Pri preprave tovaru sa však dve alebo tri plte spájali do zostavy, ktorá dosahovala dĺžku aj 40 metrov. Ale práve plavba s takouto zostavou bývala nebezpečná a zvlášť na úzkych a kľukatých úsekoch, akou bol ten pod Strečnom, pri bralách Margita a Besná. V týchto prípadoch si posádka zostavy, ktorú tvorili predník, zadník a valasi (pomocníci), najímala ešte pár miestnych pltníkov. „V horných krajoch skoro každý chlapec vie narábať s veslom,“ písal so znalosťou veci Medňanský.
Foto: Rytina z vydania Alojz Medňanský: Malebná plavba dolu Váhom, Tatran 1971
Nad krútňavou vtedy zneli výkriky predníka „Zaber, zaber!“, a celá posádka musela pomocou dlhých vesiel vyvinúť obrovskú silu, aby sa plte nezačali nekontrolovane otáčať.
Začiatkom 19. storočia vozili stovky, ba tisíce pltí z vrchov dolu Váhom predovšetkým stavebné drevo, pričom v rozličnej podobe. „Brvná, dosky, fošne, laty, šindeľ,“ vymenúval Medňanský. A odvážali drevo až do Komárna, Pešti, ba aj ďalej. Autor zároveň prízvukoval, že stavebné drevo je kvalitné hlavne od Liptákov, Turčanov a Oravcov. „Trenčania za nimi veľmi zaostávajú rozmermi i kvalitou, a teda aj cenove sú značne za nimi.“
Ale aj iný tovar prevážali pltníci dolu Váhom: "Masť, maslo a syr, tento známy najmä pod menom bryndza, orechy, sušené slivky a čerstvé jablká.“
Plte však prepravovali po Váhu nielen tovar, ale i ľudí. Predovšetkým oravských a liptovských murárov, ktorí sa začiatkom 19. storočia významne podieľali na výstavbe Pešti, napríklad aj pri stavbe budovy uhorského parlamentu.
Čítajte viac Rieky už vodu Slovensku nedávajú, ale kradnú. Je to naše dielo
Mimochodom, i plte samotné boli tovarom. Naspäť na „horniaky“ – horné Považie, Liptov či Oravu – sa nikdy nevracali. Napokon aj načo – a hlavne na čom? – by sa pltníci terigali stovky kilometrov po brehu s takýmto ťažkým nákladom? Preto keď dorazili do cieľovej stanice v Seredi alebo v Komárne, celú plť jednoducho rozobrali na brvná a predali ako stavebné drevo. V cieľových prístavoch boli píly a sklady, ktoré toto drevo vykupovali. Zisky z jeho predaja tvorili hlavný príjem pltníkov a majiteľov lesov.
S páleným sa ľahšie zaberalo
Ako sa potom dostali pltníci zo Serede alebo Komárna domov? Spravidla peši, čo im trvalo na 300 kilometrov vzdialený Liptov aj týždeň. „Podaktorí prekonajú za rok osem alebo desať takýchto ciest,“ poznamenal Medňanský.
Mimochodom, týždeň trvala obvykle aj cesta na plti s prestávkami dolu Váhom, ale iba za priaznivých okolností. Keď plť sadla na plytčinu, predĺžilo to cestu aj na dva týždne.
Vraj koľko zarábal taký pltník? Predník (kapitán) dostal 10 až 15 zlatých za jednu fúru (cestu), valach (pomocník) – štyri až šesť zlatiek. Na porovnanie: asi toľko zarobil vtedy murársky majster za týždeň práce. Pravda, predník musel zo svojej odmeny zaplatiť niekedy stravu pre posádku alebo drobné poplatky.
Zo zárobku nakúpili pltníci nejaký tovar, ktorý na severe ľuďom chýbal (kukuricu, víno, južné ovocie) a niesli ho v batohoch na chrbte domov.
Kedy pltníci „otvárali“ Váh? Na dolnom toku sa začala plavba už vo februári, na hornom – zvyčajne v marci. Iste, za tuhých zím aj neskôr, ale pltníci sa snažili využiť topenie snehu vo vrchoch. Vtedy mal Váh vody nadostač a splavné boli aj úseky, ktoré v suchšom období bývali priveľmi plytké. Stávalo sa, ako povedzme vo veľmi suchom roku 1811, že pltníci nemali do čoho „pichnúť“ celú sezónu. Váh sa dal prejsť „suchou“ nohou alebo len v krpcoch.
Foto: Rytina z vydania Alojz Medňanský: Malebná plavba dolu Váhom, Tatran 1971
Rieku pre plte „zamykali“ obvykle s príchodom mrazov, často na svätého Martina. Ale prekážkou pre plte nebol iba ľad. Na jeseň hladina Váhu klesala, čo sťažovalo plavbu naložených pltí cez plytčiny. Medňanský neskrýval obdiv k pltníkom. „Je naskrze nepochopiteľné,“ napísal, " ako títo ľudia vydržia namáhavo veslovať po celý dlhý deň." Ako si to vysvetľoval? „Zdá sa naozaj, že to zmôžu jedine pálenkou, ktorá teda pri miernom užívaní je skutočnou potrebou pltníkov.“
Je fakt, že si ju brávali na cestu a počas plavby sa zastavovali vo vychýrených pltníckych krčmách (a nocľahárňach) v Žiline, Trenčíne a Seredi. Tam predníci vybavovali mýto a posádka si po celodennom státí v studenej vode dopriala teplé jedlo a – pálené.
