Správa vyšla 16. marca 1956. Síce oneskorene, ale aj tak to bol „trhák“. Prvý tajomník ústredného výboru strany Chruščov totiž čítal referát pod názvom "O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch“ takmer o tri týždne skôr, v noci z 24. na 25. februára na neverejnom zasadnutí 20. zjazdu KSSZ. Okrem delegátov z celej krajiny nemali do Veľkého kremeľského paláca v tom čase prístup ani zahraniční hostia, ani zástupcovia médií a diplomatického zboru.
Delegáti boli viazaní prísnou mlčanlivosťou, nesmeli si robiť žiadne poznámky a Chruščov ich na záver svojej reči dôrazne vyzval, „aby nevynášali smeti z chalupy“. Čo na tom, že Stalin už tri roky ležal nehybne v mauzóleu vedľa Lenina na Červenom námestí. Už len vyslovenie tohto mena naháňalo mnohým ľuďom strach.
Sovietske médiá neinformovali o uzavretom zasadnutí na záver zjazdu ani slovom. Výraz „kritika kultu osobnosti“ sa v správach zo zjazdu síce vyskytoval, ale nikdy nie v spojení s osobou Josifa Stalina. Písalo sa iba všeobecne o „prekonávaní kultu osobnosti“, o „návrate ku kolektívnemu vedeniu strany“ a k „leninským normám“.
Čítajte viac Stalina poprel jeho žiak, hovorí Chruščovova dcéra
Napriek tomu sa v západných médiách už začiatkom marca začali objavovať špekulácie o tom, že 20. zjazd KSSZ „podrobil kritike Stalina“. A tlačová agentúra Reuters čoskoro priniesla aj prvú správu o tajnom referáte a jeho obsahu.
Foto: EG.RU
Kto bol Kosťa Orlov?
V tom čase pracoval v Moskve ako jeden z mála západných spravodajcov akreditovaných pri Ministerstve zahraničia ZSSR britský novinár John Rettie práve z agentúry Reuters. Rettie mal kontakt na istého Kosťu Orlova, ktorý o sebe tvrdil, že je synom vysokopostaveného straníckeho funkcionára a dodával Britovi zaujímavé informácie zo zákulisia sovietskej politiky.
Tentoraz však išlo o senzačné novinky priamo zo zjazdu. „Chruščov mal na neverejnom zasadnutí porozprávať delegátom, ako Stalin ponižoval svojich najbližších spolupracovníkov,“ spomínal po 50 rokoch Ruttie. „Vraj raz na jednom večierku ho vyzval: Hej, ty, Chochol, tancuj hopáka! A ten tancoval. Chochol je hanlivý výraz pre Ukrajinca. Politik bol vtedy zavalitý päťdesiatnik, hopák je fyzicky náročný tanec, preto Chruščov pri ňom vyzeral smiešne.“
Čítajte viac Stalinovu múmiu pochovali v noci
Orlov však hovoril aj o závažnejších odhaleniach Chruščova: o Stalinových zločinoch, o masových represáliách, o čistkách, o gulagoch. Rettie Orlovovi dôveroval, lebo jeho informácie sa už predtým viackrát potvrdili. A tak sa poradil so svojím šéfom a pripravil správu.
V tých časoch mohli západní korešpondenti posielať správy z Moskvy len telegraficky. Ešte za Stalina zriadili pre nich na Hlavnej pošte špeciálne oddelenie, kde ich texty prešli „bezpečnostnou“ previerkou, čiže cenzúrou. Operátorky ďalekopisov potom odvysielali upravené správy adresátom do zahraničia. Aby sa Rettie vyhol tejto kontrole, vybral sa akože na víkend do Štokholmu, odkiaľ správu telefonicky nadiktoval do redakcie v Londýne. Požiadal kolegov, aby nezverejňovali zdroj informácií, nechcel Orlova ohroziť.
Foto: WIKIWLH
Aby agentúra chránila aj Rettieho, uviedla, že ju dostala od spravodajcu v Bonne (NSR). Novinár potom pracoval v Moskve ešte dva roky. Sovieti ho nakoniec vyhostili s obvyklým zdôvodnením, že vykonával „špionážnu činnosť“, ale v inom prípade.
