Jeden z nich dostal dokonca až tri Rady Bieleho leva, z toho dva od komunistov. Dva ideologicky nezmieriteľné režimy totiž rozvíjali čulý obchod a hospodársku spoluprácu napriek obdobiu studenej vojny. Ba čo viac, Československá socialistická republika predávala zbrane Iránu aj za vlády ajatolláha Chomejního.
V Prahe sa pokračovalo v tejto politike dokonca počas osemročnej iracko-iránskej vojny! Čuduj sa svete, tajne sme vtedy zásobovali muníciou obe bojujúce strany. Na revanš sme dovážali ich ropu. Komunisti však iba nadväzovali na dlhoročnú tradíciu. Veď s blízkovýchodnou monarchiou a tyraniou obchodovala už demokratická prvá republika. Pripomeňme, že Československo nadviazalo diplomatické styky s Perziou pred sto rokmi. Krátko predtým iránsky parlament zosadil vládnucu dynastiu Kadžárovcov a vyhlásil za šacha (panovníka) 48-ročného Rezú Pahlavího, dovtedy premiéra Perzie. Jeho korunovácia sa konala 25. apríla 1926. O rok neskôr vznikol v Teheráne zastupiteľský úrad ČSR. Ten postupne utvoril podmienky pre uzavretie obchodnej a platobnej dohody a od roku 1930 aj zmluvy o priateľstve medzi Československom a perzským cisárstvom.
V tom čase svetom otriasala veľká hospodárska kríza, ktorá výrazne postihla aj ekonomiku prvej ČSR. Hromadne sa zatvárali výrobné prevádzky a prudko rástla nezamestnanosť. Najmä český kapitál hľadal v tejto situácii možnosti prieniku na nové trhy. Perzský trh ponúkal v tomto ohľade značné príležitosti. Podľa českého historika Jindřicha Dejmeka ich využili predovšetkým také dravé firmy ako Škodove závody a ČKD Praha.
V kritických rokoch 1930 – 1934 dodali československé firmy do Iránu zariadenie pre niekoľko cukrovarov, elektráreň a tabakovú továreň. Súčasne postavili v Teheráne justičný palác. Dostali od Iráncov toľko objednávok na stavebné práce, že v metropole Iránu zriadil svoju pobočku čs. stavebný podnik Konštruktíva.
Na jeseň 1935 prijal šach nového čs. vyslanca v Iráne Josefa Žandu, ktorý mu odovzdal najvyššie československé štátne vyznamenanie Rad Bieleho leva I. stupňa so zlatou reťazou. Panovníkovi ho udelil prezident Tomáš G. Masaryk krátko pred odchodom z funkcie zo zdravotných dôvodov. Na tejto ceremónii dostal Rezá Pahlaví aj dar čs. štátu: české krištáľové sklo a luxusnú loveckú pušku. Vyslanec zároveň ozrejmil šachovi ponuku československých zbrojoviek. A už v ďalšom roku začali prúdiť do Perzie dodávky z nich.
Železný tovar – tanky a guľomety
Do roku 1937 dodali ČKD do Iránu vyše 100 tančíkov (tankiet), ľahko obrnených vozidiel na pásoch. A zbrojovka z Brna predala Iráncom 200-tisíc pušiek, 160 ťažkých a 4 200 ľahkých guľometov. Tieto údaje zistil český historik Petr Zidek.
Treba dodať, že súčasťou brnianskej zbrojovky boli Muničné a kovorobné závody v Považskej Bystrici. Okrem delostreleckej munície vyrábali pechotné zbrane a strelivo do pušiek, ktorého výrobu tam premiestnili po prvej svetovej vojne z bratislavskej Dynamitky.
Z Dubnice nad Váhom zase smerovali do Iránu protitankové kanóny. Ich výroba sa na Považí začala v roku 1937 po tom, čo tam Škodove závody presunuli z Plzne niektoré svoje prevádzky. Od polovice 30. rokov začali totiž české zbrojovky sťahovať z bezpečnostných dôvodov (pre prípad vojny s Nemeckom) časť svojej výroby na západné Slovensko.