Plavba popri hradoch a zámkoch
Medňanský tiež čitateľovi poradil, ako sa vypraviť na plavbu plťou po Váhu len tak, turisticky, bez tovaru, ako to zrejme urobil on sám. Takáto plť sa vtedy dala kúpiť aj s celým výstrojom, (veslami a pod.) za 150 zlatých. Po plavbe ste ju mohli za rovnakú sumu predať. „Ba neraz veru aj so ziskom,“ dodal barón.
Medňanský odporúčal – zrejme z vlastných skúseností – dať si postaviť na prednú časť plte „priestrannú kolibu s dverami a oknom, do ktorej umiestnime lavicu a lôžko“. V zadnej časti sa uložil koč a sporák. Vraj prečo koč? Aby ste na plytších úsekoch Váhu odbremenili plť a vybrali sa ďalej po brehu v koči, zatiaľ čo pltníci jej pomôžu preplávať. Sochormi – dlhými žrďami ju odtlačia centimeter po centimetri do hlbšieho prúdu. A keď to nepôjde – v prípade dlhej plytčiny – „tak si požičiate v najbližšej dedine kone a i chlapov, aby pomocou lán ťahali plť z brehu“.
Samozrejme, Medňanský sa v knihe nevenoval len pltníkom a pltníctvu. Na ceste, ktorá trvala prinajmenšom dva týždne, robil časté zástavky, počas ktorých navštevoval známych a priateľov, všímal si život vo vybraných dedinách a mestečkách, stav infraštruktúr a historických pamiatok.
Pri Liptovskom Hrádku (vtedy sa volal Hrádok) povolil autor uzdu sarkazmu a poznamenal, že cesta, ktorá vedie k tomuto mestečku zo Zvolenskej stolice, je „tuším najhoršou hradskou v Uhorsku“. O ceste vedúcej popri Váhu do Ľubochne zase napísal, že je najužšia, po akej kedy išiel: „Beda cestujúcemu, ktorý sa tu na nej stretne s vozom idúcim oproti… jeden bude treba rozobrať a po častiach poprenášať popri druhom.“
Čítajte viac Je Slovensko čarovné, hrdé? Pozrite sa na rieky. Čo to tu stvárame?
Ale nezabudol pochváliť to, čo bolo chvály hodné. „Z Kraľovian vedie majstrovsky vybudovaná hradská dovnútra Oravskej stolice, ktorá si nepochybne zaslúži prvenstvo v celej krajine.“
Medňanský smutne postál pri ruinách viacerých stredovekých hradov, ale aj pri opustených budovách bývalej továrne na ľanové a vlnené látky v Tepličkách (dnes okres Hlohovec). Podľa autora jej rýchly koniec len potvrdil tézu, že „v Uhorsku nemôže fabrika prosperovať“.
Foto: Rytina z vydania Alojz Medňanský: Malebná plavba dolu Váhom, Tatran 1971
Vari najviac pozornosti venoval Medňanský hradom, ktoré lemovali Malebnú cestu a povestiam, spojeným s ich dejinami. Na jednej zo svojich zastávok, takmer už na konci cesty – na Červenom kameni, vtedy jednom z mála obývateľných hradov, sa Medňanský nechal uniesť emóciami: ,,,Návštevník môže tu s radostným pohnutím vidieť minulosť pretvorenú v prítomnosť". Čím zároveň vzdal hold panej hradu, vdove po grófovi Rudolfovi Pálffym a jej starosvetskému spôsobu života.
Nikto nie je doma prorokom
Dostávame sa k záverečnej otázke: prečo Malebná cesta vyšla v slovenskom preklade prvýkrát až v roku 1962, keď už na knihu sadol prach a upadla do zabudnutia? Pravdepodobne preto, že Medňanského považovala staršia slovenská historiografia za jedného z pôvodcov maďarizácie alebo jej teoretikov. V jednej svojej štúdii sa barón skutočne prihováral za maďarčinu ako úradný jazyk v Uhorsku, „jazyk vlasti“. Odporúčal začať s nenásilným pomaďarčovaním v jazykovo zmiešaných územiach a na nižších stupňoch škôl. Tento proces mal podľa jeho odhadov trvať od 50 do 100 rokov.
„Zabudlo“ sa však na to, že Medňanský bol mecénom nášho veľkého básnika Jána Hollého. Zabudlo sa na Medňanského chválu zručnosti, podnikavosti a tvorivosti slovenského ľudu. Na jeho národopisné výskumy slovenských piesní, povestí, rozprávok.
Druhou príčinou averzie k slovenskému vydaniu jeho cestopisu bol šľachtický pôvod Medňanského a predovšetkým barónov príklon k viedenskému dvoru, kde po roku 1830 až do svojej smrti v júni 1844 robil politickú kariéru a zastával rad významných štátnych funkcií.
Čo je paradoxné, Malebnú cestu ešte dlhšie nevydávali v Maďarsku. Prvýkrát vyšla v maďarčine z iniciatívy bratislavského Tatrana ako spoločný projekt s budapeštianskym vydavateľstvom Helikon až v roku 1981, čiže takmer dvadsať rokov po prvom slovenskom vydaní. Stojí za zmienku, že spolu s predchádzajúcimi dvoma vydaniami sa na Slovensku za dve desaťročia predalo 35-tisíc výtlačkov tejto knihy! Až taký bol o ňu záujem.
Nuž čo, ako sa vraví, nikto nie je doma prorokom. Barón z Veselého – kde je pochovaný v rodinnej krypte – týmto cestopisom poriadne predbehol svoju dobu…