Po rokoch Rettie pojal podozrenie, že Orlov bol pravdepodobne agent KGB, ktorý plnil úlohy od svojich nadriadených. Niektorí historici nevylučujú, že sám Chruščov umožnil tento „únik informácií“, lebo chcel, aby sa Západ dozvedel o začiatku „destalinizácie“ v Sovietskom zväze. A čo by ho k tomu viedlo? Mohol mať záujem na oteplení vzťahov so Západom, čo sa postupne naozaj stalo realitou.
Čítajte viac So špiónom na káve v legendárnej Štefánke: Ako sa Stalin 22-krát pokúšal zlikvidovať Tita
Trvalo však ešte tri mesiace, kým si verejnosť na Západe mohla potvrdiť pravdivosť Rettieho správy. V utorok 5. júna 1956 uverejnil americký denník The New York Times celý tajný referát aj s komentármi. Oveľa neskôr vysvitlo, že americké spravodajské služby ho mali k dispozícii od polovice apríla 1956. Príbeh o tom, ako ho získala CIA, sa číta ako detektívka.
Len stručne: poľský novinár Viktor Grajewski navštívil na ústredí poľskej komunistickej strany vo Varšave svoju priateľku, ktorá pracovala na sekretariáte prvého tajomníka. Keď sa na chvíľu vzdialila, zbadal na jej stole brožúru s referátom. Neváhal a odniesol si ho. Potom ho odovzdal jednému izraelskému diplomatovi a už to bolo.
Prečo Američania tak dlho váhali s uverejnením referátu? Americký historik a sovietológ Mark Kramer predpokladá, že veľa času zabralo overovanie pravosti dokumentu a možno ešte viac zisťovanie, aké dôsledky môže mať jeho zverejnenie na americko-sovietske vzťahy. Prezident Dwight D. Eisenhower si uvedomoval krehké postavenie Chruščova a tlak stalinistov v jeho blízkom okolí, preto vydal pokyn na publikáciu referátu v serióznom denníku až po dôkladnom zvážení všetkých rizík a možných efektov.
Sedeli tam ako zarezaní
Vráťme sa ešte do Veľkého kremeľského paláca v Moskve, kde sa v noci na 25. februára začalo tajné zasadnutie a skončilo sa až nad ránom. Dodnes sa z neho nenašiel zvukový záznam, existuje len stenografický. Podľa neho a svedectiev pamätníkov Chruščov čítal referát takmer tri a pol hodiny. Čítal ho bez prestávok, často s dramatickým podtextom a presilou emócií.
Foto: OPENDEMOCRACY.NET
Podľa domácich aj zahraničných historikov a politológov – napríklad Rusa Vladimira Zuboka alebo Američana Wiliama Taubmana – takáto dĺžka referátu bola dovtedy neobvyklá. Nešlo však o mechanické čítanie. Chruščov od napísaného textu nezriedka odbiehal, chvíľami aj improvizoval. Zvláštna bola aj reakcia poslucháčov. Málokedy zatlieskali a nebol to dlhotrvajúci potlesk, tobôž nie ovácie, ktoré zvyčajne sprevádzali prejavy prvých tajomníkov. Naopak, v sále často zavládlo hrobové ticho, rozpaky a atmosféra nabitá napätím. „Sedeli sme ako zarezaní,“ spomínali účastníci.
Nebolo skandovania, ale ani výkrikov protestu, zato bolo počuť stiesnený, inokedy pohoršený šepot, niektorí delegáti vraj v dramatických okamihoch zbledli. To najmä vo chvíľach, keď Chruščov hovoril o paranoidnom správaní Stalina.