„Pre Československo bol Irán od roku 1936 najdôležitejším obchodným partnerom na Blízkom východe,“ približuje Zidek. Zbrane a vojenská technika predstavovala v tomto obchode (pod krycím názvom „iný železný tovar“) veľmi výraznú položku. Podieľala sa na ňom 75 až 90 percentami! Veď len za dva roky (1936 a 1937) vyviezla ČSR do Iránu ľahké tanky a tančíky v hodnote 400 miliónov korún. Okrem toho každý rok dodávali naše zbrojovky pre iránsku armádu rozbušky, trhaviny a strelivo za 13 až 15 miliónov korún. Boli to štátne zákazky, ktoré u nás vybavovali šachovi sprostredkovatelia z radov iránskej generality.
V marci 1939 odovzdal čs. vyslanec v Teheráne Rad bieleho leva aj korunnému princovi Rezá Pahlavímu (keďže šach, jeho otec už toto vyznamenanie mal). V tom čase, krátko pred okupáciou Česka hitlerovským Nemeckom, bol už prezidentom republiky Emil Hácha. Historici však predpokladajú, že rad udelil princovi ešte Beneš pred svojím odchodom do exilu.
Foto: TASR
Druhá svetová vojna zastihla v Iráne pomerne početnú komunitu Čechov a Slovákov. Pracovali vo firmách, ktoré tam pomáhali postaviť. Ďalší budovali dopravnú infraštruktúru na severozápade krajiny V globálnom ozbrojenom konflikte sa Irán snažil zaujať neutrálnu pozíciu, hoci šach prejavoval isté sympatie k nacistickému Nemecku. V Iráne vtedy pôsobilo množstvo nemeckých technikov a agentov. Spojenci sa obávali, že hitlerovci sa pokúsia získať kontrolu nad iránskou ropou a že znemožnia dodávky zo Západu pre bojujúcich Sovietov cez perzský koridor, nazývaný mostom k víťazstvu. Jeho trasa viedla cez Hormuzský prieliv do iránskych prístavov a potom po súši na sever krajiny a tam po novopostavenej ceste do sovietskeho Azerbajdžanu.
Spojenci preto vyzvali Teherán, aby okamžite vyhostil z krajiny všetkých občanov nemeckej ríše. Po uplynutí ultimáta Briti spoločne so Sovietmi podnikli v lete 1941 inváziu do Iránu. Po kapitulácii šachových vojsk a po obsadení Teheránu abdikoval Rezá Pahlaví starší a na iránsky trón nastúpil jeho vtedy iba 21-ročný syn.
Ako píše americký vojenský historik Steven R. Ward, až 45 percent všetkej pomoci USA Sovietskemu zväzu mohlo potom prúdiť cez perzský koridor. Na rozdiel od severnej morskej cesty cez prístav Murmansk išlo o kratšiu i schodnejšiu trasu.
Čítajte viac Proti Stalinovi všetci jeho muži. Ako sa zrútil kult osobnosti a čo zamlčal Chruščov
„Šach bol jemným človekom“
V roku 1945 nadväzovalo obnovené Československo na medzivojnovú spoluprácu s Iránom. Po prevrate vo februári 1948 sa však vzájomné vzťahy ochladili na bod mrazu.
Nového vedúceho zastupiteľského úradu ČSR v Teheráne vyhostili z krajiny už mesiac po tom, čo sa ujal úradu. Zrejme sa na tom podpísal aj pokus o atentát na šacha, za ktorým mala stáť Ľudová strana Iránu – Tudé. Tá neskrývala svoju marxistickú ideológiu a politicky sa orientovala na Moskvu.
Nasledujúce štyri roky predstavovali v dejinách Iránu búrlivé obdobie V roku 1951 zvolil parlament do funkcie premiéra predsedu Národného frontu, Mohammada Mosaddeka, ktorý mal podporu strany Tudé a napäté vzťahy so šachom. Dva roky sa usiloval o obmedzenie právomocí panovníka, získanie rozhodujúceho vplyvu v armáde a znárodnenie iránskeho ropného priemyslu. To sa stretlo s podporou Sovietskeho zväzu i Československa, ale narazilo na odpor západných mocností. Veľká Británia uvalila na Irán hospodársku blokádu.
V auguste 1953 to vyvrcholilo pučom, počas ktorého Mossadeka uväznili. Šach Rezá Pahlaví musel predtým nakrátko opustiť krajinu, vrátil sa však na bielom koni. Ako spomínal americký diplomat Lewis Hoffacker (riaditeľ odboru pre Blízky východ na ministerstve zahraničných vecí USA), prevrat zorganizovali spravodajské služby MI6 a CIA. Tajnú operáciu nazvali Ajax.