Čítajte viac Ako si Stalin odkrojil Podkarpatskú Rus. V hre bolo aj východné Slovensko
„Stalin bol človek chorobne podozrivý, všade a vo všetkom videl nepriateľov, dvojitých agentov, špiónov. Keďže disponoval neobmedzenou mocou, dopúšťal sa veľmi svojvoľného konania, morálne a fyzicky utláčal ľudí.“
To bolo čosi nepredstaviteľné pre väčšinu delegátov, odchovaných na poučke, že Stalin je „vodca a učiteľ“. Ale Chruščov pokračoval: "Stalinovo presvedčenie o tom, že NKVD zaostáva o štyri roky v uplatňovaní masových represálií a že je potrebné rýchlo dohnať zameškané, priamo podnecovalo príslušníkov štátnej bezpečnosti k masovým zatýkaniam a popravám.“
Chruščov tvrdil, že práve Stalin vymyslel obvinenie „nepriateľ ľudu“, ktoré zbavovalo vyšetrovacie a mimoriadne súdne orgány (takzvané trojky) povinnosti dokazovať jeho pravdivosť. „Nepriateľ ľudu“ putoval pred popravnú čatu a jeho rodina – do gulagov.
A tak z 1 966 delegátov s rozhodujúcim hlasom na 17. zjazde boľševickej strany sa ich 1 108 ocitlo za mrežami a mnohí následne na popravisku.
Vymáhajúc priznanie z nevinných ľudí vyšetrovatelia NKVD nehľadeli na prostriedky a používali inkvizičné metódy. Chruščov prečítal delegátom list Roberta Eicheho, vysokého straníckeho funkcionára lotyšského pôvodu, neskôr ministra poľnohospodárstva ZSSR, ktorému pri výsluchu zlomili rebrá. Až potom svedčil podľa predpísaného scenára proti sebe aj ostatným. „Nikdy som nezradil ani vás, ani stranu,“ napísal v liste súdruhom na rozlúčku. „Viem, že zomriem kvôli ohavnému a podlému činu nepriateľov strany a ľudu, ktorí proti mne zinscenovali provokáciu.“
Vo februári 1940 Eicheho narýchlo odsúdili a popravili za údajnú účasť v „lotyšskej fašistickej organizácii“, ktorej existencia sa nikdy nepotvrdila. Chruščov však zamlčal, že Eiche patril medzi tých, ktorí rozkrúcali koleso represálií v západnej Sibíri. Ako člen takzvanej trojky, tribunálu pri NKVD, poslal v polovici 30. rokov na popravisko 4 620 nezákonne odsúdených a takmer dvakrát toľko dal zavrieť do gulagov. Vyplýva to z výskumov súčasného ruského historika Alexeja Tepliakova.
Predsedníctvo zjazdu rozhodlo, že k referátu neotvoria diskusiu a rečník nebude odpovedať na otázky. Delegáti nedostali ani upravenú verziu referátu. V uznesení zo zasadnutia sa však uvádzalo, že s referátom Chruščova „O kulte osobnosti a jeho dôsledkoch“ sa postupne oboznámia základné organizácie strany v celej krajine.
Foto: Wikipedia.org
Všetci s krvavými rukami
Referát redigovali v ústrednom aparáte niekoľko dní, niektoré pasáže sa cez sito tejto autocenzúry nedostali. Predovšetkým informácie o tom, ako Stalin podcenil nebezpečenstvo nemeckej agresie v júni 1941, varovania sovietskej rozviedky z Londýna i Berlína, ďalej časť textu venovaná deportáciám kaukazských národov (Čečenov, Ingušov a ďalších) na Sibír v čase vojny, ani takzvaný leningradský prípad z roku 1950. Išlo o popravu šiestich vysokých straníckych a štátnych funkcionárov po smrti Andreja Ždanova, považovaného za Stalinovho následníka.
Podľa ruského historika Jurija Aksiutina, ktorý sa medzi prvými dostal do predtým nedostupných archívov politbyra (dnes Prezidentský archív RF), pokračovali diskusie medzi členmi najvyššieho vedenia strany. Spory, ktoré sa začali dávno pred 20. zjazdom, pokračovali i počas desiatich dní jeho konania. Vo vedení totiž zostali – napriek kritike kultu osobnosti – jeho najbližší spolupracovníci, ktorí tak či onak boli namočení do Stalinových intríg a zločinov. Boli fakticky spolupáchateľmi mnohých represálií a perzekúcii v rámci Veľkého teroru (v rokoch krátko pred druhou svetovou vojnou): Viačeslav Molotov, Lazar Kaganovič, Kliment Vorošilov, Anastas Mikojan a, v neposlednom rade, i Nikita Chruščov – aj on mal dosť masla na hlave.