„Nebol problém zvrhnúť Mosaddekovu vládu, robili sme to už viac-menej rutinne a bolo ľahké to ospravedlniť, pretože sme nemohli odovzdať Irán komunistom, ktorí sa tam už drali k moci,“ vysvetľoval v roku 1993 Hoffacker. „Ťažšie bolo riadiť šacha, lebo bol jemným človekom, veľmi jemným,“ dodal. Kým za vlády Mosaddeka uzavrelo Československo s Iránom novú obchodnú zmluvu, po jeho páde sa vzťahy opäť zhoršili. O to viac, že Praha poskytla politický azyl niekoľkým desiatkam predstaviteľov strany Tudé a umožnila z územia ČSR propagandistické vysielanie stanice Posol Iránu.
Situácia sa zmenila koncom päťdesiatych rokov, keď sa zlepšili vzťahy medzi Teheránom a Moskvou. V januári 1958 nadobudla účinnosť ďalšia československo-iránska obchodná dohoda. Z Perzie sme začali opäť dovážať bavlnu, olejniny i niektoré kovové rudy a vyvážať dieselové agregáty a obrábacie stroje. Išlo však o nepatrný podiel na zahranično-obchodnej bilancii Iránu. Obrat priniesol až rok 1962, keď sovietsky líder Nikita Chruščov dohodol so šachom Pahlavím, že na území Iránu nebudú umiestnené raketové základne tretích krajín.
Ešte v tom istom roku boli zastupiteľské úrady v Prahe a v Teheráne povýšené na veľvyslanectvá a obe metropoly spojila pravidelná letecká linka. Toto obdobie vo vzájomných vzťahoch vyvrcholilo prvou oficiálnou návštevou šacha v Československu koncom mája 1967.
V hre iránske tzv. čierne zlato
Vtedajší prezident ČSSR (a zároveň prvý tajomník ÚV KSČ) Antonín Novotný oslovoval v uvítacom prejave Rezú Pahlavího „Vaše cisárske Veličenstvo“. Tunajšie médiá ho titulovali tak, ako to mal najradšej, čiže „šachanšach“ (kráľ kráľov) Iránu. O šachovej tretej manželke písali ako o kráľovnej alebo cisárovnej Fárah. Pritom v dôverných dokumentoch Ministerstva zahraničných vecí ČSSR sa Irán naďalej považoval za „jednu z najreakčnejších krajín na svete“.
Naše médiá sa zmienili aj o iránskej bielej revolúcii, ktorá práve prebiehala a bola vlastne súborom sociálnych a hospodárskych reforiem. Cieľom bola modernizácia krajiny, jej premena na svetovú veľmoc. Prečo však „biela“? Vraj preto, lebo išlo o zmeny zhora, presadzované samotným panovníkom bez „červenej“, teda bez krviprelievania.
Foto: TASR
Šach prišiel s ponukou dodávok iránskej ropy za československé stroje a investičné celky. Novotný prejavil záujem: „Dodávky ropy zo Sovietskeho zväzu nám síce v súčasnosti kryjú naše potreby, ale od roku 1970 budeme potrebovať viac nafty,“ predvídal prezident.
Rokovania neobišli ani obchod so zbraňami. Šachovou návštevou Prahy sa spečatil kontrakt za 110 miliónov dolárov, dohodnutý ešte vo februári 1967. Dodávky zahŕňali samopaly vz. 58, guľomety vz. 59 a predovšetkým samohybné protilietadlové dvojkanóny vz. 53 (známe ako „jašterky“, v tom čase svetová špička). Na zozname nechýbalo 150 nákladných automobilov Tatra 138 a ženijná technika – pontónové mosty a vyslobodzovacie vozidlá českej i slovenskej výroby.
Súčasťou dohôd bola aj výstavba strojárskeho závodu v Tabríze pod vedením čs. odborníkov. Závod mal v licencii vyrábať súčiastky pre vojenskú techniku i civilné stroje.
Prvý transport so zbraňami a s vojenskou technikou sa vydal na dlhú cestu (cez ZSSR) do Perzie už začiatkom roku 1968. A do roku 1970 ich tam odišlo ešte niekoľko.
Na záver návštevy prijal Rezá Pahlaví z rúk Novotného druhý Rad bieleho leva (prvý dostal ešte ako princ). Rovnaké najvyššie čs. štátne vyznamenanie si odnášala domov aj cisárovná Fárah.