Čítajte viac Neznáma sexuálna revolúcia: Preč s ostychom! Volali nahí komsomolci na Červenom námestí
Prípravy na kritiku Stalinových metód vládnutia prebiehali s predstihom niekoľkých mesiacov. Politbyro (vtedy nazývané prezídiom) zriadilo komisiu pod vedením svojho člena Piotra Pospelova. Po preskúmaní archívov a vypočutí očitých svedkov prišla komisia k otrasným záverom. Chruščov navrhol, aby sa Pospelovova správa stala súčasťou tajného referátu na zjazde. Podporil ho v tom Anastas Mikojan, politik arménskej národnosti, takisto blízky človek Gruzíncovi Stalinovi – Džugašvilimu. Na opatrnosť a zdržanlivosť však nabádal Lazar Kaganovič, politik židovskej národnosti, ktorý kedysi pretláčal Chruščova do politbyra, hoci predtým ho označoval za „trockistu“.
Mimochodom, traduje sa, že samotný Chruščov bol Ukrajinec, ale to nezodpovedá skutočnosti. Narodil sa etnickým Rusom a vždy sa hlásil k ruskej národnosti. V mladosti však pracoval ako baník v Donbase, tam začal aj politickú kariéru, jeden čas dokonca viedol stranícku organizáciu celej Ukrajiny. Práve vtedy (v rokoch 1937 až 1939) si najviac zakrvavil ruky. Represívne orgány pod jeho politickým vedením zatkli na Ukrajine vyše 167-tisíc vedúcich pracovníkov a rýchlosúdy (,,trojky") väčšinu z nich poslali buď na popravisko, alebo na nútené práce do gulagov.
Foto: VIVIEN ASHLEY
Dva roky predtým viedol Chruščov moskovskú stranícku organizáciu. Orgány NKVD vtedy perzekvovali viac ako 55-tisíc straníckych a hospodárskych pracovníkov v metropole ZSSR. Súhlas na ich prenasledovanie musel podporiť aj mestský partajný šéf. Dokumenty o týchto represáliách však záhadne zmizli z archívov tajnej polície ešte pred 20. zjazdom strany.
Proti tomu, aby sa na zjazde otvárala otázka kultu Stalina, vystupovali v prípravnej fáze najmä príslušníci starej stalinskej gardy – Molotov a Vorošilov. „Môže to spôsobiť rozkol v strane,“ dôvodil Molotov. „Nezabúdajme, že Stalin takmer 30 rokov viedol stranu a mal ohromné zásluhy na rozvoji a pri obrane krajiny,“ pridal sa Vorošilov.
Čo zlomilo stalinistov
Stalinisti sa dali sa presvedčiť, až keď Chruščov dal 1. februára 1956 priviezť z väzenia priamo na zasadnutie vedenia strany Borisa Rodosa, bývalého zástupcu náčelníka vyšetrovacieho oddelenia NKVD pre osobitné prípady. Rodos, rodák z Odesy, porozprával členom politbyra o mučiacich technikách, ktoré používali na vynútenie „priznania“ od vysokopostavených straníckych a štátnych funkcionárov. „Medzi vyšetrovateľmi sa vyskytovali bývalí kriminálnici, ktorí sa nezastavili pred ničím,“ dosvedčil Rodos. A Chruščov dodal: „Kvóty, počty uväznených a odsúdených na popravu schvaľoval osobne Stalin.“
9. februára politbyro rozhodlo, že referát po nevyhnutných úpravách prečíta prvý tajomník, teda Chruščov, na neverejnom zasadnutí. Za toto riešenie napokon hlasovali aj stalinisti v 17-člennom politbyre. Chruščov sa s nimi porátal o rok neskôr, v júni 1957, keď ich označil za „protistranícku skupinu“, ktorá vraj proti nemu pripravovala puč. Zbavil ich všetkých funkcií a poslal do dôchodku. Za vlády Stalina by skončili na popravisku.
Čítajte viac Dohoda Beneša so Stalinom. Zmluva s diablom alebo s osloboditeľom?