Po tejto udalosti sa priam roztrhlo vrece s návštevami príslušníkov cisárskej rodiny a členov iránskej vlády. Ako prvý pricestoval už v novembri 1967 šachov brat princ Abdol Rezá Pahlaví, známy poľovník a držiteľ niekoľkých svetových rekordov v love divej zveri. V revíre Topoľčianky strelil troch muflónov (všetky dosiahli v hodnotení zlatú medailu).
Čítajte viac Na moste špiónov pred 40 rokmi vymenili dvoch Bratislavčanov. Ako Karel a Hana Köcherovci prenikli do CIA a vynášali informácie Sovietom
Najdrahšia párty v dejinách
Invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Československa a nasledujúca tzv. normalizácia nenarušili vzťahy s Iránom. Už na jeseň 1969 sa revanšoval prezident Ludvík Svoboda za šachovu návštevu Prahy.
V Teheráne rokovali najmä o dodávkach iránskeho plynu a ropy do Československa a o vývoze produkcie našej „špeciálnej výroby“, ako už vtedy nazývali zbrane. Šach navyše prejavil záujem o účasť našich umelcov na príprave osláv 2 500. výročia založenia Perzskej ríše. Cisárovná Fárah sa doslova nadchla Kinoautomatom (prvý interaktívny film na svete) v československom pavilóne na Expo '67 v Montreale a chcela čímsi podobným ozvláštniť jubilejné oslavy.
Za necelé dva roky potom tvorivý tím pod vedením českého vizuálneho umelca Jaroslava Friča realizoval v starobylom iránskom meste Persepolis multimediálny program Dedičstvo vekov. Verejnosti ho predstavili v októbri 1971. Išlo o veľkolepé predstavenie pod holým nebom na pozadí osvetlených zrúcanín palácového komplexu zakladateľa mesta Dareia I. Veľkého.
Je zaujímavé, že osláv sa zúčastnil aj prezident Svoboda s manželkou, čo vyvolalo značný rozruch v svetových médiách. Viacerí západní lídri sa totiž týmto mimoriadne nákladným oslavám radšej vyhli a poslali tam svojich zástupcov. Urobil tak prezident USA Richard Nixon i britská kráľovná Alžbeta II. Odrádzal ich nielen obrovský kontrast medzi touto okázalosťou a chudobou na iránskom vidieku, ale najmä množiace sa správy o svojvôli iránskej tajnej polície Savak a porušovanie ľudských práv šachovým režimom. Svetové médiá nazvali oslavy v Persepolise najdrahšou párty v dejinách a ako takú ju zapísali do Guinnessovej knihy rekordov.
Foto: SITA/AP, Vahid Salemi
O dva roky po jomkipurskej vojne na Blízkom východe svet zažil ropný šok. Ceny ropy a ropných výrobkov vystrelili do nevídaných výšav. Dôsledky sa prejavili predovšetkým na Západe, ale aj u nás sa cena benzínu Špeciál takmer zdvojnásobila. Pre Sovietov bolo výhodnejšie predávať drahú ropu do kapitalistických štátov, nám ju začali dodávať za ceny čiastočne prispôsobené svetovým cenám. Moskva však umožnila Prahe určitý dovoz tzv. čierneho zlata z Iránu. Československo si tým zároveň kompenzovalo zvýšený export svojich strojov a „iného železného tovaru“, čiže zbraní do Perzie.
Podľa zistení českej historičky Alexandry Struhářovej ropa k nám začala prúdiť z Iránu v roku 1975 a už v nasledujúcom roku sa jej dodávky podieľali 65 percentami na celkovom dovoze z tejto krajiny. Ročne sa tak prepravovalo 1,5 až 2 milióny ton ropy tankermi do prístavu Omišalj na ostrove Krk v bývalej Juhoslávii (dnes Chorvátsko). Odtiaľ putovala v cisternách po železnici cez Maďarsko do Slovnaftu vo Vlčom hrdle.
Po dobudovaní ropovodu Adria v roku 1979 prúdila iránska ropa potrubím približne 600 km do prečerpávacej stanice Tupá pri Šahách, kde sa napájala na ropovod Družba.
Biely lev aj pre cisárovnú
V roku 1975 podpísala ČSSR s Iránom a so Sovietskym zväzom trojstrannú dohodu o dodávkach iránskeho plynu. Podľa dohody sme mali od roku 1980 dostávať 3,6 miliardy kubických metrov plynu ročne, čo by pokrývalo až tretinu našich potrieb. Uvažovalo sa o „swapovom“ mechanizme výmeny. Uvedené množstvo mal Irán dodávať do južných oblasti ZSSR a Sovieti mali za to uvoľniť rovnaký objem sibírskeho plynu pre ČSSR cez plynovod Bratstvo.
Silný impulz dala tomuto obchodu druhá, päťdňová návšteva iránskeho cisárskeho páru v Československu na konci augusta 1977. Struhářová predpokladá, že návšteva bola pokračovaním šachovho úsilia o diverzifikáciu iránskej zahraničnej politiky a snahy vymaniť sa z výlučnej sféry vplyvu USA. Zároveň mala byť odpoveďou na rastúci význam obchodu s ČSSR pre iránsky priemysel.
Návšteva sa konala už na pozvanie prezidenta (a generálneho tajomníka ÚV KSČ) Gustáva Husáka. „Medzi Československom a Iránom nielenže nie sú žiadne otvorené, sporné alebo nevyriešené otázky, ale existuje široká zhoda záujmov,“ tvrdil Husák v uvítacom prejave.
Privítanie Rezú Pahlavího bolo pompéznejšie ako pred desiatimi rokmi. V správe o príprave návštevy pre užšie vedenie KSČ sa uvádzalo, že „pri prílete hosťa bude treba zabezpečiť primeranú účasť verejnosti – približne 1 000 osôb na letisku a cca 1 500 osôb v mieste rezidencie a výzdobu na trase i v miestach pobytu“.
Cisársky pár tentoraz navštívil aj Bratislavu a dve ukážkové JRD – v neďalekom Chorvátskom Grobe a potom v Bernolákove, kde hostia večerali v miestnom kaštieli.
Pri tejto návšteve Husák vyznamenal Rezú Pahlavího tretím „bielym levom“ a cisárovnú Fárah druhým. On sám dostal od šacha najvyššie iránske vyznamenanie Rad Pahlavího. Dohodli aj recipročnú návštevu čs. prezidenta v Teheráne, tá sa však nikdy neuskutočnila. Prečo?
O dva mesiace po šachovej návšteve zahynula vo vrtuľníku druhá Husákova manželka Viera. A o ďalšie tri mesiace, začiatkom januára 1978, sa začali nepokoje v Iráne. Eskalovali tzv. čiernym piatkom 8. septembra 1978, keď armáda strieľala do demonštrantov. O štyri mesiace (16. januára 1979) musel šach s rodinou opustiť vlasť natrvalo. O dva týždne po jeho odchode sa vrátil z dlhoročnej emigrácie v Paríži do Teheránu ajatolláh Rúholláh Chomejní. Nasledovalo vyhlásenie islamskej republiky a nástup teokratického režimu v Iráne.
Čítajte viac So špiónom na káve v legendárnej Štefánke: Ako sa Stalin 22-krát pokúšal zlikvidovať Tita
S ajatolláhom to išlo ťažšie
Islamská revolúcia pochovala aj projekt dovozu iránskeho plynu do Československa. Novej vláde v Teheráne sa zdalo, že obchod by bol pre Irán cenovo nevýhodný. Pokračovali však dodávky iránskej ropy, ktoré prežili aj nežnú revolúciu a rozpad Československa. Ďalej sa realizovala výstavba dohodnutých investičných celkov a dodávky zbraní do Iránu. Počas iracko-iránskej vojny (1980 – 1988) dodávalo Československo zbrane a vojenskú techniku obom bojujúcim stranám (Iraku pritom výrazne viac), hoci to predstavovalo značné riziko. ČSSR však neodkladne potrebovala devízové príjmy a inak si ich nevedela zadovážiť.
Po nežnej revolúcii postihla slovenské zbrojovky konverzia, začali vo veľkom prepúšťať. V horúcom lete 1991 síce blysla pre ZŤS Martin nádej na záchranu v podobe možných dodávok špeciálnej techniky do Sýrie aj do Iránu. V jeho prípade bolo v hre až 1 500 kusov tankov T 54 a T 55. Len čo však príslušný podnik zahraničného obchodu podpísal s druhou stranou kontrakt, nasledoval ostrý demarš z USA. A podnik nedostal licenciu na vývoz.