Obsah tajného referátu sa menil aj v priebehu zjazdu, nakoniec viaceré zmeny v ňom urobil samotný Chruščov. Podľa súčasného ruského historika Olega Chlevňuka dôraz položil na osobnú zodpovednosť Stalina za všetky nezákonnosti, čím sa vyhol kritike jeho blízkeho okolia (vrátane seba). Sústredil sa na represálie vnútri strany, len okrajovo spomenul prenasledovanie nestraníkov z radov inteligencie a útrapy základnej masy pracujúcich v podmienkach totalitnej diktatúry.
„Áno, Stalin bol oddaný veci socializmu, ale budoval ho barbarskými metódami,“ vyhlásil Chruščov. „Zničil stranu. Nebol marxistom. Zničil všetko sväté, čo je v človeku. Všetko podriaďoval svojim rozmarom,“ vyhlásil Chruščov na zasadnutí politbyra a potom aj pred delegátmi zjazdu na neverejnom zasadnutí v závere zjazdu.
Gruzínci sa vzbúrili
Upravený text referátu, určený na informovanie základných organizácií KSSZ, mal okolo 70 strán. Z Moskvy ho začali distribuovať 5. marca 1956. Tajomníci regionálnych štruktúr strany ho dostávali v podobe brožúry. Ústredie naďalej dbalo na prísne bezpečnostné opatrenia. Každý výtlačok bol očíslovaný a musel sa vrátiť do centrály najneskôr do troch týždňov. V základných organizáciách ho čítali tajomníci najnižších orgánov (mestských, okresných) alebo lektori strany. Radoví členovia si nemali robiť poznámky, niekde zašli až tak ďaleko, že prikázali počas čítania schovať zošity a perá alebo ceruzky.
Foto: Wikipedia.org
Aká bola reakcia na počuté? Sociologické výskumy sa v ZSSR vtedy nerobili, na základe hlásení zdola v rámci vnútrostraníckych informácií sa však dalo usudzovať, že iba tretina členstva prijala referát bezvýhradne, ďalšia tretina negatívne a zvyšok s rozpakmi (nemali názor). V Gruzínsku prepukli nepokoje.
Najhoršia situácia bola v Tbilisi, do ulíc vyšlo 80 000 až 100 000 ľudí, s demonštráciami začali študenti už 5. marca (na výročie smrti diktátora), keď pochodovali po ulici s plagátmi „Nepripustíme kritiku Stalina“ a výkrikmi „Žiadame odstúpenie Chruščova!“ Neskôr sa k nim pridali robotníci. V sovietskych médiách o tom neboli žiadne informácie. Podľa súčasného ruského historika Leva Lurieho, ktorý udalostiam venoval knihu, aj nedostatok informovanosti spôsobil, že v meste kolovali rôzne fámy, ktoré len zvyšovali napätie. Rozchýrilo sa napríklad, že Stalina už vyhodili z mauzólea a že Gruzíncov ako národ sa Moskva chystá deportovať na Sibír.
Vláda poslala v noci z 9. na 10. marca proti demonštrantom vojsko. Ako vyplýva z výskumov amerického historika Timothyho K. Blauvelta, hrozilo, že dav obsadí budovy hlavnej pošty a parlamentu. Prišlo k potýčkam a streľbe. Počet mŕtvych rôzne zdroje odhadujú na 80 až 150, ďalšie stovky si odniesli zranenia.
Chruščovov tajný referát otriasol režimami v celom sovietskom bloku. V Poľsku to zasiahlo široké vrstvy obyvateľstva a až nápadne pripomínalo obrodný proces, ktorý Česi a Slováci zažívali o 12 rokov neskôr počas Pražskej jari. V Poznani koncom júna 1956 mali nepokoje krvavý priebeh a vo Varšave si o tri mesiace vyžiadali mocenské zmeny. Približne v tom istom čase, koncom októbra 1956, sa v Budapešti schyľovalo k povstaniu. Je iróniou osudu, že práve „priekopník boja proti stalinizmu" ho dal potlačiť. A to tak brutálne, že by to hádam brutálnejšie nepotlačil ani jeho bývalý vodca a učiteľ.
A čo sa dialo u nás, vo vtedajšom Československu? O tom na inom mieste.
